Bola zima a s ňou tie neskutočné krásy, ktoré práve v tomto období najviac vynikli v tomto meste v strede pustnatej krajiny, kde stromy na holých kopcoch - ťavích chrboch - bolo iba zriedkavo vidno. Dosť stiesnený pocit v tej obrovskej nekonečnej doline pri Salt Lake, Slanom Jazere.
Horúčavy v lete človeka dosť ubíjali a nielen to, ale i nadmorská výška bola mimoriadna, takže sa ťažšie dýchalo a s tým súviseli aj ochorenia horných dýchacích ciest. Po určitej dobe sa však človek znormalizuje aklimatizáciou práve v tomto neľudskom prostredí, ktoré je niečo okolo 1300 m nad morom, presnejšie 1288 m, čiže pekne vysoko. Po dlhšom pobyte sa telo človeka tak znormalizuje, že keď je v nižších polohách, tak naozaj fyzicky exceluje, hlavne v športových výsledkoch, telo sa prispôsobí nedostatku kyslíka, ktorého je o niečo menej vo vyšších nadmorských polohách, a tým zároveň vytrénuje telo na menšiu spotrebu kyslíka, tohto prepotrebného, povedal by som, produktu pre život. Výsledkom toho sú aj mimoriadne výkony bežcov z Kene, ktorí žijú a trénujú vo výškach omnoho vyšších, aj okolo 3000 metrov nad morom.
V zime je tu naozaj nádherne, nakoľko všetka šedosť je pokrytá nádherným bielym páperím, ktoré tak úžasne vyzerá. Urobí mi to vždy dobre na srdci, keď vidím tento zázrak prírody. Ďalšou výhodou je, že zima je tu doslovne balzamom na ubolenú dušu po dlhých horúcich mesiacoch, potom zase chmúrnych jesenných dažďoch, ktoré tak deprimujúco pôsobia na ľudskú dušu. Potom je tu nástup sviatkov vianočných, čakajúcich v závetrí...
Príroda ma vždy veľmi lákala už od ranného detstva, hlavne vďaka mojej milovanej Orave, kde som strávil niekoľko nádherných rokov mojho života a práve tam mi príroda k srdcu prirástla. Chodieval som poväčšine do hôr sám, nakoľko som bol dosť známy tým, že som robieval náročné túry a každého to nelákalo. Podobné kúsky som robieval v mojej obľúbenej krajine Rakúsko, kde som sa znovu vrátil a strávil pekné obdobie, v miestach, kde sa moja dlhá púť začala. Teraz som zhrozený, keď si pomyslím na aké nebezpečné túry som sa podujal, pretože zlezenie skál Schneebergu v Rakúsku bolo náročné, lenže na čo som sa raz rozhodol bolo doslovne šialenstvom. Ale asi adrenalín vo mne nikdy nevyhasol a hnal ma vpred za neobjaveným a bláznivým.
Bolo naozaj oblačno a všade samá beloba. Býval som na 21. juhovýchodnej ulici, kúsok od K-Martu a tade som sa vybral smerom k známym zimným rekreačnym strediskám Snowbird a Alta. Ani som si vtedy neuvedomoval ako ďaleko to bolo, skrátka hnala ma vpred túžba pokoriť končiare, ktoré sa mi pred očami týčili. Po hlavnej ceste, ktorá bola celá zasnežená, ale pekne upravená, frčali autobusy s lyžiarmi a taktiež nespočítateľné množstvo osobných automobilov s výletníkmi, ktorí končili v týchto obľúbených miestach.
Za Altou začalo menšie stúpanie a aj slniečko ukázalo svoj štrbavý úsmev. Dôveroval som mu, ale ono ma dlho nevyhrialo a skoro sa schovalo za oblaky, ktoré viseli dosť nízko nad horizontom hôr. Snehu bolo všade plno, mal som ho až po pás, a tak som sa začal brodiť a po metri som odkrajoval cestu k svojmu vytúženému končiaru, ktorý stál predo mnou v plnej kráse, možno sa mi i tak trošku vysmieval, že naň nemám. Lenže ja s tou svojou tvrdohlavosťou som si jeho úškrnky a názory nevšímal, mal som pred sebou vznešenejší cieľ, ako sa hašteriť s nafúkancom zasneženým.
Už som stál pri úpätí tohto krásavca, ale som ani dobre nedohľadel na vrchol, lebo občas mi slnko tak trošku zradne zasvietilo do očí. Okuliare som vždy nenosieval so sebou, ale vtedy by sa mi boli určite zišli, nakoľko odraz snehu ma dosť oslepoval, ale nebolo to zas také hrozné, aby som to nezvládol. Pomaly som ukrajoval z kopčiska, ktorý sa mi stále vysmieval, že ho nepokorím. To ma asi ešte viac rozčertilo, tak som mu chcel dokázať svoju mužnosť. Tá námaha a pot bol akýmsi hnacím motorom, ktorý ma ešte prudšie hnal za mojím cieľom - dostať sa na vrchol.
Nastal čas sa trošku zastaviť a popozerať si okolie nádhernej zasneženej krajiny, pokochať sa na chvíľočku, pookriať trošku a potom znovu pokračovať smerom k nebu, kde ma už len fanfáry očakávali a ešte krajší výhľad z končiara, z ktorého by som mal vidieť ešte lepšie na tie drobné chalúpky pod ním v doline nekonečnej.
