Ako sa zo šustra učiteľ stal - Odchod z Kalifornie II. - 54. časť
Napísal(a) Ján Slovinec
V lete v roku 1962 boli na rekreácii v pionierskom tábore deti baníkov z Handlovej práve v našej škole na Orave. Pomáhali sme z povaly školy sťahovať vojenské postele a skladali sme ich pre budúcich návštevníkov, ktorí tu mali stráviť nezabudnuteľné tri týždne v nekonečne krásnej oravskej prírode a potom si zachovať nezabudnuteľné spomienky na leto šesťdesiatdva. Boli tu dva turnusy, takže som mal možnosť spoznať veľmi veľa priateľov, s ktorými som potom udržiaval styky nasledujúce dva roky. Stále som si nemohol zvyknúť na Oravu, a tak som sa veľmi tešil práve na Handlovú, kde som sa nakoniec pobral tesne pred Vianocami v roku 1964.
Bol to pre mňa neuveriteľný prelom v živote, na ktorý nikdy zabudnúť nemôžem, pretože som práve v tomto období zažil najväčšie zmeny. Naviac som bol preč z kraja, ktorý, ako sa mi vtedy zdalo, som nenávidel so všetkým tým nechutným tichom, kde bolo počuť i muchu, keď si nožičky otierala pri dobrej hostine na omrvinke, ktorú náhodou objavila na ráme okna. Nenávidel (ale podvedome aj miloval) som všetko v tomto kraji a bol som z toho veľmi zmätený a zdeptaný. Keď som sa dozvedel, že odchádzam do Handlovej, nový svet sa predo mnou otvoril a ja som mal pocit, že vchádzam do krajiny snov, do Raja. Ono v skutočnosti to bol raj a doteraz si to aj tak myslím...
Po Novom roku som zasadol no nového prostredia s miernym šokom, ale veľmi príjemným. Bodaj by aj nie, keď ma posadili vedľa jednej z najkrajších dievčat v našej triede. Zrazu sa vo mne vzbudili obrovské túžby dotknúť sa jej aspoň na chvíľočku tak, aby o tom ani nevedela. Vyzerala ako vystrihnutá z filmu, až som sa do nej celkom zamiloval. Zistil som, že sa práve vtedy vo mne vzbudil obrovský záujem o tieto nádherné stvorenia, ktoré nám Pán Boh stvoril. Všetko to, čo k šťastnému životu muž potrebuje. Chodil som okolo nej po špičkách a ona občas ani nedýchala a tiež možno očakávala dotyk mojej ruky... Konečne som bol voľný a mohol dýchať na plné pľúca, ale nie na dlho.
Bolo to ťažké, keď som musel zase odísť niekde inde, kde sa mi vôbec nechcelo, ale musel som, pretože život mi to tak nadelil a nedalo sa v tom nič urobiť. Odišiel som do Heľpy, kam som sa vôbec netešil a tiež som sa nikdy necítil dobre. Dokonca som bol dosť stresovaný z tej obrovskej zmeny.
Znovu som musel aj odtiaľ odísť a ísť do miesta môjho povolania, do malej dedinky s dvomi kostolmi, katolíckym i evanjelickým, dvomi kaštieľmi a iba päťsto obyvateľmi, do Nitrianskej Stredy, ktorá bola blízko Topoľčian a pod končiarmi Veľkého Tríbeča, kde som strávil dva roky na internáte. Býval som v tom novšom kaštieli, v klasicistickom, ktorý bol postavený začiatkom 19. storočia. Ten druhý, barokový, bol postavený v roku 1537. Internát tu bol otvorený už v rokoch päťdesiatych pre učňov ručnej zákazkovej výroby obuvi, ktorí sem chodili z celého Slovenska. Skončil som tu a našiel remeslo, ktorému som sa však potom dlho nevenoval. Neskoršie som býval aj v ďalších mestách - v Banskej Bystrici, Partizánskom a na záver som zakotvil v Trnave.
