Nakoľko sa situácia nemenila, tak som sa rozhodol začať hľadať nejakú inú prácu. Rozhodol som sa urobiť si vodičský preukaz na nákladné automobily a rozšíriť si týmto zároveň možnosť robiť niečo iné. Do práce som naďalej chodieval, hoci som vedel, že mienim zmeniť zamestnávateľa čo najskôr.
Ani nie dlho na to som si pozeral reklamnú časť novín a objavil som, že robia nábor na modelov účesovej tvorby. Tu to bola väčšia akcia, a tak som sa prihlásil na konkurz. Na konkurze si nás vyfotili a potom na základe toho si vyberali možných modelov. Podarilo sa mi to a prešiel som. Potom som sa zúčastnil niekoľkých prehliadok, hoci som vedel, že v tom budúcnosť nie je, ale momentálne mi celkom slušne zaplatili. Samozrejme, že som sa na to veľmi nespoliehal, a tak som začal hľadať niekoho, kto by mi požičal náklaďák na jazdy, aby som prešiel testom. Tu je veľmi nezvyklý spôsob testovania, pretože vždy sa testy robia na Vašom vlastnom vozidle. Tu neposkytujú vozidlá na dopravnom inšpektoráte, ako je to zvykom u nás doma, na Slovensku. Je pravdou, že sú tu aj dopravné školy, autoškoly, lenže tie stoja nemalý peniaz, a tak sa tomu chce človek čo najľahšie vyhnúť, čím môže ušetriť pekný peniaz.
Bol som pozvaný do Country Clubu Mormonov a zoznámil som sa tam s jedným pánom v mojom veku, ktorý vlastnil klampiarsku strechársku firmu a mal zopár nákladných vozidiel vo vozovom parku, takže mi prisľúbil, že mi s tým pomôže, čo aj dodržal. Mal som už vodičské povolenie od dopravného inšpektorátu, ktoré som dostal po zvládnutí písomného testu zo znalosti predpisov cestovnej premávky. Bez týchto testov sa nesmie jazdiť na motorových vozidlách po cestách verejnej premávky. Ja som ani nechcel v začiatkoch skúšať jazdy po cestách. Zatiaľ nie.
Mali obrovský dvor, asi 200 x 200 metrov, takže tam sa dali doslovne aj preteky organizovať. Tam som si to všetko vyskúšal, pekne a pomaly. Veľmi som pracoval na cúvaní a parkovaní, aby som si bol istý, že také veľké vozidlo zvládnem aspoň tak dobre ako osobný automobil. Je to dobrý pocit, keď sa človek necíti stratený vo väčšom. Trvalo mi asi dva týždne, kým som sa rozhodol skúsiť to konečne aj na cestách. Išlo sa mi celkom dobre, dokonca som si na jazdu pozval aj môjho spolubývajúceho pána asistenta matematickej fakulty Franka. Asi bol spokojný, lebo sa nesnažil vyskočiť za jazdy, čo som raz zažil, ale k tomu sa vrátim neskoršie, ak to dovtedy nezabudnem pripomenúť. Bolo to na diaľnici číslo 80 East zo San Francisca, ktorá končí až na druhej strane Ameriky, v New Yorku. Bolo to len kúsok za Sacramentom smerom do Rena, Nevada, keď sa mi to prihodilo. Bol to taký na smrť vystrašený černoch, lebo mi prevodovka haprovala, nakoľko to bol už taký starší autobus, ktorým som jazdieval. Ale ako som hovoril, vrátim sa k tomu neskoršie.
Bol som pripravený na testy, a tak som sa odobral na dopravný inšpektorát, kde nás bolo zopár. Ja som zaparkoval svoj náklaďák na štyri parkovacie miesta, lebo presahoval. Jazdy dopadli úspešne, ktoré som musel absolvovať na parkoviskách, na cestách a samozrejme ani diaľnici som sa nevyhol. Po hodinke sme dorazili a zaparkovali na pôvodnom mieste, odkiaľ sme predtým vyrazili. Potriasol mi pravicou a za asi necelú polhodinku som mal nový vodičský preukaz s vyššou kvalifikáciou, takže som mohol jazdiť aj na nákladných vozidlách. Pokračoval som v kožušníctve, ale naozaj s tým najhorším pocitom, pretože ten majiteľ mi liezol veľmi na nervy. Skrátka sme si nesedeli, a tak nebol nikdy spokojný. Mal taký výraznejší nos, ktorý všade strkal a takí ľudia sú už označkovaní ako provokatéri. Naviac bol bohatý, milionár, takže z tohto postu sa tak aj správal.
Mal som šťastie a objavil som prácu v skladoch ovocia a zeleniny. Zo začiatku iba ako závozník, lebo som sa musel osvedčiť. To bolo normálne a ani mi to vôbec nevadilo, že som si musel svoje odslúžiť predtým, než mi budú dôverovať. I ja som sa musel cítiť pohodlne a spoznať všetkých zákazníkov, ktorých sme zásobovali. Bol som prijatý a vôbec mi manuálna práca nevadila, naviac mi to prospievalo v utužovaní zdravia a kondície, ktorá je taká dôležitá pre lepší a hodnotnejší život. Bol som ako vymenený po tých prácach, kde som bol po celé dni zavretý na oddelení s kožušinami a neustále kontrolovaný mojím šéfom. V práci s kožušinami som rozviazal pracovný pomer a pochybujem, že im to vôbec vadilo, keďže som sa nechcel stať členom ich viery a kostola. Bol som katolíkom a to nezmením za nič na svete, pretože neverím v obracanie kabátov, nie to ešte aj byť členom spoločnosti, ktorá je postavená na diskriminančných základoch.
