XXXIX. časť - Salt Lake City (II.)
Postupne som už nemal žiadnych nových emigrantov z Československa, ktorým by som mohol pomáhať, pretože spoločnosť sa začínala preorientovávať na krajiny Ázie, ako Vietnam, Laos, Kambodža a Kórea. Ojedinele to boli emigranti z Číny, Taiwanu alebo dokonca aj z Tibetu. Títo mali svojich sponzorov, ktorí im pomáhali pri ich začiatkoch v Amerike. Naviac boli skromnejší v požiadavkách na byt, prácu a finančnú podporu z organizácie. Táto začala byť dosť podporovaná mormónskym kostolom, takže donášky pochádzali vo väčšine prípadoch aj odtiaľ. Naviac misia mormónov mala za cieľ získať čo najviac ľudí, aby sa stali členmi ich cirkvi a vyznavačmi ich viery. Dosť ľudí sa stalo mormónmi a ich život sa aj rapídne zmenil. Je to prakticky aj akási výsada, keď človek žije v určitej spoločnosti, ktorej sa dobrovoľne podriadil a potom ho ostatní prijmú ho medzi seba. Tým má zaručenú prácu, aj s lepším postavením, ale iba keď sa snaží. Nakoniec všetci nemôžu byť pánmi, lebo niekto musí aj na nich robiť a keďže oni majú tie finančné statky, majú opraty v rukách. Nezamestnanosť je všade, ale keď človek chce a snaží sa, bude vyslyšaný. Určite aj ja som dostal ponuku stať sa mormónom a byť ich členom, lenže moje katolícke presvedčenie mi akosi bránilo meniť košeľu alebo prevracať kabát, hoci som niekedy mal nutkanie stať sa ich členom. Niečo podobné, čo som zažil aj doma, keď som sa chcel presadiť.
Pretože členom Komunistickej strany, ktorí mali ašpirácie na postup, práve Ona (KS) otvorila dvere a pomohla im, aby sa mohli realizovať. Bola to do určitej miery niekedy aj jediná alternatíva. Spoločnosť bola celá vybudovaná na týchto princípoch, takže to bolo dosť prirodzené. Na druhej strane, nebolo to zase veľmi jednoduché dostať sa medzi jej členov. O tých strana rozhodovala sama a nie každý mohol byť vybraný. Človek musel do určitej miery byť veľmi ohybný a pokorný, ale na druhej strane mohol byť aj múdry, a tak bol aj prefíkaný. Však takých bolo veľmi veľa, ktorí boli len radovými členmi a iba platili na tých ostatných povinné mesačné známky. Bola tu aj akási kvóta, ktorá musela byť umelo dodržiavaná, aby tam bola demokracia s ľudskou tvárou... To bol ale poriadny vtip a človek, ktorého IQ bolo minimálne trojciferné, sa vždy nad tým faktom musel pousmiať, pretože videl hlboko do celej tejto maškarády. No ale nedá sa odsudzovať spoločnosť ako taká, nakoľko jej samostatnosť nikdy neexistovala a krajina bola po stáročia vždy utláčaná. Boli sme prakticky iba akýmsi nástrojom mocných, ktorí si boli toho vedomí počas celej tej doby kontroly. Nebudem rozoberať príčiny ani korene tohto javu, pretože si každý vie dobre uvedomiť, čo je to diktatúra a tej sa žiadny národ nevyhne. Vždy sú tu politici a jednoduchý ľud si to odnesie. Chcel som použiť aj iné slovíčko, ktoré takto podobne znie, ale som sa rozhodol byť trošku viac civilizovaným, nakoľko ich nerád používam a tobôž nie sú súčasťou mojej slovnej zásoby...
Ale aby som sa vrátil k mormónskej viere. Má určité princípy, ako všetky iné spoločnosti, alebo ich môžeme nazvať organizácie, ktoré majú tento hierarchický systém. Samozrejme sa snažili práve tým, že ponúkli pomocnú ruku všetkým emigrantom bez rozdielu odkiaľ boli a očakávali, že sa začlenia do ich spoločnosti. Určite, ako som už spomenul, niekoľko ich prešlo do ich radov, kde sa stali celkom fundovaní, ale zároveň odvádzali povinný "desiatok", ako kedysi aj u nás vo feudalizme, a tak týmto zároveň aj finančne budovali Kráľovstvo Mormónske. Samozrejme niečo podobné je v každej viere, pretože sú väčšinou zakladané na finančných princípoch...
Chodieval som pravidelne na Úrad práce, aby som niečo objavil, čo by mi pomohlo sa postaviť na vlastné nohy. Nebolo to jednoduché, a tak som zobral čo sa dalo, aby som pokryl moje výdavky na život. Vybral som si ponuku ísť pracovat do veľkého obchodného strediska, ktoré bolo v srdci mesta, hneď vedľa mormónskeho chrámu. V tejto obrovskej mormónskej budove bola aj velikánska výskumná centrála ľudských pokolení. Skrátka, zaujímali sa o generačné rozvetvené stromy z pokolenia na pokolenie. Boli schopní zistiť rodinných príslušníkov aj niekoľko generácií dozadu. Nikdy som tieto ich služby nevyskúšal, ale možno raz sa o to pokúsim, nakoľko naozaj nemám žiadne znalosti o mojich predchodcoch. Najďalej tak iba o mojich starých rodičoch, ale aj to iba veľmi máličko. Rád by som sa dozvedel aj viac, takže tá moja akási nesplnená túžba stále pretrváva. Môj syn bude mať obrovskú výhodu, pretože toto všetko čo píšem mu padne do vienka a bude mať takmer do podrobnosti zaškatuľkovaný celý môj život od detstva až doteraz.
