XXXII. časť - Bayonne - Nový domov
Byt, v ktorom som býval, patril majiteľovi firmy, takže dosť na mňa naliehali, aby som sa vysťahoval, keď už u nich vôbec nepracujem. Dokonca mi pohrozili, že som tam nelegálne a budú si súdne vymáhať, aby som byt opustil. Dlho som som im tú radosť nechcel robiť, a tak som sa veľmi snažil, aby som si nejaké miesto na bývanie čo najskôr zadovážil. Chcel som zostať bývať i naďalej niekde nablízku v Edisone, ale nemalo to zmysel, veď som musel aj tak jazdiť autom vyše polhodiny za prácou. Po dlhšom hľadaní sa mi podarilo nájsť miesto v Bayonne, kde som našiel podnájom s bratmi Poliakmi, ktorí okupovali dom so štyrmi izbami. Nájomné bolo 350 dolárov mesačne, čo nebolo málo, ale dalo sa to zvládnuť. Nakoniec som sa delil s ďalším podnajomníkom Poliakom, a tak moje výdavky klesli na 175 mesačne. Darmo je, tých 175, ktoré mi zostalo vo vrecku, mi vystačilo aj na stravu na celý mesiac, na benzín a na všetky ostatné výdavky pre spokojný život. Bolo mi tam veľmi dobre.
S Mikom som naďalej udžiaval kontakt, a tak sme sa často cez víkendy stretávali a chodievali do New Yorku. Auto vždy nechal zaparkované u mňa a odtiaľ sme vláčikom jazdievali do New Yorku, nakoľko sa človek nemusel trápiť s hľadaním parkovacieho miesta na preľudnených newyorských uliciach, nehovoriac ani o poplatkoch, ktoré neboli nízke. Pracovníci nášho hotelu Latham nás tam mali vedených už ako stálych zákazníkov, však bodaj by aj nie, keď sme tam boli tak často. Cenu nám vždy dali dobrú a bol to skutočne najlacnejší hotel široko-ďaleko. Darmo, New York nás vždy lákal, lebo tam stále bolo niečo, na čo sa dalo ísť pozrieť. Však som tam aj začínal a bolo to moje prvé miesto, kde som sa uchýlil po prílete do Nového Domova, budúcej mojej krajiny, kde som plánoval zostať veľmi dlho. Ono sa to aj splnilo, nakoľko sú to už tri desaťročia, čo tu prebývam, i keď nie v New Yorku, ktorý ma, ako aj celé východné pobrežie, pomaly a isto vytláčal na perifériu, smerom na západ...
Práca bola veľmi zábavná, lenže začali sa diať veci a ten majiteľov syn si na mňa nejako zasadol a snažil sa mi dosť často život znepríjemniť. Dušan nemohol v tom nič urobiť, keď si ma vybral ako obeť, že sa mi bude mstiť, kde len môže. Veľakrát som mu chcel aj jednu "švihnúť", aby sa príliš nevznášal v oblakoch. Nemal som nádej tam dlho pobudnúť, a tak sa môj pobyt na východnom pobreží blížil k samotnému koncu. Začal som hľadať nové miesto niekde inde a pripravovať sa na dlhú cestu na ďaleký západ, ale i tak som si ešte nejaký ten čas predtým užil mojej práce tam a mám odtiaľ aj zopár zážitkov. Ako som už spomenul predtým, vykonával som prácu ako pomocník v jedálni, ale taktiež na večerné smeny. Nakoľko už veľa iných pracovníkov tam nebolo, chodieval som aj po hotelových izbách roznášať večere, ktoré si zákaznici objednali. Volalo sa to Room-Service, obsluha priamo do izby. Ono to bolo pre tých, ktorým sa nechcelo narúšať príjemný večer a hnať sa dole do jedálne, hoci tá mala intímny charakter, hlavne navečer. Na každom stole boli zapálené sviečky v skle, vyformované do tvaru srdca v červenom nádychu. Ohník pri prievane vytváral akési bujaré srdce, ktoré sa mihalo priamo pred očami zákazníkov. Každý večer tam človek cítil veľa lásky. Všetci boli veľmi milí a pozorní k sebe, ako aj k nám, ktorí sme sa snažili ten "Ich Večer" urobiť čo najpríjemnejší. V pozadí pianista svojimi zručnými prstami kúzlil tie najsladšie melódie a občas do toho zamyslene pár tónov vylúdil i svojím hlasom. Atmosféra bola perfektná, ako keby boli Vianoce v strede najhorúcejšieho leta, pretože vonku trešťalo obdivuhodných štyridsať nad nulou a vlhkosť bola neuveriteľná. Klimatizačné zariadenie vo vnútri aspoň trošku takto schladzovalo vášnivé horiace srdiečka milencov. Všetky ženy boli nádherné ako ľalie a jedna krajšia od druhej. Veľakrát som mal nutkanie ruku položiť na ich ramená a pritisnúť sa na ne trošku, nech i ja ich teplo pocítim, pretože svojou krásou ma veľmi vyrušili z normálneho hriešneho života a otvorili mi široko vráta do Raja, v ktorom som si chcel chvíľočku dlhšiu pohovieť, ale nemohol som sa dlho zdržať, ba musel som prchať do reality...
