Či o tom niečo vedela jej mladšia sestrička, to som sa nikdy nedozvedel. Nikdy sa sa mi s tým nezdôverila, nikdy nič neprezradila, ale určite niečo vedela, alebo aspoň tušila. Bolo to tajomstvom medzi Jenny a mnou, pretože som bol u nich ani nie týždeň a všetko sa to tak rýchlo zatočilo v priebehu jedného dňa, keď som ju po prvýkrát zočil v onen večer. Odvtedy sme obaja tak veľmi chceli byť spolu a túžili sme po našich stretnutiach v očakávaní strávenia príjemných okamihov.
Nastal čas sa ísť niekde pozrieť a hľadať prácu, čo nebolo jednoduché, pretože som toho veľa robiť nemohol, a tak som si musel obnoviť vodičský preukaz, aby som mohol v Oregone legálne jazdiť. Ten môj pôvodný z Californie som si chcel nechať na pamiatku, tak som nahlásil, že som ho stratil. Testy dopadli dobre a vystavili mi nový vodičský preukaz. Bolo to presne po 30 dňoch, pretože potom už z druhého štátu vodičský preukaz neplatí. Dobre som to mal zrátané a dal som si na tom záležať, aby som nezmeškal termín. Prišiel som do Oregonu 8. augusta a obnovoval som si ho presne 8. septembra.
Prácu som hľadal, ale nie zase tak intenzívne, pretože som mal ešte dosť nasporené a naviac som si chcel užiť leta s Jenny. Jej škola začínala až v tretí septembrový týždeň, takže sme mali predĺžené leto. Povedal by som, že už to bolo babie leto. Teploty boli stále veľmi príjemné okolo 25 stupňov Celzia, takže sme mohli chodievať aj naďalej na kúpalisko. Ona sa už pripravovala na nový školský štvrťrok, pretože na Portlandskej Štátnej Univerzite a v celom štátnom vysokoškolskom systéme, mimo súkromných univerzít, sa študovalo na štvrťroky. Poväčšine to bolo 10 týždňov, nakoľko medzi nimi bývali dva týždne voľna, v ktorých sa robili aj zápočty. Najlepšie bolo vždy si to urobiť čo najskôr, potom sa mohol človek sústrediť aj na príjemnejšie veci, nielen byť ponorený nekonečné hodiny do kníh a obávať sa trošku ako to všetko dopadne.
Raz som sa zastavil na atletickom štadióne a srdiečko mi ožilo. Akurát začínala jesenná príprava, a tak som si vyhliadol hlavného trénera, s ktorým som hneď aj nadviazal kontakt. Bola to nekonečná debata, pretože obaja sme zistili ako tú atletiku milujeme. Nakoniec sme došli k tomu, že by sme mohli aj spolupracovať, lebo potrebovali trénera vrhov a hodov. Netrvalo to ani týždeň, keď mi predstavil mojich zverencov, ktorých som mal trénovať. Skupinka bola veľmi malá a o to bolo viac času na individuálne tréningy. Mal som štyroch atlétov. Oštepára a troch vrhačov. Dve dievčence, ktoré prišli zo strednej školy a jedného mládenca. Všetci boli vo veku Jenninej mladšej sestry Lisy, ktorá sa tak volala. Doteraz som jej meno nespomenul, ale nebolo to úmyselné, ale preto, že som naň akosi už aj zabudol po toľkých rokoch. Všetkým som urobil tréningové rozpisy, aby sa mohli riadiť presne podľa toho. Počas tréningu som mal iba dvoch atlétov a tým ďalším dvom som naplánoval posilňovanie v činkárni, alebo iné kondičné cvičenia. Takto som sa mohol skutočne venovať iba jednej osobe. Po určitej dobe, asi tak po dvadsiatich minútach, som sa presunul s inštrukciami k druhému atlétovi a tak som pendloval zo stanoviska guliarskeho sektoru do diskárskeho alebo oštepárskeho. Boli to veľmi entuziasticky naladení mladí športovci. Chceli niečo dokázať, aby mohli čo najlepšie reprezentovať svoju univerzitu.
