Zostali sme tam len my dvaja a celý bazén patril iba nám. Všetci odišli niekde ďaleko, aspoň ja som mal ten pocit a ona možno tiež. Trošku sme zabudli na zábrany, a tak sa ku mne pritlačila a dotkla sa ma. Ja som pravdaže neprotestoval a dotyk som jej opätoval.
Zrazu som pocítil, že nie sme tu iba my dvaja, ale i iní sa tu začali akosi objavovať. V tom momente som si uvedomil, že to bola len akási fatamorgána, z ošiaľu lásky. Musel som sa dotknúť svojej tváre, aby som precitol a mohol hneď cúvnuť z tejto hry. Určite som bol rozpálený nielen zo slnka, ktoré bohato hrialo, ale i z jej neobyčajného šarmu, ktorým si ma obvinula okolo seba. Boli sme tam iba asi dve hodiny, a ja som trpel viac a viac.
Jej rodičia boli ešte v práci, a tak sme sa rozhodli, že odídeme z kúpaliska skôr, ako sme pôvodne plánovali. Jej sestrička neprotestovala a zostala tam ešte niekoľko hodín po našom odchode aj s jej priateľmi. Určite to vycítila, ale nedala nám to nejako najavo a takticky zamlčala svoju veľkodušnosť. Mala
Celý dom bol prázdny, a ja som si myslel, že sa najskôr prezlečieme do suchého a budeme sami. Nestalo sa tak a hneď som ju silno objal, ani dvere sa ešte nestihli zatvoriť. Chuderka Jenny v tom mojom objatí nemohla ani dýchať, a tak som ju začal hneď oživovať. Pery jej sladké boli šťavnaté sťa maliny a v ústach som mal tú nekonečnú, vzrušujúcu chuť. Jej horúci dych a tlkot srdca ma príjemne uspokojoval, držal som ju voľnejšie, aby som jej nechtiac neublížil. Ukľudnila sa a ako malé mačiatko mi priadla sladké slovíčka do mojich zvedavých uší. Ja som len načúval a načúval. Nezaostával som za ňou a pokračoval v jej načatej hre. Ani som si to neuvedomil a moja ruka začala objavovať všetky zákutia jej tela a nechcela a nechcela prestať. Občas mi ju odtlačila nabok, ale hneď na to zase pritiahla a hrala túto hru do nekonečna. Bol som veľmi šťastný...
Všetci sme sedeli za večerným stolom a rodičia sa vyzvedali aký sme mali deň. Svorne sme tajili naše dobrodružstvo a tešili sa zo života. Sedela oproti mne za veľkým stolom, ale aj kúsok ďalej od sestry, aby som sa náhodou nedotkol sestrinej nohy. Jej otec bol vľavo, matka vpravo a ja s jej bratom som sedel na druhej strane stola. Tiež som si potlačil stoličku kúsok od neho, aby neodhalil moje hry, pretože prsty našich chodidiel sa po celú večeru pohrávali. Občas som sa pozabudol, ale našťastie nikto to neodhalil, a tak sme sa usmievali na všetkých a pokračovali v našej nevinnej hre.
Jej matka bola veľmi milá pani a určite všetko spozorovala ako správna žena, ale nedala svoj nesúhlas najavo. Robievala to často, dokonca som si to aj na fotografiách všimol, ako sa na mňa občas pozrela akýmsi mystickým pohľadom. Občas to bol pohľad neveriacej, akoby jej tu niečo nepasovalo, ale nikdy mi to nedala najavo a pokračovala v svojej hre matky mojej milovanej Jenny.
Po večeri sme ešte zotrvali v obývačke a pozreli si televízne správy a iné zábavné programy, ale ja som mysľou bol niekde inde, a už som sa aj tešil, že sa okúpem a zmyjem zo seba chlór z bazéna. Všetkým som sa porúčal a už som sa ani do obývačky nevrátil. Po mne sa i ona šla okúpať a ja som v izbe, ktorá bola hneď vedľa kúpeľne, len trpel a trpel. Zasvietil som si lampu v šere mojej izbičky a čítal knižku, ale ani som si z nej veľa nezapamätal, pretože všade bola ona a vždy na dosah mojej ruky. Pustil som si rádio a ani som si neuvedomil ako som od únavy nakoniec zaspal.