Každý víkend som stretával jedného pána, ktorý si vždy objednával večeru priamo do postele. Bol vždy milý a usmievavý a vždy mi dal pekné sprepitné. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď som objavil s kým tam trávi svoje víkendy. Bolo to v spoločnosti nádhernej a príjemnej ženy, ktorá sa vždy akosi cudne na mňa usmiala a ja som hneď vedel, že jej je príjemne v spoločnosti tohto milého pána. Ten sa mi vždy odvďačil, ale raz mimoriadne štedro, dal mi až sto dolárov, a tak na ten deň v živote nezabudnem. Bodaj by som aj, keď mi ho tak spríjemnil...
Dušan bol dosť náruživý hráč rulety, a tak ma naviedol ísť tam s ním po práci, čo zvyklo byť okolo jednej hodiny ráno, keď uzavrel účet a uložil peniaze do trezoru.
Jeho miesto bolo iba jedno, široko-ďaleko sa nedalo nikde inde hrať, len v meste východného pobrežia Atlantic City, ktoré bolo na juhu na pobreží štátu New Jersey, v ktorom býval a pracoval. Cesta trvala približne hodinu a pol po nádhernej diaľnici, nazývanej Parkway Highway. Pri jazde do mesta som si všimol ako bolo celé ožiarené všakovakými farbami. Mesto vyzeralo ako jeden obrovský vianočný stromček a práve toto sa mi veľmi páčilo na mestách kasín, ktorých som potom neskoršie niekoľko aj po svete prešiel a strávil tam nejaký ten čas. Po príchode sme si vždy vyhľadali dobré miesto na parkovanie, aby sme do kasína nemuseli ďaleko chodiť. Dušan vlastnil pekného bieleho Lincolna Continentala, ktorý bol mimoriadne pohodlný so všetkými vymoženosťami a luxusom, akým bol tento automobil známy. Parkovával na tradičnom mieste, a tak sme bez problémov naše auto našli vždy bezpečne a nepoškodené.
Pri vstupe do kasína som sa trošku príjemne zarazil, keď som si všimol ten prepych a tými najkrajšími a najjagavejšími svetlami vysvietené nekonečné priestory, kde bolo množstvo hracích automatov a medzi nimi skupinky stolov na rôzne hry. Dušan ma zaviedol rovno k rulete. Nemal som žiadne znalosti o hraní, a tak ma Dušan veľmi rýchlo zaučil, aby som sa nenudil. Po chvíľke som zistil, že je to výborná zábava, hlavne keď som začal vyhrávať. Dušanovi sa tiež veľmi dobre darilo, a tak náš večer, ktorý končieval okolo piatej hodiny rána, sme mohli ukončiť s peknými úlovkami výhier. Nikdy nezabudnem, že som mal takzvané začiatočnícke šťastie a vyhral som peknu kôpku peňazí. Dobrých päťsto dolárov a to bola výborná výslužka za polhodinu, ktorú som strávil za stolom. Potom som už len vysedával vedľa Dušana a fandil som mu.
Ráno sme ulíhali okolo siedmej hodiny, a tak sme boli do pätnástej hodiny odpočinutí. Bola to dobrá fuška, ale Dušanovej manželke to vôbec nevadilo, pretože keď dorazil domov, ona bola už dávno preč v práci. Ja som potom len nasadol do môjho pekne vychladeného tátoša a za pár minút som bol doma. Býval som len asi dvadsať minút od Dušana.
Tento kolobeh sme mali každý deň po pracovnej dobe. Neskoršie sme to museli obmedzovať, lebo Dušanovi sa prestalo akosi dariť. On ináč dosť riskoval, respektíve vsádzal menej výhodne, na čísla, ktoré menej vychádzali, ale keď mu to číslo vyšlo, výhra bola potom tridsatpäťnásobná. Ja som bol skromnejší a vsádzal som si iba na jedna ku jednej, čiže na farbu. Potom, čo ma červená štrnástka rozbila, mojou obľúbenou farbou sa stala čierna a tá mi prinášala veľmi veľa šťastia, hoci netvrdím, že to je tá farba, s ktorou sa vyhráva. Je to proste len veľké šťastie, ktoré človek buď má, alebo nemá, takže by to mohlo byť zavádzajúce, že má výhru zaistenú. Štýl, akým som hrával, sa nazýval progresívnym. Moje prvé vsadenie bolo na čiernu, keď bola červená v kuse po sebe aspoň trikrát a potom som dal základných desať dolárov. Keď som to prehral, počkal som si jedno kolo a vsadil som si dvojnásobok predošlého prehratého, čiže dvadsať dolárov. Keď som potom vyhral, bolo dobre, ale aj keď nie, vyčkal som teraz dve kolá a vsadil som znovu dvojnásobok predošlej stratenej sumy, čiže som si vsadil štyridsať dolárov. Väčšinou som mal šťastie a na ten tretíkrát som to všetko mal naspäť a o tých pôvodných desať dolárov viac. Keď sa človek ale nad tým zamyslí, prakticky som už riskoval sedemdesiat a vyhral som iba desať čistého, ale aj to je jedna z možností ako sa dá k niečomu prísť, ak šťastie nezlyhá...
22.6.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov





























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-