XXXIV. časť - Výlet do Lunaparku II.
Zaplatili sme za lístky a postavili sa do nekonečneho zástupu ľudí, ktorí netrpezlivo čakali až príde na nich rad. Čas ubiehal, ale nebolo to ani tak dlho, asi iba zopár minút, možno ani nie viac ako pätnásť a stáli sme pred ním, tým naším obrom. Pri vchádzaní nám usporiadateľ odobral lístky a ukázal miesto, kde sme si mali sadnúť. Bolo to vždy po dvojici, a tak sme s Mikom sedeli spolu. Potom sme sa dôkladne pripevnili na sedadlá. Na záver tam bola akási oceľová rampa, ktorou nás ešte zaistili pred vypadnutím. Pomaly sme sa začali plaziť po koľajniciach tohto Kozmodrómu, ako by som ho aj po tej mojej skúsenosti najradšej nazval. Mal som vtedy pocit, že som testovaný v známom centre kozmonautiky Bajkonur, odkiaľ pravidelne vzlietavajú do nebies kozmické lode s cieľom niečo nového pre ľudstvo objaviť, niečo nepoznaného a vzrušujúceho. Začínali sme pomaly naberať na rýchlosti, až mi aj začalo trošku hlavu dozadu ťahať. Ani som si to neuvedomil a padali sme kolmo voľným pádom v obrovskej rýchlosti, 110 km za hodinu, ktoré nemalo konca. Hlavu mi išlo roztrhnúť na márne kúsky a ani som nemohol dýchať. Žalúdok som mal niekde až v hrdle. Bola to obrovská sila, ktorá sa vytvorí tou rýchlosťou padajúceho telesa, len ten Newtonov zákon nejako nechcel vychádzať, že 10 metrov za sekundu, pretože som mal pocit, že idem nadzvukovou rýchlosťou. Presne tak, ako som to aj videl v náučných filmoch o letectve, čo to dokáže urobiť s ľudskou tvárou. Prestal som vnímať okolie a len a len sebe som sa venoval. Mike tam ujúkal ako pri detvianskych tancoch. Doslovne odzemky tam robil a ja som mal iba ten svoj malý svet a nechcel som byť súčasťou žiadneho iného. Na moje prekvapenie som sa teraz dozvedel, že hneď vedľa toho nášho El Tora tu v roku 2005 postavili najvyšší Roller coaster na svete, ktorý má výšku 139 metrov a rýchlosť, ktorou sa valia vagóniky na tenučkých koľajničkách je až 206 kilometrov. Jeho ctené meno je "Kingda Ka"... Boli to galeje, na ktoré do smrti nezabudnem a už ma na to nikto nikdy nenaviedol a nedostal, hoci ho aj tu v našom mestskom lunaparku máme, i keď už len akúsi zdrobnelinku oproti tomu obrovi. Neviem, nemal som už nikdy chuť si to znovu vyskúšať. Možno, keby som to asi viackrát absolvoval, možno by som aj zmenil moje rozhodnutie, lebo by som vedel aký je v tom rozdiel a či to vôbec ešte aj zvládnem. No nestalo sa tak, hoci to bolo asi aj tým, že už som také monštrum nikdy nevidel a ani nevyhľadával, čo bolo asi predurčené a dané i mojím osudom.
Po tomto krásnom poznaní, sme sa rozhodli, že pôjdeme pozrieť do neďalekého safari na zvieratká, ktoré sú určite milšie. I tu, v Oregone, máme safari, lenže som si ešte nenašiel čas, aby som tam skočil. Je to asi 300 km. Pri vchode sme zaplatili nejaký poplatok a pomaly sa "plavili" mojím Fordom, ktorý sa tak pekne húpal ako loďka, pretože mal vynikajúce perá a človek žiadny hrbolček na ceste takmer necítil. Ináč, aby som nezabudol, to meno "Loď" mu dal Rudo, hneď po tom, čo som ho kúpil a on tam bol vtedy so mnou, v starej dobrej Pennsylvánii, v meste Stroudsburghu. Prechádzali sme okolo mierumilovných žiráf, vedľa nich obďaleč bolo aj stádo slonov, ktoré sa akosi ovievali v tunajších horúčavách vo vlhkom a dusnom počasí a občas načreli do jazierka, okolo ktorého sme z druhej strany prechádzali. Pootvoril som si trošku aj okno, hoci nám to veľmi neodporúčali z bezpečnostných dôvodov, ale aj z výhodnejších klimatických, aby sme sa lepšie cítili vo vychladenom príjemnom vozidle, v mojej lodi. Pomaly sme sa presúvali, keď tu zrazu vidím ako sa dva nosorožce pripravujú k súboju. Bolo to niečo neskutočného, čo som len niekde vo filme videl a teraz zrazu to bolo všetko naživo a skutočné. Obďaleč postávala dáma - nosorožkyňa, o ktorú sa asi títo dvaja mládenci snažili a chceli takýmto spôsobom rozhodnúť, kto sa stane víťazom a kto porazeným. Víťaz berie všetko! Porazený sa potom vzďaluje na míle preč a nemá ani nádej sa pritom rozlúčiť. Niekoľkotonové tvory sa rozbehli oproti sebe a obrovskými hlavami ozdobenymi masívnymi a ostrými rohmi búšili do seba v obrovskej rýchlosti, až sa zem zatriasla. Bol to neskutocny úder, až som hlavou mykol od toho nepríjemného pocitu, ako keby ten úder zasiahol moju hlavu. Boli to asi ešte aj čerstvé následky z toho zážitku na monštre. Mike sa len vzrušoval, ale ja som to akosi ináč prežíval. Nechcel som, aby niektorý z nich tento milostný súboj neprežil. Zopakovali si to ešte párkrát, ale nebolo to do nekonečna a jeden z nich toho druhého donútil na ústup. Nastalo akési čudné ticho a víťaz sa začal dvoriť tej nádhernej dáme, nosorožkyni, ktorá sa tomu len prizerala v tieni neďalekého stromu. Potom žili obaja šťastní až do smrti a určite mali veľa detičiek, nosorožkov malých...
