Zostali sme tam len my dvaja a celý bazén patril iba nám. Všetci odišli niekde ďaleko, aspoň ja som mal ten pocit a ona možno tiež. Trošku sme zabudli na zábrany, a tak sa ku mne pritlačila a dotkla sa ma. Ja som pravdaže neprotestoval a dotyk som jej opätoval.
Zrazu som pocítil, že nie sme tu iba my dvaja, ale i iní sa tu začali akosi objavovať. V tom momente som si uvedomil, že to bola len akási fatamorgána, z ošiaľu lásky. Musel som sa dotknúť svojej tváre, aby som precitol a mohol hneď cúvnuť z tejto hry. Určite som bol rozpálený nielen zo slnka, ktoré bohato hrialo, ale i z jej neobyčajného šarmu, ktorým si ma obvinula okolo seba. Boli sme tam iba asi dve hodiny, a ja som trpel viac a viac.
Jej rodičia boli ešte v práci, a tak sme sa rozhodli, že odídeme z kúpaliska skôr, ako sme pôvodne plánovali. Jej sestrička neprotestovala a zostala tam ešte niekoľko hodín po našom odchode aj s jej priateľmi. Určite to vycítila, ale nedala nám to nejako najavo a takticky zamlčala svoju veľkodušnosť. Mala
Celý dom bol prázdny, a ja som si myslel, že sa najskôr prezlečieme do suchého a budeme sami. Nestalo sa tak a hneď som ju silno objal, ani dvere sa ešte nestihli zatvoriť. Chuderka Jenny v tom mojom objatí nemohla ani dýchať, a tak som ju začal hneď oživovať. Pery jej sladké boli šťavnaté sťa maliny a v ústach som mal tú nekonečnú, vzrušujúcu chuť. Jej horúci dych a tlkot srdca ma príjemne uspokojoval, držal som ju voľnejšie, aby som jej nechtiac neublížil. Ukľudnila sa a ako malé mačiatko mi priadla sladké slovíčka do mojich zvedavých uší. Ja som len načúval a načúval. Nezaostával som za ňou a pokračoval v jej načatej hre. Ani som si to neuvedomil a moja ruka začala objavovať všetky zákutia jej tela a nechcela a nechcela prestať. Občas mi ju odtlačila nabok, ale hneď na to zase pritiahla a hrala túto hru do nekonečna. Bol som veľmi šťastný...
Všetci sme sedeli za večerným stolom a rodičia sa vyzvedali aký sme mali deň. Svorne sme tajili naše dobrodružstvo a tešili sa zo života. Sedela oproti mne za veľkým stolom, ale aj kúsok ďalej od sestry, aby som sa náhodou nedotkol sestrinej nohy. Jej otec bol vľavo, matka vpravo a ja s jej bratom som sedel na druhej strane stola. Tiež som si potlačil stoličku kúsok od neho, aby neodhalil moje hry, pretože prsty našich chodidiel sa po celú večeru pohrávali. Občas som sa pozabudol, ale našťastie nikto to neodhalil, a tak sme sa usmievali na všetkých a pokračovali v našej nevinnej hre.
Jej matka bola veľmi milá pani a určite všetko spozorovala ako správna žena, ale nedala svoj nesúhlas najavo. Robievala to často, dokonca som si to aj na fotografiách všimol, ako sa na mňa občas pozrela akýmsi mystickým pohľadom. Občas to bol pohľad neveriacej, akoby jej tu niečo nepasovalo, ale nikdy mi to nedala najavo a pokračovala v svojej hre matky mojej milovanej Jenny.
Po večeri sme ešte zotrvali v obývačke a pozreli si televízne správy a iné zábavné programy, ale ja som mysľou bol niekde inde, a už som sa aj tešil, že sa okúpem a zmyjem zo seba chlór z bazéna. Všetkým som sa porúčal a už som sa ani do obývačky nevrátil. Po mne sa i ona šla okúpať a ja som v izbe, ktorá bola hneď vedľa kúpeľne, len trpel a trpel. Zasvietil som si lampu v šere mojej izbičky a čítal knižku, ale ani som si z nej veľa nezapamätal, pretože všade bola ona a vždy na dosah mojej ruky. Pustil som si rádio a ani som si neuvedomil ako som od únavy nakoniec zaspal.