Ani som si neuvedomil ako ten čas skutočne unikal a ja som mal pocit, že sa pomaly bude už stmievať, za nejakú tú hodinku - dve. Ale to ešte bolo len okolo obeda, takže času som mal dosť. Bol to výborný tréning a hlavne ten pocit dobre vykonanej práce ma hnal ta hore, kde sa len tí šťastní dostanú. Občas som aj jeleniu zver uvidel, ako sa chodila dole k zamrznutému potôčiku osviežiť, pretože som bol veľmi vysoko na to, aby som ju vyrušoval. Fotoaparát som si nevzal, čo ma dosť trápi, lebo som mohol mať naozaj krásne zábery, ktoré by mi vždy pripomenuli ten nádherný deň, ktorý som tam vtedy strávil. Doteraz si neviem spomenúť, prečo som nemal u seba fotoaparát - tento zázrak, ktorý naveky zaznamená udalosť v živote človeka, ktorý dokáže obzretím sa dozadu do niektorého zlomku života sa hneď vrátiť a premietnuť si všetky detaily, ktoré ho buď zosmutnejú, ale hlavne potešia.
Konečne som sa dostal na vrchol a mohol vychutnať všetky tie krásy široko-ďaleko a zároveň vidieť aj tú nekonečnú dolinu, ktorá začínala niekde ďaleko na juhu a končilo na severe, odkiaľ sa šlo bokom za pohorím Wasatch z mestečka Brigham Young do štátu Idaho. Ani neviem ako dlho som sa kochal a popritom som si zajedol trošku chleba s kúskom salámy, papriky, paradajky a ementálskeho syra. Bola to najlepšia hostina, akú som kedy zažil. Chutilo mi, ako keby som nikdy v živote predtým nejedol. V termoske som mal horúci a dobre osladený čaj, ktorým som zapíjal pomerne dosť suchý chlieb, nakoľko som si ho maslom nenatrel. Čajom som si zase zažehnával smäd, ktorý ma tiež trošku moril. Všetko som to dobre strávil a vychutnal, a potom bol čas na návrat.
Tak ako ťažko sa mi šlo hore, o to ľahšie sa dalo ísť dole, pretože tam už nebolo odporu, čiže trenia, tam sa dalo už aj šmýkať v hlbokom snehu a v dobrých lyžiarskych oteplovačkách mi bolo veľmi pekne teplo. Dokonca som si musel na chvíľočku aj vetrovku zhodiť zo seba, aby som sa neuvaril vo vlastnej šťave. Pocit som mal príjemný už nielen z toho, že som to dosiahol, ale hlavne z toho, že telo akosi vyparilo tie svoje jedy. Nastal nádherný pocit, ktorý dlho neustal. Cítil som sa ako znovuzrodený, hoci som mal pred sebou ešte kusisko cesty dole horou, ale hlavne do samotného môjho bydliska, ktoré bolo nejaký ten kilometer odtiaľ vzdialené. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a ja som zostal celý a nepoškriabaný...
Ďalšie také stredisko v okolí bol Park City, ktoré je vo výške okolo 2133 metrov nad morom. Tam som sa už vždy iba autom dostal, pretože je to okolo 50 kilometrov vzdialené od mesta Salt Lake City. Je tam skutočne nádherne, nakoľko je to staré banské mesto, kde kedysi dávno zlato a striebro ťažili, ešte koncom 19. storočia, v roku 1870 až do začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia, keď začali šachty baní postupne zaplavovať spodné vody, a tým aj ohrozili celú ťažbu týchto vzácnych kovov. Nakoniec sa toto mesto vytratilo z industriálnej sféry a odvtedy začalo pomaly a isto pustnúť a upadať do zabudnutia a nikto neveril, že sa ho niekedy podarí vzkriesiť z nemilosti. Ale to sa stalo aj iným bývalým miestam, ktoré boli takto postihnuté a padli z obrovskej výšky slávy na dno. Potom v rokoch päťdesiatych sa začali menšie zmeny a niekomu to nedalo, aby niečo nepodnikol a neoživil toto kedysi slávne centrum, ktoré malo nahradiť aj hlavné mesto Mormonov - Salt Lake City. Obrovské bohatstvo, ktoré bolo v útrobách nekonečných hôr v podobe zlata a striebra vytváralo nekonečnú prosperitu tohto regiónu mesta Park City. O pár rokov neskoršie, v rokoch šesťdesiatych, sa vybudovali lyžiarske vleky a prilákali záujemcov bieleho športu, kde sa dosiaľ konaju pravidelné preteky svetového poháru v lyžovaní, vrátane aj majstrovstiev sveta a teraz naposledy aj Olympijské hry, kde všetky lyžiarske preteky prebehli práve tu. Týmto nastalo posledné opuncovanie tohto strediska, ktoré je dnes už svetové a vychýrené lyžiarske stredisko, kde tí najbohatší si ruky podávajú.
Prečo ale zaspomínal som si po 29 rokoch na tieto časy, ktoré asi ničím zaujímavým nevyzerajú? Pretože faktom je, že som si vtedy zahrával s ohňom a mohol som už dávno nebyť tu na zemi, keby som bol strhol lavínu, ktoré tam bývavali často. Asi ma pánbožko ochraňoval, keď už som bol hluchý a slepý... (POKRAČOVANIE)

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov