XVIII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností(2)
Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: "Honzo, vieš, ja som znovu išiel do toho salónu a tešil som sa, že budem mať nádherný zážitok, čo som aj mal. Ale ten koniec ma šokoval. Prídem tam, ale teraz tam už bolo menej dievčat, ale boli všetky nádherné a ani som si dlho nevyberal. Vybral som si jednu mulatku, ktorá ma celkom zaslepila svojím okúzľujúcim úsmevom. Pasák stojac kúsok od nej mi mávol a ukázal rukou na moje vrecko, aby som mu ukázal, či mám peniaze. Nebol to problém. Mal som asi šesťdesiat dolárov v ruke a ďalších tisíc v ponožke, hoci ma teraz napadlo, blbca jedného, že som ich mal radšej nechať u Teba, ale už sa stalo a nikdy sa to neodstane. Natiahol ruku a ja som mu podal niekoľko dolárov, čo bol poplatok na polhodinku. Pobrali sme sa na izbu. To vieš, že som už nemal nijakú ženu vyše roka a tak som akosi stratil kontrolu nad sebou a nevedel som sa nabažiť. Po polhodinke mi vypršala lehota, tak sme našu schôdzku ukončili. Ale ja som chcel pokračovať v načatom večere a nechcel som tak skoro skončiť a prekaziť si tento nekonečný zážitok. Vrátili sme sa do haly, kde postával aj jej pasák. Nejako som mu dal najavo rukami aj nohami, že by som chcel ešte pokračovať, pretože mi boli veľmi príjemne a nemal som veľkú chuť ísť domov, do prázdnej izby, kde si Ty už dávno spal zničený po celodennej únave. Ja som mal príliš veľa energie na to, aby som skrátka len tak zaľahol a len myslel na niečo krásne, miesto toho, aby som zažil romantickú noc s kráskou vedľa mňa ležiacou.
Pasák naznačil, že ak chcem zostať celú noc musím priplatiť ďalších dvadsať, plus dvadsať za motel. Hneď som mu to dal a pobrali sme sa s mojou krásavicou na izbu, kde sme mohli pokračovať v načatom večere. Objednal som vínko a tak sme si pomali upíjali z vysokých pohárikov a zajedali sendvičom, nakoľko sme obaja aj trošku vyhladli. Bola spokojná, aspoň som si myslel, hoci som vedel, že je profesionálka, ale bola skutočne nádherná! Perfektná po každej stránke a ja som sa jej nemohol nabažiť, akokoľvek som sa snažil. Určite to bolo aj tým, že som už nemal ženu takú dlhú dobu. Nedokázal som sa zastaviť a celá noc bola krajšia a krajšia. Ja som po víne začal aj únavu pociťovať, samozrejme aj ona bola trošku unavená, a tak sme zaspali. Trochu som sa prebral a ona stála v Evinom rúchu nádherná a nahýbala sa ku mne. Ja som chcel niečo rýchlo v polospánku vyrieknuť, lenže jej ruka skončila na mojich perách a jemne mi naznačila, aby som spal ďalej. Keď si znovu ku mne ľahla, neodolal som a obaja sme sa chvíľočku ešte jeden druhému venovali, ale potom som spánku znovu podľahol. Únava ma teraz celkom dorazila a už som o sebe viac nevedel.
Prebralo ma nejaké svetlo a znovu som ju videl, ale už oblečenú, ako mi mávala, že už musí ísť. Ja som ešte nebol celkom prebratý a stále mierne napitý, tak som sa znovu zvalil na posteľ a pokračoval v driemaní. Zrazu na mňa doľahla myšlienka, že ešte mohla chvíľku zostať a byť so mnou. Zistil som, že nemám na nohách ponožky a niečo ma zrazu akosi pichlo do krku. Rýchlo som sa prebral, keď som s hrôzou zistil, že nielen ponožky nemám, ale aj peniaze boli fuč! Obrovský hnev sa vo mne zrodil a vybehol som takmer holý von z izby, iba v bavlnených slipoch, bežal som do haly a začal sa vypytovať, kde je tá moja nočná víla. Lenže iba smiech som si vypočul a nechápajúce výrazy v tvárach ďalších dievčeniec, ktoré čakali na svojich milencov, ktorí sa pristavia v tento nový deň, hoci bolo ešte len skoré ráno, niečo okolo pol piatej. Pasák obďaleč postával a s miernym úškrnkom sa tváril, že o ničom nevie. A ani nemusel vedieť, pretože moja krásavica to urobila sama a z toho nemusela pasákovi odviesť ani cent."
Bola to len jej korisť a v jej prospech. Ona si zarobila svojich oficiálnych päťdesiat percent, čiže asi tridsať dolárov a druhú polovičku zhrabol jej "dobrosrdečný šéf ". Nakoľko mala už zarobené a večerná šichta bola pred ňou ešte dobrých šestnásť hodín, mohla sa pobrať domov do Harlemu, kde bývala. Nemala to ďaleko, niečo iba pár minút metrom, ktoré malo stanicu na 33. ulici, v útrobí Madison Square Areny. Bola tam aj vlaková stanica.
Vilko doslova nariekal, lebo prišiel o všetko. O všetky jeho tažko zarobené peniaze. Cítil som s ním a tak som ho neodmietol, keď ma požiadal o pôžičku asi päťsto dolárov. Mal som vyše tri tisíc, tiež ťažko zarobených, ale som ani na sekundu okom nemihol a vybral som z mojich zásob a podal päť stodolároviek s Benjaminom Franklinom, s jeho typickým múdrym pohľadom. Vilko sa utíšil, išiel si pospať a vysnívať si krajší život po tejto nepríjemnej skúsenosti. Spal ako kus dreva, dlho, až do poludnia. Ja som si medzitým odskočil na raňajky a po nich som sa išiel prejsť do mesta. Nemohol som sa na neho pozerať ako zničený spal a určite mu to dlho trvalo, kým sa mu ten sen o dobrom živote prisnil.