Bolo to až neskoršie, keď som si uvedomil, že mi niečo v živote chýba a to bola tá nádherná oravská príroda, do ktorej som sa potom hrnul ako veľká voda. Aby som ju mohol cítiť na tvári ako ma nežne hladkala a svojou nádhernou vôňou silno objímala. Bol som skrátka bezmocný a nevedel som sa tomu nikdy ubrániť. Doteraz je to môj domov a miesto, kde sa cítim najlepšie. Je to asi aj tým, že sa utiekam k miestam svojej mladosti, kde som urobil prvé krôčky v škole, ktorá mi bola domovom a nikdy niečo podobné som nezažil. Časy, ktoré som tam potom prežil sa mi hlboko vryli nielen do mojej mysle, ale i do tela, do srdca. Mal som svoje vysnené miesto, kde by som raz chcel skončiť, ale niekedy to nevyjde tak, ako by sme chceli, a tak človek musí improvizovať. Hovorím, že život je improvizácia a nič nie je dopredu nalinkované ako harmonogram. Život si to robí podľa svojho a niekedy aj veľmi tvrdohlavo a nekompromisne, a tak sa musíme len beznádejne prizerať, čo sa vtedy s nami deje.
Po rokoch, keď som sa objavil v Amerike, tiež som hľadal to moje miesto, ale sa mi ho dlho nepodarilo nájsť, a tak som hľadal a hľadal aj ďalej, až...
Urobil som zásadné úpravy a rozhodnutia v mojom živote a pripravoval som sa na ďalší postup, aby som sa mohol konečne usadiť. V Kalifornii mi príliš vadilo, že som nevidel tie svoje oravské kopčeky, nekonečné zelené lúky s kravičkami popásajúcimi sa na nich, ale hlavne ten voňavý a zdravý vzduch, ktorý v Los Angeles nikdy existovať nebude. Tiež horúčavy ma dosť ubíjali, a tak som chcel bývať niekde viac na severe, kde je miernejšie podnebie.
Bol som pobalený a prichystaný vyraziť na dlhú túru do neznáma, pretože som ešte dopredu nevedel, ako sa vyvinú skutočnosti, keď tam dorazím. Myšlienky mi vírili mysľou a videl som pred sebou všetko, čo som chcel v novom mieste robiť a ako začať nový život. Táto túžba ma veľmi hnala vpred, pretože som naozaj potreboval zmenu v mojom živote a chcel som byť preč od súčasných strastí.
Z Los Angeles som vyrážal skoro ráno, asi tak okolo piatej, aby som sa vyhol horúčavám, ktoré ma ale aj tak zachvátili neskoršie. Najlepšie bolo ísť okolo pobrežia, kde až také horúčavy neboli, lebo vetrík pofukoval od Pacifiku, takže som ani nemusel mať pustenú klimatizáciu. Pootváral som si všetky okná a uháňal nekonečnými diaľavami po diaľnici číslo 101 North. Ponáhľal som sa, aby som to ešte stihol, kým nebude príliš neskoro. Bolo 7. augusta v roku 1981...
Prvé známejšie mesto kalifornského západného pobrežia bolo neveľké mesto s nekonečnými plážami, Ventura. Zastavil som tam len na chvíľku, aby som si doplnil zásoby nápojov a niečo na zjedenie, pretože som mal pred sebou úsek takmer 1100 kilometrový, ktorý som v ten deň chcel zvládnuť, ale zároveň si aj niečo pozrieť, aby ten výlet nebol len taký, ako keď som jazdieval nákladným tirákom po diaľniciach Ameriky. Chcel som to všetko vychutnať a dokonca som sa chcel aj vykúpať.
Neskoršie som v meste Santa Barbara zistil, že voda je tu veľmi studená a vhodná len pre otužilcov a surferov, ktorí sa preháňali na vlnách prílivu. Tiež som sa trošku popozeral aj po meste. Bolo to krásne mesto s mnohými nádhernými vilami na okolitých kopcoch, čo mi tak trochu pripomínalo pohľad na známe hollywoodské vrchy. Už tam len ten nápis Hollywood chýbal a nevedel by som uhádnuť, v ktorom meste som práve bol.
