Ako sa zo šustra učiteľ stal - Výlet do okolia môjho mesta 57. časť
Napísal(a) Ján Slovinec
"To nemohlo ani ináč dopadnúť, keď si ťa matka Jenny takto obzerala. Ja na jej mieste by som asi robila to isté," vyriekla moja veľmi šarmantná priateľka potom, keď si pozrela fotografie, kde som stál vedľa Jennyinej matky. Ženská intuícia mojej priateľky bola správna, pretože potom sa to všetko začalo pomaly rúcať. Ale vtedy som to netušil, a tak sme s Jenny zažili ešte veľmi veľa príjemných zážitkov, ktoré ma vždy potešia, keď si na ne spomeniem. Srdiečko mi od radosti vždy zaplesá, ako to urobilo aj teraz. Darmo je, pekné veci vždy človeka potešia...
Bola sobota, 15. augusta 1981 a Bob sa rozhodol, že sa ide na výlet do okolia Mount Hoodu, najvyššej hory Oregonu s výškou 3426 m, ktorá sa nachádza asi 80 km juhovýchodne od môjho mesta Portland. Tešil som sa, že si ho pôjdem pozrieť, nakoľko som tu bol presne len týždeň a ešte som sa s okolím nemal čas oboznámiť.
Išli sme iba štyria, Bob, jeho manželka Janice, ich syn Jerry a ja. Vyšli sme si to po hlavnej trase diaľnice číslo 84 Východ. Nebolo to ani tak ďaleko a po necelých 50 kilometroch sme zastavili v úseku diaľnice, kde bolo parkovisko pre návštevníkov Multnomahského vodopádu - Multnomah Fall, ktorý padá z výšky približne 186 metrov. Pod ním asi vo výške 17 metrov je postavený mostík, ktorým sa prechádza na druhú stranu a odtiaľ do výšav skalného brala, na cestičky, ktoré sú pekne pozdĺž lemované stromami. Nakoľko je tu veľká zima a vlhko, všetky stromy su pokryté mäkkučkým zeleným machom. Okolie je skutočne nádherné a stojí to za to vyštverať sa do výšin týchto skalísk. Odtiaľ je vidieť jednu z najväčších riek Ameriky, Columbiu, ktorá je usadená v kaňone - Canyon Gorge. Táto celá časť Multnomah Falls je iba maličkým kúskom nekonečného Gorgu. Vyfotili sme sa všetci, ale niekedy sme aj okoloidúcich museli požiadať, pretože stojan som nemal a všetci sme chceli byť v spoločnom zábere ako jedna veľká rodina. Ja som sa nebránil, nakoľko som si celú rodinu veľmi rýchlo obľúbil. Nebolo to iba preto, že som tak veľmi miloval moju malú Jenny, ale aj ostatní boli ako ľudia fantastickí. Prijali ma za svojho a mne to veľmi dobre robilo, že som niekde zase patril. Bolo mi skrátka nádherne.
Dole bola aj pekná a veľmi lukratívna reštaurácia. Šlo sa do nej po schodoch hore a tam sme sa zastavili na obed. Už som aj zabudol čo presne som jedol, ale asi to bolo moje obľúbené grilované kurča, zemiaky a s bohatým a rozmanitým šalátom plným všelijakej zeleniny. Ako si tak matne trošku pamätám, tak niekto mal aj rybu, ale nie hocijakú rybu, pretože to bol pekný urastený pstruh. Všetci sme sa v kľude najedli a dali si zmrzlinu ako dezert - zákusok. Ja som si dal zelenú, ktorá mala mintovú príchuť, akú som doma na Slovensku nikdy nejedol a ani predtým tu. Skrátka sa mi akosi vyhýbala, takže som sa k nej nedostal. Boli v nej aj drobné kúsky horkej čokolády a to bola akási čerešnička na torte. Účet som zaplatil ja a bol som veľmi rád, že sa mi podarilo peniaze čašníkovi podstrčiť, pretože oni o tom nechceli ani počuť. Ako keby sa aj na mňa kvôli tomu nahnevali, lebo potom ešte chvíľku toho veľa nenavraveli.
