XL. časť - Salt Lake City (III.)
Celý deň v Bratislave bol nádherný, plný aktivít, a tak navečer príjemne unavený som sa osviežil dobrou sprchou a menším odpočinkom, aby som trošku vychladol po horúcej sprche. Čakal ma ešte zajtrajší nedeľňajší účesový kolotoč a potom samozrejme aj ukončenie nekonečne dlhého a nádherného víkendu. S kolegom sme zbehli do reštaurácie, kde nás už čakala večera a všetko čo k nej patrí. Dnes som si dal aj trošku červeného vínka, nakoľko biele mi robí kyselinu, a tak som si zároveň trošku urobil aj akúsi lepšiu náladu a zábrany razom padli. Uvoľnil som sa do miery, kedy to nebolo nepríjemné druhým, pretože keď sa to preženie, tak je to potom menší problém, ktorý nám pokazí príjemnú náladu, o ktorú sme sa tak snažili od začiatku. Určite sa mi aj líca začervenali, oči zaleskli, ale to bola len akási vedľajšia kulisa, aby nálada pretrvala čo najdlhšie. Človek aj po takomto jemnom potúžení sa naozaj cíti najlepšie. Akurát som sa teraz pristihol, že glorifikujem alkohol, čo nie je celkom pravda, dôležité je, aby to človek neprehnal. Všetkého v norme je blahodárne pre naše telo, ako aj pre dušu, a tak sa nebudem vyhýbať ospevovaniu alkoholu. Momentálne vôbec nepijem, akurát na Nový rok si pripijem šampanským a naozaj iba symbolicky a občas počas horúcich letných dní si zaženiem smäd plzenským Prazdrojom, ktorý je tak fantastický pre svoju nekonečne dobrú chuť, ktorú ešte aj pár hodín cítim v ústach. Tá horkosť chmeľu, ktorá je taká špecifická, sa nechce vytratiť do zabudnutia. Najlepšie predsa len zachutí po dobrom mäsitom obede, niekde v tieni na terase, keď človek môže počuť i vtáčikov pospevovať. Občas otravná muška popri uchu preletí a zaspieva tú svoju nemotornú melódiu, tesne predtým, ako sa usalaší na rozpálenom a potom zaliatom čele. Prudším pohybom hlavy namosúrená mucha odlieta a pokračuje vo svojom bzučaní. Netrvá to ani dlho, keď sa znovu vráti na miesto svojho prvého pokušenia, hoci už asi aj predpokladá, že nie je vítaná. Pri ďalšom prudkom pohybe je už naň pripravená, a tak jej to odštartovanie trvá akosi dlhšie, pretože je doslovne na Vás naštvaná. Však nakoniec nadarmo sa nehovorí, že je niekto dotieravý ako mucha. Tu sa to perfektne potvrdzuje...
Večera bola výborná a ja som ešte stále cítil jej príjemné následky, doplnené červeným vínkom. Dievčence sedeli hneď vedľa nás, a tak pri rozhodnutí vyjsť si na parket sme obaja povstali a povyzvŕtavali ich pekne, až sa im očká rozsvietili a začali trošku ujúkať od radosti. Určite aj vínko malo na tom zásluhu, ale my sme si pomáhali ako sa len dalo. Najviac som sa tešil na to, keď sa tanec spomalil a ona sa pekne pritúlila ku mne, čo som ja opätoval. Srdiečko jej búšiace som cítil na svojej hrudi a zrazu som mal pocit, že iba jedno počujem. Možnože to bolo tým, že sme chytili spoločný rytmus. Voňala nádherne a to ma ešte viac vábilo, aby som bol k nej čo najbližšie. Večer bol nádherný, a tak sme sa skoro ani nevracali k stolu, aby sme si trošku odpočinuli. Bol som mladý dvadsiatnik a v najlepších rokoch.
Zrazu popri nás prešiel pár - starší pán a pekná blondínka s prelivom. Bola to vyššia dáma a ten jej šarmantný partner bol jej nový svatko (otec jej manžela). Krútil sa s ňou ako mládenec a popritom už mal pár rôčkov za klobúkom. Po dotancovaní sa vrátili k stolu, kde som si všimol aj jej nového manžela. Po menšej odmlke sa teraz prevalčíkovali po celom parkete už mladomanželia. Rozprávali sa po nemecky, a tak som usúdil, že to budú asi Rakúšania, veď Viedeň bola iba naskok, preto sa sem prišli zabaviť v tom najpríjemnejšom duchu osláv uzavretia manželstva a s prisľúbením si spoločného života na večnosť... Netrvalo mi to dlho a akosi som začal uprene sledovať túto nádhernú dámu, ktorá sa mi začala veľmi páčiť. Nebol dôvod nemať záujem, nakoľko som si potom uvedomil, že je to moja obľúbená speváčka Evička Máziková, ktorá sa podrobila verejnej oslave svojho intímneho večera so svojím milovaným. Dlho som váhal, či sa pristavím a zablahoželám jej k tomuto vzácnemu kroku života. Nakoniec som sa predsa len odhodlal a neľutoval som, pretože mi po gratulácii jemne a s veľkým nadšením poďakovala. Bola skutočne nádherná v onen večer a takú som si ju aj zachoval v mojej pamäti, nádhernú a usmievavú...
