Jarko ma pozval aj k nemu domov, kde u neho prebývali i ďalší krajania. Vtedy tam u neho bol aj jeden Slovak - zlatokop, ktorý sa tu teraz práve objavil a vrátil sa späť po niekoľkoročnom pobyte na Slovensku. Ešte som sa s ním nestihol stretnúť. Najviac si na neho pamätám z tohto obdobia, že bol znamenitým pianistom a vždy som si ho veľmi rád vypočul, keď vyhrával nádherné melódie na klavíri. Jarko mal vo svojom dome pomerne veľký a priestranný suterén, a tak sme sa tam často stretávali. V ten deň podvečer na jeseň roku 1981 tam boli aj ďalší Čechoslováci. Jarko miluje Slovákov, čo sa odzrkadlilo aj v tom, že si zvolil Slovenku za svoju nastávajúcu a terajšiu pani domu. Nie je to ani tak dávno, čo si dom už celkom splatil, takže si konečne vydýchol po 30 rokoch splátok.
Práca ubiehala, ale ja som chcel robiť aj denné smeny, a tak som si to začal vybavovať. Nakoniec som dostal rannú a dennú smenu, takže po obede som mohol konečne žiť. Ono ma to už aj prestalo baviť chodievať každý deň domov až po polnoci. Niekedy aj po jednej hodine som sa vracal domov, a tak večery som si nemohol užívať s mojou sladkou Jenny. Určite to do istej miery narúšalo náš vzťah, pretože ja som mal voľno a ona bola v škole a potom boli zase večery, keď bola ona voľná a ja som tam nebol. Na víkendy sme sa vždy najviac tešili, pretože to sme mali voľno obaja. Ja som v začiatkoch po sobotách a nedeliach nepracoval. Mal som to šťastie, alebo aj nešťastie, pretože vtedy som ako pomocník zarábal najlepšie tringelty. Cez týždeň to bolo trošku poslabšie, ale zase na druhej strane som mal Jenny a kvôli nej som všetko veľmi rád obetoval. Žil som len pre ňu a ona pre mňa. Naša láska prekvitala a nebol dôvod jej neveriť, že bola skutočná. Ona prekvitala a nikdy nezvädla.
Jednou z výhod mojej práce bolo aj to, že som tu postretával aj zopár slávnych osobností. Známy profesionálny golfista Arnold Palmer sem chodieval na turnaj The Fred Meyer Challenge a jeho partnerom nebol nikto iný ako ďalší profesionálny golfista a jeho veľký priateľ Peter Jacobsen. Boli vždy nerozlučná dvojica, pretože to bol turnaj dvojíc, na ktorom sa potom záverečné body oboch zrátali. Dvojica, ktorá ich mala najmenej sa stávala víťazom celého turnaja. Myslím si, že to vyhrali zopárkrát. V ten deň boli mojimi zákazníkmi, a tak to bolo pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s najlepším golfistom sveta. Podal mi ruku a natiahol sa do vrecka po pero, ktorým mi potom podpísal fotografiu, uverejnenú na prvej stránke novín The Oregonian. Dlho som si to ochraňoval, ale pri sťahovaniach z bytu do bytu som to niekde stratil. Škoda! Spomienky mám ale stále nádherné a vždy si na to spomeniem. Tento rok 10. septembra bude oslavovať Arnold Palmer svoje 81. narodeniny, čiže vtedy mal 52. Peter Jacobsen bol tiež veľmi milý, takže som mal len tie najkrajšie spomienky na týchto dvoch športovcov - gentlemanov. Pri odchode zanechali peknú odmenu na stole a moja čašníčka sa rozdelila so mnou. I ona bola veľmi spokojná.
Zo známych hollywoodských osobností náš hotel navštívil komik a maliar Red Skelton, narodený 18. júla 1913, zomrel 17. septembra 1997. Bol to známy americký herec - klaun a tohto kréda sa po celý jeho bohatý život držal. Ja som ho tu videl v roku 1981, alebo začiatkom roku 1982. Na presný dátum si po toľkých rokoch už nepamätám, ale viem, že spôsobil menší rozruch, lebo naozaj aj v súkromnom živote si veľmi rád zavtipkoval a vytváral dobrú atmosféru. Na záver sa nám odvďačil pekným sprepitnym, na čo človek nikdy nezabúda, pretože niektoré hviezdy umenia sú trošku opatrné pri výdavkoch. Mal som šťastie, lebo tento starý pán nešetril svoju hlbokú a plnú peňaženku a veľmi rád aj v ten deň do nej siahol. Dokonca tam nechal pre moju čašníčku obrázok klauna, ktorého veľmi často kreslieval. Keď som sa potom dozvedel o jeho smrti, hneď som si spomenul, že som aj ja mal to šťastie a česť ho, aj i keď len na chvíľočku, osobne postretnúť a poznať. Bolo mi tak trochu ľúto, že už nie je medzi nami...
