Ako sa zo šustra učiteľ stal - Výlet do okolia môjho mesta 57. časť
Napísal(a) Ján Slovinec
"To nemohlo ani ináč dopadnúť, keď si ťa matka Jenny takto obzerala. Ja na jej mieste by som asi robila to isté," vyriekla moja veľmi šarmantná priateľka potom, keď si pozrela fotografie, kde som stál vedľa Jennyinej matky. Ženská intuícia mojej priateľky bola správna, pretože potom sa to všetko začalo pomaly rúcať. Ale vtedy som to netušil, a tak sme s Jenny zažili ešte veľmi veľa príjemných zážitkov, ktoré ma vždy potešia, keď si na ne spomeniem. Srdiečko mi od radosti vždy zaplesá, ako to urobilo aj teraz. Darmo je, pekné veci vždy človeka potešia...
Bola sobota, 15. augusta 1981 a Bob sa rozhodol, že sa ide na výlet do okolia Mount Hoodu, najvyššej hory Oregonu s výškou 3426 m, ktorá sa nachádza asi 80 km juhovýchodne od môjho mesta Portland. Tešil som sa, že si ho pôjdem pozrieť, nakoľko som tu bol presne len týždeň a ešte som sa s okolím nemal čas oboznámiť.
Išli sme iba štyria, Bob, jeho manželka Janice, ich syn Jerry a ja. Vyšli sme si to po hlavnej trase diaľnice číslo 84 Východ. Nebolo to ani tak ďaleko a po necelých 50 kilometroch sme zastavili v úseku diaľnice, kde bolo parkovisko pre návštevníkov Multnomahského vodopádu - Multnomah Fall, ktorý padá z výšky približne 186 metrov. Pod ním asi vo výške 17 metrov je postavený mostík, ktorým sa prechádza na druhú stranu a odtiaľ do výšav skalného brala, na cestičky, ktoré sú pekne pozdĺž lemované stromami. Nakoľko je tu veľká zima a vlhko, všetky stromy su pokryté mäkkučkým zeleným machom. Okolie je skutočne nádherné a stojí to za to vyštverať sa do výšin týchto skalísk. Odtiaľ je vidieť jednu z najväčších riek Ameriky, Columbiu, ktorá je usadená v kaňone - Canyon Gorge. Táto celá časť Multnomah Falls je iba maličkým kúskom nekonečného Gorgu. Vyfotili sme sa všetci, ale niekedy sme aj okoloidúcich museli požiadať, pretože stojan som nemal a všetci sme chceli byť v spoločnom zábere ako jedna veľká rodina. Ja som sa nebránil, nakoľko som si celú rodinu veľmi rýchlo obľúbil. Nebolo to iba preto, že som tak veľmi miloval moju malú Jenny, ale aj ostatní boli ako ľudia fantastickí. Prijali ma za svojho a mne to veľmi dobre robilo, že som niekde zase patril. Bolo mi skrátka nádherne.
Dole bola aj pekná a veľmi lukratívna reštaurácia. Šlo sa do nej po schodoch hore a tam sme sa zastavili na obed. Už som aj zabudol čo presne som jedol, ale asi to bolo moje obľúbené grilované kurča, zemiaky a s bohatým a rozmanitým šalátom plným všelijakej zeleniny. Ako si tak matne trošku pamätám, tak niekto mal aj rybu, ale nie hocijakú rybu, pretože to bol pekný urastený pstruh. Všetci sme sa v kľude najedli a dali si zmrzlinu ako dezert - zákusok. Ja som si dal zelenú, ktorá mala mintovú príchuť, akú som doma na Slovensku nikdy nejedol a ani predtým tu. Skrátka sa mi akosi vyhýbala, takže som sa k nej nedostal. Boli v nej aj drobné kúsky horkej čokolády a to bola akási čerešnička na torte. Účet som zaplatil ja a bol som veľmi rád, že sa mi podarilo peniaze čašníkovi podstrčiť, pretože oni o tom nechceli ani počuť. Ako keby sa aj na mňa kvôli tomu nahnevali, lebo potom ešte chvíľku toho veľa nenavraveli.
Nastal čas, a tak sme sa v kľude vybrali k autu a potom sme pokračovali po diaľnici smerom na východ do ďalšieho mesta Hood River. Aj v aute bolo ešte peknú chvíľku akosi veľmi mĺkvo, skrátka tichá domácnosť, lebo mi nemohli odpustiť, že som platil ja ako ich hosť, pretože pre nich to bola veľká česť byť hostiteľom.
