XLII. časť - Salt Lake City (IV.)
Nakoľko sa situácia nemenila, tak som sa rozhodol začať hľadať nejakú inú prácu. Rozhodol som sa urobiť si vodičský preukaz na nákladné automobily a rozšíriť si týmto zároveň možnosť robiť niečo iné. Do práce som naďalej chodieval, hoci som vedel, že mienim zmeniť zamestnávateľa čo najskôr.
Ani nie dlho na to som si pozeral reklamnú časť novín a objavil som, že robia nábor na modelov účesovej tvorby. Tu to bola väčšia akcia, a tak som sa prihlásil na konkurz. Na konkurze si nás vyfotili a potom na základe toho si vyberali možných modelov. Podarilo sa mi to a prešiel som. Potom som sa zúčastnil niekoľkých prehliadok, hoci som vedel, že v tom budúcnosť nie je, ale momentálne mi celkom slušne zaplatili. Samozrejme, že som sa na to veľmi nespoliehal, a tak som začal hľadať niekoho, kto by mi požičal náklaďák na jazdy, aby som prešiel testom. Tu je veľmi nezvyklý spôsob testovania, pretože vždy sa testy robia na Vašom vlastnom vozidle. Tu neposkytujú vozidlá na dopravnom inšpektoráte, ako je to zvykom u nás doma, na Slovensku. Je pravdou, že sú tu aj dopravné školy, autoškoly, lenže tie stoja nemalý peniaz, a tak sa tomu chce človek čo najľahšie vyhnúť, čím môže ušetriť pekný peniaz.
Bol som pozvaný do Country Clubu Mormonov a zoznámil som sa tam s jedným pánom v mojom veku, ktorý vlastnil klampiarsku strechársku firmu a mal zopár nákladných vozidiel vo vozovom parku, takže mi prisľúbil, že mi s tým pomôže, čo aj dodržal. Mal som už vodičské povolenie od dopravného inšpektorátu, ktoré som dostal po zvládnutí písomného testu zo znalosti predpisov cestovnej premávky. Bez týchto testov sa nesmie jazdiť na motorových vozidlách po cestách verejnej premávky. Ja som ani nechcel v začiatkoch skúšať jazdy po cestách. Zatiaľ nie.
Mali obrovský dvor, asi 200 x 200 metrov, takže tam sa dali doslovne aj preteky organizovať. Tam som si to všetko vyskúšal, pekne a pomaly. Veľmi som pracoval na cúvaní a parkovaní, aby som si bol istý, že také veľké vozidlo zvládnem aspoň tak dobre ako osobný automobil. Je to dobrý pocit, keď sa človek necíti stratený vo väčšom. Trvalo mi asi dva týždne, kým som sa rozhodol skúsiť to konečne aj na cestách. Išlo sa mi celkom dobre, dokonca som si na jazdu pozval aj môjho spolubývajúceho pána asistenta matematickej fakulty Franka. Asi bol spokojný, lebo sa nesnažil vyskočiť za jazdy, čo som raz zažil, ale k tomu sa vrátim neskoršie, ak to dovtedy nezabudnem pripomenúť. Bolo to na diaľnici číslo 80 East zo San Francisca, ktorá končí až na druhej strane Ameriky, v New Yorku. Bolo to len kúsok za Sacramentom smerom do Rena, Nevada, keď sa mi to prihodilo. Bol to taký na smrť vystrašený černoch, lebo mi prevodovka haprovala, nakoľko to bol už taký starší autobus, ktorým som jazdieval. Ale ako som hovoril, vrátim sa k tomu neskoršie.
Bol som pripravený na testy, a tak som sa odobral na dopravný inšpektorát, kde nás bolo zopár. Ja som zaparkoval svoj náklaďák na štyri parkovacie miesta, lebo presahoval. Jazdy dopadli úspešne, ktoré som musel absolvovať na parkoviskách, na cestách a samozrejme ani diaľnici som sa nevyhol. Po hodinke sme dorazili a zaparkovali na pôvodnom mieste, odkiaľ sme predtým vyrazili. Potriasol mi pravicou a za asi necelú polhodinku som mal nový vodičský preukaz s vyššou kvalifikáciou, takže som mohol jazdiť aj na nákladných vozidlách. Pokračoval som v kožušníctve, ale naozaj s tým najhorším pocitom, pretože ten majiteľ mi liezol veľmi na nervy. Skrátka sme si nesedeli, a tak nebol nikdy spokojný. Mal taký výraznejší nos, ktorý všade strkal a takí ľudia sú už označkovaní ako provokatéri. Naviac bol bohatý, milionár, takže z tohto postu sa tak aj správal.
Mal som šťastie a objavil som prácu v skladoch ovocia a zeleniny. Zo začiatku iba ako závozník, lebo som sa musel osvedčiť. To bolo normálne a ani mi to vôbec nevadilo, že som si musel svoje odslúžiť predtým, než mi budú dôverovať. I ja som sa musel cítiť pohodlne a spoznať všetkých zákazníkov, ktorých sme zásobovali. Bol som prijatý a vôbec mi manuálna práca nevadila, naviac mi to prospievalo v utužovaní zdravia a kondície, ktorá je taká dôležitá pre lepší a hodnotnejší život. Bol som ako vymenený po tých prácach, kde som bol po celé dni zavretý na oddelení s kožušinami a neustále kontrolovaný mojím šéfom. V práci s kožušinami som rozviazal pracovný pomer a pochybujem, že im to vôbec vadilo, keďže som sa nechcel stať členom ich viery a kostola. Bol som katolíkom a to nezmením za nič na svete, pretože neverím v obracanie kabátov, nie to ešte aj byť členom spoločnosti, ktorá je postavená na diskriminančných základoch.
