XXXII. časť - Bayonne - Nový domov
Byt, v ktorom som býval, patril majiteľovi firmy, takže dosť na mňa naliehali, aby som sa vysťahoval, keď už u nich vôbec nepracujem. Dokonca mi pohrozili, že som tam nelegálne a budú si súdne vymáhať, aby som byt opustil. Dlho som som im tú radosť nechcel robiť, a tak som sa veľmi snažil, aby som si nejaké miesto na bývanie čo najskôr zadovážil. Chcel som zostať bývať i naďalej niekde nablízku v Edisone, ale nemalo to zmysel, veď som musel aj tak jazdiť autom vyše polhodiny za prácou. Po dlhšom hľadaní sa mi podarilo nájsť miesto v Bayonne, kde som našiel podnájom s bratmi Poliakmi, ktorí okupovali dom so štyrmi izbami. Nájomné bolo 350 dolárov mesačne, čo nebolo málo, ale dalo sa to zvládnuť. Nakoniec som sa delil s ďalším podnajomníkom Poliakom, a tak moje výdavky klesli na 175 mesačne. Darmo je, tých 175, ktoré mi zostalo vo vrecku, mi vystačilo aj na stravu na celý mesiac, na benzín a na všetky ostatné výdavky pre spokojný život. Bolo mi tam veľmi dobre.
S Mikom som naďalej udžiaval kontakt, a tak sme sa často cez víkendy stretávali a chodievali do New Yorku. Auto vždy nechal zaparkované u mňa a odtiaľ sme vláčikom jazdievali do New Yorku, nakoľko sa človek nemusel trápiť s hľadaním parkovacieho miesta na preľudnených newyorských uliciach, nehovoriac ani o poplatkoch, ktoré neboli nízke. Pracovníci nášho hotelu Latham nás tam mali vedených už ako stálych zákazníkov, však bodaj by aj nie, keď sme tam boli tak často. Cenu nám vždy dali dobrú a bol to skutočne najlacnejší hotel široko-ďaleko. Darmo, New York nás vždy lákal, lebo tam stále bolo niečo, na čo sa dalo ísť pozrieť. Však som tam aj začínal a bolo to moje prvé miesto, kde som sa uchýlil po prílete do Nového Domova, budúcej mojej krajiny, kde som plánoval zostať veľmi dlho. Ono sa to aj splnilo, nakoľko sú to už tri desaťročia, čo tu prebývam, i keď nie v New Yorku, ktorý ma, ako aj celé východné pobrežie, pomaly a isto vytláčal na perifériu, smerom na západ...
Práca bola veľmi zábavná, lenže začali sa diať veci a ten majiteľov syn si na mňa nejako zasadol a snažil sa mi dosť často život znepríjemniť. Dušan nemohol v tom nič urobiť, keď si ma vybral ako obeť, že sa mi bude mstiť, kde len môže. Veľakrát som mu chcel aj jednu "švihnúť", aby sa príliš nevznášal v oblakoch. Nemal som nádej tam dlho pobudnúť, a tak sa môj pobyt na východnom pobreží blížil k samotnému koncu. Začal som hľadať nové miesto niekde inde a pripravovať sa na dlhú cestu na ďaleký západ, ale i tak som si ešte nejaký ten čas predtým užil mojej práce tam a mám odtiaľ aj zopár zážitkov. Ako som už spomenul predtým, vykonával som prácu ako pomocník v jedálni, ale taktiež na večerné smeny. Nakoľko už veľa iných pracovníkov tam nebolo, chodieval som aj po hotelových izbách roznášať večere, ktoré si zákaznici objednali. Volalo sa to Room-Service, obsluha priamo do izby. Ono to bolo pre tých, ktorým sa nechcelo narúšať príjemný večer a hnať sa dole do jedálne, hoci tá mala intímny charakter, hlavne navečer. Na každom stole boli zapálené sviečky v skle, vyformované do tvaru srdca v červenom nádychu. Ohník pri prievane vytváral akési bujaré srdce, ktoré sa mihalo priamo pred očami zákazníkov. Každý večer tam človek cítil veľa lásky. Všetci boli veľmi milí a pozorní k sebe, ako aj k nám, ktorí sme sa snažili ten "Ich Večer" urobiť čo najpríjemnejší. V pozadí pianista svojimi zručnými prstami kúzlil tie najsladšie melódie a občas do toho zamyslene pár tónov vylúdil i svojím hlasom. Atmosféra bola perfektná, ako keby boli Vianoce v strede najhorúcejšieho leta, pretože vonku trešťalo obdivuhodných štyridsať nad nulou a vlhkosť bola neuveriteľná. Klimatizačné zariadenie vo vnútri aspoň trošku takto schladzovalo vášnivé horiace srdiečka milencov. Všetky ženy boli nádherné ako ľalie a jedna krajšia od druhej. Veľakrát som mal nutkanie ruku položiť na ich ramená a pritisnúť sa na ne trošku, nech i ja ich teplo pocítim, pretože svojou krásou ma veľmi vyrušili z normálneho hriešneho života a otvorili mi široko vráta do Raja, v ktorom som si chcel chvíľočku dlhšiu pohovieť, ale nemohol som sa dlho zdržať, ba musel som prchať do reality...
