46. časť: Salt Lake City - Rozlúčka

Rozlúčil som sa so všetkými mojimi krajanmi, hoci to nebolo jednoduché, ale nemal som na výber, lebo majiteľ našej firmy prepúšťal všetkých podľa toho, kto kedy prišiel. Tí, čo boli poslední prijatí do práce, odchádzali ako prví, a tí, čo tam už nejaký čas odpracovali, zostali na svojich miestach. Ja som plánoval odísť do Oregonu, kde sa mi veľmi páčilo, aspoň na základe fotografií, ktoré som odtiaľ videl, a naviac okolie Salt Lake City sa mi zdalo trošku vzdialené od domoviny, čo bolo hlavne tým, že to bola prevažne púštnatá krajina a ja som túžil po niečom, čo by bolo ako doma.
Teraz po takmer 30 rokoch som tú firmu hľadal na internete, ale už neexistuje. Ktovie ako dlho už neexistuje, ale môj priateľ Ken, teraz už na zaslúženom odpočinku, sa určite niekde dostal. Ktovie, aké by to bolo ho teraz niekde stretnúť, určite by to bol veľký šok po toľkých rokoch pre nás oboch. Už som jedno také stretnutie zažil po vyše 25 rokoch s kolegom z Pennsylvánie, keď som tam býval...
Kúpil som si znovu starý dobrý station wagon, dodávku, Ford Gran Torino 1973, teraz zase s peknou modrou metalízou, takou do azúrovej. Bol to už môj druhý ten istý typ auta, akurát ročník bol iný, hoci postupný. Predtým 1972, teraz 1973. Bol som už predtým veľmi spokojný s mojím predošlým autiakom, takže som nemal príliš dlhú vnútornú diskusiu, ktoré si kúpiť. Bolo to jednoznačné rozhodnutie, že si vyberiem to staré dobré a odskúšané. Však načo meniť topánky, v ktorých sme si už nohy dobre usadili, veď začínať s novými nie je najpríjemnejšie. Tie vychodené sú predsa len najlepšie a ja som už taký naivne zaviazaný tým mojím starým zvyklostiam. Ono asi nielen ja, ale aj iní sa týchto zásad z rôznych dôvodov radi pridržiavajú. Aj veľmi zaužívané anglické porekadlo, ktoré tu často počuť, hovorí: "Don't try to fix something that's not broken!" "Neopravuj niečo, čo nie je pokazené!" Ešte jedna vec sa mi na tomto aute páčila, že je veľmi dlhé a dá sa do neho vzadu dať matračka a celkom pohodlne sa vyspať. Využíval som tieto výhody potom dosť často.
Čas bol tu, a tak som naštartoval skoro ráno moje vozidlo, "Loď", ako ho ešte kedysi predtým nazýval Rudo. Bolo ešte len okolo štvrtej ráno a ja som už bol pripravený na odchod. Skoré ranné vstávanie mi nespôsobovalo žiadne bolesti, nakoľko som musel do práce vstávať v nezvyklé hodiny, aj o jednej hodine a potom okolo štvrtej alebo o piatej, takže som bol dobre vytrénovaný. Ale taktiež po každej stránke, hlavne po fyzickej, som bol vo vrcholnej forme svojho života, nakoľko som si pravidelne udržiaval kondíciu cvičením, ako aj ťažkou prácou pri nakladaní a vykladaní ovocia a zeleniny.
Určite ešte v sobotu skoro ráno všetci odpočívali, nakoľko počasie človeka dosť vyšťaví a ani nemá cez týždeň dostatočné množstvo spánku. Cez víkend sa to vždy všetko doháňa, aby bol človek svieži a v pohode, aby v pondelok mohol začať nový týždeň a potom šlo všetko znovu dookola, nakoľko je to akýsi životný kolobeh - cyklus.
Slnko mi svietilo tak trošku z ľavej strany, pretože som šiel na juh, takže to nebolo až také komplikované, ako ísť smerom na východ, keď ostrá žiara vychádzajúceho slnka vždy poriadne oslepovala. Tmavé okuliare s ultrafialovým filtrom som používal nielen z hľadiska dobrého výhľadu, ale aj ochrany toho najprepotrebnejšieho, ľudského zraku! Ten si musím vážiť, pretože potom už nič iné nie je, ak by som oň prišiel.
Nekonečné púštnaté polia a iba zopár kríkov sa mi pred očami mihalo a žltkastá spálená tráva, v ktorej sa odrazom slnečných papršlekov vytvárali akési zlaté žily. Bol to nádherný pohľad, ale iba z tohto hľadiska, ináč to bol pohľad dosť stiesnený, pretože tá krajina nebola taká svieža ako tá naša a na akú som si z domoviny pamätal.
Prebehol som okolo jedného mestečka, netušiac, že sa za chvíľku do neho budem musieť vrátiť. Obrovský dym sa mi začal tlačiť spod kapoty a ja som si hneď uvedomil, že problém je tu a môj starý dobrý Ford vypovedal. V strede diaľnice, kde skoro nikoho nebolo vidno, som len beznádejne čakal. Nakoľko cesta bola iba hlavným pruhom rozdelená, mal som nakoniec šťastie, keď sa mi jeden pán z Arizony rozhodol pomôcť a zastavil. Veľa sa toho nedalo robiť, nakoľko on nebol automechanik, takže sa mi ponúkol, že ma zvezie do mesta, ktoré bolo asi 15 kilometrov od miesta problému. Zamkol som auto a nechal zapnuté blikajúce svetlá, aby upozornili, že auto je nepojazdné a že má závažnú poruchu.
