XXXV. časť - - Smer do Casina Atlantic City
Už som to predtým spomínal, že skoro každý večer po pracovnej dobe sme sa s Dušanom vybrali do nášho raja - do kasína v Atlantic City, do ktorého sme často chodievali, lebo to bolo Dušanovo najobľúbenejšie miesto. Tento večer neveštil nič zlého, ani nič nenasvedčovalo tomu, že by sa sa malo niečo zvláštne udiať, a tak všetko išlo tak, ako malo ísť, podľa plánu. Pri vchádzaní do mesta z diaľnice sme zastavili na križovatke, keď bola červená. Dušan si zrazu spomenul, že musí zaistiť všetky dvere na vozidle. Nebol to problém, lebo malo automatické zatváranie, lenže vtedy mu akosi zlyhalo, a tak som ich rýchlo zaistil ručne. Prvýkrát to bolo veľmi čudné, že ma o to požiadal, ale nečudoval som sa dlho, lebo mi vysvetlil dôvod, prečo to tak chcel. Bolo to veľmi jednoduché. Priateľskí vykrádači a nepozvaní hostia číhali v tieni križovatiek a keď auto zastalo, vyrútili sa naň ako bez duše. Keď nemal vodič všetky dvere zaistené, poľahky sa mu dostali do kabíny a okradli ho o všetko, a vo väčšine prípadov aj o samotný automobil. Dušan to vedel veľmi dobre, a tak bol na to pripravený. Takisto pri otvorení okna hrozilo niečo podobné, hlavne vtedy, keď sa nočné dámy pristavili a začali vyjednávať. Dušan bol šťastne ženatý, tak bolo samozrejmé, že taký záujem u neho ani neexistoval. Ani ja som po skúsenosti s Vilkom v New Yorku žiadny neprejavil. Nedá sa im veriť, pretože je to ich hra ako dostať zo zákazníka čo najviac, akýmkoľvek spôsobom a za každú cenu. Bola to väčšinou spodina spoločnosti, a tak akákoľvek konverzácia by bola stratou času. Okno sa tak rýchlo zatvorilo, ako sa aj otvorilo. Ulica bola tmavá a nikde nebolo ani človiečika, takže som mal všelijaké pocity, či niekto nečíha v tieni, alebo za oknom. Ozvali sa vo mne pocity z Harlemu, kde som okúsil neuveriteľnú chladnosť ľudí, ktorí tam bývali a tým vo mne vypestovali akúsi opatrnosť, pretože tej nikdy nie je nazvyš. I počas ďalších rokov sa to vo mne akosi udržalo a z človeka sa stane totálny pesimista, pretože ani iný nemôže byť. Toľko dôvodov má na to, že to je až neuveriteľné a rozum sa mu nad tým často zastaví, alebo aj celkom zamrzne.
Pomaly sme prichádzali k centru mesta, kde žiara svetiel oznamovala, že už sú tam kasína, ktoré sú centrom risku a zábavy, alebo zábavy a risku, pretože takto to asi znie lepšie. Je to časť priamo na pobreží Atlantického oceánu a z toho aj názov mesta pramení. Z drevených dosák vykladaná cestička sa tiahla pozdĺž pláží, ktorú volali Boardwalk.
Dušan zaparkoval na parkovisku hneď za kasínom, a tak sme sa mohli pokojne vybrať za zábavou. Bolo to už tradičné, tak nás už ani nič nevzrušovalo, pretože naším cieľom bolo len jedno - odchádzať domov ako spokojní ľudia. Ja som sa sťažovať nemohol, pretože moje konzervatívne hranie rulety mi prinášalo len úspechy. Dušan, ten mal iné problémy, ako aj predtým niekoľkokrát i keď mal už niečo naviac na boku odložené, nebol schopný sa rozhodnúť a skončiť. Vždy, keď sme tam prišli, jeho jediným cieľom bolo zminimalizovať straty, ktoré si tam nahonobil. Ale toto je vždy ten najhorší prístup, keď človek myslí takto. Aspoň to tak vždy je, že sa potom ešte menej darí a príde aj o ďalšie peniaze. Je to akýsi zákon prírody a tu tomu hovoria, že človek hrá "with scarry money", čo znamená, že hrá s peniazmi, ktoré potrebuje a nemôže si ich dovoliť investovať do hazardných hier. A zákon schválnosti je v tom, že práve o tieto príde najskôr a to bolí najviac, čo i ja veľmi dobre viem z mojich ďalších dobrodružstiev z kasín, čo budem spomínať neskoršie. Je pravdou, že aj v Atlantic City pri našich výletoch s Dušanom som o nejaké prišiel, ale nikdy to nebolo nič mimoriadneho a ďalší deň sa mi to vrátilo. Mohol by som povedať, že som tam celkom slušne zarábal, aspoň v tomto prípade. Dušan prišiel o všetky peniaze, a tak som mu nejaké dohodil. Nedarilo sa mu, tak prišiel aj o tie a nálada bola hneď pod psa. Nechcel tam zostať už ani minútku, tak sme sa vybrali vtedy domov rýchlejšie, ako bolo naším zvykom. Prešli sme za kasíno a prichádzali k miestu, kde sme predtým zaparkovali nášho Lincolna Continentala, ktorý tam však nikde nebol. Miesto zívalo