XXX. časť - Edison - Nástup do novej práce
Lietadlo sa pomaly vzďaľovalo z parkoviska leteckej spoločnosti Lufthansa a my sme Ruda v ňom ešte mohli vidieť a on tiež mohol vidieť nás. Mávali sme mu ešte aj tu, až kým sa lietadlo nezatočilo a pomaly sa začalo presúvať smerom na štartovaciu dráhu, ktorá bola ešte zopár metrov odtiaľto, ak nie aj kilometer, alebo aj dva.
Rudo bol taký romantik a bol takým celý život. Nikdy nikomu nezávidel a vedel sa uskromniť i s tým, čo mal, a tak ani peniaze u neho nemali dlhú históriu. Žil zo dňa na deň a nikdy sa neobával, že ďalšie sa k nemu znovu nezatúlajú. Peniaze ho doslova zbožňovali a vždy sa k nemu chodievali predvádzať. On len tak jemne nastrčil ruku, trošku ju pootvoril a oni si mu dôverčivo skočili do rozohriatej a dychtivej dlane. Tiež vedeli, že dlho sa u neho nezohrejú a budú pokračovať v ďalšom dobrodružnom kolobehu, pretože je to ich jediný životný cieľ, aby sa čo najviac premiestňovali a tým obšťastnili čo najviac sŕdc.
Rudo bol výborný fotografista, ale kým bol ešte doma, tak v poslednom čase robil kameramana. Spojil sa s dramaturgom Petrom a spravili spolu nejeden úspešný dokumentárny film. Stala sa z nich nerozlučná dvojica. Skoro ako Laurel a Hardy, lenže boli už modernejšou verziou, ktorá žila veľmi bohémskym životom. Ja som im to tak trochu aj závidel, ale v dobrom, a zároveň aj doprial. Peter bol mimoriadne talentovaný hovorca, ako ich už dnes nazývajú, a bol schopný si všetkých súdruhov dostať na svoju stranu. Svojou obrovskou slovnou zásobou a vysokoškolským vzdelaním, naviac bol veľmi prezieravý ako líška, ktorá vedela ako má na všetkých ísť. Nedokazoval to však iba v tých vyšších kruhoch, ale i v súkromnom živote, keď ani jedna krásavica neodolala jeho šarmu. Ony doslova začali vyhľadávať jeho spoločnosť, a tak sa s ním niekedy zatúlali dve aj tri a on chudák mal toho dosť. Vždy, keď som to videl, povedal som si: "To je ale borec!"
Rudo sa mi potom, po návrate z USA, za nejaký čas mohol konečne ozvať. Tu však zakrátko zistil, že jeho doba už prešla a nič z toho, čo kedysi tak úspešne robieval viac robiť nemohol, nakoľko bol na čiernej listine. Nikto ho už viac nevyhľadával a on si po chvíli nevrlý uvedomil, že je to už všetko preč a v zabudnutí. "Do kelu, takto som si skurvil celý život!" a kopol prudko do prázdnej krabice, ktorá sa rozletela po celej izbe až kúsky lietali ako páperie vo vzduchu, až sa konečne ako prach usadili na zemi. Toto všetko a i iné veci som sa potom od neho dozvedel z našej spoločnej korešpondencie. On už mohol písavať aj telefonovať, pretože ho odstavili na vedľajšiu koľaj, ale vycestovať už nikde do zahraničia nemohol, ani do Maďarska a ani do Poľska. Cestovný pas mu na večnosť odňali, aby viac nemohol zažiť nič iné, ako len tú nenávisť, ktorou ho na každom kroku častovali ako kriminálnika. Keď sa vrátil z väzenia, bol už opečiatkovaný a vždy mu to na oči "vyhodili", aby nezabudol, že to bol práve on, ktorý sa snažil vrátiť sa a "oni" ho už do ničoho nenútili. On bol ten, čo to tak chcel, takže jeho občianske práva mu už neprinavrátili. Odvtedy robil rôzne práce, ktoré boli nedôstojné jeho osobnosti. Predtým, keď odchádzal do emigrácie, odchádzal ako niekto, ktorého ako filmára poznalo veľa hercov a spevákov a tiež súdruhov z Jednotných roľníckych družstiev, ako aj predsedov miestnych a mestských národných výborov. Mal z tých čias krásne zážitky, spomínal aj na stretnutie s Karlom Gottom, keď žil istý čas v Prahe a býval na tej istej ulici, kde vtedy býval aj Karel Gott, na Okrouhlickej číslo 2...
