Ako sa zo šustra učiteľ stal - 60. časť - Tá najsmutnejšia správa
Napísal(a) Ján Slovinec
Do kostola sme chodievali pravidelne každú nedeľu na jedenástu hodinu, lebo to tak chcela Jennyina rodina a aj preto, že oni boli tí, čo čítavali z knihy božej. Jenny, jej otec a Lisa, jej sestrička. Omše to boli nádherné a jej pohľad počas čítania často zamieril smerom ku mne a naše oči sa vtedy stretli. Nikto nevidel naše pohľady, ale niekedy ona trošku zaskočená a vyrušená akoby zabudla pokračovať. Nastalo ticho na chvíľočku, ale potom sa zase mohla sústrediť na riadky, ktoré sa jej z pohľadu na okamih vytratili. Po dočítaní sa cudne pozrela smerom ku mne a ja som sa cítil nádherne. Pocítil som jej srdce ako sa k môjmu pritúlilo.
Bola tam kapela zložená z mladých ľudí, ktorá nám vyhrávala. Spievali sme všetci s hlbokým oduševnením. Pristihol som sa občas ako sa snažím prehlušiť voje spevákov predo mnou i za mnou. To aby ma ona dobre počula, lebo som spieval len pre ňu, moju milovanú sladkú Jenny. Ona si tak jemne pospevovala, že som ju v tom hluku ani nepočul. Až potom som ju započul, keď si pri klavíri zanôtila sólo. Spievala ako slávik, krásne a príjemne. Celou jej nádhernou bytosťou.
Zaznela pieseň zo spevníka a po nej ďalšia a ďalšia, až pokiaľ nám kapela vyhrávala. Pri ováciách sa celý chrám otriasal radosťou, že sa dvaja zamilovaní tešia jeden z druhého. Láska prekvitala tak silno, že sa nedala nevidieť. Dala sa i do rúk chytiť a keď som hlavu dozadu otočil, ruky sa hlásili, že i ony by sa jej radi dotkli. Poletovala od každého ku každému, čo ju chcel zažiť v tento deň slávnostný.
Omša sa nakoniec skončila a ľudia sa začali rozchádzať. Niektorí domov zamierili, niektorí sa do jedálne pobrali. Tam nás už na stoloch čakali šálky s horúcim kakaom, ktoré som si tu tak veľmi obľúbil. Sadli sme si oproti sebe, aby sme si mohli do očú hľadieť. Ani som veľmi nevnímal chuť kakaa, pretože myseľ moja bola niekde inde, niekde hlboko v jej hrudi. Rodičia sa posadili ďalej, ako keby vytušili, že sa niečo dialo. Nechceli rušiť naše myšlienky, ktoré sme si navzájom posielali. Takéto stretnutia sme mávali každú nedeľu a nikdy to ináč ani nekončilo...
S Jenny sme si naplánovali nádherný večer, lebo jar už bola tu a jej štúdium bolo ukončené. Mala už letné prázdniny, a tak sa rozhodla odpočívať a užiť si krásy leta, ktoré bolo iba za dverami. Išli sme na ich chatku, ktorá bola na odľahlom mieste. Zaviezol som ju tam mojím autom, ktoré si aj ona veľmi obľúbila, lebo bolo veľmi priestranné a pohodlné, naviac jej stále pripomínalo i mňa. Nádherný posledný májový podvečer, keď vonku bolo pekne a príjemne. Ležali sme v záhrade s pekne pokosenou trávou. Vyzerala ako zelený mäkkučký koberec a jeho vôňa sa rozprestierala celou záhradou, ktorá bola nekonečne veľká a priestranná. Boli sme chránení ešte aj nádhernými zelenými voňavými kríkmi a stromami, ktoré tam strážili naše súkromie. Boli sme ďaleko od všetkých a prežívali sme nádherné chvíle spoločných a tajných želaní. Bolo to jedno z našich občasných večerných stretnutí a teplo nás akosi burcovalo, aby sme sa odviazali, viac uvoľnili a pozhadzovali zo seba to nepotrebné, čo nám prekážalo. Pekne postupne som jej uvoľňoval jeden kúsok oblečenia za druhým. Bola už aj opálená, lebo slnko pálilo celý mesiac, a tak sa predo mnou postupne začali rysovať známe kontúry jej nádherného tela, z ktorého som odstránil aj posledný kúsok oblečenia. Potom i ona opätovala nežný rituál odhaľovania, jej dotyk mal takú magickú silu, akú som dovtedy nikdy nepoznal. V objatí sme tam ešte dlho ležali do nekonečnosti...