Každý víkend som stretával jedného pána, ktorý si vždy objednával večeru priamo do postele. Bol vždy milý a usmievavý a vždy mi dal pekné sprepitné. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď som objavil s kým tam trávi svoje víkendy. Bolo to v spoločnosti nádhernej a príjemnej ženy, ktorá sa vždy akosi cudne na mňa usmiala a ja som hneď vedel, že jej je príjemne v spoločnosti tohto milého pána. Ten sa mi vždy odvďačil, ale raz mimoriadne štedro, dal mi až sto dolárov, a tak na ten deň v živote nezabudnem. Bodaj by som aj, keď mi ho tak spríjemnil...
Dušan bol dosť náruživý hráč rulety, a tak ma naviedol ísť tam s ním po práci, čo zvyklo byť okolo jednej hodiny ráno, keď uzavrel účet a uložil peniaze do trezoru.
Jeho miesto bolo iba jedno, široko-ďaleko sa nedalo nikde inde hrať, len v meste východného pobrežia Atlantic City, ktoré bolo na juhu na pobreží štátu New Jersey, v ktorom býval a pracoval. Cesta trvala približne hodinu a pol po nádhernej diaľnici, nazývanej Parkway Highway. Pri jazde do mesta som si všimol ako bolo celé ožiarené všakovakými farbami. Mesto vyzeralo ako jeden obrovský vianočný stromček a práve toto sa mi veľmi páčilo na mestách kasín, ktorých som potom neskoršie niekoľko aj po svete prešiel a strávil tam nejaký ten čas. Po príchode sme si vždy vyhľadali dobré miesto na parkovanie, aby sme do kasína nemuseli ďaleko chodiť. Dušan vlastnil pekného bieleho Lincolna Continentala, ktorý bol mimoriadne pohodlný so všetkými vymoženosťami a luxusom, akým bol tento automobil známy. Parkovával na tradičnom mieste, a tak sme bez problémov naše auto našli vždy bezpečne a nepoškodené.
Pri vstupe do kasína som sa trošku príjemne zarazil, keď som si všimol ten prepych a tými najkrajšími a najjagavejšími svetlami vysvietené nekonečné priestory, kde bolo množstvo hracích automatov a medzi nimi skupinky stolov na rôzne hry. Dušan ma zaviedol rovno k rulete. Nemal som žiadne znalosti o hraní, a tak ma Dušan veľmi rýchlo zaučil, aby som sa nenudil. Po chvíľke som zistil, že je to výborná zábava, hlavne keď som začal vyhrávať. Dušanovi sa tiež veľmi dobre darilo, a tak náš večer, ktorý končieval okolo piatej hodiny rána, sme mohli ukončiť s peknými úlovkami výhier. Nikdy nezabudnem, že som mal takzvané začiatočnícke šťastie a vyhral som peknu kôpku peňazí. Dobrých päťsto dolárov a to bola výborná výslužka za polhodinu, ktorú som strávil za stolom. Potom som už len vysedával vedľa Dušana a fandil som mu.
Ráno sme ulíhali okolo siedmej hodiny, a tak sme boli do pätnástej hodiny odpočinutí. Bola to dobrá fuška, ale Dušanovej manželke to vôbec nevadilo, pretože keď dorazil domov, ona bola už dávno preč v práci. Ja som potom len nasadol do môjho pekne vychladeného tátoša a za pár minút som bol doma. Býval som len asi dvadsať minút od Dušana.
Tento kolobeh sme mali každý deň po pracovnej dobe. Neskoršie sme to museli obmedzovať, lebo Dušanovi sa prestalo akosi dariť. On ináč dosť riskoval, respektíve vsádzal menej výhodne, na čísla, ktoré menej vychádzali, ale keď mu to číslo vyšlo, výhra bola potom tridsatpäťnásobná. Ja som bol skromnejší a vsádzal som si iba na jedna ku jednej, čiže na farbu. Potom, čo ma červená štrnástka rozbila, mojou obľúbenou farbou sa stala čierna a tá mi prinášala veľmi veľa šťastia, hoci netvrdím, že to je tá farba, s ktorou sa vyhráva. Je to proste len veľké šťastie, ktoré človek buď má, alebo nemá, takže by to mohlo byť zavádzajúce, že má výhru zaistenú. Štýl, akým som hrával, sa nazýval progresívnym. Moje prvé vsadenie bolo na čiernu, keď bola červená v kuse po sebe aspoň trikrát a potom som dal základných desať dolárov. Keď som to prehral, počkal som si jedno kolo a vsadil som si dvojnásobok predošlého prehratého, čiže dvadsať dolárov. Keď som potom vyhral, bolo dobre, ale aj keď nie, vyčkal som teraz dve kolá a vsadil som znovu dvojnásobok predošlej stratenej sumy, čiže som si vsadil štyridsať dolárov. Väčšinou som mal šťastie a na ten tretíkrát som to všetko mal naspäť a o tých pôvodných desať dolárov viac. Keď sa človek ale nad tým zamyslí, prakticky som už riskoval sedemdesiat a vyhral som iba desať čistého, ale aj to je jedna z možností ako sa dá k niečomu prísť, ak šťastie nezlyhá...
22.6.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).