Nastal čas, a tak sme sa v kľude vybrali k autu a potom sme pokračovali po diaľnici smerom na východ do ďalšieho mesta Hood River. Aj v aute bolo ešte peknú chvíľku akosi veľmi mĺkvo, skrátka tichá domácnosť, lebo mi nemohli odpustiť, že som platil ja ako ich hosť, pretože pre nich to bola veľká česť byť hostiteľom.
Ja som ani nesledoval presne kade všade ideme, lebo som sa bavil s Jerrym. Vpredu sedel Bob s Janice a občas prehodili aj s nami zopár slov, ale nie veľa, pretože sa ešte asi na mňa hnevali. Jerry sa nad tým ani nevzrušoval a iba jemne mi naznačil, že ono ich to predsa len pokiaľ domov dorazíme prejde. Mal pravdu.
Ani som si neuvedomil a boli sme na lesných cestách, kde sa mihali stromy okolo ako zápalky. Bob bol výborný vodič, a tak nam cesta bez problémov ubiehala. Zrazu sme začali stúpať a pri odpočívadlách boli pekné múriky, kde sme sa vždy pristavili a urobili zopár spoločných záberov. V pozadí sa väčšinou týčil Mt. Hood a pred ním sme mu my svojimi telami blokovali jeho krásu. Občas sme zbehli z cesty aj kúsok ďalej, aby sme stáli v krásnej zelenej prírode. Niekoľko takých záberov sa nám podarilo urobiť a potom sme zase pokračovali za vytúženým cieľom, o ktorom som ja presne ešte v tých okamihoch nevedel. Až za nejakú chvíľu mi povedali, kam sa vlastne poberáme.
Snehu na Mt. Hoode už toľko nebýva, pretože snehy sa rozpustia a iba trvalé zľadovatené vrstvy na ňom zostanú a vytvárajú akési šedé pásiky, hoci len veľmi krátke. Samotná hora má veľa odtieňov farieb potvrdzujúcich prítomné kovy, ktoré sa voľným okom ľahko dajú vidieť. Má číre farby, skoro ako niektoré ozdobné kamienky...
Lost Lake - Stratené jazero bolo naším cieľom a ja som sa tiež naň veľmi tešil, hlavne potom, keď mi ho tak pekne opísali. Jeho fotografie som si nemal ešte nikde možnosť prezrieť, takže som objavoval niečo neznáme, nepoznané, ale hlavne veľmi dobrodružné. Ocitli sme sa už v hustých lesoch, kade cesty boli už poväčšine len hlinené a občas štrkové, takže sme aj spomalili. Nenarušovalo to kontinuitu lesnej krásy a taktiež zvieratá, ako jelene a srny, nemali narušenú prírodu.
Zrazu som si všimol pomedzi konáre mohutných stromov jemné záblesky a to veštilo, že sme už niekde pri vode. Boli sme už tu, pri Stratenom jazere. Hľadali sme to najlepšie miestečko na zastavenie, ktoré už oni poznali, a tak sme sa už len chvíľočku prebíjali hustým lesom. Konečne sa objavili prvé chatky, ktoré zvestovali, že nablízku bude aj stanovisko s parkoviskom. Zaparkovali sme naše autíčko, ktoré bolo naozaj také malé a útulné, ako ho Bob vždy pekne ospevoval. On ho doslova miloval a nedal naň dopustiť.
Bob bol veľmi talentovaný žurnalista a nezaprel v sebe i kus umenia ako nadviazať kontakt s čitateľom, preto všetky jeho články mali niečo do seba a pri ich čítaní som sa nikdy nenudil. Popritom chodieval aj do väznice, kde robieval pre tunajšie katolícke rádio rozhovory s odsúdenými. Pripomínalo mi to (i keď z úplne iného prostredia) krásnu reláciu "Na zelenej vlne" - o vojakoch a ich živote vo výkone povinnej základnej služby, ktorú som kedysi počúvaval. Nemal som to šťastie za mojej vojenčiny, že by sa u nás redaktori tohto vysielania niekedy zastavili, ale ďalšie tisícky vojakov to tiež nezažilo, takže naozaj si to musel ten-ktorý vojak zaslúžiť, keď sa o ňom malo celé Slovensko dozvedieť. Vtedy ešte Československo...