Niečo podobné nemá každý a jemu to padne do lona bez námahy. Bude môcť tieto spomienky posúvať ďalej. Ako som už spomenul, opíšem všetko až od mojich detských liet a už som začal na tom aj pracovať. Dúfam, že to stihnem včas a dokončím kapitolu jedného ľudského života.
Moja práca v ochodnom stredisku bola veľmi jednoduchá, mal som pracovať v oddelení kožušín rôznych vzácnych zvierat. Nemal som ani potuchy, čo ma čaká, až keď som prišiel na prvé stretnutie. Pani a pán, ktorí vlastnili túto firmu, boli dosť zámožní a ani sa nečudujem, keď predávali kožuchy už vtedy, pred takmer tridsiatimi rokmi, za vyše dvadsaťtisíc dolárov. Môj nástupný plat bol vtedy niečo okolo tri doláre a pol, takže nič fantastické, ale ani nie zlé na to, aby som mohol prežiť. Dokonca som bol schopný aj niečo ušetriť. Povedal by som, že som si nahonobil celkom slušné úspory za tú krátku dobu, čo som v Salt Lake City pobudol. Od začiatku som robil všetko, čo potrebovali a neboli žiadne problémy. Pani majiteľka si ma trošku obľúbila, a tak ma pozývala aj na jej súkromné posedenia v spoločnosti zámožnejších ľudí. Bola milionárka a bývala hore na kopci Wasatch, odkiaľ bol nádherný výhľad na nočné osvetlené mesto Salt Lake City. Miloval som tie výhľady a aj som si na ne dosť zvykol.
Je tu jedna zaujímavosť v mojom živote, ktorú som ešte v mojich spomienkach nikdy nespomenul a ku ktorej som sa dostal ako slepé kura k zrnu. A tým bola moja práca modela pre strihový účes. Bola to čistá náhoda, ktorá sa udiala ešte v roku 1973, keď som býval v Trnave. Spoznal som sa s jednou nádhernou dievčinou - kaderníčkou. Ani neviem ako k tomu prišlo a už som po večeroch vysedával v kaderníctve a ona sa mi pohrávala s mojimi vlasmi. Stal sa zo mňa účesový model, čomu som sa venoval potom ďalších päť rokov. Bola to celkom zaujímavá práca na víkendy, pretože chodievala súťažiť po celom Slovensku, začínajúc na majstrovstvách okresu Trnava, potom kraja a nakoniec aj na Majstrovstvách Slovenska. Naozaj som sa nemohol sťažovať, pretože nikde sme neplatili ani halier a naviac sme za to dostávali finančné odmeny. Bol som slobodný a niečo vyše dvadsiatnik, takže som sa nemusel v ničom obmedzovať. Takýto život mi veľmi vyhovoval, pretože nielenže som bol v spoločnosti nádherných žien, ale mal som aj mnohé krásne zážitky z týchto výletov, ako ich do dneška nazývam, ešte aj umocnené finančným efektom. Bolo to krásne rozvážať sa a po hoteloch tráviť voľný čas, po tom, čo som si odsedel pár minút v kresle a ona sa mi prehrabávala vo vlasoch akoby ma ískala a ja som si občas aj trošičku zdriemol. Vtedy mnou musela jemne potriasť a žalostne vyriecť: "Nespi, Jano!!!" Až mi jej bolo ľúto, lebo niekedy počas našich sedení to musela povedať niekoľkokrát.
Čas ubiehal a my sme skončili v Bratislave, myslím si, že to bolo asi v roku 1975 alebo 1976, čím som si nie už celkom istý po takom odstupe času. Ale dalo by sa to veľmi ľahko zistiť podľa jedného faktu, ku ktorému sa vrátim neskoršie... Ubytovali sme sa v novučičkom hoteli, ktorý bol postaveny na okraji Bratislavy a znovu som si naň zaspomínal, keď dávali minulý rok reláciu Superstar, pretože som spoznával fasádu budovy a aj interiéry hotela, ktorý mal rovnaké meno ako samotné mesto. Bol to Hotel Bratislava, vybudovaný na vtedajšiu dobu prevratnou architektúrou, hoci ja som mal pocit, že tá betónová fasáda bola dosť studená. Ale nič proti architektovi tejto veľkolepej stavby nemám. Akurát sa mi zdal nevhodný ten materiál akéhosi bunkrového štýlu. Napriek tomu tam bolo nádherne a útulne. Býval som ešte s jedným pánom na izbe, na každej izbe boli vždy len dvaja. Ono to takto trošku zaručilo, že to nebude až taký problém s organizovaním povinného času na spánok, pretože mi vždy vadili ľudia, ktorí sa radi zabávali aj celú noc. Nedalo sa potom nikdy poriadne vyspať a človek bol ráno ako udretý po hlave. Ale taký je už osud tých, ktorí sa dali na tento boj. Nie vždy vyhrávajú, ale naviac zostávaju v poli porazených. Ja som nikdy nefajčil a ani alkoholu neholdoval, a tak ma zlé jazyky volávali Mléčko, pretože takto sa to po "trnafsky" hovorí o človeku, ktorý zdravo žije a pije mlieko. Čo som sa ja napočúval, keď som robil závozníka a každé ráno som doslovne zlikvidoval liter a potom za celý deň dva až tri litre mlieka. Doteraz si spomínam, ako to niektorí hovorili takým mekavým štýlom ako koza, to Mlééééééčkóóó, dlhé a neprerušované...
4.11.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.