Ja som ani nesledoval presne kade všade ideme, lebo som sa bavil s Jerrym. Vpredu sedel Bob s Janice a občas prehodili aj s nami zopár slov, ale nie veľa, pretože sa ešte asi na mňa hnevali. Jerry sa nad tým ani nevzrušoval a iba jemne mi naznačil, že ono ich to predsa len pokiaľ domov dorazíme prejde. Mal pravdu.
Ani som si neuvedomil a boli sme na lesných cestách, kde sa mihali stromy okolo ako zápalky. Bob bol výborný vodič, a tak nam cesta bez problémov ubiehala. Zrazu sme začali stúpať a pri odpočívadlách boli pekné múriky, kde sme sa vždy pristavili a urobili zopár spoločných záberov. V pozadí sa väčšinou týčil Mt. Hood a pred ním sme mu my svojimi telami blokovali jeho krásu. Občas sme zbehli z cesty aj kúsok ďalej, aby sme stáli v krásnej zelenej prírode. Niekoľko takých záberov sa nám podarilo urobiť a potom sme zase pokračovali za vytúženým cieľom, o ktorom som ja presne ešte v tých okamihoch nevedel. Až za nejakú chvíľu mi povedali, kam sa vlastne poberáme.
Snehu na Mt. Hoode už toľko nebýva, pretože snehy sa rozpustia a iba trvalé zľadovatené vrstvy na ňom zostanú a vytvárajú akési šedé pásiky, hoci len veľmi krátke. Samotná hora má veľa odtieňov farieb potvrdzujúcich prítomné kovy, ktoré sa voľným okom ľahko dajú vidieť. Má číre farby, skoro ako niektoré ozdobné kamienky...
Lost Lake - Stratené jazero bolo naším cieľom a ja som sa tiež naň veľmi tešil, hlavne potom, keď mi ho tak pekne opísali. Jeho fotografie som si nemal ešte nikde možnosť prezrieť, takže som objavoval niečo neznáme, nepoznané, ale hlavne veľmi dobrodružné. Ocitli sme sa už v hustých lesoch, kade cesty boli už poväčšine len hlinené a občas štrkové, takže sme aj spomalili. Nenarušovalo to kontinuitu lesnej krásy a taktiež zvieratá, ako jelene a srny, nemali narušenú prírodu.
Zrazu som si všimol pomedzi konáre mohutných stromov jemné záblesky a to veštilo, že sme už niekde pri vode. Boli sme už tu, pri Stratenom jazere. Hľadali sme to najlepšie miestečko na zastavenie, ktoré už oni poznali, a tak sme sa už len chvíľočku prebíjali hustým lesom. Konečne sa objavili prvé chatky, ktoré zvestovali, že nablízku bude aj stanovisko s parkoviskom. Zaparkovali sme naše autíčko, ktoré bolo naozaj také malé a útulné, ako ho Bob vždy pekne ospevoval. On ho doslova miloval a nedal naň dopustiť.
Bob bol veľmi talentovaný žurnalista a nezaprel v sebe i kus umenia ako nadviazať kontakt s čitateľom, preto všetky jeho články mali niečo do seba a pri ich čítaní som sa nikdy nenudil. Popritom chodieval aj do väznice, kde robieval pre tunajšie katolícke rádio rozhovory s odsúdenými. Pripomínalo mi to (i keď z úplne iného prostredia) krásnu reláciu "Na zelenej vlne" - o vojakoch a ich živote vo výkone povinnej základnej služby, ktorú som kedysi počúvaval. Nemal som to šťastie za mojej vojenčiny, že by sa u nás redaktori tohto vysielania niekedy zastavili, ale ďalšie tisícky vojakov to tiež nezažilo, takže naozaj si to musel ten-ktorý vojak zaslúžiť, keď sa o ňom malo celé Slovensko dozvedieť. Vtedy ešte Československo...
Bob i naďalej básnil a rozplýval sa prírodou v okolí, ako aj krásou samotného jazera. Ja som si len tak tíško dušou hladkal to prekrásne prostredie, ktoré bolo v diaľave zakončené týčiacim sa gigantom Mt. Hoodom, obkoleseným nekonečnými zástupmi stromov. V jazere sa "On" - môj Mt. Hood zrkadlil ako svieca, nad ktorou slnečná žiara nevyhasínala, pretože deň bol ešte dlhý.
