XXXV. časť - - Smer do Casina Atlantic City
Už som to predtým spomínal, že skoro každý večer po pracovnej dobe sme sa s Dušanom vybrali do nášho raja - do kasína v Atlantic City, do ktorého sme často chodievali, lebo to bolo Dušanovo najobľúbenejšie miesto. Tento večer neveštil nič zlého, ani nič nenasvedčovalo tomu, že by sa sa malo niečo zvláštne udiať, a tak všetko išlo tak, ako malo ísť, podľa plánu. Pri vchádzaní do mesta z diaľnice sme zastavili na križovatke, keď bola červená. Dušan si zrazu spomenul, že musí zaistiť všetky dvere na vozidle. Nebol to problém, lebo malo automatické zatváranie, lenže vtedy mu akosi zlyhalo, a tak som ich rýchlo zaistil ručne. Prvýkrát to bolo veľmi čudné, že ma o to požiadal, ale nečudoval som sa dlho, lebo mi vysvetlil dôvod, prečo to tak chcel. Bolo to veľmi jednoduché. Priateľskí vykrádači a nepozvaní hostia číhali v tieni križovatiek a keď auto zastalo, vyrútili sa naň ako bez duše. Keď nemal vodič všetky dvere zaistené, poľahky sa mu dostali do kabíny a okradli ho o všetko, a vo väčšine prípadov aj o samotný automobil. Dušan to vedel veľmi dobre, a tak bol na to pripravený. Takisto pri otvorení okna hrozilo niečo podobné, hlavne vtedy, keď sa nočné dámy pristavili a začali vyjednávať. Dušan bol šťastne ženatý, tak bolo samozrejmé, že taký záujem u neho ani neexistoval. Ani ja som po skúsenosti s Vilkom v New Yorku žiadny neprejavil. Nedá sa im veriť, pretože je to ich hra ako dostať zo zákazníka čo najviac, akýmkoľvek spôsobom a za každú cenu. Bola to väčšinou spodina spoločnosti, a tak akákoľvek konverzácia by bola stratou času. Okno sa tak rýchlo zatvorilo, ako sa aj otvorilo. Ulica bola tmavá a nikde nebolo ani človiečika, takže som mal všelijaké pocity, či niekto nečíha v tieni, alebo za oknom. Ozvali sa vo mne pocity z Harlemu, kde som okúsil neuveriteľnú chladnosť ľudí, ktorí tam bývali a tým vo mne vypestovali akúsi opatrnosť, pretože tej nikdy nie je nazvyš. I počas ďalších rokov sa to vo mne akosi udržalo a z človeka sa stane totálny pesimista, pretože ani iný nemôže byť. Toľko dôvodov má na to, že to je až neuveriteľné a rozum sa mu nad tým často zastaví, alebo aj celkom zamrzne.
Pomaly sme prichádzali k centru mesta, kde žiara svetiel oznamovala, že už sú tam kasína, ktoré sú centrom risku a zábavy, alebo zábavy a risku, pretože takto to asi znie lepšie. Je to časť priamo na pobreží Atlantického oceánu a z toho aj názov mesta pramení. Z drevených dosák vykladaná cestička sa tiahla pozdĺž pláží, ktorú volali Boardwalk.
Dušan zaparkoval na parkovisku hneď za kasínom, a tak sme sa mohli pokojne vybrať za zábavou. Bolo to už tradičné, tak nás už ani nič nevzrušovalo, pretože naším cieľom bolo len jedno - odchádzať domov ako spokojní ľudia. Ja som sa sťažovať nemohol, pretože moje konzervatívne hranie rulety mi prinášalo len úspechy. Dušan, ten mal iné problémy, ako aj predtým niekoľkokrát i keď mal už niečo naviac na boku odložené, nebol schopný sa rozhodnúť a skončiť. Vždy, keď sme tam prišli, jeho jediným cieľom bolo zminimalizovať straty, ktoré si tam nahonobil. Ale toto je vždy ten najhorší prístup, keď človek myslí takto. Aspoň to tak vždy je, že sa potom ešte menej darí a príde aj o ďalšie peniaze. Je to akýsi zákon prírody a tu tomu hovoria, že človek hrá "with scarry money", čo znamená, že hrá s peniazmi, ktoré potrebuje a nemôže si ich dovoliť investovať do hazardných hier. A zákon schválnosti je v tom, že práve o tieto príde najskôr a to bolí najviac, čo i ja veľmi dobre viem z mojich ďalších dobrodružstiev z kasín, čo budem spomínať neskoršie. Je pravdou, že aj v Atlantic City pri našich výletoch s Dušanom som o nejaké prišiel, ale nikdy to nebolo nič mimoriadneho a ďalší deň sa mi to vrátilo. Mohol by som povedať, že som tam celkom slušne zarábal, aspoň v tomto prípade. Dušan prišiel o všetky peniaze, a tak som mu nejaké dohodil. Nedarilo sa mu, tak prišiel aj o tie a nálada bola hneď pod psa. Nechcel tam zostať už ani minútku, tak sme sa vybrali vtedy domov rýchlejšie, ako bolo naším zvykom. Prešli sme za kasíno a prichádzali k miestu, kde sme predtým zaparkovali nášho Lincolna Continentala, ktorý tam však nikde nebol. Miesto zívalo