Vystrašený do noci som sa prebral a tam stála ona! Odhrnala deku z mojej postele a jemnúčko si ľahla vedľa mňa. Mala na sebe veľmi dlhú nočnú košeľu a ja som šalel z toho, čo sa všetko môže stať, keď sem príde jej matka alebo otec a nájdu nás tu takto spolu. Však nás upália na hranici za toto všetko, čo sme im spôsobili naším omámením. Ja som sa len bránil, ale ona rozvážnosti zbavená začala si ma šúpať ako cibuľu, až som tam zostal celý v Adamovom rúchu. Triasol som sa od strachu viac ako od vzrušenia, ale ona ma len upokojovala, aby som sa nebál, pretože jej rodičia tvrdo spia a k nám do izby neprídu. Aj keď vynervovaný, predsa som jej začal pomaly vyzliekať odev a odhaľovať postupne jej telo, ktoré som doteraz nikdy nevidel. Mám pocit, že asi bol aj spln, lebo zrazu bolo v izbe akosi viac svetla. Jej oblé prsia boli nádherne vykrojené a ozdobené bielymi pásikmi, ktoré tam zostali neopálené, lebo slnko sa hlbšie nedostalo, i keď asi aj chcelo. Nedotýkal som sa jej, až som uvidel nádherný pahorok v bielom rámiku a jej krásny letný kožuštek. I teraz som sa znovu vzrušil z tej nekonečnej ženskej krásy, ktorú iba ženy majú a žiadny iný tvor na zemi. Bradavky sa jej jemne ešte viac postavili do pozoru, keď som sa jej dotkol, pretože teraz to bola ozajstná skutočnosť. Postupne som pri bozkávaní skláňal hlavu a jemne po jej trasúcom sa voňavom tele došiel až k jej prsiam. Bolo to veľmi vzrušujúce, keď som ponoril hlavu do jej výstrihu a perami som jemne obchádzal všetky zákutia jej nádherných prsníkov. Boli plné vzrušenia, ako i ja sám som bol, a tak som stále pokračoval. Zrazu som pocítil neočakávajúci pohyb jej ruky, ktorá skĺzla až do môjho lona. V tom okamihu som znehybnel a zostal v šoku, pravdaže vo veľmi príjemnom. Teraz som pocítil, že sa unášam v raji, v tom zlomku som myslel len na seba, ale len na chvíľu, hneď som sa spamätal a opätoval moje láskanie. Trvalo to všetko vyše dobrú hodinku, keď sa nakoniec rozhodla odísť do svojej izby a rozlúčila sa so mnou nekonečne hlbokým bozkom. Ešte dlho som bol hore, len som myslel na ňu a na ďalšie naše spoločné stretnutia v objatí. Ktovie kedy som napokon zaspal, ale vyspával som na druhý deň trošku dlhšie, lebo som doháňal zameškané hodiny spánku.
Ráno pri raňajkách som nebol, ale ona tam bola. Akoby sa nič mimoriadne neudialo. Pri obede sme boli zase už len štyria. Jej sestra, brat a ja s ňou. Brat potom odišiel, ale sestrička sa pri nás zdržiavala aj naďalej. V ten deň sme tiež šli na kúpalisko, pretože dni boli veľmi horúce a slnečné.
Letá tu bývajú veľmi nádherné, ibaže neprší skoro vôbec, čo ma dosť unavuje. Mám rád, keď aj trošku poprší a osvieži naše prehriate telá, preto si rád zaspomínam na Oravu, kde si pekne zapršalo, zablýskalo sa a potom aj zahrmelo. To sme si vždy hovorili, že nás pánbožko tresce za naše hriechy a čert že kamene na huntíku vezie, a preto potom tak obloha buráca...
Neviem, či jej sestra niečo v noci spozorovala, že Jenny odišla na nejakú chvíľu, pretože mali spoločnú izbu. Doteraz som sa to nedozvedel a možno je to aj takto lepšie. Tiež je možné, že sa jej s tým zdôverila, pretože ženy, ale i chlapi, si to zvyknú vyštebotať. Uvedomil som si neskoršie aj to, že sa ku mne začala nejako podozrivo milšie správať, čo mi však nevadilo, lebo to bolo akosi v rodine. Ona tiež bola veľká fešanda a prejavovala záujem o chlapcov, lenže ja som bol pre ňu už mimo dosahu. Bol som predsa len o 12 rokov starší a bola tu teraz Jenny, ktorá ma okúzlila naveky. Inú som nechcel poznať a iba jej nohy bozkávať a kvety po ceste, kade šla, len ružami voňavými vystlávať. Tie ona veľmi milovala, tak som ju nimi obdarovával a ona ich rada akceptovala. S jej nádherným pohľadom moju vďačnosť opätovala a potom si ma ako otroka k sebe zvodne pritiahla v ten bozk dlhý nekonečný a ja som ju za to ešte viac zbožňoval. Zaslúžila si všetku tú moju pozornosť, ktorú som jej často a veľmi rád preukazoval za to všetko dobro a šťastie, ktoré som s ňou prežíval.
Po nedeliach sme chodievali všetci do kostola na sväté omše a ona vždy sedela vedľa mňa a z druhej strany jej sestra, to aby sa ma pri modlitbách mohli obe dotýkať. Cítil som sa ako Ježiš Kristus na nebesiach a zhora som sa na všetkých pozeral. Moje oči ale najviac vždy zablúdili na Jenny.
Bola mojím malým bôžikom, ktorý som obdivoval a ospevoval často i v jej spoločnosti. Vždy bola akási spokojná a šťastná. Mnohokrát mi povedala, že sa v mojom objatí cíti najlepšie a najbezpečnejšie po matkinom, ktorú tak veľmi milovala. Nielen preto, že ju splodila, ale celé srdce a lásku jej počas doterajšieho života venovala. Už teraz sa jej zdalo, že to bola nekonečnosť materinskej lásky...
19. júla 2010
(Pokračovanie)
Ján Slovinec st.
{jcomments on}




























Vstúpil som do bazéna s búšiacim srdcom a pomaly som brázdil vlnkami modrej vody voňajúcej ňou. Mojou sladkou Jenny. Trvalo mi to chvíľočku, až som sa napokon osmelil a ponoril sa, aby som mohol byť pri nej. Tak blízko, aby som sa jej mohol na okamih dotknúť.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.