Vystrašený do noci som sa prebral a tam stála ona! Odhrnala deku z mojej postele a jemnúčko si ľahla vedľa mňa. Mala na sebe veľmi dlhú nočnú košeľu a ja som šalel z toho, čo sa všetko môže stať, keď sem príde jej matka alebo otec a nájdu nás tu takto spolu. Však nás upália na hranici za toto všetko, čo sme im spôsobili naším omámením. Ja som sa len bránil, ale ona rozvážnosti zbavená začala si ma šúpať ako cibuľu, až som tam zostal celý v Adamovom rúchu. Triasol som sa od strachu viac ako od vzrušenia, ale ona ma len upokojovala, aby som sa nebál, pretože jej rodičia tvrdo spia a k nám do izby neprídu. Aj keď vynervovaný, predsa som jej začal pomaly vyzliekať odev a odhaľovať postupne jej telo, ktoré som doteraz nikdy nevidel. Mám pocit, že asi bol aj spln, lebo zrazu bolo v izbe akosi viac svetla. Jej oblé prsia boli nádherne vykrojené a ozdobené bielymi pásikmi, ktoré tam zostali neopálené, lebo slnko sa hlbšie nedostalo, i keď asi aj chcelo. Nedotýkal som sa jej, až som uvidel nádherný pahorok v bielom rámiku a jej krásny letný kožuštek. I teraz som sa znovu vzrušil z tej nekonečnej ženskej krásy, ktorú iba ženy majú a žiadny iný tvor na zemi. Bradavky sa jej jemne ešte viac postavili do pozoru, keď som sa jej dotkol, pretože teraz to bola ozajstná skutočnosť. Postupne som pri bozkávaní skláňal hlavu a jemne po jej trasúcom sa voňavom tele došiel až k jej prsiam. Bolo to veľmi vzrušujúce, keď som ponoril hlavu do jej výstrihu a perami som jemne obchádzal všetky zákutia jej nádherných prsníkov. Boli plné vzrušenia, ako i ja sám som bol, a tak som stále pokračoval. Zrazu som pocítil neočakávajúci pohyb jej ruky, ktorá skĺzla až do môjho lona. V tom okamihu som znehybnel a zostal v šoku, pravdaže vo veľmi príjemnom. Teraz som pocítil, že sa unášam v raji, v tom zlomku som myslel len na seba, ale len na chvíľu, hneď som sa spamätal a opätoval moje láskanie. Trvalo to všetko vyše dobrú hodinku, keď sa nakoniec rozhodla odísť do svojej izby a rozlúčila sa so mnou nekonečne hlbokým bozkom. Ešte dlho som bol hore, len som myslel na ňu a na ďalšie naše spoločné stretnutia v objatí. Ktovie kedy som napokon zaspal, ale vyspával som na druhý deň trošku dlhšie, lebo som doháňal zameškané hodiny spánku.
Ráno pri raňajkách som nebol, ale ona tam bola. Akoby sa nič mimoriadne neudialo. Pri obede sme boli zase už len štyria. Jej sestra, brat a ja s ňou. Brat potom odišiel, ale sestrička sa pri nás zdržiavala aj naďalej. V ten deň sme tiež šli na kúpalisko, pretože dni boli veľmi horúce a slnečné.
Letá tu bývajú veľmi nádherné, ibaže neprší skoro vôbec, čo ma dosť unavuje. Mám rád, keď aj trošku poprší a osvieži naše prehriate telá, preto si rád zaspomínam na Oravu, kde si pekne zapršalo, zablýskalo sa a potom aj zahrmelo. To sme si vždy hovorili, že nás pánbožko tresce za naše hriechy a čert že kamene na huntíku vezie, a preto potom tak obloha buráca...
Neviem, či jej sestra niečo v noci spozorovala, že Jenny odišla na nejakú chvíľu, pretože mali spoločnú izbu. Doteraz som sa to nedozvedel a možno je to aj takto lepšie. Tiež je možné, že sa jej s tým zdôverila, pretože ženy, ale i chlapi, si to zvyknú vyštebotať. Uvedomil som si neskoršie aj to, že sa ku mne začala nejako podozrivo milšie správať, čo mi však nevadilo, lebo to bolo akosi v rodine. Ona tiež bola veľká fešanda a prejavovala záujem o chlapcov, lenže ja som bol pre ňu už mimo dosahu. Bol som predsa len o 12 rokov starší a bola tu teraz Jenny, ktorá ma okúzlila naveky. Inú som nechcel poznať a iba jej nohy bozkávať a kvety po ceste, kade šla, len ružami voňavými vystlávať. Tie ona veľmi milovala, tak som ju nimi obdarovával a ona ich rada akceptovala. S jej nádherným pohľadom moju vďačnosť opätovala a potom si ma ako otroka k sebe zvodne pritiahla v ten bozk dlhý nekonečný a ja som ju za to ešte viac zbožňoval. Zaslúžila si všetku tú moju pozornosť, ktorú som jej často a veľmi rád preukazoval za to všetko dobro a šťastie, ktoré som s ňou prežíval.
Po nedeliach sme chodievali všetci do kostola na sväté omše a ona vždy sedela vedľa mňa a z druhej strany jej sestra, to aby sa ma pri modlitbách mohli obe dotýkať. Cítil som sa ako Ježiš Kristus na nebesiach a zhora som sa na všetkých pozeral. Moje oči ale najviac vždy zablúdili na Jenny.
Bola mojím malým bôžikom, ktorý som obdivoval a ospevoval často i v jej spoločnosti. Vždy bola akási spokojná a šťastná. Mnohokrát mi povedala, že sa v mojom objatí cíti najlepšie a najbezpečnejšie po matkinom, ktorú tak veľmi milovala. Nielen preto, že ju splodila, ale celé srdce a lásku jej počas doterajšieho života venovala. Už teraz sa jej zdalo, že to bola nekonečnosť materinskej lásky...
19. júla 2010
(Pokračovanie)
Ján Slovinec st.
{jcomments on}
































Vstúpil som do bazéna s búšiacim srdcom a pomaly som brázdil vlnkami modrej vody voňajúcej ňou. Mojou sladkou Jenny. Trvalo mi to chvíľočku, až som sa napokon osmelil a ponoril sa, aby som mohol byť pri nej. Tak blízko, aby som sa jej mohol na okamih dotknúť.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.