Ďalšie mesto bolo Santa Maria, po ňom známe svetové centrum plávania Santa Clara. Potom Santa Cruz, ktorý budem opisovať neskoršie, pretože mám naň veľa spomienok a príhod. Nasledovalo San Jose, ktoré je zase svetovým centrom výskumu a výroby počítačov, preto ho aj s okolím nazývajú Silicon Valley, v preklade Kremíkové údolie. Kremík (anglicky silicon) je základným materiálom na výrobu integrovaných obvodov, bez ktorých by počítače fungovať nemohli.
Konečne som dorazil do mesta San Francisco, o ktorom som vždy toľko počul a dokonca i piesne sa o ňom spievali. Dve zaspieval aj Karel Gott v rokoch šesťdesiatych. Po prejdení mostu som zavítal do mesta a hneď som sa akosi lepšie cítil, hlavne keď som videl ulicami jazdiť električky. Jedna akurát prechádzala okolo mňa, keď som z auta vystupoval a zazvonila mi, ako keby ma vítala a potom sa mi z výhľadu v zatáčke vytratila. Pochodil som si trošku po meste, ale hlavne som skončil v Čínskej štvrti, kde som si dal dobrý obed v pravej čínskej reštaurácii. Zdržal som sa tu dosť dlho, lebo sa mi vôbec nechcelo odchádzať, pretože tam bolo veľa zaujímavostí, ktoré som si chcel pozrieť. Tie mosty boli fantastické a aj samotný záliv v okolí známej väznice na malom ostrovčeku Alcatraz. Za Golden Gate Bridge bolo už len ústie do Pacifiku - Tichého oceánu a nekonečno. Bol čas presunúť sa a pokračovať do vytúženého cieľa - do Portlandu v Oregone.
Konečne som už opustil diaľnicu 101 North a prešiel na 80 East. Hneď za mostami bolo známe mesto Oakland. Za ním potom aj známe univerzitné mesto Berkeley a odtiaľ som sa hnal až do Sacramenta, kde som si dal menšiu prestávku a tiež sa trošku porozhliadol dookola. Je to hlavné mesto štátu Kalifornia a momentálne tam vládne sám Veľký Arnold Schwarzenegger. Je to sídlisko vybudované v štýle zo začiatku 20. storočia. Ono všetky budovy sídla hlavného mesta štátu, a tých je tu neúrekom 51, sú budované rovnakým štýlom, takže po príchode do mesta, keď človek takúto budovu v diaľave uvidí, vie, že je v hlavnom meste.
Pred sebou som mal posledný úsek do mestečka Corning, kde som plánoval prenocovať, pretože už bolo dosť neskoro a únava na mňa doliehala. Nakoniec som bol natoľko zničený, že som zaparkoval na krajnici diaľnice. Natiahol som sa na posteľ v mojej dodávke, ktorá bola takmer šesť metrov dlhá, takže miesta som mal v nej dosť. Náklaďáky celú noc otriasali mojím autom – hotelom, ale akosi som nakoniec zaspal spánkom spravodlivých.
Ráno som sa prebral dosť unavený, ale čas som nechcel strácať, a tak som sa pobral na najbližší exit, kde som sa plánoval občerstviť a hlavne okúpať, pretože som bol dosť prepotený z celej cesty a v noci som sa nevedel orientovať, kde som presne zastal. Až ráno som zistil, že som už iba kúsok od mesta Corning. Najkrajší obrázok, ktorý som pri pohľade z okna uvidel, bol nekonečný sad s dozrievajúcimi broskyňami, ktoré ma tak lákali. Nakoniec som cez plot nepreskočil, ako som to kedysi robieval, ale dal som si ich v stánku, ktorý bol iba kúsok pri vjazde do mesta. Boli sladučké ako med a šťavnaté, až som sa celý ufúľal ako malé prasiatko. Ešte dobre, že som sa potom šiel okúpať a prezliecť, pretože by som tým prasiatkom bol celý deň a pred sebou som mal ešte kus cesty. Nebol to až taký krátky úsek, lebo ďalších vyše sedemsto kilometrov som mal pred sebou, aby som konečne prišiel do mesta môjho...
12.6.2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
{gallery}kultura/emig/54{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-