Tiež nastalo obdobie vianočných sviatkov, doba, ktorá bola taká nádherná, a tak akékoľvek starosti ľahšie preboleli. Domov som všetkým poposielal balíčky, hlavne mojim dvom neteriam, ktoré sa zakaždým z nich tešili. Boli vždy plné hračiek, cukroviniek a všelijakých iných drobností, ktoré im urobili radosť. I bratovi som hlavne kartón cigariet posielal, čo bolo asi 200 cigariet, vtedy Marlboro a bez filtru, aby mal z toho väčší pôžitok, lebo ten filter predsa len fajčiara o tú lahôdku tabakovej chute oberie. Balíky boli pekne okolo dvanásť až pätnásť kilogramové. K tomu som šikovne do vianočného pozdravu strčil nejaký ten dolárik. Aby ho páni poštári neobjavili, rozlepil som pozdrav a medzi stránky som to pekne zalepil. Ono to nebolo ani viditeľné, pretože pozdravné karty boli hrubšie ako tie naše, vtedy ešte klasické. Brat už vedel, kde to má hľadať a vždy to našiel. Raz však aj túto skrýš niekto objavil, a tak prišiel môj brat o pekný darček, sto dolárov, čo vtedy bolo ako celá jeho mesačná výplata, na ktorú si musel pekne odrobiť v bani, tvrdo a poctivo. Šeky boli najbezpečnejšie, takže odvtedy som už len šeky posielal a s tými nikdy problém nebol. Bodaj by aj bol, keď tam bolo meno a priezvisko vytlačené bankou. Tam sa s tým nedalo robiť veľa podvodov. Naviac, keď banka peniaze vyplatila, overili sme si podpisy a ešte predtým sme sa telefonicky s bratom porozprávali.
Československá komunita sa tiež pripravovala na veľké oslavy a taká hlavná bola u Hanky so Zdenkom a ich dvoma dcérenkami - Simonkou a Rituškou. To bol taký akýsi maják, kde sme sa väčšinou stretávali. Priamo u nich doma, omnoho radšej ako niekde v putike. Hanka nás vždy pekne obslúžila a občas aj jej sestra, ktorá prišla k nej a veľmi rada nás obsluhovala tiež.
Ja som sa medzitým už aj presťahoval do pekného centra bytoviek, kde sme mali i bazén, posilňovňu, pingpongovú miestnosť, klubovňu, saunu, takže som bol vyťažený po celé dni. Tiež som si v mojej izbe vyzdobil stromček, ale len taký malý, symbolický. Dal som si naň aj po domácky vyrobené salónky, pretože bez nich by stromček nemal tú pravú vianočnú atmosféru. Kúpil som si staniol v troch farbách, strieborný, modrý a červený a nastrihal strapčeky, aby naozaj vyzerali ako tie naše klasické salónky, na ktoré som si zvykol po dlhé roky doma. Tu sa nedali kúpiť, a tak som aspoň takto zachraňoval tú našineckú tradíciu.
Bol som v byte, kde sme bývali traja, dvaja Američania a ja sám. Oni boli vo väčšej izbe a ja v tej menšej. Obaja študovali na univerzite. Jeden, Joe, sa pripravoval na doktorát práv a mal ešte asi dva ročníky pred sebou. Ten druhý sa volal Paul a študoval ekonómiu, obchodníctvo. Boli sme celkom pekná partia a naviac moja angličtina sa vylepšovala, nakoľko som po celé dni rozprával len po anglicky.
Večera u Hanky bola pripravená a vyprážaného kapra bolo cítiť až na ulicu. Bodaj by aj nie, pretože Američania rybu nejedia, ale moriaky, tak tú rybu si človek nemohol pomýliť, pretože to sa ani nedá. Vedel som, že som na správnom mieste, a tak aj s nejakými darčekami som sa vybral na druhé poschodie. Keď som zaklopal na dvere, malé dievčence zaštebotali tak jemnučko ako malé vtáčence. Hanka otvorila dvere a pekne ma uvítala bozkom na líce. Cítil som sa ako doma. Celá obývačka bola pekne vyzdobená nádhernou jedličkou s peknými ozdobami. Na stole taniere s vianočnými koláčikmi, rozvoniavajúcim kaprom a vedľa plná misa dobrého zemiakového sviatočného šalátu. Tu pomaranč, banán, oriešky burské i vlašské si rozkotúľané lenivo polihovali na peknom bielom slávnostnom stole. Vo vínových pohároch sa perlilo pekné biele a už bolo treba len sa posadiť a začať tú veľkolepú oslavu zrodenia Pána Ježiša Krista Nazaretského. Čakali už len na mňa, lebo som bol posledný člen rodiny, nakoľko si ma akosi privlastnili a ja som vôbec neprotestoval. Naopak, bol som veľmi šťastný, pretože to boli moje najkrajšie Vianoce, aké som kedy prežil. Žilo sa nám naozaj veľmi pekne v blízkom kontakte. Však ďaleko som ani nebýval, iba tak desať minút chôdzou...
17.12.2008
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).