XVIII. časť - New York City - mesto neobmedzených možností(2)
Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: "Honzo, vieš, ja som znovu išiel do toho salónu a tešil som sa, že budem mať nádherný zážitok, čo som aj mal. Ale ten koniec ma šokoval. Prídem tam, ale teraz tam už bolo menej dievčat, ale boli všetky nádherné a ani som si dlho nevyberal. Vybral som si jednu mulatku, ktorá ma celkom zaslepila svojím okúzľujúcim úsmevom. Pasák stojac kúsok od nej mi mávol a ukázal rukou na moje vrecko, aby som mu ukázal, či mám peniaze. Nebol to problém. Mal som asi šesťdesiat dolárov v ruke a ďalších tisíc v ponožke, hoci ma teraz napadlo, blbca jedného, že som ich mal radšej nechať u Teba, ale už sa stalo a nikdy sa to neodstane. Natiahol ruku a ja som mu podal niekoľko dolárov, čo bol poplatok na polhodinku. Pobrali sme sa na izbu. To vieš, že som už nemal nijakú ženu vyše roka a tak som akosi stratil kontrolu nad sebou a nevedel som sa nabažiť. Po polhodinke mi vypršala lehota, tak sme našu schôdzku ukončili. Ale ja som chcel pokračovať v načatom večere a nechcel som tak skoro skončiť a prekaziť si tento nekonečný zážitok. Vrátili sme sa do haly, kde postával aj jej pasák. Nejako som mu dal najavo rukami aj nohami, že by som chcel ešte pokračovať, pretože mi boli veľmi príjemne a nemal som veľkú chuť ísť domov, do prázdnej izby, kde si Ty už dávno spal zničený po celodennej únave. Ja som mal príliš veľa energie na to, aby som skrátka len tak zaľahol a len myslel na niečo krásne, miesto toho, aby som zažil romantickú noc s kráskou vedľa mňa ležiacou.
Pasák naznačil, že ak chcem zostať celú noc musím priplatiť ďalších dvadsať, plus dvadsať za motel. Hneď som mu to dal a pobrali sme sa s mojou krásavicou na izbu, kde sme mohli pokračovať v načatom večere. Objednal som vínko a tak sme si pomali upíjali z vysokých pohárikov a zajedali sendvičom, nakoľko sme obaja aj trošku vyhladli. Bola spokojná, aspoň som si myslel, hoci som vedel, že je profesionálka, ale bola skutočne nádherná! Perfektná po každej stránke a ja som sa jej nemohol nabažiť, akokoľvek som sa snažil. Určite to bolo aj tým, že som už nemal ženu takú dlhú dobu. Nedokázal som sa zastaviť a celá noc bola krajšia a krajšia. Ja som po víne začal aj únavu pociťovať, samozrejme aj ona bola trošku unavená, a tak sme zaspali. Trochu som sa prebral a ona stála v Evinom rúchu nádherná a nahýbala sa ku mne. Ja som chcel niečo rýchlo v polospánku vyrieknuť, lenže jej ruka skončila na mojich perách a jemne mi naznačila, aby som spal ďalej. Keď si znovu ku mne ľahla, neodolal som a obaja sme sa chvíľočku ešte jeden druhému venovali, ale potom som spánku znovu podľahol. Únava ma teraz celkom dorazila a už som o sebe viac nevedel.
Prebralo ma nejaké svetlo a znovu som ju videl, ale už oblečenú, ako mi mávala, že už musí ísť. Ja som ešte nebol celkom prebratý a stále mierne napitý, tak som sa znovu zvalil na posteľ a pokračoval v driemaní. Zrazu na mňa doľahla myšlienka, že ešte mohla chvíľku zostať a byť so mnou. Zistil som, že nemám na nohách ponožky a niečo ma zrazu akosi pichlo do krku. Rýchlo som sa prebral, keď som s hrôzou zistil, že nielen ponožky nemám, ale aj peniaze boli fuč! Obrovský hnev sa vo mne zrodil a vybehol som takmer holý von z izby, iba v bavlnených slipoch, bežal som do haly a začal sa vypytovať, kde je tá moja nočná víla. Lenže iba smiech som si vypočul a nechápajúce výrazy v tvárach ďalších dievčeniec, ktoré čakali na svojich milencov, ktorí sa pristavia v tento nový deň, hoci bolo ešte len skoré ráno, niečo okolo pol piatej. Pasák obďaleč postával a s miernym úškrnkom sa tváril, že o ničom nevie. A ani nemusel vedieť, pretože moja krásavica to urobila sama a z toho nemusela pasákovi odviesť ani cent."
Bola to len jej korisť a v jej prospech. Ona si zarobila svojich oficiálnych päťdesiat percent, čiže asi tridsať dolárov a druhú polovičku zhrabol jej "dobrosrdečný šéf ". Nakoľko mala už zarobené a večerná šichta bola pred ňou ešte dobrých šestnásť hodín, mohla sa pobrať domov do Harlemu, kde bývala. Nemala to ďaleko, niečo iba pár minút metrom, ktoré malo stanicu na 33. ulici, v útrobí Madison Square Areny. Bola tam aj vlaková stanica.
Vilko doslova nariekal, lebo prišiel o všetko. O všetky jeho tažko zarobené peniaze. Cítil som s ním a tak som ho neodmietol, keď ma požiadal o pôžičku asi päťsto dolárov. Mal som vyše tri tisíc, tiež ťažko zarobených, ale som ani na sekundu okom nemihol a vybral som z mojich zásob a podal päť stodolároviek s Benjaminom Franklinom, s jeho typickým múdrym pohľadom. Vilko sa utíšil, išiel si pospať a vysnívať si krajší život po tejto nepríjemnej skúsenosti. Spal ako kus dreva, dlho, až do poludnia. Ja som si medzitým odskočil na raňajky a po nich som sa išiel prejsť do mesta. Nemohol som sa na neho pozerať ako zničený spal a určite mu to dlho trvalo, kým sa mu ten sen o dobrom živote prisnil.
