XXXVIII. časť - Salt Lake City
Dobre sme sa vyspali, hoci sny som mal dosť silné a emotívne po nedopriatom spánku v posteli. Naviac matrace boli akési príliš mäkké a nezvyklé. Ale to už tak majú niektorí návštevníci radi, tak im vyhovejú podľa ich predstáv. Bezváhový stav mi ešte nejaký ten deň trval, až sa napokon celkom vytratil. Veľakrát som sa pristihol, že v spánku prudko tlačím nohami na brzdy, aby sme do niečoho nenarazili. Podobné pocity vždy zažívam pri preletoch do Európy a na mojich cestách po glóbuse sveta. Neskoršie sa o tom zmienim aj pri ďalších zážitkoch, ktoré mi život nadelil počas mojich životných ciest.
Ako-tak sme boli s Mikom prebudení a pripravení ísť na návštevu do kancelárie AFCR, ktorá bola tiež v štáte Utah, v meste Salt Lake City. Cestu sme merali chvíľočku peši a potom autobusom z centra mesta na State Street, na asi 39. ulicu. V prístupovej hale bolo aj zopár iných emigrantov z Československa a taktiež veľa z Vietnamu, ktorých si zobrali pod svoje krídla. Postupne si nás všetkých povolávali do kancelárie. Nakoniec prišiel rad aj na nás. Kancelária to bola neveľká, v ktorej nás usadila sekretárka, Češka. Hneď sme sa pustili do debaty a ona nám vysvetlila niečo z činnosti organizácie. Vtom vstúpila do kancelárie nádherná žena, vyzerajúca ako modelka. Krásna blondínka s modrými očami a ja som bol hneď celý bez seba. Mala asi o päť rokov viac ako ja, ale to nič nemenilo na tom, aby som si ju celú od hlavy až po päty neprehliadol. Bola už vydatá a fotografie detí mala vystavené na stole. Ja som ani nepočúval, čo všetko nám hovorila. Videl som len ju a jej nádhernú tvár. Potom nám vyzradila, že naozaj bola modelka, a tak razom som mal v hlave jasno, prečo je taká aká je a taká krásna. Musel som sa krotiť, aby som nevzbĺkol, pretože ma tak očarila a pobalamutila. Trvalo mi to ešte chvíľu, až som sa s tým celkom vyrovnal...
Naším hlavným dôvodom návštevy kancelárie bolo to, že sme sa tam mali prihlásiť, aby nám pomohli s prácou a so zohnaním si nejakého ubytovania. Ubytovanie nám zaistili v tom momente, práve v tom moteli, kde sme nejakých tých pár dní aj pobudli. Tiež nám vyplatili asi 500 dolárov ako pôžičku, ktorú sme sa zaviazali splatiť a taktiež vyhliadli možnosti, kde by sme sa mohli nasťahovať po ukončení nášho pobytu v moteli. V moteli Kendell sme zároveň mali aj akúsi čiastočnú prácu, kde sme všetko čistili a upratovali. Dokonca sme aj záhradníkov robili a odpracovávali sme si to, že sme si tam i hlavu na noc mohli skloniť. Zároveň sme pravidelne chodievali do kancelárie, aby sme zistili, či je tam pre nás niečo nové. Netrvalo to ani tak dlho, keď sa Mike skontaktoval s priateľmi v San Franciscu a odišiel od nás. Odvtedy som ho už viac nevidel, teraz je to už 29 rokov...
Zanedlho sa tam zrazu objavila rodinka s dvomi dcérenkami, Rituškou, ktorá mala asi sedem rôčkov a Simonkou, ktorá mala asi desať. Také dve roztomilé detičky, ktoré som si hneď obľúbil a ktoré ma potom volali strejda. Pochádzali z Orlovej, čo bola obrovská zhoda okolností, pretože tam býval od roku 1958 aj môj brat, kde pracoval v baniach. Bolo to veľké prekvapenie, keď sme neskoršie zistili, že ich otec Zdeněk tam pracoval tiež a dokonca aj môj brat si ho ešte tak trošku pamätal, takže o to sme si boli bližší. To sa tak často nestáva, že stretnete niekoho tak ďaleko od domoviny a zistíte, že máte spoločných známych, alebo že ľudia, ktorých poznajú oni, sú aj vám blízki. Bolo to veľmi pekné a srdečné zvítanie. Všimol som si, že i oni boli po týchto objavoch nadšení. Ich mamička sa volala Hanka, Hanička, ako som ju volával. Bola aranžérkou výkladov a bolo to vidieť ako svoje znalosti aplikovala aj vo svojom novom byte, ktorý mali neskoršie a potom aj vlastný dom. Boli sme aj rovesníci... Hanka mala pôvod slovensko-moravský, pretože jej otecko bol odniekiaľ z Kysúc a robil v ostravských baniach, ako aj mnoho ľudí z týchto neúrodných tvrdých miest krásneho Slovenska. Je tam skutočne nádherne, hoci je to kraj tvrdý a niekedy aj krutý, tak ako Orava moja milovaná... 
