Bol to pre mňa neuveriteľný prelom v živote, na ktorý nikdy zabudnúť nemôžem, pretože som práve v tomto období zažil najväčšie zmeny. Naviac som bol preč z kraja, ktorý, ako sa mi vtedy zdalo,  som nenávidel so všetkým tým nechutným tichom, kde bolo počuť i muchu, keď si nožičky otierala pri dobrej hostine na omrvinke, ktorú náhodou objavila na ráme okna. Nenávidel (ale podvedome aj miloval) som všetko v tomto kraji a bol som z toho veľmi zmätený a zdeptaný. Keď som sa dozvedel, že odchádzam do Handlovej, nový svet sa predo mnou otvoril a ja som mal pocit, že vchádzam do krajiny snov, do Raja. Ono v skutočnosti to bol raj a doteraz si to aj tak myslím...
Po Novom roku som zasadol no nového prostredia s miernym šokom, ale veľmi príjemným. Bodaj by aj nie, keď ma posadili vedľa jednej z najkrajších dievčat v našej triede. Zrazu sa vo mne vzbudili obrovské túžby dotknúť sa jej aspoň na chvíľočku tak, aby o tom ani nevedela. Vyzerala ako vystrihnutá z filmu, až som sa do nej celkom zamiloval. Zistil som, že sa práve vtedy vo mne vzbudil obrovský záujem o tieto nádherné stvorenia, ktoré nám Pán Boh stvoril. Všetko to, čo k šťastnému životu muž potrebuje. Chodil som okolo nej po špičkách a ona občas ani nedýchala a tiež možno očakávala dotyk mojej ruky... Konečne som bol voľný a mohol dýchať na plné pľúca, ale nie na dlho.
Bolo to ťažké, keď som musel zase odísť niekde inde, kde sa mi vôbec nechcelo, ale musel som, pretože život mi to tak nadelil a nedalo sa v tom nič urobiť. Odišiel som do Heľpy, kam som sa vôbec netešil a tiež som sa nikdy necítil dobre. Dokonca som bol dosť stresovaný z tej obrovskej zmeny.
Znovu som musel aj odtiaľ odísť a ísť do miesta môjho povolania, do malej dedinky s dvomi kostolmi, katolíckym i evanjelickým, dvomi kaštieľmi a iba päťsto obyvateľmi, do Nitrianskej Stredy, ktorá bola blízko Topoľčian a pod končiarmi Veľkého Tríbeča, kde som strávil dva roky na internáte. Býval som v tom novšom kaštieli, v klasicistickom, ktorý bol postavený začiatkom 19. storočia. Ten druhý, barokový, bol postavený v roku 1537. Internát tu bol otvorený už v rokoch päťdesiatych pre učňov ručnej zákazkovej výroby obuvi, ktorí sem chodili z celého Slovenska. Skončil som tu a našiel remeslo, ktorému som sa však potom dlho nevenoval. Neskoršie som býval aj v ďalších mestách - v Banskej Bystrici, Partizánskom a na záver som zakotvil v Trnave.
Bolo to až neskoršie, keď som si uvedomil, že mi niečo v živote chýba a to bola tá nádherná oravská príroda, do ktorej som sa potom hrnul ako veľká voda. Aby som ju mohol cítiť na tvári ako ma nežne hladkala a svojou nádhernou vôňou silno objímala. Bol som skrátka bezmocný a nevedel som sa tomu nikdy ubrániť. Doteraz je to môj domov a miesto, kde sa cítim najlepšie. Je to asi aj tým, že sa utiekam k miestam svojej mladosti, kde som urobil prvé krôčky v škole, ktorá mi bola domovom a nikdy niečo podobné som nezažil. Časy, ktoré som tam potom prežil sa mi hlboko vryli nielen do mojej mysle, ale i do tela, do srdca. Mal som svoje vysnené miesto, kde by som raz chcel skončiť, ale niekedy to nevyjde tak, ako by sme chceli, a tak človek musí improvizovať. Hovorím, že život je improvizácia a nič nie je dopredu nalinkované ako harmonogram. Život si to robí podľa svojho a niekedy aj veľmi tvrdohlavo a nekompromisne, a tak sa musíme len beznádejne prizerať, čo sa vtedy s nami deje.
Po rokoch, keď som sa objavil v Amerike, tiež som hľadal to moje miesto, ale sa mi ho dlho nepodarilo nájsť, a tak som hľadal a hľadal aj ďalej, až...
Urobil som zásadné úpravy a rozhodnutia v mojom živote a pripravoval som sa na ďalší postup, aby som sa mohol konečne usadiť. V Kalifornii mi príliš vadilo, že som nevidel tie svoje oravské kopčeky, nekonečné zelené lúky s kravičkami popásajúcimi sa na nich, ale hlavne ten voňavý a zdravý vzduch, ktorý v Los Angeles nikdy existovať nebude. Tiež horúčavy ma dosť ubíjali, a tak som chcel bývať niekde viac na severe, kde je miernejšie podnebie.
Bol som pobalený a prichystaný vyraziť na dlhú túru do neznáma, pretože som ešte dopredu nevedel, ako sa vyvinú skutočnosti, keď tam dorazím. Myšlienky mi vírili mysľou a videl som pred sebou všetko, čo som chcel v novom mieste robiť a ako začať nový život. Táto túžba ma veľmi hnala vpred, pretože som naozaj potreboval zmenu v mojom živote a chcel som byť preč od súčasných strastí.
