Ako sa zo šustra učiteľ stal - 63. časť - Život v Portlande
Napísal(a) Ján Slovinec
Počas môjho pôsobenia na univerzite ako tréner som sa zoznámil aj s novými ľuďmi, ktorí mi potom pootvorili dvierka. Bol to hlavne môj kolega Daniel, ktorý trénoval bežkyne. Bol to on, ktorý ma požiadal, či by som nechcel trénovať s ním a teraz aj za peniaze na dievčenskej katolíckej strednej skole Svätej Márie v Portlande. Bolo to iba kúsok od univerzity, prakticky iba cez ulicu, a tak som neváhal a prijal som túto novú ponuku. Predtým som sa ale musel ísť ukázať pani riaditeľke školy - sestre Jean, ktorá si ma premeriavala, ale nakoniec ma zobrala, aj vďaka tomu, že sa Daniel za mňa prihovoril. Mal som pridelené vrhy a hody, ale nakoľko nemali trénera v skoku do diaľky, prijal som aj túto
Bol som predstavený na dosť veľkej schôdzi, kde som sa zoznámil s mojimi zverenkyňami, ktoré prejavili záujem o vrh guľou, hod diskom a oštepom. Potom samozrejme aj dievčence na skok do diaľky. Bolo ich asi päť. Jedno dievča pochádzalo z Viedne, čo mi bolo veľmi blízke a príjemné. Trávili sme aj veľa času pri spoločných spomienkach na toto prekrásne mesto, v ktorom som prežil nejaký čas, keď som emigroval práve do tohto mesta na modrom Dunaji. Jej otec bol ortopédom - chirurgom a bývali iba kúsok od nemocnice. Bývali v peknom koloniálnom dome z 19. storočia a z neho mali nádherný výhľad na rieku Willamette. Občas ma k nim pozvali na návštevu, takže sme všetci spomínali na ich rodné mesto, ktoré mi je tak blízke.
Suzanne bola iba prváčka, takže mala asi 14 rokov, ale vyzerala, že je v celkom slušnej kondícii. Hrávala aj volejbal, a tak dokázala pekne vysoko vyskočiť. Bolo to také malé žihadlo, ale veľmi dobrá duša, dychtivá prijať čo najväčšie množstvo nových informácií. Bol to talent a naviac tvrdo pracujúca včelička. Takýchto športovcov mám veľmi rád a práve toto ma vždy hnalo k tomu, aby som aj ja na sebe ešte viac pracoval. Nechcel som zaspať dobu. Bol som pripravený ponúknuť tú najlepšiu odpoveď, pretože otázok bolo vždy neúrekom.
Preteky sme mávali raz za týždeň a medzitým sme trénovali každý deň, akurát vo štvrtok bol len taký technicky orientovaný tréning, nakoľko preteky vždy bývavali v piatok.
Bolo to vo februári 1983, keď som ešte pracoval v hoteli Benson, z ktorého som potom hneď v marci odišiel študovať. Atletická sezóna bola veľmi krátka, do konca mája, a tak som musel niečo hľadať, aby som mal nejaké tie peniaze naviac. Na vysokej škole som dostal prácu v kancelárii, kde som zakladal informácie o nových študentoch, ktorých sme prijímali každý deň. Pracoval som pre jednu pani, ktorá mi bola ako matkou. Veľmi sa o mňa starala a nakoniec ma aj k nim zopárkrát pozvala, aby som sa zoznámil s jej synmi a dcérami. Zaujímavosťou bolo to, že sa narodila presne v ten istý deň ako Marylin Monroe, 1. júna 1926. Volala sa Joyce a bola veľmi príjemná a pozorná. Vždy ma s otvorenou náručou vítala a ja som sa v práci vždy dobre cítil. Pomáhala mi so všetkým, aby som aj ja jej zase mohol pomôcť, pretože chcela, aby to nemusela všetko po mne prerábať. Dovtedy sa s tým aj natrápila, pretože niektorí študenti to podcenili a nevykonávali túto prácu dôsledne. Pracovala tam ešte aj jedna študentka, keď ja som nebol v práci. Pracoval som tri dni v týždni, pretože taká bola zmluva a financie sa museli prerozdeliť medzi viacerých študentov, takže som takto pracoval týždenne asi niečo okolo 20 hodín.
Leto bolo nádherné a čas letel ako šíp bez zastavenia sa. Bol už jesenný štvrťrok a ja som sa zrazu nejako zakukal a zbadal som inzerát, že hľadajú nových vodičov autobusov - diaľkárov pre firmu Greyhound. Bola to moja veľká túžba, aby som si mohol celkom slušne zarobiť a vykonávať prácu, ktorá ma veľmi bavila. Spomínam si, že keď som bol chlapec a niekto sa ma opýtal čo chcem robiť, prvé čo som povedal, že policajta! Potom aj učiteľa, lekára, ale aj šoféra, všetky práce sa mi nakoniec podarilo robiť, akurát lekárom sa mi nepodarilo byť, hoci v jeden čas to bolo na dobrej ceste uskutočniteľné. Ale to je zase na inú tému. Firma Greyhound má dlhú históriu a začala sa datovať od rokov dvadsiatych. Presnejšie v roku 1914, keď Carl Wickman založil túto spoločnosť v meste Hibbing, štát Minnesota. V roku 1929 sa potom pretvorila na spoločnosť, ktorej systém je aktívny až do terajšej podoby.