Všimol som si tu zaujímavý fakt, že tu to tak je a robia to mnohí - s veľkou hrdosťou reprezentovať svoju univerzitu, čo najlepšie a najdôstojnejšie. Roky potom spomínajú na to, keď už sú mimo školy. Aj keď ubehne od tých dôb dvadsať alebo aj viac rokov. Občas ich stretávam i teraz, a tak spomíname na časy, keď sme spolu začínali; oni ako atléti a ja ako novopečený tréner. Za túto prácu som nepoberal žiadnu odmenu a mojou jedinou útechou bolo to, že som pomohol ľuďom aspoň takto v športe, ktorý som robil takmer celý život až pokiaľ som len vládal.
Konečne sa mi naskytla platená práca, ktorá síce nebola nijaká mimoriadna, ale aspoň som mohol začať produkovať na živobytie aj nejaké odmeny v podobe financií. Dostal som prácu v hoteli Benson, ktorý má bohatú históriu. Bol postavený v roku, v ktorom sa potopil Titanic a pomenovaný bol po známom portlandskom obchodníkovi s drevom pánovi Bensonovi. Architektonicky je to skvost francúzskej architektúry s mosadznou strechou a i teraz po rokoch, keď idem okolo sa pristavím a spomínam na tie časy, keď som tam začínal. Sú to nádherné spomienky, pretože som tam stretol niekoľko zaujímavých ľudí a kolegov, s ktorými doteraz udržujem kontakty. Taktiež som sa rozhodol po vzájomnej dohode, že sa odsťahujem od "mojej rodiny", ktorú som si veľmi obľúbil hlavne vďaka mojej veľkej láske Jenny. Tú som potom vídaval veľmi často aj na univerzite, takže sme stále udržiavali príjemný kontakt. Občas sa prišla pozrieť na mňa, keď jej to vyhovovalo medzi jednotlivými seminármi. V každom prípade som sa delil s univerzitou a s prácou, ktorú som v začiatkoch vykonával od šestnástej hodiny do polnoci. Tréningy som mával okolo obeda, alebo tesne po ňom. Z atletického štadióna to už bol len kúsok do práce. Neskoršie som to tak naplánoval, že som robil tréningy od štrnástej hodiny a vždy som stíhal prísť do práce načas, nakoľko to bol iba kilometer a asi päť minút jazdy autom. Veľakrát som si to prešiel pešo, keď predtým som auto zaparkoval v podzemnom parkovisku hotela pre zamestancov a potom som sa prešiel až na štadión.
Moja nová práca bola jednoduchá, ale veľmi zodpovedná, pretože zákazníci hotela museli byť spokojní. Bol to predsa len štvorhviezdičkový hotel s medzinárodnou reputáciou, ktorý navštívili všetci americkí prezidenti, počnúc prezidentom Williamom Howardom Taftom, ktorý ako prvý navštívil tento hotel v roku 1913. Ďalší známi prezidenti, ktorí tam strávili noc v Prezidentskom apartmáne, boli mimo iného aj Woodrow Wilson, Franklin D. Roosevelt, Harry Truman, Dwight Eisenhower, John Fitzgerald Kennedy, Lyndon B. Johnson, Richard Nixon, Gerald Ford, Jimmy Carter, Ronald Reagan, George Bush starší, ako aj George Bush mladší a na záver celej plejády aj William "Bill" Jefferson Clinton.Pracoval som ako pomocník pre čašníkov, ktorí boli skutoční profesionáli. Pripravoval som takzvané Carts, čo bol prakticky vozík, ktorý mal tri poličky a na každej boli predmety a prípravky na to, aby mohol čašník pred očami samotných zákazníkov vyčarovať tie najromantickejšie jedlá a dezerty. Na vrchnej bol varič a na ňom pripravená mosadzná panvica, ktorú som musel každý večer vyčistiť, aby sa leskla ako nová. Vedľa nej ležali čisté varechy, lyžice, vidličky a nože, ktoré čašník používal počas prípravy jedál. Taktiež tam boli fľaše s rôznymi alkoholickými nápojmi, ktoré