Tiež nastalo obdobie vianočných sviatkov, doba, ktorá bola taká nádherná, a tak akékoľvek starosti ľahšie preboleli. Domov som všetkým poposielal balíčky, hlavne mojim dvom neteriam, ktoré sa zakaždým z nich tešili. Boli vždy plné hračiek, cukroviniek a všelijakých iných drobností, ktoré im urobili radosť. I bratovi som hlavne kartón cigariet posielal, čo bolo asi 200 cigariet, vtedy Marlboro a bez filtru, aby mal z toho väčší pôžitok, lebo ten filter predsa len fajčiara o tú lahôdku tabakovej chute oberie. Balíky boli pekne okolo dvanásť až pätnásť kilogramové. K tomu som šikovne do vianočného pozdravu strčil nejaký ten dolárik. Aby ho páni poštári neobjavili, rozlepil som pozdrav a medzi stránky som to pekne zalepil. Ono to nebolo ani viditeľné, pretože pozdravné karty boli hrubšie ako tie naše, vtedy ešte klasické. Brat už vedel, kde to má hľadať a vždy to našiel. Raz však aj túto skrýš niekto objavil, a tak prišiel môj brat o pekný darček, sto dolárov, čo vtedy bolo ako celá jeho mesačná výplata, na ktorú si musel pekne odrobiť v bani, tvrdo a poctivo. Šeky boli najbezpečnejšie, takže odvtedy som už len šeky posielal a s tými nikdy problém nebol. Bodaj by aj bol, keď tam bolo meno a priezvisko vytlačené bankou. Tam sa s tým nedalo robiť veľa podvodov. Naviac, keď banka peniaze vyplatila, overili sme si podpisy a ešte predtým sme sa telefonicky s bratom porozprávali.
Československá komunita sa tiež pripravovala na veľké oslavy a taká hlavná bola u Hanky so Zdenkom a ich dvoma dcérenkami - Simonkou a Rituškou. To bol taký akýsi maják, kde sme sa väčšinou stretávali. Priamo u nich doma, omnoho radšej ako niekde v putike. Hanka nás vždy pekne obslúžila a občas aj jej sestra, ktorá prišla k nej a veľmi rada nás obsluhovala tiež.
Ja som sa medzitým už aj presťahoval do pekného centra bytoviek, kde sme mali i bazén, posilňovňu, pingpongovú miestnosť, klubovňu, saunu, takže som bol vyťažený po celé dni. Tiež som si v mojej izbe vyzdobil stromček, ale len taký malý, symbolický. Dal som si naň aj po domácky vyrobené salónky, pretože bez nich by stromček nemal tú pravú vianočnú atmosféru. Kúpil som si staniol v troch farbách, strieborný, modrý a červený a nastrihal strapčeky, aby naozaj vyzerali ako tie naše klasické salónky, na ktoré som si zvykol po dlhé roky doma. Tu sa nedali kúpiť, a tak som aspoň takto zachraňoval tú našineckú tradíciu.
Bol som v byte, kde sme bývali traja, dvaja Američania a ja sám. Oni boli vo väčšej izbe a ja v tej menšej. Obaja študovali na univerzite. Jeden, Joe, sa pripravoval na doktorát práv a mal ešte asi dva ročníky pred sebou. Ten druhý sa volal Paul a študoval ekonómiu, obchodníctvo. Boli sme celkom pekná partia a naviac moja angličtina sa vylepšovala, nakoľko som po celé dni rozprával len po anglicky.
Večera u Hanky bola pripravená a vyprážaného kapra bolo cítiť až na ulicu. Bodaj by aj nie, pretože Američania rybu nejedia, ale moriaky, tak tú rybu si človek nemohol pomýliť, pretože to sa ani nedá. Vedel som, že som na správnom mieste, a tak aj s nejakými darčekami som sa vybral na druhé poschodie. Keď som zaklopal na dvere, malé dievčence zaštebotali tak jemnučko ako malé vtáčence. Hanka otvorila dvere a pekne ma uvítala bozkom na líce. Cítil som sa ako doma. Celá obývačka bola pekne vyzdobená nádhernou jedličkou s peknými ozdobami. Na stole taniere s vianočnými koláčikmi, rozvoniavajúcim kaprom a vedľa plná misa dobrého zemiakového sviatočného šalátu. Tu pomaranč, banán, oriešky burské i vlašské si rozkotúľané lenivo polihovali na peknom bielom slávnostnom stole. Vo vínových pohároch sa perlilo pekné biele a už bolo treba len sa posadiť a začať tú veľkolepú oslavu zrodenia Pána Ježiša Krista Nazaretského. Čakali už len na mňa, lebo som bol posledný člen rodiny, nakoľko si ma akosi privlastnili a ja som vôbec neprotestoval. Naopak, bol som veľmi šťastný, pretože to boli moje najkrajšie Vianoce, aké som kedy prežil. Žilo sa nám naozaj veľmi pekne v blízkom kontakte. Však ďaleko som ani nebýval, iba tak desať minút chôdzou...
17.12.2008
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov