XLV. časť - Salt Lake City
Teraz s odstupom spomínam na tie nádherné časy spred 29 rokov, keď som robil šoféra v Salt Lake City, v spoločnosti Fruit and Produce (Ovocie a Zelenina). Naučil som sa všelijaké veci, ktoré som dovtedy nepoznal. Každé ráno sme okrem iného aj premiestňovali ovocie z jednej miestnosti do druhej. Boli to prakticky miestnosti s rôznou teplotou, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie, ale hlavne aby dozrelo a vyzeralo perfektne. Jedna vec mi na tom vadila, že nič nedozrelo na slnku, ale umelo, pri rôznych postupných teplotách. Nikdy som si na to celkom nezvykol, pretože všetko bolo veľmi plané, nemalo to prírodnú chuť a naviac dosť mi tam chýbal ten cukor, ktorý sa vytvára na slnku fotosyntézou. Bez toho je ovocie veľmi chabé a bez chuti. Teraz je tu organické ovocie, ktoré je u nás na Slovensku a takmer v celej Európe samozrejmosťou. Dopočul som sa, že aj u nás sa to začína meniť a ovocie "sa vyrába", čiže používa sa veľa chemikálií, aby to bolo čo najväčšie a najťažšie, aby to pekne vážilo, pretože potom sa aj peniažky lepšie sypú do vrecák. Ale to už asi nikto nezmení, a tak za samozrejmú kvalitu si musí človek doplácať a až potom má pocit, že má to, čo chcel.
Vždy sme sa napchávali jahodami, pretože tie boli ešte celkom solídne a ja som si naozaj prišiel na svoje. Jedol som všetko, čo mi oči videli, všetko ovocie a zeleninu a zapíjal som to citrusovými džúsmi, ktoré sme tam tiež mali. Samozrejme za zníženú cenu, čo mi tiež veľmi vyhovovalo.
Cítil som sa veľmi dobre a pomaly som aj začal zabúdať na zápal, ktorý som mal predtým, než som prišiel do Utahu, do mesta Salt Lake City, na ktoré mám stále pekné spomienky aj teraz, po toľkých rokoch. Zanechal som tam primerane hlboké korene a tie treba obrábať a pekne oživovať, čo aj občas robievam a určite neskoršie sa k tomuto mestu znovu vrátim, pretože som sa v ňom pravidelne ukazoval a udržiaval kontakt s mojimi priateľmi, ktorí tam doteraz žijú a prosperujú.
Výjazdy s nákladiakom sme robievali prevažne po Utahu, hlavne po blízkom okolí, ale pravidelne sme jazdievali aj do Idaha, kde sme mali veľa malých i stredných obchodíkov, ktoré veľké firmy nechceli zásobovať s ovocím a zeleninou. Nezdalo sa im to veľmi výnosné, ale niekto to musel robiť, aby to bolo pre obe strany výhodné. Moja firma mala svojich zákazníkov už niekoľko desaťročí, presne si už nepamätám koľko rokov to bolo. V každom prípade mali výbornú reputáciu vďaka dobrým cenám, včasným dodávkam, ale do určitej miery aj vďaka ochotným vodičom, ktorí tieto služby ponúkali. Niekedy som sa ešte aj v ten istý deň vracal, hlavne, keď to nebolo príliš ďaleko a doviezol som im to, čo najviac potrebovali. Stávalo sa občas, možno aj z našej viny, firemnej, že to niekde zaškrípalo, ale hneď sa to napravilo. Samozrejme, že aj zákazníci urobili niekedy chybu, zabudli si to skontrolovať a nemali potom prehľad, čo si objednali. Problém však nikdy nebol, najmä vďaka akejsi trpezlivosti a ohľaduplnosti v nedokonalosti človečenstva tejto planéty.
Trasa, ktorú som robieval pravidelne, šla cez veľmi veľa zaujímavých historických miest a pamiatok, ako aj okolo prírodných javov a krás. Také jedno nádherné miesto, okolo ktorého som pravidelne jazdieval práve do štátu Idaho, bolo Bear Lake - Medvedie jazero. Je položené na vrchu za kaňonom, na ktorý som vystúpal do pekného prostredia až do výšky 1806 metrov, kde sa rozprestiera na ploche 280 km štvorcových. Jeho maximálna dĺžka je tridsať kilometrov a šírka niečo vyše jedenásť. Obvod okolo jazera je asi 77 kilometrov. Priemerná hĺbka je 29 metrov a maximálna nameraná je zatiaľ 63 metrov, takže celkom pekne hlboké. Bear Lake malo zaujímavé sfarbenie, pretože voda bola akejsi tyrkysovej farby a na dne ako keby boli obrovské plochy ílu... Určite je ľadovcového pôvodu, pretože voda bývala dosť nepríjemne studená, oproti Slanému jazeru, kde bola zase veľmi slaná, ale teplučká a dalo sa v nej vydržať dosť dlho. I napriek týmto prednostiam som ju nevyhľadával, pretože najradšej som chodieval do bazénu, ktorý sme mali v ubytovacích priestoroch, zároveň aj s činkárňou, saunou a jacuzzi, čo je prakticky po našom veľká vírivá vaňa s tryskami, kde prúdiaca voda zároveň pekne vymasíruje aj pokožku a aj unavené údy po celodennej práci. Hlavne ja som také niečo dosť často využíval, lebo telo sa často ozývalo, tak som mu veľmi rád vyhovel. Potom ma za odmenu na druhý deň lepšie poslúchalo, keď som ho najviac potreboval, aby zabralo v práci.
Pravidelne som jazdieval cez Brigham Young City, ktoré bolo pomenované po slávnom Mormonovi, ktorý mal veľké zásluhy na upevňovaní mormonskej viery, ako aj na raste ekonomiky a školstva. Bol kolonistom a prezidentom mormonskej cirkvi a zároveň aj slávnym guvernérom Utahu v polovici 19. storočia, presne od roku 1851, kedy bol zvolený na túto vzácnu pozíciu. Neskoršie po ňom pomenovali aj univerzitu, ktorá doteraz nesie jeho meno - Brigham Young University. Je vo vedľajšom mestečku Provo a je to jedna z najslávnejších a najznámejších univerzít v Amerike, uznávaná nielen pre svoje akademické výsledky, ale aj pre športové. I niektorí slovenskí atléti tam študovali a aj v terajšej dobe tam máme niekoho...
Občas som sa zastavil v obchodíku, kde široko-ďaleko nebolo nič, iba nekonečne rozmerná farma, kde občas pobehovali kravy a koníky. Niečo podobné našim kysuckým lazom, alebo i v okolí Brezovej pod Bradlom smerom do Starej Turej, kam som kedysi ako závozník Pozemných stavieb, n. p. Trnava často zavítal. Dokonca i slávnu Chiranu sme rozširovali vtedy v oných rokoch ranných sedemdesiatych. Doteraz mi v pamäti zostala osada U Minárčiných. Rozmýšľal som, či tam ešte stojí, alebo už nebodaj aj zanikla? Ale kto by tomu uveril?! Hľadal som ju na mape Google Earth, a zistil som, že tam stále existuje. U Minárčiných! Našiel som to tesne za Brezovou pod Bradlom, v kopcoch...
Do Idaha som jazdieval do mesta Pocatella, ktoré je po celej Amerike preslávené hlavne zemiakmi. Je tam veľa Európanov, usadených tu po vyše desiatky rokov, ešte z čias osídľovania tejto nekonečnej doliny pri Slanom Jazere, starom dobrom Salt Lake.
Ale aj tu v Oregone máme slávne zázemie tejto vzácnej potraviny-zeleniny, ktorá je aj u nás na Slovensku výsadou severoslovenských dediniek oravských a kysuckých. Majú tu taktiež veľmi slávny výskumný ústav a dosahujú pekné výsledky už po mnohé desaťročia.
Neskoršie sa znovu pristavím taktiež v tomto nenapádnom slávnom mestečku, v ktorom som sa pravidelne zastavil na cestách do Salt Lake City severnou trasou z môjho terajšieho pôsobiska, Portlandu, Oregon.
Často som jazdieval aj do slávneho Park City, odkiaľ mám nezabudnuteľné spomienky, ako i do môjho obľúbeného miesta Snowbird a Alta, rekreačných rezortov najmä bieleho zimného športu - lyžovania, kde ale i v iných ročných obdobiach sa žil život pestrý, vďaka nekonečne nádhernej prírode, osadenej pod vysokými skalami Wasatchského pohoria. Robieval som tam výlety aj mimo pracovnej doby, tam som sa ukrýval pred horúcim mestským slnkom v tieňoch ihličnatých stromov a pri potôčku, pretekajúcom dolinkou. Bol to pre mňa obrovský balzam, keď som nechcel len v umelo chladenej miestnosti tráviť nádherné popoludnia.
Taktiež bazény, ako u mňa, tak aj u Hanky a Zdenka som často navštevoval a bolo vždy veľa dobrej zábavy, pretože aspoň takto sme nejako udržiavali dobré kontakty. U Hanky a u Zdenka mi bolo vždy ako doma, spomenul som to tu už predtým niekoľkokrát, pretože sme sa ako krajania u nich stretávali vďaka ich veľkej pohostinnosti a schopnosti vytvárať dobrú atmosféru. Teraz už mali aj svoj vlastný domček, pri ktorom si postavili svoj bazén a mali to tam krásne, ale hlavne veľmi príjemné, a tak som sa tam k nim vždy rád vracal aj po odchode z tohto mesta. Stretol som tam aj nových prisťahovalcov z bývalého Československa, s ktorými sme sa spoznávali práve na ich teritóriu. Teraz ich tam už toľko nie je, ako ich bolo pred takmer tridsiatimi rokmi. Mnohí odišli inde šťastie skúšať, tak ako aj ja som šiel tiež a skončil som tu ďaleko na západnom pobreží v nekonečne nádhernom zelenom štáte Oregon, ktorý má tiež púštnaté miesta, podobné tým v Utahu, ale od tých som nejaké tie míle vzdialený. Vždy, keď idem tade, pripomeniem si tým Utah, pretože sú to presné kópie tej krajiny na východ od nás, z Oregonu...
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov



































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-