Jarko ma pozval aj k nemu domov, kde u neho prebývali i ďalší krajania. Vtedy tam u neho bol aj jeden Slovak - zlatokop, ktorý sa tu teraz práve objavil a vrátil sa späť po niekoľkoročnom pobyte na Slovensku. Ešte som sa s ním nestihol stretnúť. Najviac si na neho pamätám z tohto obdobia, že bol znamenitým pianistom a vždy som si ho veľmi rád vypočul, keď vyhrával nádherné melódie na klavíri. Jarko mal vo svojom dome pomerne veľký a priestranný suterén, a tak sme sa tam často stretávali. V ten deň podvečer na jeseň roku 1981 tam boli aj ďalší Čechoslováci. Jarko miluje Slovákov, čo sa odzrkadlilo aj v tom, že si zvolil Slovenku za svoju nastávajúcu a terajšiu pani domu. Nie je to ani tak dávno, čo si dom už celkom splatil, takže si konečne vydýchol po 30 rokoch splátok.
Práca ubiehala, ale ja som chcel robiť aj denné smeny, a tak som si to začal vybavovať. Nakoniec som dostal rannú a dennú smenu, takže po obede som mohol konečne žiť. Ono ma to už aj prestalo baviť chodievať každý deň domov až po polnoci. Niekedy aj po jednej hodine som sa vracal domov, a tak večery som si nemohol užívať s mojou sladkou Jenny. Určite to do istej miery narúšalo náš vzťah, pretože ja som mal voľno a ona bola v škole a potom boli zase večery, keď bola ona voľná a ja som tam nebol. Na víkendy sme sa vždy najviac tešili, pretože to sme mali voľno obaja. Ja som v začiatkoch po sobotách a nedeliach nepracoval. Mal som to šťastie, alebo aj nešťastie, pretože vtedy som ako pomocník zarábal najlepšie tringelty. Cez týždeň to bolo trošku poslabšie, ale zase na druhej strane som mal Jenny a kvôli nej som všetko veľmi rád obetoval. Žil som len pre ňu a ona pre mňa. Naša láska prekvitala a nebol dôvod jej neveriť, že bola skutočná. Ona prekvitala a nikdy nezvädla.
Jednou z výhod mojej práce bolo aj to, že som tu postretával aj zopár slávnych osobností. Známy profesionálny golfista Arnold Palmer sem chodieval na turnaj The Fred Meyer Challenge a jeho partnerom nebol nikto iný ako ďalší profesionálny golfista a jeho veľký priateľ Peter Jacobsen. Boli vždy nerozlučná dvojica, pretože to bol turnaj dvojíc, na ktorom sa potom záverečné body oboch zrátali. Dvojica, ktorá ich mala najmenej sa stávala víťazom celého turnaja. Myslím si, že to vyhrali zopárkrát. V ten deň boli mojimi zákazníkmi, a tak to bolo pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s najlepším golfistom sveta. Podal mi ruku a natiahol sa do vrecka po pero, ktorým mi potom podpísal fotografiu, uverejnenú na prvej stránke novín The Oregonian. Dlho som si to ochraňoval, ale pri sťahovaniach z bytu do bytu som to niekde stratil. Škoda! Spomienky mám ale stále nádherné a vždy si na to spomeniem. Tento rok 10. septembra bude oslavovať Arnold Palmer svoje 81. narodeniny, čiže vtedy mal 52. Peter Jacobsen bol tiež veľmi milý, takže som mal len tie najkrajšie spomienky na týchto dvoch športovcov - gentlemanov. Pri odchode zanechali peknú odmenu na stole a moja čašníčka sa rozdelila so mnou. I ona bola veľmi spokojná.
Zo známych hollywoodských osobností náš hotel navštívil komik a maliar Red Skelton, narodený 18. júla 1913, zomrel 17. septembra 1997. Bol to známy americký herec - klaun a tohto kréda sa po celý jeho bohatý život držal. Ja som ho tu videl v roku 1981, alebo začiatkom roku 1982. Na presný dátum si po toľkých rokoch už nepamätám, ale viem, že spôsobil menší rozruch, lebo naozaj aj v súkromnom živote si veľmi rád zavtipkoval a vytváral dobrú atmosféru. Na záver sa nám odvďačil pekným sprepitnym, na čo človek nikdy nezabúda, pretože niektoré hviezdy umenia sú trošku opatrné pri výdavkoch. Mal som šťastie, lebo tento starý pán nešetril svoju hlbokú a plnú peňaženku a veľmi rád aj v ten deň do nej siahol. Dokonca tam nechal pre moju čašníčku obrázok klauna, ktorého veľmi často kreslieval. Keď som sa potom dozvedel o jeho smrti, hneď som si spomenul, že som aj ja mal to šťastie a česť ho, aj i keď len na chvíľočku, osobne postretnúť a poznať. Bolo mi tak trochu ľúto, že už nie je medzi nami...