sa používali pri varení a tiež pri príprave dezertov. Plamene občas šľahali do výšky aj vyše pol metra a ja som len pozeral na túto nádhernú show, niekedy aj s otvorenými ústami, pretože som niečo podobné dovtedy nikdy nevidel. Až tu, v tomto luxusnom hoteli. Postupne som si na tento efektný výjav zvykol, takže som sa mohol lepšie koncentrovať a pripraviť vždy nový vozíček pre ďalších zákazníkov, ktorí sa nemohli dočkať večere. Bolo to vždy veľmi slávnostné a niekedy i vyznanie lásky a požiadanie o ruku sa tam prednieslo. Láskou žilo toto miesto a každý večer sa niečo zaujímavé udialo, takže som sa nikdy nenudil. Niekedy som to aj nestíhal, tak sa na mňa hlavný šéf čašníkov Rick, aj nahneval. Musel som sa rýchlo presúvať z miesta na miesto, aby boli všetci včas uspokojení. Občas aj Rick predvádzal svoje umenie a išlo mu to veľmi pekne. Bol tam aj jeden Arab z Egypta, ktorý bol šéfom čašníkov a s Rickom sa striedali. Na jeho meno som už celkom zabudol, ale zdá sa mi, že sa mohol volať Omar. Vždy som si spomenul na Omara Sharifa, pretože tiež pochádzal z Egypta a narodil sa v roku 1932 v Alexandrii. Tento Omar bol drobnejšej postavy, asi tak 165 centimetrov. Rick bol jeho opakom a vyčnieval do výšky okolo 190 centimetrov. Boli veľmi zohratá partia, a tak všetko išlo ako po masle. Problémy riešili za chodu a veľmi operatívne. I keď som tam robil iba krátku dobu, necelé dva roky, nevšimol som si nejaké vážnejšie problémy. Boli to skutočne profesionáli.
Ako som už spomenul Omar bol Arab z Egypta a taktiež tam bolo zopár ďalších Arabov. Najviac si pamätám na Aliho, ktorý bol z Libanonu a boli sme najlepší priatelia, pretože sme nedali jeden na druhého dopustiť. Angličtina mu nešla zle, ale i tak sa vzdelával na vysokej škole a po večeroch pracoval v hoteli. Okrem toho ovládal aj perfektne francúzštinu a samozrejme jeho materinský jazyk, arabčinu. Ešte tam bol ďalší Arab z Iránu alebo Iraku, Nassir, s ktorým som mal neskoršie menší konflikt a nechýbalo veľa a bol by som ho sknokautoval. Bol to práve Ali, ktorý ma od toho odhovoril, aby sa predišlo zbytočnému problému. Určite by ma potom boli prepustili, pretože by sa to ani nehodilo do takéhoto vznešeného miesta, akým bol práve tento super hotel. Nassir bol aj taký menší provokatér a považoval nás pomocníkov za menejcenných. Mojím čašníkom bol niekto iný a ten mi dával príkazy, podľa toho, čo práve potreboval. Každý čašník mal prideleného svojho pomocníka, ktorý mu musel byť stále naporúdzi. Občas, keď to nestíhal, tak mu samozrejme aj iní pomocníci pomáhali a nebolo to jedenkrát, ale niekoľkokrát v priebehu večernej smeny. Nassir, ten to niekedy prehnal...
(POKRAČOVANIE)
Píše: Ján SLOVINEC z USA
































Jenny bola šťastná, že ma konečne videla po dni, ktorý bol pre ňu nekonečný a taktiež i pre mňa. Bol som veľmi nadšený, keď som ju uvidel v zástupe vítajúcich. Mala na sebe pekné vypasované biele tričko, ktoré veľmi zvýrazňovalo jej nádherné poprsie. Taktiež modré džínsy, ktoré boli akousi jej vizitkou. Stála tam s bratom a sestričkou a vítala ma, ako keby som sa vrátil z cesty okolo sveta. Museli sme ísť rýchlo nabok, lebo som sa už nemohol dočkať toho okamihu, keď ju budem môcť pobozkať. Jej rodičia a taktiež aj súrodenci o tom nesmeli nič vedieť.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).