Jenny bola nádherná, mladá a plná entuziazmu a často sa na univerzite stretávala so svojimi spolužiakmi, ktorí boli jej rovesníkmi. Ja som bol predsa len o desať rokov starší a mal som o niečo viac životných skúsenosti, ktoré mi určite boli veľmi na škodu. Začal som byť príliš sebecký a podozrievavý voči každému, s kým prehodila pár slov. Bola predsa len veľmi spoločenská, a tak sa s každým porozprávala a to medzi nami vytváralo akúsi priepasť. Vtedy som si to vôbec nepripúšťal, žeby to bola moja chyba a jej som to stále vyčítal. Teraz po rokoch vidím, aký som bol malý a zaslepený a nevidel som to najdôležitejšie, čo náš zväzok robilo nepreraziteľným a naveky trvajúcim. Milovala ma veľmi, ale ja som strácal kontrolu viac a viac, až som ju začal celkom bezcitne upodozrievať bez konkrétnych dôkazov. Ale ono to tak v živote je, keď strácame pôdu pod nohami, cítime sa neistými. Potom začneme vytvárať akúsi umelú paniku v náš neprospech, pretože keď niekoho milujeme, nemôžeme takto reagovať. Musíme dôverovať našej milovanej osobe až do posledného okamihu a až keď je to nerozlučné, tak až potom môžeme konať. Inak, nikdy!
I po tomto nedorozumení sa mi vyspovedala a snažila sa všetko napraviť tak, aby som nemal dôvod na pochybnosti. Ja som ale oslepol, ohluchol a nepočul už ani jedno jej slovíčko, pretože moja myseľ bola celá zakalená. Nebol som v mojom žiali schopný porozumieť ničomu, a tak som tam len stál a pozeral na rybičku, ktorá otvárala jej jemné ústočká a prosila o pomoc. Otočil som sa, odišiel niekde ďaleko do neznáma, na večnosť...
Po pár dňoch žiaľu som precitol a uvedomil som si, čo som to vykonal mojou nemotou a slepotou. Prišiel som o drahého človeka, ktorého už nikdy v živote neuvidím, lebo som mu tak veľmi ublížil. Bolo to už stratené.
Stretli sme sa potom ešte zopárkrát na chodbách budov univerzity, ktoré boli dookola a vytvárali akési hradby. V strede na nádvorí vysadené nekonečnými kvetmi v tieňoch stromov na zelenej lúke. Pozrela na mňa a v jej krásnych nebeských očiach sa iba smútok a sklamanie objavil. Konečne som precitol, ale už asi príliš neskoro a nič sa nedalo vrátiť späť. Všetky mosty som spálil a po nich iba zhoreniská všade zostali. Už nikdy som nemohol nájsť ten môj, ktorý viedol do duše mojej milovanej Jenny. Zatriasol som sa smútkom a znovu som prežíval veľkú bolesť, ktorá mi srdce silno zvierala. Môj život nemal zrazu zmysel a ja som skončil niekde ďaleko na periférii, stratený, bez nikoho. Bol som slaboch a sebec, nechcel som už ani na tomto svete existovať a oddával som sa svojmu osudu povinného odchodu z tejto zeme. Uvažoval som ako si život zoberiem, ale nedokázal som to. Alebo asi Pán Boh ma ešte nechcel poslať tam, kde som sa tak úpenlivo náhlil, alebo ma iba skúšal, koľko znesiem žiaľu a bolesti a trestal ma za tú všetku nespravodlivosť, ktorú som voči Jenny spáchal. Neviem, kde bola pravda a ja som sa ju márne snažil vypátrať.