Urobil som zopár záberov a tiež sme sa vyfotili pri sedení na obrovských kmeňoch stromov, ktoré padli alebo tam boli naukladané, aby si návštevníci mali kam sadnúť a rybári pohodlne nahodiť udice do vody. V tom momente som tam žiadneho nablízku nevidel. Až tak kúsok ďalej, pretože rybári dopredu vedeli, že nejakí návštevníci sem prídu a potom by im plašili ryby.
Kúsok za nami rástli obrovské kríky, čo som nikdy predtým nevidel. Boli to gigantické čučoriedky, veľké skoro ako višne a sladučké ako med s tou príznačnou horskou príchuťou. Bolo ich tam nekonečne veľa a ja som sa zafúľal ako malé prasiatko, až mi potom tmavomodrá farba zostala na rukách ešte aj niekoľko dní po našom výlete. Hneď pri pohľade na ruky som si spomenul na ten celý náš nádherný výlet, ktorý nemal žiadnu chybu a všetko tak príjemne dopadlo.
Pobudli sme tam asi dobré dve hodinky a pomaly, dosť vyšťavení od únavy a horúceho slniečka, sme sa začali poberať. Ešte my chlapi sme vbehli do neďalekých kríčkov a Janice sme nechali peknú kadibúdku aj s toaletným papierom, mydlom, uterákom a tečúcou vodou.
Naspäť sme išli iným smerom, aby sme spoznali aj iné zákutia tohto národneho parku, ktorého meno nemohlo byť ani iné ako Národny park Mount Hood - Mount Hood National Forest. Cesta bola akási dlhšia, ale to mi vôbec nevadilo, pretože som takto aspoň trochu spoznával ďalšie krásy tohto nekonečného národného parku. Je to obrovské miesto plné stromov, skál, jazier a nádherných horských lúk.
Doľahol na nás hlad, tak sme sa zastavili v takej malinkej osade a dali sme si niečo narýchlo, pretože sa začínalo príliš rýchlo stmievať a my sme mali pred sebou ešte okolo šesťdesiat kilometrov, čiže dobrá hodinka jazdy, nakoľko sme išli aj cez také miesta na ceste, kde bola povolená iba 40 kilometrová rýchlosť.
Cesta pekne ubehla a už sme boli iba kúsok od našich postieľok. Konečne sme dorazili a ja som sa nemohol dočkať tohto okamihu, keď uvidím Jenny pekne odpočinutú a budem sa jej môcť vrhnúť do náručia. Všetci ju objali, hlavne jej matka Janice sa s ňou dosť dlho držala v náručí. Po všetkých bol rad aj na mne. Bola tam a netrpezlivo čakala aj na mňa. Podišiel a objal som ju ako moju dobrú priateľku, ale božtek som jej nemohol dať, hoci som tak veľmi chcel. Nemohol som sa prezradiť, pretože jej rodičia nesmeli o našej romanci vedieť. Rozišli sme sa a postupne sme sa vrhali do kúpeľne. Ja som počkal na všetkých, lebo sme mali všetci vyhradenú päťminútovú sprchu, aby sa na každého ušlo. Ja som mal zbytok vody, tak som si ju s pôžitkom vychutnal.
Spomenul som si na vyčkávanie, keď som ešte kedysi dávno chodieval na obedy do školskej jedálne a chcel som dupľu, tak som čakal na všetkých, ktorí sa mali naobedovať. Keď všetci boli už najedení a zostalo ešte dosť jedla, potom som si vždy mohol dať naviac dobrých parených buchiet, ktoré takmer plávali v roztopenom masle so sladučkým kakaom. Bola to veľká pochúťka, pri ktorej mi vždy asistovala aj pani kuchárka, ktorá sa tiež mohla konečne v kľude najesť. Potom som jej v kuchyni aj pomohol a našla sa vždy aj nejaká doboška, ako vtedy napolitánku alebo rezy Oraváci nazývali. Vyniesol som aj odpadkový kôš do blízkej veľkej skládky, ku ktorej sa schádzalo po schodíkoch zo zadného vchodu kuchyne. Bola vybetónovaná, aby neprepúšťala rôzne neduhy do zeme. Potom to všetko vždy vyčistili a vydezinfikovali a niekedy aj vybielili, aby sa skládka blýskala nielen od čistoty, ale aj lesku...
(Pokračovanie)
Ján SLOVINEC, USA
FOTOGRAFIE
{gallery}kultura/emig/57{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).