Po výdatných raňajkách som sa vydal do ulíc mesta New York City a prešiel po Broadwayi, mojej novej ulici, ktorá sa stala akousi súčasťou môjho nasledujúceho života, stráveného v tomto najväčšom meste sveta. Asi po hodine som sa vrátil domov, do Hotela Latham, kde Vilko ešte stále spal. Môj organizmus sa už začínal prispôsobovať časovému posunu a bol som schopný po dvoch dňoch sa lepšie orientovať, tak som dostal chuť znovu začať trénovať. Prezliekol som sa do krátkych nohavíc, natiahol na seba tričko, obul tenisky a vybral sa poklusom smerom k Centrálnemu parku. Nebolo to až tak ďaleko. Asi iba tridsať ulíc, čo je niečo vyše 2 kilometrov. Celým parkom som prebehol a asi po niečo vyše hodine som dorazil konečne na izbu. Vilko bol už hore i keď ešte stále taký nejaký nanič, ale začal sa pomaly prebúdzať do novej reality života v tomto neúprosnom meste, kde ho nič nečakalo, čo si sám nevydobyl.
Ja som si ešte urobil moju dávku brušákov, klikov a zavesil sa na hrazdu, ktorá visela v našej izbe. Tam som sa potom niekoľkokrát povyťahoval a tým oficiálne začal môj návrat k pravidelnému behaniu a posilňovaniu, i keď zatiaľ bez činiek. Po osprchovaní som sa trošku povyvaľoval na posteli, pretože vonku už začínalo byť to klasické horúce leto a vlhkosť parného kúpeľa. Veľmi mi vadilo toto podnebie a ani som si naň nikdy nezvykol. Mal som vždy pocit, že mám teplotu a potím sa pri nej. Naozaj nepríjemné podmienky pre mňa. Ľutoval som všetkých New Yorčanov, ktorí tu bývali celý svoj život, lenže ja som tu príliš dlho nemienil trpieť a už som začal plánovať, že odídem čo najskôr. Neskoršie som zistil, že príchodom jesene sa toto počasie aj upraví a dá sa to tu celkom zvládnuť, akurát sú zlé tie kruté nekonečné letá, keď vlhkosť tu prevláda od začiatku mája do konca septembra. V októbri nastáva normalizácia. Ale i tak tých takmer šesť mesiacov mi dalo zabrať až dosť, aby som mohol mať tento pocit. Človek sa v lete potil a potil a pritom nemusel ani rukou pohnúť a nie to ešte niekde pracovať.
Chladiaci systém sme v hoteli nemali, bodaj by aj, keď to bol lacný hotel, v ktorom šváby pobehovali všade po izbe, pretože vlhkosť im veľmi dobre vyhovuje. Vždy, keď som zapol svetlo v kúpeľni, pobehovali ostošesť ako bez duše okolo sprchy a záchoda. Nemali sme inú možnosť, nakoľko to bol určite jeden z najlacnejších hotelov celého New Yorku a my sme boli chudáci bez akejkoľvek znalosti jazyka. Nikto nám nemohol porozumieť a tak sme vždy zažili mnoho komických situácií. V určitom zmysle aj ten Vilkov výlet do Raja bol akýmsi utvrdzujúcim výkričníkom ako naozaj zle sme na tom boli.
Začalo sa zvečeriavať, tak sme sa cítili už lepšie a išli sa popozerať po meste. Začalo sa pomaly stmievať, keď sme narazili na nejaký park, kde bol postavený Víťazný oblúk, ako ten v Paríži, i keď iba zmenšenina. Hneď vedľa bolo niečo ako menší amfiteáter alebo len také miestečko, kde ľudia posedávali na schodíkoch tejto menšej arény. Všimol som si, že všetci boli černoši a občas nejaký Portorikánec alebo Mexičan. Hneď sa mi v mysli premietol muzikál West Side Story. Niečo podobného som tu teraz zažil a bol som zrazu súčasťou tohto veľkolepého príbehu. Neďaleko gitarista - černoch vyhrával a nádherne si pospevoval. Postupne sa pri ňom začali ľudia zhlukovať a bol z toho koncert. Ja som sa tiež pridal a svojím soulovým cítením som si pospevoval vymyslené anglické slovíčka. Vyzeral som v tom momente určite veľmi dobre, lenže istotne si všetci všimli, že je to nejaká reč, ktorej ani oni nerozumeli a nie ešte aj ja. Bola to akási náplasť na neznalosť všetkého, čomu som nerozumel a akosi som sa zatiahol do kúta, hoci som tam nebol sám. Všetci boli so mnou a súcitili so mnou, keď veľmi rýchlo zistili, že som tu nový a neviem sa vyjadrovať. Ani už neviem, čo mi všetko povedali, bodaj by som aj vedel, keď som naviac ešte aj ničomu nerozumel. Začalo to byť akési moje miestečko, kde som po večeroch chodieval a trošku si užil večerného amerického života s umením soulových spevákov, ktorých nikto nepoznal. Aj by som to mohol skoro prirovnať k časom, keď som býval v roku 1964-65 v Handlovej a chodievali sme navečer s gitarami do chodbičiek vyhrávať a zaspievať si. Vtedy ešte Beatles boli najväčšími hviezdami a my sme spievali, čo sme od nich vedeli...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.