akousi škrtiacou prázdnotou a Dušan bol z toho ešte viac nešťastný. Vrátili sme sa do kasína a začali zisťovať, čo sa mohlo stať s jeho vozidlom. Na jeho prekvapenie zistil, že sa tam už dlhšiu dobu nesmie zadarmo parkovať, ale za poplatok, ktorý sa dá do obálky a vhodí do železnej schránky, z ktorej vyskočí lístok a ten sa potom dá na palubnú dosku auta, aby ho bolo vidieť. Dozvedeli sme sa meno firmy, ktorá auto odtiahla a Dušan tam zavolal. Zistil aj adresu, tak sme sa rozhodli, že sa tam musíme dostať čo najskôr. Už si presne ani nepamätám, či sme tam šli peši alebo taxíkom, ale určite taxíkom, lebo to bolo dobre vyše päť kilometrov z centra mesta. Zastavili sme pred ohradou, ktorá mala navrchu plotu veľmi ostré hroty, ktoré mali tvar malých žiletiek. Niečo podobné som nikdy v živote nevidel, až teraz po prvýkrát. Za hlavnou bránou, asi tak pätnásť metrov, bola maringotka, ktorej okná boli zamrežované. Mal som všelijaké pocity. Vyzeralo to ako väznica. Vonku postávala asi tak päťdesiatročná pani s baseballovou palicou a veľmi sa rozčuľovala. Hneď sme sa jej opýtali, čo sa jej prihodilo. Hlavu otočila smerom k maringotke a "chválospevy" sa len tak hrnuli z jej úst. "Tie kurvy mi auto ukradli a teraz chcú odo mňa sto dolárov! Špiny jedny! Ak mi moje auto nedajú, tak im všetkým hlavy porozbíjam!!!" Dosť nepríjemné reči a nemal som dobrý pocit, že by to tu bolo celkom s kostolným riadom. Naviac som mal obavy, že to nie sú obyčajní pracovníci odťahovacej služby, ale niečo iné a môj pocit bol namieste a správny. Dušan podal lístok prevádzkovateľovi a ten išiel skontrolovať, ktoré vozidlo by to malo byť. Od brány bolo pekne vidieť jeho biely Lincoln ako sa vyníma medzi všetkými autami, ktoré tu mali skonfiškované. Otvorili mu bránu a on vošiel dovnútra. Ja som ho tiež nasledoval, lenže zrazu ma pristavil druhý s puškou v ruke, že ja nemusím ísť dovnútra, keďže nie som majiteľom vozidla. Studený pot mi na čelo vystúpil a zrazu som mal pocit, že je to ako v nejakom kriminálnom filme a nie v skutočnosti. Dušan mi kývol, aby som sa nesnažil pokračovať za ním a aby som vyšiel radšej za bránu, lebo títo páni to mysleli vážne a nemali v úmysle tolerovať nejaké žarty, za čo považovali aj moju zaslepenosť v tejto vyhrotenej situácii. Nikto nám nerozumel, lebo sme sa zhovárali po slovensky a to si myslím bolo veľmi dobre, hoci im trošku zbystrel sluch, ale hneď nato sa ukľudnili a Dušan vošiel do maringotky. Dlho sa tam nezdržal a vyšiel von. "Jano, budeš ma musieť zase založiť, lebo chcú odomňa 150 dolárov za nedovolené parkovanie!" Siahol som do svojej hlbokej peňaženky a vylovil jedného Benjamina (stodolárovka s Benjaminom Franklinom na líci) a k tomu dve dvadsiatky a jednu pokrčenú desiatku. Teraz to akosi ani nevadilo v akej kvalite bola, hlavne že splnila očakávanie a zachránila naše auto, aby sme sa mohli čo najskôr dostať domov.
Bolo už skoro sedem hodín ráno a my sme mali pred sebou ešte vyše hodiny a pol jazdy. S radosťou naštartoval svojho tátoša a upaľovali sme rýchlo smerom k diaľnici. Cesta bola vtedy akási príliš dlhá a Dušan si neodpustil zopár nadávok, ako na nich, tak aj na seba, že si tú ceduľku na parkovisku riadne neprečítal. Neurobil nijakú chybu, pretože na tej ceduľke nebolo nič napísané, čo by nám bránilo parkovať bezplatne celú noc. Iba jediný háčik bol v tom, že treba odtiaľ auto presunúť skoro ráno, pred piatou. Po piatej hodine musí byť parkovacie miesto vyprázdnené, ináč sa účtuje a my sme vtedy naozaj nejakú tú minútku meškali, alebo sme tam boli aj načas. Oni nás ale prekvapili a prišli o niečo skôr a auto odtiahli. S takýmito ľuďmi sa nedá príliš komunikovať, pretože oni to ani nevedia ináč, len hrozbami, o čom sme sa napokon aj na vlastnej koži presvedčili. Škoda, že to vtedy muselo tak dopadnúť...
Týždeň sme tam nešli, ale potom nás to prešlo, ale hlavne sme na to zabudli a znovu sme nabehli do starých koľají a pokračovali v našich dobrodružstvách, aby sme si nejako pomohli i zbohatli. Ja som už zabudol koľko som tam prehral a vyhral, ale jednu vec si pamätám, nebol som na tom zle a asi dve tisícky som si nahonobil...
9.8.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).