Ďalšou známou osobnosťou, ktorú som mal možnosť spoznať počas mojej krátkej stáže v hoteli, bol černošský spevák Al Jarreau, ktorý sa narodil 12. marca 1940, takže len nedávno oslavoval sedemdesiatku. Spevák je to znamenitý a v oných rokoch bol veľmi populárny. Neskoršie sa vytratil z hviezdneho neba slávnych a usadil sa trošku do ústrania. V jeho veku to už nie je príliš jednoduché, nakoľko konkurencia je neuveriteľné silná a odvtedy sa objavili stovky nových umelcov spevákov. Veľmi príjemný pán to bol a naviac veľmi slušný, lebo sa nehral na rozmaznanca a hviezdu. Mal som to šťastie, že sa ku nám nikto z týchto osobností negatívne neprejavil, ale asi je to aj tým, že toto boli skutočné hviezdy s tou najvyššou visačkou umenia. Vtedy umelec nemusí nikomu nič dokazovať, pretože jemu treba iba prehovoriť svojím talentom a umením. Nedosadili sa sami na najvyšší trón, ale boli tam dosadení národom a korunovaní jeho vôľou. Takíto umelci sú naozaj vzácni ľudia. Sú to skutoční ľudia, ktorí slúžia ľuďom; ozajstní ľudoví umelci a v dnešnej dobe sú doslovne vzácnosťou.
Dennis Miller, narodený 3. novembra 1953 v Pittsburghu, komik, spisovateľ, komentátor a show hosť, ako v rádiu, tak aj v televízii. Začínal ako komik v kluboch a postupne sa prepracoval až do súťaže "Star Search“ (Hľadanie hviezd), v ktorej sa veľmi pekne blysol, keď vo finále bol na prvom mieste aj s ďalším komikom, ktorý napokon rozhodnutím divákov v sále vyhral. Dennis ale dominoval naďalej a bol členom slávnej relácie "Saturday Night Live“ (Sobotný večer naživo), ktorá začala v roku
Kedysi som túto reláciu sledoval pravidelne, ale posledné roky mi obsah v scénkach začal vadiť. Je v ňom veľa liberálneho zmýšľania, ale hlavne akosi sa vytratil humor, ktorý bol soľou relácie a vtesnala sa tam vulgarizácia a podpora agendy podivných demografických skupín. Nie je to už to, čo to kedysi bývavalo, pretože to podľahlo modernizácii, žiaľ k horšiemu, a nie k napredovaniu. Kde sú tie časy, keď som sa každú sobotu tešil na môj najobľúbenejší večerný zábavný program plný komédie, smiechu a výbornej hudby v podaní vtedajších hviezd pop music a rock and rollu. Kde sú tie časy, keď Dennis svojimi hláškami rozosmieval celé zástupy ľudí, ako v televíznom štúdiu, tak i po celej Amerike. Je to nenávratne všetko preč. Mal som to šťastie, že som ho stretol, keď nebol ešte nikým v onom roku 1982, iba začínajúcim umelcom - komikom.
Posadil sa za stôl aj s ďalšími tromi kolegami komikmi, ktorí s ním vystupovali v portlandskom Klube komédie a rozosmievali nedozierne okruhy divákov v sále. Bol akosi pichľavo naladený, hneď si ma vybral a zarypol do mňa. Bol som trošku zaskočený, pretože som to od neho nečakal, ani som ho nepoznal a on bol dosť namyslený a navyše ešte aj drzý. Najradšej by som mu jednu vyťal, ale nakoniec sa to utíšilo a po spoločne strávenej hodine, keď bol spokojný, začali sme trošku viac komunikovať. Ale moje znalosti angličtiny mali ešte obrovské medzery, tak som všetko celkom presne neporozumel. Vytiahol zo mňa veľmi rýchlo môj pôvod, československý. On tiež nemal námietky a spomenul svojich predkov, hoci on sa už tu narodil, takže bol rodený Američan, drzý a chrapúnsky. Začal som jeho predkov vychvaľovať, lebo sa mi o nich pochválil, lenže ma potom aj zaskočil: "Čo sa stane, keď nepraskne gumička? Ďalší nenarodený Čechoslovák!" Veľmi zábavné, Dennis! No ale čas ubiehal a my sme pomaly končili tento zábavný program komikov za stolom a v dobrom sme sa rozlúčili. Jeho tringelt nebol najhorší, ja som bol nadmieru spokojný a môj nový čašník Michael tiež...
(POKRAČOVANIE)
Píše: Ján SLOVINEC
{gallery}kultura/emig/59{/gallery}
{jcomments on}

































Za pár dní som zistil, že sme tu dvaja Čechoslováci. Ten druhý pracoval o niekoľko poschodí vyššie, pretože moje miesto bolo v slávnom London Grill, ktorý bol na prízemí hotela Benson. Jarko, ktorý pochádzal z Prahy - Žižkova bol o pár rokov starší a pracoval tu už dlhšiu dobu. Prišiel do Ameriky v roku 1969. Jeho miesto čašníka bolo v bálových sálach, kde sa robievali školenia, svadby a podobné spoločenské oslavy. Robia sa tam dokonca aj volebné akcie, keď ašpiranti na prezidenta, senátora, kongresmana alebo guvernéra tam majú svoje stanovište, ako aj všetci ostatní, ktorí sú zapojení v kampani. Párkrát som sa zúčastnil podobných akcií a bol som tam vítaný. Bodaj by aj nie, však každý volič 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a