Ťažšie sa mi vstávalo v nedeľu ráno, pretože sme museli byť už okolo ôsmej hodiny pripravení na ďalšiu show účesovej tvorby, ako sa galantnejšie a s prestížou hovorievalo strihaniu vlasov. Ono to predsa len krajšie a príjemnejšie zaznelo v ušiach. Deň bol dlhý a potom s ním aj návrat domov, hoci Trnava od Bratislavy zase až tak ďaleko nie je. Ono všetko akosi v ten deň trvalo dlhšie po tej nádhernej prebdenej noci zo soboty na nedeľu, ako je aj názov rovnomennej piesne v podaní Václava Neckářa "Ze soboty na nedeli", ktorú naspieval v čase jeho vrcholnej slávy v rokoch šesťdesiatych...
Kariéra, ak sa to vôbec dalo tak nazvať, v účesovej tvorbe ako model mi pretrvala celkom slušných pár rôčkov, netušiac, že aj tu ďaleko za Veľkou mlákou sa k tomu znovu čiste náhodne dostanem. Samozrejme, že medzitým som ešte aj doma, na Slovensku, zažil niekoľko nádherných chvíľ, a tak ešte pripomeniem tú moju poslednú z Majstrovstiev Slovenska. Aj som sa prichytil, že na to myslím ako keby to boli majstrovstvá v nejakej športovej disciplíne. Lenže to nebola športová činnosť, hoci som sa v skutočnosti zúčastnil aj takých majstrovstiev Slovenska, ako športovec - atlét, ale to tu nebudem vkladať, nakoľko teraz spomíname umenie. Ha-ha-ha!!! Už som si nie ani celkom istý na ktorom mieste sme s mojou kaderníčkou skončili, ale myslím si, že niekde okolo šiesteho miesta z celého Slovenska, čo nebolo také najhoršie. Po ukončení, keď sme ešte sedeli v preplnenej trnavskej hale Slávia, si nás rozhodcovia pekne poprezerali a dávali lístky tým, o ktorých si mysleli, že by mali byť v Hale Slávy, ha-ha-ha!!! Pekne si ma tam najprv posadili a potom aj postavili, kde som pod horúcimi reflektormi musel trpieť zvuk fotoaparátových spúští, ktoré sa ozývali niekoľkonásobne v dobrej akustickej miestnosti vedľa hlavnej sály. Samozrejme, bolo to aj propagačné fotografovanie, čo som sa neskoršie dozvedel, a naviac moju fotografiu vyložili do výkladov po celom Slovensku. Poznávali ma aj atléti na atletickej lige, hoci výkonmi som nikdy neoslnil. Dokonca to bolo vtedy uverejnené aj v časopise Život, kde bol veľký článok s priloženými fotografiami krásnych modeliek a modelov, čo som mohol vidieť, až keď som bol už mimo domoviny...
V Salt Lake City sa mi tá možnosť znovu naskytla, a tak som sa zúčastnil konkurzu fotografovania pre modelingovú agentúru, ktorá vyberala mladé talenty. Tiež mi šťastie prialo a nejaký ten halier som si privyrobil. Samozrejme mi to aj patrične zdanili. Bol to okrem toho aj dobrý začiatok pre pani majiteľku kožušín. Troška ju mrzelo, že som nižšej postavy a už vtedy by boli chceli, aby som bol o niečo vyšší, nakoľko krásavice ma prevyšovali, čo však mne vôbec neprekážalo.
Začali sa kuť plány a všetko vyzeralo tak, že budem mať vedľajšiu prácu v oddelení a občas si zažúrujem v spoločnosti nádherných dám. Určite som spomenul niekde, že táto milá pani mala aj kolegu spolumajiteľa a ten až taký náklonný voči mne nebol, nech už z akýchkoľvek pohnútiek. Skrátka nesadli sme si, čo oddialilo aj moju spoluprácu so starou paňou, ktorá mala o ňu veľký záujem. Je pravdou, že tam bola aj vedľajšia myšlienka, aby som sa stal Mormónom, členom ich spolku. Veľa Čechoslovákov sa stalo ich členmi a tak mali aj lepšie podmienky pre šťastnejší život, čo som nikdy neodsudzoval. Všetci robíme to v živote, čo nám najviac uľahčí prežiť život pokojne, ale hlavne šťastne! Nejako som to nemohol zmeniť a tak som sa tomu dosť vyhýbal, ale i tak to zatiaľ nevadilo a všetko tomu nasvedčovalo, že stará pani ešte stále chce, aby som pre ňu pracoval aspoň v oddelení. Začali aj prvé kroky k tomu, aby som sa prejavil, či mám vzťah ku kožušníctvu, a tak som šiel do ďalšieho učenia. Už som mal jedno pekné remeslo v rukách, šusterčinu - obuvníctvo a dokonca ručnú výrobu, takže som nebol cudzím v tomto smere. Kožušníctvo je tiež ručná výroba, ale vzácnejšie kožušiny sa zošívajú aj na stroji. Začal som pekne od začiatku a to tým, že prišli surové kožušiny a ja som ich dodatočne upravoval, aby ich bolo možné použiť na ďalšie spracovanie, čiže samotné vymodelovanie záverečného výrobku, kožuchu. Najprv som všetky kože pekne vypral v chemickom prostriedku, ktorý som namiešal a nalial do veľkého pracieho bubna na spôsob práčky. Po určitej dobe boli opraté a vyčistené od akýchkoľvek prírodných biologickych nečistôt a potom sa navlhčené v roztoku naťahovali a pritĺkali na dosky. Takto potom ostali nejaký ten deň a až potom celkom vysušené sa mohli dať dole...
17.11.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).