Ďalšou známou osobnosťou, ktorú som mal možnosť spoznať počas mojej krátkej stáže v hoteli, bol černošský spevák Al Jarreau, ktorý sa narodil 12. marca 1940, takže len nedávno oslavoval sedemdesiatku. Spevák je to znamenitý a v oných rokoch bol veľmi populárny. Neskoršie sa vytratil z hviezdneho neba slávnych a usadil sa trošku do ústrania. V jeho veku to už nie je príliš jednoduché, nakoľko konkurencia je neuveriteľné silná a odvtedy sa objavili stovky nových umelcov spevákov. Veľmi príjemný pán to bol a naviac veľmi slušný, lebo sa nehral na rozmaznanca a hviezdu. Mal som to šťastie, že sa ku nám nikto z týchto osobností negatívne neprejavil, ale asi je to aj tým, že toto boli skutočné hviezdy s tou najvyššou visačkou umenia. Vtedy umelec nemusí nikomu nič dokazovať, pretože jemu treba iba prehovoriť svojím talentom a umením. Nedosadili sa sami na najvyšší trón, ale boli tam dosadení národom a korunovaní jeho vôľou. Takíto umelci sú naozaj vzácni ľudia. Sú to skutoční ľudia, ktorí slúžia ľuďom; ozajstní ľudoví umelci a v dnešnej dobe sú doslovne vzácnosťou.
Dennis Miller, narodený 3. novembra 1953 v Pittsburghu, komik, spisovateľ, komentátor a show hosť, ako v rádiu, tak aj v televízii. Začínal ako komik v kluboch a postupne sa prepracoval až do súťaže "Star Search“ (Hľadanie hviezd), v ktorej sa veľmi pekne blysol, keď vo finále bol na prvom mieste aj s ďalším komikom, ktorý napokon rozhodnutím divákov v sále vyhral. Dennis ale dominoval naďalej a bol členom slávnej relácie "Saturday Night Live“ (Sobotný večer naživo), ktorá začala v roku
Kedysi som túto reláciu sledoval pravidelne, ale posledné roky mi obsah v scénkach začal vadiť. Je v ňom veľa liberálneho zmýšľania, ale hlavne akosi sa vytratil humor, ktorý bol soľou relácie a vtesnala sa tam vulgarizácia a podpora agendy podivných demografických skupín. Nie je to už to, čo to kedysi bývavalo, pretože to podľahlo modernizácii, žiaľ k horšiemu, a nie k napredovaniu. Kde sú tie časy, keď som sa každú sobotu tešil na môj najobľúbenejší večerný zábavný program plný komédie, smiechu a výbornej hudby v podaní vtedajších hviezd pop music a rock and rollu. Kde sú tie časy, keď Dennis svojimi hláškami rozosmieval celé zástupy ľudí, ako v televíznom štúdiu, tak i po celej Amerike. Je to nenávratne všetko preč. Mal som to šťastie, že som ho stretol, keď nebol ešte nikým v onom roku 1982, iba začínajúcim umelcom - komikom.
Posadil sa za stôl aj s ďalšími tromi kolegami komikmi, ktorí s ním vystupovali v portlandskom Klube komédie a rozosmievali nedozierne okruhy divákov v sále. Bol akosi pichľavo naladený, hneď si ma vybral a zarypol do mňa. Bol som trošku zaskočený, pretože som to od neho nečakal, ani som ho nepoznal a on bol dosť namyslený a navyše ešte aj drzý. Najradšej by som mu jednu vyťal, ale nakoniec sa to utíšilo a po spoločne strávenej hodine, keď bol spokojný, začali sme trošku viac komunikovať. Ale moje znalosti angličtiny mali ešte obrovské medzery, tak som všetko celkom presne neporozumel. Vytiahol zo mňa veľmi rýchlo môj pôvod, československý. On tiež nemal námietky a spomenul svojich predkov, hoci on sa už tu narodil, takže bol rodený Američan, drzý a chrapúnsky. Začal som jeho predkov vychvaľovať, lebo sa mi o nich pochválil, lenže ma potom aj zaskočil: "Čo sa stane, keď nepraskne gumička? Ďalší nenarodený Čechoslovák!" Veľmi zábavné, Dennis! No ale čas ubiehal a my sme pomaly končili tento zábavný program komikov za stolom a v dobrom sme sa rozlúčili. Jeho tringelt nebol najhorší, ja som bol nadmieru spokojný a môj nový čašník Michael tiež...
(POKRAČOVANIE)
Píše: Ján SLOVINEC
{gallery}kultura/emig/59{/gallery}
{jcomments on}






























Za pár dní som zistil, že sme tu dvaja Čechoslováci. Ten druhý pracoval o niekoľko poschodí vyššie, pretože moje miesto bolo v slávnom London Grill, ktorý bol na prízemí hotela Benson. Jarko, ktorý pochádzal z Prahy - Žižkova bol o pár rokov starší a pracoval tu už dlhšiu dobu. Prišiel do Ameriky v roku 1969. Jeho miesto čašníka bolo v bálových sálach, kde sa robievali školenia, svadby a podobné spoločenské oslavy. Robia sa tam dokonca aj volebné akcie, keď ašpiranti na prezidenta, senátora, kongresmana alebo guvernéra tam majú svoje stanovište, ako aj všetci ostatní, ktorí sú zapojení v kampani. Párkrát som sa zúčastnil podobných akcií a bol som tam vítaný. Bodaj by aj nie, však každý volič
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.