Pohovory boli zhodou okolností v tom známom hoteli Imperiál, do ktorého som kedysi po práci, hlavne v nedeľu, chodieval s kolegami z hotela Benson na posedenia, vtedy hlavne s Mikom. Vstúpil som do miestnosti, kde sa ma veľmi pekne ujali a podali mi formuláre, ktoré som mal vyplniť. Mal som na to čas tri dni, lenže ja som nechcel tak dlho čakať, a tak som to všetko urobil na mieste a potom som sa v ten istý deň zúčastnil aj pohovoru. Po rozhovore ma prijali, ale k tomu ešte chýbala zdravotná prehliadka a bolo treba absolvovať aj drogový test, ale cez to som hravo prešiel. Niektorí to nezvládli, a tak sa im dvere naveky celkom zavreli. Cítil som sa výborne a už som sa tešil, kedy nás pozvú na stretnutie a samotný výcvik v dopravnej škole Greyhoundu. Videl som v tom nielen prácu, ktorá ma baví, ale aj finančnú odmenu, ktorá bola mimoriadne štedrá. Na tú dobu vyše tridsať tisíc ročne, keď ja som dosiaľ zarábal iba jednu pätinu a to bol predsa len veľký rozdiel. Bol to cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť a nič iné ma nezaujímalo. Robil som preto všetko, čo so mohol, a tak som celý vtedajší život tomu aj podriadil. Neľutoval som ani jednu sekundu, ktorú som do toho investoval. Byť zase kráľom nekonečných ciest, ktoré ma tak vždy lákali a vracať sa na miesta, cez ktoré som už raz prešiel a navštívil. Prakticky ja som bol celý život šoférom svojho života a zariadil som si ho vždy tak, aby som bol vždy čo najviac spokojný. Môžem povedať, že aj žijem životom, ktorý ma veľmi teší, hoci netvrdím, že občas sú v ňom aj tienisté stránky, ale tomu sa nikto nevyhol a ani vyhnúť nemôže, pretože život nie je nikdy taký jednotvárny. Musia tam byť aj roviny i kopce, ktoré potom zmenia jeho monotónnosť!
Bolo nás tam asi tridsať a boli tam aj dve alebo tri dámy, ktoré tiež túžili pracovať v tomto povolaní. Nakoniec, v dnešnej dobe vídavam aj ženy za volantom tirákov, ktoré sa preháňajú naprieč Amerikou, ale i za mojich čias, keď som jazdieval, som občas nejaké nežné stvorenie postretol. Stretnutie bolo v zasadačke vtedajšieho Greyhoundu, ktorý bol na Piatej Avenue a Taylorovej ulici v centre mesta. Zoznámili sme sa so všetkými inštruktormi, ktorí nám budú nasledujúci mesiac odovzdávať svoje skúsenosti. Všimol som si obrovské nadšenie všetkých budúcich vodičov, ktorí tam boli. Ono bolo aj predvianočné obdobie, a tak to naviac akosi ovplyvňovalo celú náladu. Všetci sa už tešili na Vianoce, ktoré plánovali stráviť čo najkrajšie v kruhu svojej rodiny. Ja som bol asi jediný, ktorý rodinu nemal, takže som to ani neočakával. I tak som sa s nimi všetkými tešil a udržiaval si naďalej výbornú náladu.
Hneď po sviatkoch sme mali nastúpiť na nové miesto a začať školu, ktorá bude ďalej od Portlandu, ale presné miesto sme ešte nevedeli. Naviac nám dopredu dali nejakú odmenu ako náborový príspevok a to nám dalo akúsi záruku, že náš čas nebude zbytočné strávený. Potom za každý strávený týždeň sme dostávali v piatky finančné odmeny, platy za prácu, pretože aj tréning je súčasťou pracovného procesu. Školenie nových kádrov - mohol by som to nazvať terminológiou, ktorá sa používala v bývalom systéme Československa.
Poštou mi oznámili všetky detaily, ako to bude presne prebiehať. Informácie o ubytovaní, stravovaní a harmonograme celého výcviku. Stretli sme sa všetci v stanici Greyhoundu, kde sme iba prednedávnom strávili posedenie. Odtiaľ nás potom v šiestich autobusoch presunuli do nového miesta pobytu pri Seattli, v štáte Washington, v mestečku Federal Way, kde sme boli ubytovaní v hoteli, v ktorom sa celý výcvik odohrával. Na každý autobus bolo pridelených 5 vodičov, aby každý z nás získal dostatočnú prax za volantom. Boli tam aj budúci vodiči mesta Seattlu, takže nás tam bolo vyše sto a zabrali sme celý hotel.
Práca to bola veľmi zodpovedná a náročná - prevážať vyše 40 ľudí a zároveň mať ich životy v rukách na cestách, kde sme boli sami sebe pánmi. Tam nikdy nikto nebol, čo by nám ruky podržal, a tak sme sa museli veľmi rýchlo a správne rozhodnúť a zároveň aj konať...
Snežilo, a to akosi predlžovalo tú nádhernú vianočnú náladu. Školenie trvalo šesť dní v týždni, z toho sme tri dni strávili v laviciach pri teórii a potom sme zase tri dni vnášali naše znalosti do praxe za volantom. Boli to zaujímavé stratégie, pretože sme jazdievali v každých hodinách. Ono to tak aj v skutočnosti je, pretože nikdy to nebolo iba cez deň, ale i v noci a aj skoro nad ránom o tretej alebo štvrtej, keď sa nikomu nechcelo vychádzať do zimy a pripraviť vozidlo i s reťazami do snehu a mrazu a za hustého sneženia. Vždy v inú hodinu.
Toto školenie prebiehalo pred Vianocami a skončilo tesne pred sviatkami, aby všetci mohli byť s rodinami doma. Spomeniem to trošku neskoršie v ďalšej časti, pretože ma to teraz akurát napadlo. Po toľkých rokoch sa mi niektoré fakty ozrejmujú práve pri ich spomínaní viac a viac...
Nedeľa - 24. októbra 2010
(POKRAČOVANIE)
Píše: Ján Slovinec
z USA
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-