Po výdatných raňajkách som sa vydal do ulíc mesta New York City a prešiel po Broadwayi, mojej novej ulici, ktorá sa stala akousi súčasťou môjho nasledujúceho života, stráveného v tomto najväčšom meste sveta. Asi po hodine som sa vrátil domov, do Hotela Latham, kde Vilko ešte stále spal. Môj organizmus sa už začínal prispôsobovať časovému posunu a bol som schopný po dvoch dňoch sa lepšie orientovať, tak som dostal chuť znovu začať trénovať. Prezliekol som sa do krátkych nohavíc, natiahol na seba tričko, obul tenisky a vybral sa poklusom smerom k Centrálnemu parku. Nebolo to až tak ďaleko. Asi iba tridsať ulíc, čo je niečo vyše 2 kilometrov. Celým parkom som prebehol a asi po niečo vyše hodine som dorazil konečne na izbu. Vilko bol už hore i keď ešte stále taký nejaký nanič, ale začal sa pomaly prebúdzať do novej reality života v tomto neúprosnom meste, kde ho nič nečakalo, čo si sám nevydobyl.
Ja som si ešte urobil moju dávku brušákov, klikov a zavesil sa na hrazdu, ktorá visela v našej izbe. Tam som sa potom niekoľkokrát povyťahoval a tým oficiálne začal môj návrat k pravidelnému behaniu a posilňovaniu, i keď zatiaľ bez činiek. Po osprchovaní som sa trošku povyvaľoval na posteli, pretože vonku už začínalo byť to klasické horúce leto a vlhkosť parného kúpeľa. Veľmi mi vadilo toto podnebie a ani som si naň nikdy nezvykol. Mal som vždy pocit, že mám teplotu a potím sa pri nej. Naozaj nepríjemné podmienky pre mňa. Ľutoval som všetkých New Yorčanov, ktorí tu bývali celý svoj život, lenže ja som tu príliš dlho nemienil trpieť a už som začal plánovať, že odídem čo najskôr. Neskoršie som zistil, že príchodom jesene sa toto počasie aj upraví a dá sa to tu celkom zvládnuť, akurát sú zlé tie kruté nekonečné letá, keď vlhkosť tu prevláda od začiatku mája do konca septembra. V októbri nastáva normalizácia. Ale i tak tých takmer šesť mesiacov mi dalo zabrať až dosť, aby som mohol mať tento pocit. Človek sa v lete potil a potil a pritom nemusel ani rukou pohnúť a nie to ešte niekde pracovať.
Chladiaci systém sme v hoteli nemali, bodaj by aj, keď to bol lacný hotel, v ktorom šváby pobehovali všade po izbe, pretože vlhkosť im veľmi dobre vyhovuje. Vždy, keď som zapol svetlo v kúpeľni, pobehovali ostošesť ako bez duše okolo sprchy a záchoda. Nemali sme inú možnosť, nakoľko to bol určite jeden z najlacnejších hotelov celého New Yorku a my sme boli chudáci bez akejkoľvek znalosti jazyka. Nikto nám nemohol porozumieť a tak sme vždy zažili mnoho komických situácií. V určitom zmysle aj ten Vilkov výlet do Raja bol akýmsi utvrdzujúcim výkričníkom ako naozaj zle sme na tom boli.
Začalo sa zvečeriavať, tak sme sa cítili už lepšie a išli sa popozerať po meste. Začalo sa pomaly stmievať, keď sme narazili na nejaký park, kde bol postavený Víťazný oblúk, ako ten v Paríži, i keď iba zmenšenina. Hneď vedľa bolo niečo ako menší amfiteáter alebo len také miestečko, kde ľudia posedávali na schodíkoch tejto menšej arény. Všimol som si, že všetci boli černoši a občas nejaký Portorikánec alebo Mexičan. Hneď sa mi v mysli premietol muzikál West Side Story. Niečo podobného som tu teraz zažil a bol som zrazu súčasťou tohto veľkolepého príbehu. Neďaleko gitarista - černoch vyhrával a nádherne si pospevoval. Postupne sa pri ňom začali ľudia zhlukovať a bol z toho koncert. Ja som sa tiež pridal a svojím soulovým cítením som si pospevoval vymyslené anglické slovíčka. Vyzeral som v tom momente určite veľmi dobre, lenže istotne si všetci všimli, že je to nejaká reč, ktorej ani oni nerozumeli a nie ešte aj ja. Bola to akási náplasť na neznalosť všetkého, čomu som nerozumel a akosi som sa zatiahol do kúta, hoci som tam nebol sám. Všetci boli so mnou a súcitili so mnou, keď veľmi rýchlo zistili, že som tu nový a neviem sa vyjadrovať. Ani už neviem, čo mi všetko povedali, bodaj by som aj vedel, keď som naviac ešte aj ničomu nerozumel. Začalo to byť akési moje miestečko, kde som po večeroch chodieval a trošku si užil večerného amerického života s umením soulových spevákov, ktorých nikto nepoznal. Aj by som to mohol skoro prirovnať k časom, keď som býval v roku 1964-65 v Handlovej a chodievali sme navečer s gitarami do chodbičiek vyhrávať a zaspievať si. Vtedy ešte Beatles boli najväčšími hviezdami a my sme spievali, čo sme od nich vedeli...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).