akousi škrtiacou prázdnotou a Dušan bol z toho ešte viac nešťastný. Vrátili sme sa do kasína a začali zisťovať, čo sa mohlo stať s jeho vozidlom. Na jeho prekvapenie zistil, že sa tam už dlhšiu dobu nesmie zadarmo parkovať, ale za poplatok, ktorý sa dá do obálky a vhodí do železnej schránky, z ktorej vyskočí lístok a ten sa potom dá na palubnú dosku auta, aby ho bolo vidieť. Dozvedeli sme sa meno firmy, ktorá auto odtiahla a Dušan tam zavolal. Zistil aj adresu, tak sme sa rozhodli, že sa tam musíme dostať čo najskôr. Už si presne ani nepamätám, či sme tam šli peši alebo taxíkom, ale určite taxíkom, lebo to bolo dobre vyše päť kilometrov z centra mesta. Zastavili sme pred ohradou, ktorá mala navrchu plotu veľmi ostré hroty, ktoré mali tvar malých žiletiek. Niečo podobné som nikdy v živote nevidel, až teraz po prvýkrát. Za hlavnou bránou, asi tak pätnásť metrov, bola maringotka, ktorej okná boli zamrežované. Mal som všelijaké pocity. Vyzeralo to ako väznica. Vonku postávala asi tak päťdesiatročná pani s baseballovou palicou a veľmi sa rozčuľovala. Hneď sme sa jej opýtali, čo sa jej prihodilo. Hlavu otočila smerom k maringotke a "chválospevy" sa len tak hrnuli z jej úst. "Tie kurvy mi auto ukradli a teraz chcú odo mňa sto dolárov! Špiny jedny! Ak mi moje auto nedajú, tak im všetkým hlavy porozbíjam!!!" Dosť nepríjemné reči a nemal som dobrý pocit, že by to tu bolo celkom s kostolným riadom. Naviac som mal obavy, že to nie sú obyčajní pracovníci odťahovacej služby, ale niečo iné a môj pocit bol namieste a správny. Dušan podal lístok prevádzkovateľovi a ten išiel skontrolovať, ktoré vozidlo by to malo byť. Od brány bolo pekne vidieť jeho biely Lincoln ako sa vyníma medzi všetkými autami, ktoré tu mali skonfiškované. Otvorili mu bránu a on vošiel dovnútra. Ja som ho tiež nasledoval, lenže zrazu ma pristavil druhý s puškou v ruke, že ja nemusím ísť dovnútra, keďže nie som majiteľom vozidla. Studený pot mi na čelo vystúpil a zrazu som mal pocit, že je to ako v nejakom kriminálnom filme a nie v skutočnosti. Dušan mi kývol, aby som sa nesnažil pokračovať za ním a aby som vyšiel radšej za bránu, lebo títo páni to mysleli vážne a nemali v úmysle tolerovať nejaké žarty, za čo považovali aj moju zaslepenosť v tejto vyhrotenej situácii. Nikto nám nerozumel, lebo sme sa zhovárali po slovensky a to si myslím bolo veľmi dobre, hoci im trošku zbystrel sluch, ale hneď nato sa ukľudnili a Dušan vošiel do maringotky. Dlho sa tam nezdržal a vyšiel von. "Jano, budeš ma musieť zase založiť, lebo chcú odomňa 150 dolárov za nedovolené parkovanie!" Siahol som do svojej hlbokej peňaženky a vylovil jedného Benjamina (stodolárovka s Benjaminom Franklinom na líci) a k tomu dve dvadsiatky a jednu pokrčenú desiatku. Teraz to akosi ani nevadilo v akej kvalite bola, hlavne že splnila očakávanie a zachránila naše auto, aby sme sa mohli čo najskôr dostať domov.
Bolo už skoro sedem hodín ráno a my sme mali pred sebou ešte vyše hodiny a pol jazdy. S radosťou naštartoval svojho tátoša a upaľovali sme rýchlo smerom k diaľnici. Cesta bola vtedy akási príliš dlhá a Dušan si neodpustil zopár nadávok, ako na nich, tak aj na seba, že si tú ceduľku na parkovisku riadne neprečítal. Neurobil nijakú chybu, pretože na tej ceduľke nebolo nič napísané, čo by nám bránilo parkovať bezplatne celú noc. Iba jediný háčik bol v tom, že treba odtiaľ auto presunúť skoro ráno, pred piatou. Po piatej hodine musí byť parkovacie miesto vyprázdnené, ináč sa účtuje a my sme vtedy naozaj nejakú tú minútku meškali, alebo sme tam boli aj načas. Oni nás ale prekvapili a prišli o niečo skôr a auto odtiahli. S takýmito ľuďmi sa nedá príliš komunikovať, pretože oni to ani nevedia ináč, len hrozbami, o čom sme sa napokon aj na vlastnej koži presvedčili. Škoda, že to vtedy muselo tak dopadnúť...
Týždeň sme tam nešli, ale potom nás to prešlo, ale hlavne sme na to zabudli a znovu sme nabehli do starých koľají a pokračovali v našich dobrodružstvách, aby sme si nejako pomohli i zbohatli. Ja som už zabudol koľko som tam prehral a vyhral, ale jednu vec si pamätám, nebol som na tom zle a asi dve tisícky som si nahonobil...
9.8.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.