XXXIX. časť - Salt Lake City (II.)
Postupne som už nemal žiadnych nových emigrantov z Československa, ktorým by som mohol pomáhať, pretože spoločnosť sa začínala preorientovávať na krajiny Ázie, ako Vietnam, Laos, Kambodža a Kórea. Ojedinele to boli emigranti z Číny, Taiwanu alebo dokonca aj z Tibetu. Títo mali svojich sponzorov, ktorí im pomáhali pri ich začiatkoch v Amerike. Naviac boli skromnejší v požiadavkách na byt, prácu a finančnú podporu z organizácie. Táto začala byť dosť podporovaná mormónskym kostolom, takže donášky pochádzali vo väčšine prípadoch aj odtiaľ. Naviac misia mormónov mala za cieľ získať čo najviac ľudí, aby sa stali členmi ich cirkvi a vyznavačmi ich viery. Dosť ľudí sa stalo mormónmi a ich život sa aj rapídne zmenil. Je to prakticky aj akási výsada, keď človek žije v určitej spoločnosti, ktorej sa dobrovoľne podriadil a potom ho ostatní prijmú ho medzi seba. Tým má zaručenú prácu, aj s lepším postavením, ale iba keď sa snaží. Nakoniec všetci nemôžu byť pánmi, lebo niekto musí aj na nich robiť a keďže oni majú tie finančné statky, majú opraty v rukách. Nezamestnanosť je všade, ale keď človek chce a snaží sa, bude vyslyšaný. Určite aj ja som dostal ponuku stať sa mormónom a byť ich členom, lenže moje katolícke presvedčenie mi akosi bránilo meniť košeľu alebo prevracať kabát, hoci som niekedy mal nutkanie stať sa ich členom. Niečo podobné, čo som zažil aj doma, keď som sa chcel presadiť.
Pretože členom Komunistickej strany, ktorí mali ašpirácie na postup, práve Ona (KS) otvorila dvere a pomohla im, aby sa mohli realizovať. Bola to do určitej miery niekedy aj jediná alternatíva. Spoločnosť bola celá vybudovaná na týchto princípoch, takže to bolo dosť prirodzené. Na druhej strane, nebolo to zase veľmi jednoduché dostať sa medzi jej členov. O tých strana rozhodovala sama a nie každý mohol byť vybraný. Človek musel do určitej miery byť veľmi ohybný a pokorný, ale na druhej strane mohol byť aj múdry, a tak bol aj prefíkaný. Však takých bolo veľmi veľa, ktorí boli len radovými členmi a iba platili na tých ostatných povinné mesačné známky. Bola tu aj akási kvóta, ktorá musela byť umelo dodržiavaná, aby tam bola demokracia s ľudskou tvárou... To bol ale poriadny vtip a človek, ktorého IQ bolo minimálne trojciferné, sa vždy nad tým faktom musel pousmiať, pretože videl hlboko do celej tejto maškarády. No ale nedá sa odsudzovať spoločnosť ako taká, nakoľko jej samostatnosť nikdy neexistovala a krajina bola po stáročia vždy utláčaná. Boli sme prakticky iba akýmsi nástrojom mocných, ktorí si boli toho vedomí počas celej tej doby kontroly. Nebudem rozoberať príčiny ani korene tohto javu, pretože si každý vie dobre uvedomiť, čo je to diktatúra a tej sa žiadny národ nevyhne. Vždy sú tu politici a jednoduchý ľud si to odnesie. Chcel som použiť aj iné slovíčko, ktoré takto podobne znie, ale som sa rozhodol byť trošku viac civilizovaným, nakoľko ich nerád používam a tobôž nie sú súčasťou mojej slovnej zásoby...
Ale aby som sa vrátil k mormónskej viere. Má určité princípy, ako všetky iné spoločnosti, alebo ich môžeme nazvať organizácie, ktoré majú tento hierarchický systém. Samozrejme sa snažili práve tým, že ponúkli pomocnú ruku všetkým emigrantom bez rozdielu odkiaľ boli a očakávali, že sa začlenia do ich spoločnosti. Určite, ako som už spomenul, niekoľko ich prešlo do ich radov, kde sa stali celkom fundovaní, ale zároveň odvádzali povinný "desiatok", ako kedysi aj u nás vo feudalizme, a tak týmto zároveň aj finančne budovali Kráľovstvo Mormónske. Samozrejme niečo podobné je v každej viere, pretože sú väčšinou zakladané na finančných princípoch...
Chodieval som pravidelne na Úrad práce, aby som niečo objavil, čo by mi pomohlo sa postaviť na vlastné nohy. Nebolo to jednoduché, a tak som zobral čo sa dalo, aby som pokryl moje výdavky na život. Vybral som si ponuku ísť pracovat do veľkého obchodného strediska, ktoré bolo v srdci mesta, hneď vedľa mormónskeho chrámu. V tejto obrovskej mormónskej budove bola aj velikánska výskumná centrála ľudských pokolení. Skrátka, zaujímali sa o generačné rozvetvené stromy z pokolenia na pokolenie. Boli schopní zistiť rodinných príslušníkov aj niekoľko generácií dozadu. Nikdy som tieto ich služby nevyskúšal, ale možno raz sa o to pokúsim, nakoľko naozaj nemám žiadne znalosti o mojich predchodcoch. Najďalej tak iba o mojich starých rodičoch, ale aj to iba veľmi máličko. Rád by som sa dozvedel aj viac, takže tá moja akási nesplnená túžba stále pretrváva. Môj syn bude mať obrovskú výhodu, pretože toto všetko čo píšem mu padne do vienka a bude mať takmer do podrobnosti zaškatuľkovaný celý môj život od detstva až doteraz.