Za pár minút sme boli v mestečku Cedar City (okolo 20 tisíc obyvateľov), kde sme si to nasmerovali do prvej opravovne motorových vozidiel. Po vyložení som sa mu veľmi poďakoval, pretože mi svojou nezištnosťou naozaj pomohol. Bral to akosi dosť samozrejme, veľmi sa nad tým ani nezamýšľal a iba mierne poznamenal: "Však aj Vy by ste to pre mňa urobili, keby som mal problém, nie?" A ja som mu hneď prikývol, ale nielen zo slušnosti, ale i z toho dôvodu, že aj ja by som tiež podobne konal, keby ma niekto požiadal o pomoc.
Automechanik si prezrel celé vozidlo, potom ako ho vyzdvihol nad zem zdvihákom. I na mňa zavolal, aby som sa šiel pozrieť, čo sa vlastne udialo. Videl som, že hadice z vodnej pumpy povolili, a tak ich musel vymeniť. Bolo s tým trošku viac práce, a tak mi doporučil, aby som sa šiel niekde "zašiť" aspoň na tri až štyri hodiny. Ja som sa pre istotu rozhodol pobudnúť mimo jeho pohľadu štyri hodiny.
Bolo len okolo ôsmej ráno, ale teplota už bola na tridsiatke. Začal som pociťovať, že sa určite ortuť teplomera vyškriabe veľmi hravo na štyridsiatku a nemýlil som sa, nakoľko sa to prevalilo a v onen deň to vybehlo skoro na štyridsaťpäť!
Takže čo robiť v mestečku, ktoré nepoznám? Rozhodol som sa vyhľadať nejaké tienisté miesto, najradšej park, lenže som žiadny hneď neobjavil, preto som sa rozhodol vybrať po cestičke ku skalám. Nebolo to ani tak ďaleko. Prvé, čo som si všimol, bola farba skál. Boli mimoriadne červenkasté a človek mal pocit, že je to cesta do pekla. V živote som až takú sčervenalú krajinu nevidel, takže som bol v akomsi ošiali a pozeral som sa na to ako na Ôsmy div sveta a bola to paráda.
Vedel som, že tu, v Utahu, žijú štrkáče, preto som sa dôkladne obzeral, aby ma nejaký neprekvapil, ale aby som si ho mohol pekne prezrieť. Vedel som presne, čo idem robiť, a tak som si z dosť vysušeného stromu odlomil konár, ktorý mi slúžil ako oporná palica, ale bola tu aj iná príčina, prečo som ho mal. Od malička som sa našich vreteníc bál, lebo nás ako deti strašievali, že sú nebezpečné, čo je do určitej miery aj pravda, ale len vtedy, keď ich príliš prekvapíme a ony sa potom už len bránia, pretože sú to veľmi plaché zvieratká. Presne podobné sú aj štrkáče, hoci by som mohol povedať, že tie sú akési drzejšie a rozpínavejšie, lebo sa hneď veľmi vyhýbať nechcú a radšej zaútočia, hlavne keď ich prekvapíme a zobudíme zo spánku. Veľmi som sa rozhliadal, aby som si tieto majestátne plazy mohol pozrieť i zbližša. Mal som šťastie, nakoľko som vedel, kde ich treba hľadať. Teplota už bola pekná, a tak sa jeden fešák vyhrieval na slniečku, stočený a pripravený na útok, pretože ma zbadal asi skôr ako ja jeho. Samozrejme som sa snažil prísť k nemu čo najbližšie, aby som si ho celého pekne obzrel. Bol krásny a tie obavy som už nemal ako kedysi, nakoľko som vedel, čo treba robiť, aby sa nám nedostal nebodaj aj za košeľu, lebo dokážu skočiť aj tri metre a zasiahnuť smrteľným pohryznutím. Palicu som mal takmer dvojmetrovú, ale neprovokoval som ho a len som si ho obzeral. Nechal sa vidieť len krátku chvíľu a potom mi zmizol zase pod skalou, keď ma už mal plné zuby. V tráve by dlhšie vydržal a nezutekal by tak rýchlo. Doteraz neviem, či ho moja kolínska po holení tak popohnala, lebo je dosť ostrá a obohatená alkoholom, aby ochránila pokožku po poškriabaní holiacim strojčekom. I moja starká, manželka moja, nemôže pri nej dýchať, ako mi často hovorieva, a tak mi vybrala novú, ktorá vonia ako cigareta.
Pochodil som ešte kus okolia nezáživnou červenkastou krajinou a pobral som sa späť do mesta. Mal som ešte asi necelé dve hodiny času, nevediac, že mi auto urobili za dve hodiny, takže bolo už hotové. Nechcel som ale vyrušovať, keď mi dali tu čakaciu dobu na štyri hodiny. Ešte som sa po meste trošku poprechádzal a vošiel do menšej kaviarničky, kde som si dal desiatu, keďže som raňajkoval asi o pol piatej ráno a odvtedy už prešlo vyše päť hodín. Hlavne som sa potom dobre osviežil červeným melónom, ktorý milujem a zjem ho toľko, že normálnemu hriešnikovi sa rozum zastaví, keď vidí, koľko som schopný na posedenie zlikvidovať. Iba asi tak štyri kilogramy...:)))))
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).