S Mikom sme jazdievali naďalej, ale chodievali sme teraz už len dvaja a Rudo nám začal dosť chýbať. Bol predsa len svetákom a my sme v tom boli neznalí. Situácia sa trošku zmenila a my sme začali robievať nočné dvanástky, od osemnástej do šiestej hodiny a štyrikrát v týždni. Nám tie dlhšie smeny veľmi vyhovovali, pretože sme potom predsa len mali tri dni voľna a to nebolo zle. Najhoršie ale na tom bolo to, že to boli nočné, pretože okolo polnoci sme boli dosť unavení a únava sa len stupňovala. Na Východnom pobreží sú horúce a sparné letá, a tak človek mal pocit, že je stále v parnom kúpeli. Skrátka bolo to na nevydržanie a boli sme obaja s Mikom unavení. Cez deň sa ani nedalo poriadne spať kvôli hluku na ulici a naviac sme v našom byte nemali ani airconditioning systém - klimatizáciu. Taktiež susedia bývali hluční a my sme museli zanedlho unavení vstávať do práce. Vyše polhodiny autom a na nekonečných dvanásť hodín. (I teraz ma únava akosi morí, ale chcem to dopísať, aby som to stihol, lebo myšlienky by ma veľmi rýchlo opustili. Ony to tie malé potvorky občas veľmi rady robievajú. Nejako som si týmito spomienkami privodil aj tú únavu a viečka sa mi začínajú zatvárať. Nechcem týmto nikoho uspávať, ale ako to robievajú psychológovia, tie myšlienky vás dokážu pekne "učičíkať'"...) Vždy, keď sme dorazili do práce, pripravili sme si všetko tak, aby sme v noci mali dosť času aj na zdriemnutie si a taktiež sme si vybrali miesta, kde kto bude spať. Ja som mal rôzne miesta vybraté, a tak keď prišiel môj čas, tak som nastúpil svoju smenu na spánok. Poväčšine som šiel prvý a potom Mike, ale poslednú dobu chodieval on prvý a ja potom totálne zničený ako druhý. Vždy sme si pekne odpočinuli, a tak sa nikdy nič nestalo a všetko bolo v poriadku, hlavne keď ráno videli plné krabice našich cievok s namotanými plastickými vrecúškami... V práci sme spoznali aj zopár iných ľudí ako len Američanov. Bol tu jeden aj z neďalekých Filipín a volal sa..., nemôžem si práve spomenúť na jeho meno. Určite si spomeniem po určitej dobe. A už je to aj tu, presne ako Michaela Jacksona starší brat, Tito. Takže Tito sa volal tento dosť nezvykle počerný Filipínčan. Bol dosť drobnej postavy a ak si trochu pamätám, bol ešte stále slobodný, tak ako sme boli aj my. Alebo žeby bol už aj ženatý? To si už presne nepamätám. Ale to nič, pretože mám na neho iba tie najkrajšie spomienky, i keď som tam príliš dlho nezotrval. Vyhodili ma, keď ma nachytali v kancelárii odpočívať si na zemi, keď len kartóny boli mojou podstielkou, aby mi tvrdá betónová podlaha nepolámala všetky kosti, ktoré ma vždy aj tak bolievali. Ten kartón mi veľmi nepomáhal, takže sme si vozievali vankúše a deku, tak sa nám spalo omnoho lepšie. Doteraz neviem ako sa to mohlo stať, že ma tam našiel vrátnik pojazdnej služby, ktorý strážieval firmu. Ani to mi nejde do hlavy, že Mike bol tiež niekde a on sa sám prechádzal fabrikou. Neskoršie som zistil, že to bol jeden človek z firmy. Bol to šok, keď ma preberal baterkou, svietiacou mi priamo do očí ako na výsluchu Gestapa. Znovu sa mi premietli tie
najhrôzostrašnejšie momenty, ktoré som vídaval vo filmoch s vojnovou tematikou. Bolo to niečo neuveriteľné, hlavne, keď je človek taký unavený a nevyspatý a tento človek ma takto šokoval.
Hneď ráno ma prepustili a zostal som bez práce. Dlho to však netrvalo, a mal som šťastie. Našiel som si prácu ako pomocník v jedálni, asi tak polhodinu jazdy autom. Mojou prácou bolo obsluhovať zákazníkov. Podať im všetko, čo potrebovali, hlavne podať im vodu, kávu, upratať stoly, aby boli pripravené pre ďalších čakajúcich hostí. Občas ich tam bolo aj 20! Pracoval som len na poobedňajšie smeny, a tak som sa v práci zdržal aj dlho do noci, čo mi však vôbec nevadilo. Ďalšou výhodou tejto práce bolo aj to, že to bol motel, ale poriadne veľký a s bazénom. Počas letných horúčav to bolo fantastické na schladenie sa v tých sparných a lepkavých dňoch, keď človek najradšej trávil čas v bazéne, aby sa nepotil, ale hlavne netrápil. K tejto práci som sa dostal veľmi náhodne, keď som sa spojil s rodákom, ktorý kedysi pracoval ako baník s mojím bratom na Karvinsku-Orlovsku. V roku 1968 emigroval a odvtedy tu žil. Poznali sme sa trošku aj z toho obdobia, lebo bol rodákom z Bratislavy a s mojím bratom sa spolu vyučili na tamojšom baníckom učilišti, v roku 1958. V rokoch šesťdesiatych bývali o poschodie vyššie v tej istej bytovke ako aj môj brat, takže sa aj často stretávali. Povedal by som, že dosť pravidelne, skoro každý deň. Dušan bol veľmi rád, keď sme sa stretli po prvýkrát. Už ma ani nespoznával, lebo to už bolo poriadne dávno, čo sme sa videli. On si ma najlepšie pamätal ako chalana a teraz som už mal skoro tridsať rokov. Bolo to veľmi pekné zvítanie a dlho sme sa každý deň rozprávali o časoch, keď ešte býval v Orlovej. Dušan bol mojím šéfom, lebo mal na starosti celú reštauráciu. Majiteľ ho mal veľmi rád, a tak sa u neho často zastavil a podebatovali si čo-to o práci a živote. Bol asi o tri roky mladší odo mňa. Jeho otec mu venoval tento motel, aby sa staral o jeho prevádzku. Otec bol pôvodom Grék...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov





























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-