Jenny sa potom s celou rodinou presťahovala niekde ďaleko do neznáma.
Ešte dlho som chodieval do nášho spoločného chrámu božieho, aby som sa aspoň tam s jej duchom stretával, keď už bola tak ďaleko a nenávratne preč. Modlil som sa za spasenie duše jej i mojej, pretože som ju stále cítil dýchať vedľa seba a jej smiechot rozliehal sa celým chrámom. I organ samotný rozohral sa a vyludzoval tu najkrajšiu melódiu akú len život dokáže skomponovať. Bola tu pri mne a objímala ma, natiahla a dotkla sa mojej tváre a vo vlasoch sa mi začala prehŕňať. Cítil som jej nežný dotyk a silno som si ju privinul k sebe. Pozerajúc do jej nádherných modrých očí som videl svoj svet. Jej oči boli veľmi hlboké a ja som v nich zrazu zazrel siluetu mojej tváre. Nepoznával som ju. Tu zrazu sa z jej očí slzy skotúľali po nádherných lícach. Videl som v nich aj moju budúcnosť, kde sme boli ako rodina v prítomnosti dvoch krásnych detí. Chlapčeka a roztomilé dievčatko som tam zrazu uvidel, sediace na našich kolenách. Ja som v náručí držal dievčatko a Jenny chlapčeka, ktorý jej na kolenách poskakoval. Dievčatko na mojich kolenách kľudne sedelo a túlilo sa ku mne. Držal som ho silno v náručí, aby nepadlo a neublížilo si. Zrazu ale vypadlo mi z rúk a rútilo sa do hlbokej priepasti, do záhuby. Ja som tam len nemo sedel a Jenny s chlapčekom sa vrhla za ňou. Výkrik rezonoval celou priepasťou, ktorá mi pod nohami ležala. Sedel som tam ako prikovaný na najvyššom vrchole a nebol schopný sa ani pohnúť. Nohy mi celkom oťaželi a dych zamrzol na ceste z hrtanu do pľúc. Nič som zrazu necítil, začal som sa nadnášať vo vzduchu a padal som teraz i ja. Na ceste dole som ešte stihol uvidieť Jenny, ako s deťmi na rukách hore vystupovala. Rútil som sa obrovskou rýchlosťou... Zazvonil zvonček kaplána a ja som tam stál ako skamenelý. Kňaz sa zrazu otočil k nám a začali sme všetci spievať Hosana, ktorá sa ozývala všade, kde som hlavu otočil. Moju sladkú Jenny som tam už nikdy neuzrel. Jej tieň, ktorý som ešte pred chvíľou videl sa vytratil ako horúca para vysoko, niekde do nebies. Náš spoločný chrám som naveky opustil a dlho som sa doň nevrátil. Pred desiatimi rokmi som sa tam znovu zastavil a stretol zopár známych, ktorí si nás ešte trochu pamätali...
I teraz po rokoch stále chodievam okolo nášho spoločného hniezdočka, kde som zažil niečo neskutočného a vyčkávam, či ju nezbadám niekde nablízku ako sa domov ponáhľa, aby sme mohli byť spolu. Prefarbili celý dom na šedo, hoci predtým bol jemne modrý, ako farba jej očí. Aj keď to už prebolelo, dosiaľ presne vidím ako sa náš vzťah rozvíjal od začiatku až po jeho koniec.
I keď je mi pri srdci občas ťažko, všetka tá bolesť sa už dávno pominula. Iba teraz som si ju zase privodil a opäť to trošku zabolelo. Musel som sa naučiť žiť bez mojej sladkej Jenny a byť sám, kde ju už nepocítim nablízku a dotknúť sa jej nebudem nikdy môcť...
4. septembra, 2010
(POKRAČOVANIE)
Pre Maj Gemer píše: Ján Slovinec, USA
{gallery}kultura/emig/60{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-