Niečo podobné nemá každý a jemu to padne do lona bez námahy. Bude môcť tieto spomienky posúvať ďalej. Ako som už spomenul, opíšem všetko až od mojich detských liet a už som začal na tom aj pracovať. Dúfam, že to stihnem včas a dokončím kapitolu jedného ľudského života.
Moja práca v ochodnom stredisku bola veľmi jednoduchá, mal som pracovať v oddelení kožušín rôznych vzácnych zvierat. Nemal som ani potuchy, čo ma čaká, až keď som prišiel na prvé stretnutie. Pani a pán, ktorí vlastnili túto firmu, boli dosť zámožní a ani sa nečudujem, keď predávali kožuchy už vtedy, pred takmer tridsiatimi rokmi, za vyše dvadsaťtisíc dolárov. Môj nástupný plat bol vtedy niečo okolo tri doláre a pol, takže nič fantastické, ale ani nie zlé na to, aby som mohol prežiť. Dokonca som bol schopný aj niečo ušetriť. Povedal by som, že som si nahonobil celkom slušné úspory za tú krátku dobu, čo som v Salt Lake City pobudol. Od začiatku som robil všetko, čo potrebovali a neboli žiadne problémy. Pani majiteľka si ma trošku obľúbila, a tak ma pozývala aj na jej súkromné posedenia v spoločnosti zámožnejších ľudí. Bola milionárka a bývala hore na kopci Wasatch, odkiaľ bol nádherný výhľad na nočné osvetlené mesto Salt Lake City. Miloval som tie výhľady a aj som si na ne dosť zvykol.
Je tu jedna zaujímavosť v mojom živote, ktorú som ešte v mojich spomienkach nikdy nespomenul a ku ktorej som sa dostal ako slepé kura k zrnu. A tým bola moja práca modela pre strihový účes. Bola to čistá náhoda, ktorá sa udiala ešte v roku 1973, keď som býval v Trnave. Spoznal som sa s jednou nádhernou dievčinou - kaderníčkou. Ani neviem ako k tomu prišlo a už som po večeroch vysedával v kaderníctve a ona sa mi pohrávala s mojimi vlasmi. Stal sa zo mňa účesový model, čomu som sa venoval potom ďalších päť rokov. Bola to celkom zaujímavá práca na víkendy, pretože chodievala súťažiť po celom Slovensku, začínajúc na majstrovstvách okresu Trnava, potom kraja a nakoniec aj na Majstrovstvách Slovenska. Naozaj som sa nemohol sťažovať, pretože nikde sme neplatili ani halier a naviac sme za to dostávali finančné odmeny. Bol som slobodný a niečo vyše dvadsiatnik, takže som sa nemusel v ničom obmedzovať. Takýto život mi veľmi vyhovoval, pretože nielenže som bol v spoločnosti nádherných žien, ale mal som aj mnohé krásne zážitky z týchto výletov, ako ich do dneška nazývam, ešte aj umocnené finančným efektom. Bolo to krásne rozvážať sa a po hoteloch tráviť voľný čas, po tom, čo som si odsedel pár minút v kresle a ona sa mi prehrabávala vo vlasoch akoby ma ískala a ja som si občas aj trošičku zdriemol. Vtedy mnou musela jemne potriasť a žalostne vyriecť: "Nespi, Jano!!!" Až mi jej bolo ľúto, lebo niekedy počas našich sedení to musela povedať niekoľkokrát.
Čas ubiehal a my sme skončili v Bratislave, myslím si, že to bolo asi v roku 1975 alebo 1976, čím som si nie už celkom istý po takom odstupe času. Ale dalo by sa to veľmi ľahko zistiť podľa jedného faktu, ku ktorému sa vrátim neskoršie... Ubytovali sme sa v novučičkom hoteli, ktorý bol postaveny na okraji Bratislavy a znovu som si naň zaspomínal, keď dávali minulý rok reláciu Superstar, pretože som spoznával fasádu budovy a aj interiéry hotela, ktorý mal rovnaké meno ako samotné mesto. Bol to Hotel Bratislava, vybudovaný na vtedajšiu dobu prevratnou architektúrou, hoci ja som mal pocit, že tá betónová fasáda bola dosť studená. Ale nič proti architektovi tejto veľkolepej stavby nemám. Akurát sa mi zdal nevhodný ten materiál akéhosi bunkrového štýlu. Napriek tomu tam bolo nádherne a útulne. Býval som ešte s jedným pánom na izbe, na každej izbe boli vždy len dvaja. Ono to takto trošku zaručilo, že to nebude až taký problém s organizovaním povinného času na spánok, pretože mi vždy vadili ľudia, ktorí sa radi zabávali aj celú noc. Nedalo sa potom nikdy poriadne vyspať a človek bol ráno ako udretý po hlave. Ale taký je už osud tých, ktorí sa dali na tento boj. Nie vždy vyhrávajú, ale naviac zostávaju v poli porazených. Ja som nikdy nefajčil a ani alkoholu neholdoval, a tak ma zlé jazyky volávali Mléčko, pretože takto sa to po "trnafsky" hovorí o človeku, ktorý zdravo žije a pije mlieko. Čo som sa ja napočúval, keď som robil závozníka a každé ráno som doslovne zlikvidoval liter a potom za celý deň dva až tri litre mlieka. Doteraz si spomínam, ako to niektorí hovorili takým mekavým štýlom ako koza, to Mlééééééčkóóó, dlhé a neprerušované...
4.11.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.