Boli to krásne začiatky pre celú túto rodinku, ktorá prišla skúšať šťastie v emigrácii ďaleko od domoviny, tu v Amerike. Stal som sa akýsi ich sponzor, respektíve prekladateľ a pomocník v začiatkoch, nakoľko po anglicky ešte nič nevedeli. Občas som ich aj vyučoval keď sa dalo, ale nebolo to často, pretože si obaja museli hľadať prácu, aby sa mohli uživiť. Organizácia im veľmi pomohla finančne a aj zaistením čiastočného prechodného ubytovania v moteli Kendell, ktorý sme spoločne denne krášlili a snívali o lepšej budúcnosti. Samozrejme sme chodievali aj na pracovný úrad, kde sme každodenne hľadali nejakú prácu. Hanke som hľadal hocičo, kde by mohla zarobiť nejaký ten peniaz a Zdenkovi zase niečo, kde by sa mohol uplatniť ako konštruktér, kreslič na výskumnej báze. Mal vyštudovanú strojnícku priemyslovku v odbore banských ťažkých strojov, a tak ho to lákalo znovu pracovať niekde, kde sa bude zase cítiť ako doma, hoci to nemusí byť ako kreslič a konštruktér - návrhár. Bol pripravený na všetko, čo by mu pomohlo.
Po dlhých útrapách sa mi podarilo pre Hanku vybaviť prácu upratovačky v nemocnici, kde pracovali tiež niektoré Češky, takže sa tam necítila veľmi stratená. Popri práci potom chodievala aj na kurz angličtiny, aby sa čo najskôr začlenila do denného rituálu a trpela čo najmenej neznalosťou anglického jazyka. Človek si ani neuvedomí, ako ho to zmôže, keď nerozumie ani slovíčko a všade sa len cudzou rečou hovorí. Tiež si to pamätám veľmi dobre ako ma vtedy sprevádzalo časté bolenie hlavy. Bol to akýsi silný šum, ktorý nie a nie vyjsť z uší. Dosť to deptá myseľ, ale človek to musí prekonať. Potom nastáva akýsi obrovský kľud po veľkej búrke a všetko je krajšie... Preto bolo naozaj najlepšie, že Hanka na tie kurzy angličtiny chodievala, i keď po celodennej práci v nemocnici bývala z toho vždy unavená. Doma však mala kľud a opakovala si to, čo sa naučila, aby si vedomosti upevnila. Aj ja som jej to vždy pripomínal, že toto je najlepší spôsob ako to zvládnuť a naučiť sa cudzí jazyk. Neskoršie sme sa na tom zasmiali, keď mi do telefónu už len po anglicky odpovedala a ja som mal taký príjemný pocit, že tá námaha nebola zbytočná...
So Zdenkom sme tiež vybehávali nejakú prácu a dosť úporne. Nakoniec sme aj našli veľkú firmu, ktorá vyrábala ťažké stroje a náklaďáky pre práce na cestách a v kameňolomoch. Buldozéry, bágre, ťažkotonážne nákladné vozidlá, Zdeněk bol celý bez seba. Boli sme až u riaditeľa firmy, ktorý nás veľmi pekne privítal a mal veľký záujem Zdenka u nich zamestnať, lenže jazyková bariéra to akosi predlžovala, a tak sme nepochodili. Zdenkovi tiež nič iné neostávalo, len chodiť na kurz angličtiny s celou rodinou i s detičkami, ktoré boli veľmi šikovné a netrvalo to dlho, otec s mamou sa mohli od nich učiť... Je to viacmenej taký vtip, ale aj vo veľa prípadoch pravdivý, hoci si nemyslím, že v tomto prípade to tak bolo. Hanka a Zdeněk naozaj na sebe tvrdo pracovali, a tak boli veľmi skoro za tú námahu odmenení. 
Nakoniec sme mali šťastie, aj vďaka mormonom, ktorí akosi majú pod kontrolou aj celý výrobný proces v Salt Lake City a mohol by som povedať, že aj v celom samotnom štáte Utah, kde sa ešte v 19. storočí úzkym kaňonom predrali za slobodou mormonského vierovyznania a založili si akési svoje kráľovstvo pri veľkom Slanom jazere, ktoré je asi 120 kilometrov dlhé a niekoľko kilometrov široké s vysoko koncentrovanou slanou vodou. Skrátka, človek mal pocit, že bol v Mŕtvom mori...
Prišiel ten deň, keď sme objavili ďaleko na okraji mesta firmičku, kde sa Zdeněk mohol znovu zamestnať a vykonávať niečo, čo ho lákalo. Podarilo sa nám, že mohol pracovať na sústruhu a opracovávať výrobky, alebo aj vytvárať nové. Veľmi bol nadšený, pretože mohol znovu nejaký ten peniažtek domov priniesť a obohatiť stôl, ktorý tak nikdy núdzou necivel, ale vždy bohatstvom, ktoré Hanka s radosťou vyložila na rozprestretý stôl. Dievčatkám sa tiež veľmi darilo, nakoľko sme sa všetci presťahovali na 21. južnú ulicu, kde nás pohromade bývalo aj viacej Čechoslovákov a bolo nám tam veľmi dobre. Dokonca tam bývala tiež Hankina sestra, takže už jej naozaj nič nechýbalo k tomu, aby bola spokojná. Nežilo sa nám tam zle a ja som bol väčšinou u nich, viac ako vo svojom dvojizbovom byte, ktorý som obýval aj s pánom asistentom univerzity, ktorý akurát obhajoval svoj doktorát, získaný na Karlovej Univerzite. Volali sme ho Frank. Mávali sme časté spoločné posedenia a občas sme sa presúvali z bytu do bytu, ale predsa len najradšej sme boli u Hanky, pretože tá to vedela nejako nádherne pripraviť, a tak sme poväčšine naše večery strávili u nich. Hlavne tie víkendové, keď sme nemuseli ísť do práce...
17.10.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).