Z Los Angeles som vyrážal skoro ráno, asi tak okolo piatej, aby som sa vyhol horúčavám, ktoré ma ale aj tak zachvátili neskoršie. Najlepšie bolo ísť okolo pobrežia, kde až také horúčavy neboli, lebo vetrík pofukoval od Pacifiku, takže som ani nemusel mať pustenú klimatizáciu. Pootváral som si všetky okná a uháňal nekonečnými diaľavami po diaľnici číslo 101 North. Ponáhľal som sa, aby som to ešte stihol, kým nebude príliš neskoro. Bolo 7. augusta v roku 1981...
Prvé známejšie mesto kalifornského západného pobrežia bolo neveľké mesto s nekonečnými plážami, Ventura. Zastavil som tam len na chvíľku, aby som si doplnil zásoby nápojov  a niečo na zjedenie, pretože som mal pred sebou úsek takmer 1100 kilometrový, ktorý som v ten deň chcel zvládnuť, ale zároveň si aj niečo pozrieť, aby ten výlet nebol len taký, ako keď som jazdieval nákladným tirákom po diaľniciach Ameriky. Chcel som to všetko vychutnať a dokonca som sa chcel aj vykúpať.
Neskoršie som v meste Santa Barbara zistil, že voda je tu veľmi studená a vhodná len pre otužilcov a surferov, ktorí sa preháňali na vlnách prílivu. Tiež som sa trošku popozeral aj po meste. Bolo to krásne mesto s mnohými nádhernými vilami na okolitých kopcoch, čo mi tak trochu pripomínalo pohľad na známe hollywoodské vrchy. Už tam len ten nápis Hollywood chýbal a nevedel by som uhádnuť, v ktorom meste som práve bol.
Ďalšie mesto bolo Santa Maria, po ňom známe svetové centrum plávania Santa Clara. Potom Santa Cruz, ktorý budem opisovať neskoršie, pretože mám naň veľa spomienok a príhod. Nasledovalo San Jose, ktoré je zase svetovým centrom výskumu a výroby počítačov, preto ho aj s okolím nazývajú Silicon Valley, v preklade Kremíkové údolie. Kremík (anglicky silicon) je  základným materiálom na výrobu  integrovaných obvodov, bez ktorých by počítače fungovať nemohli.
Konečne som dorazil do mesta San Francisco, o ktorom som vždy toľko počul a dokonca i piesne sa o ňom spievali. Dve zaspieval aj Karel Gott v rokoch šesťdesiatych. Po prejdení mostu som zavítal do mesta a hneď som sa akosi lepšie cítil, hlavne keď som videl ulicami jazdiť električky. Jedna akurát prechádzala okolo mňa, keď som z auta vystupoval a zazvonila mi, ako keby ma vítala a potom sa mi z výhľadu v zatáčke vytratila. Pochodil som si trošku po meste, ale hlavne som skončil v Čínskej štvrti, kde som si dal dobrý obed v pravej čínskej reštaurácii. Zdržal som sa tu dosť dlho, lebo sa mi vôbec nechcelo odchádzať, pretože tam bolo veľa zaujímavostí, ktoré som si chcel pozrieť. Tie mosty boli fantastické a aj samotný záliv v okolí známej väznice na malom ostrovčeku Alcatraz. Za Golden Gate Bridge bolo už len ústie do Pacifiku - Tichého oceánu a nekonečno. Bol čas presunúť sa a pokračovať do vytúženého cieľa - do Portlandu v Oregone.
Konečne som už opustil diaľnicu 101 North a prešiel na 80 East. Hneď za mostami bolo známe mesto Oakland. Za ním potom aj známe univerzitné mesto Berkeley a odtiaľ som sa hnal až do Sacramenta, kde som si dal menšiu prestávku a tiež sa trošku porozhliadol dookola. Je to hlavné mesto štátu Kalifornia a momentálne tam vládne sám Veľký Arnold Schwarzenegger. Je to sídlisko vybudované v štýle zo začiatku 20. storočia. Ono všetky budovy sídla hlavného mesta štátu, a tých je tu neúrekom 51, sú budované rovnakým štýlom, takže po príchode do mesta, keď človek takúto budovu v diaľave uvidí, vie, že je v hlavnom meste.
Pred sebou som mal posledný úsek do mestečka Corning, kde som plánoval prenocovať, pretože už bolo dosť neskoro a únava na mňa doliehala. Nakoniec som bol natoľko zničený, že som zaparkoval na krajnici diaľnice. Natiahol som sa na posteľ v mojej dodávke, ktorá bola takmer šesť metrov dlhá, takže miesta som mal v nej dosť. Náklaďáky celú noc otriasali mojím autom – hotelom, ale akosi som nakoniec zaspal spánkom spravodlivých.
Ráno som sa prebral dosť unavený, ale čas som nechcel strácať, a tak som sa pobral na najbližší exit, kde som sa plánoval občerstviť a hlavne okúpať, pretože som bol dosť prepotený z celej cesty a v noci som sa nevedel orientovať, kde som presne zastal. Až ráno som zistil, že som už iba kúsok od mesta Corning. Najkrajší obrázok, ktorý som pri pohľade z okna uvidel, bol nekonečný sad s dozrievajúcimi broskyňami, ktoré ma tak lákali. Nakoniec som cez plot nepreskočil, ako som to kedysi robieval, ale dal som si ich v stánku, ktorý bol iba kúsok pri vjazde do mesta. Boli sladučké ako med a šťavnaté, až som sa celý ufúľal ako malé prasiatko. Ešte dobre, že som sa potom šiel okúpať a prezliecť, pretože by som tým prasiatkom bol celý deň a pred sebou som mal ešte kus cesty. Nebol to až taký krátky úsek, lebo ďalších vyše sedemsto kilometrov som mal pred sebou, aby som konečne prišiel do mesta môjho...
12.6.2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

{gallery}kultura/emig/54{/gallery}
{jcomments on}