Išli sme ešte nejakých pár minút, keď som z diaľky postrehol nejakú väčšiu kôpku čohosi, ležiacu pod veľkým košatým stromom. Postupne približujúc sa, videl som niečo, čo som vždy chcel vidieť, a to "Kráľa Zvierat", majestátneho leva s veľkou hrivou. Boli tam dvaja a okolo nich hárem nádherných levíc, ktoré ich občas z akejsi poslušnosti bez vyzvania, pekne olizovali. Oni sa potom naozaj tvárili ako majstri sveta, čo aj v skutočnosti boli. Trošku som aj začal tŕpnuť, že čo sa stane, keď sa náhodou rozbehnú, pretože jedným úderom sú schopní preraziť akékoľvek sklá automobilu. Na prekvapenie si aj oni nás obzerali a my sme asi boli pre nich bytosti, ktoré sa im zdali prívetivé a neškodné. Nemali z nás obavy a dokonca k nám boli akísi milší, akoby nam hovorili: "Však len postojte na chvíľočku, nech si Vás pekne obzrieme" a my sme akosi aj porozumeli tomu ich jazyku a začali sa namiesto nich producírovať. Celá tá kôpka pozostávala asi tak približne z ôsmich alebo deviatich kráľovských zvierat. 
Mali aj mláďatká, ktoré sa pohrávali s otcovým chvostom, akoby sa ani nič nedialo. Skrátka boli veľmi bezprostredné, až som mal nutkanie z auta vyjsť a ľahnúť si tam k nim, alebo dokonca aj na nich. Však určite by sa na nich veľmi pohodlne ležalo a cítil by som ich hlboké dýchanie a občas akési zamrmlanie, ktoré má dosť desivý zvuk. Ale ono to neznamenalo nič iné, ako spokojnosť zo života, ktorý si tu žili, kde mali všetko, čo sa im ráčilo, dostatok potravy, veľa priestoru, ale hlavne akejsi slobody, i keď trošku v zajatí. Teraz polihovali a mali dennú siestu po dobrom obede. Boli veľmi spokojní. Ani sa nám nechcelo od nich odchádzať. Trošku ma vtedy aj mrzelo, že som si nezobral so sebou fotoaparát a nenafotil tieto nádherné tvory. Už ani neviem ako dlho sme tam zotrvali, ale čas akosi preletel, a tak sme sa pomaly začali uberať, lebo sme mali ešte nejaký kúsok pred sebou na druhú stranu samotného objektu safari. 
Zrazu sme sa začali približovať k pletivom uzatvorenému priestranstvu, v ktorom nebol nikto iný ako opice. Bola to obrovská nekonečná klietka, ktorá bránila opiciam vo výbehu do voľnej prírody, takže to bolo prvé miesto, ktoré bolo ako súčasť zoologickej záhrady, akurát s tým rozdielom, že my sme boli tí, ktorých si opice obzerali. Bolo ich neskutočne veľa, ale koľko ich tam bolo, to už naozaj neviem. Pri vchádzaní bola akási dvojbrána, aby títo krásavci neušli, keď automobily vchádzajú do samotného priestoru. Po zatvorení prvej brány sa začala automaticky otvárať aj druhá brána a zostali sme sami. Za nami zanedlho prišlo ďalšie vozidlo a tiež pred nami už jedno bolo. Ľudia si ich fotili a ja som len pomaly pozeral. Zrazu mi niečo zabubnovalo na streche, ale nebolo ťažké vyriešiť tento rébus, pretože som hneď vedel, že to tie malé potvorky s dlhými chvostami boli u nás na návšteve. Trošku som mierne pootvoril okno, ale len asi tak tri centimetre a labky s ostrými pazúrmi sa snažili pretlačiť dovnútra mojej kabíny. Našťastie sa ďaleko nemohli dostať. Mike olúpal zopár banánov a tiež mi jeden podal. Začali sme ich kŕmiť, lenže to sme asi nemali robiť, pretože zrazu sa všetky k nám rozbehli na strechu, vzadu aj vpredu na kapotu a začali mi celé auto likvidovať. Povytrhávali mi stierače a začali podráždene trieskať po oknách. Zrazu som začal mať obavy, či nám neprerazia sklá. Stále dávali packy tam, kde predtým bol malý otvor, cez ktorý sme ich kŕmili banánmi. Dali sme im už všetky, čo sme mali, ale ony sa dožadovali ešte viac. Nakoniec sme boli šťastní, že sme sa rýchlo dostali k východu, kde si to akosi rozmysleli a pozoskakovali z nášho Forda...
Fotografie: internet
Text: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov,
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).