Bob i naďalej básnil a rozplýval sa prírodou v okolí, ako aj krásou samotného jazera. Ja som si len tak tíško dušou hladkal to prekrásne prostredie, ktoré bolo v diaľave zakončené týčiacim sa gigantom Mt. Hoodom, obkoleseným nekonečnými zástupmi stromov. V jazere sa "On" - môj Mt. Hood zrkadlil ako svieca, nad ktorou slnečná žiara nevyhasínala, pretože deň bol ešte dlhý.
Urobil som zopár záberov a tiež sme sa vyfotili pri sedení na obrovských kmeňoch stromov, ktoré padli alebo tam boli naukladané, aby si návštevníci mali kam sadnúť a rybári pohodlne nahodiť udice do vody. V tom momente som tam žiadneho nablízku nevidel. Až tak kúsok ďalej, pretože rybári dopredu vedeli, že nejakí návštevníci sem prídu a potom by im plašili ryby.
Kúsok za nami rástli obrovské kríky, čo som nikdy predtým nevidel. Boli to gigantické čučoriedky, veľké skoro ako višne a sladučké ako med s tou príznačnou horskou príchuťou. Bolo ich tam nekonečne veľa a ja som sa zafúľal ako malé prasiatko, až mi potom tmavomodrá farba zostala na rukách ešte aj niekoľko dní po našom výlete. Hneď pri pohľade na ruky som si spomenul na ten celý náš nádherný výlet, ktorý nemal žiadnu chybu a všetko tak príjemne dopadlo.
Pobudli sme tam asi dobré dve hodinky a pomaly, dosť vyšťavení od únavy a horúceho slniečka, sme sa začali poberať. Ešte my chlapi sme vbehli do neďalekých kríčkov a Janice sme nechali peknú kadibúdku aj s toaletným papierom, mydlom, uterákom a tečúcou vodou.
Naspäť sme išli iným smerom, aby sme spoznali aj iné zákutia tohto národneho parku, ktorého meno nemohlo byť ani iné ako Národny park Mount Hood - Mount Hood National Forest. Cesta bola akási dlhšia, ale to mi vôbec nevadilo, pretože som takto aspoň trochu spoznával ďalšie krásy tohto nekonečného národného parku. Je to obrovské miesto plné stromov, skál, jazier a nádherných horských lúk.
Doľahol na nás hlad, tak sme sa zastavili v takej malinkej osade a dali sme si niečo narýchlo, pretože sa začínalo príliš rýchlo stmievať a my sme mali pred sebou ešte okolo šesťdesiat kilometrov, čiže dobrá hodinka jazdy, nakoľko sme išli aj cez také miesta na ceste, kde bola povolená iba 40 kilometrová rýchlosť.
Cesta pekne ubehla a už sme boli iba kúsok od našich postieľok. Konečne sme dorazili a ja som sa nemohol dočkať tohto okamihu, keď uvidím Jenny pekne odpočinutú a budem sa jej môcť vrhnúť do náručia. Všetci ju objali, hlavne jej matka Janice sa s ňou dosť dlho držala v náručí. Po všetkých bol rad aj na mne. Bola tam a netrpezlivo čakala aj na mňa. Podišiel a objal som ju ako moju dobrú priateľku, ale božtek som jej nemohol dať, hoci som tak veľmi chcel. Nemohol som sa prezradiť, pretože jej rodičia nesmeli o našej romanci vedieť. Rozišli sme sa a postupne sme sa vrhali do kúpeľne. Ja som počkal na všetkých, lebo sme mali všetci vyhradenú päťminútovú sprchu, aby sa na každého ušlo. Ja som mal zbytok vody, tak som si ju s pôžitkom vychutnal.
Spomenul som si na vyčkávanie, keď som ešte kedysi dávno chodieval na obedy do školskej jedálne a chcel som dupľu, tak som čakal na všetkých, ktorí sa mali naobedovať. Keď všetci boli už najedení a zostalo ešte dosť jedla, potom som si vždy mohol dať naviac dobrých parených buchiet, ktoré takmer plávali v roztopenom masle so sladučkým kakaom. Bola to veľká pochúťka, pri ktorej mi vždy asistovala aj pani kuchárka, ktorá sa tiež mohla konečne v kľude najesť. Potom som jej v kuchyni aj pomohol a našla sa vždy aj nejaká doboška, ako vtedy napolitánku alebo rezy Oraváci nazývali. Vyniesol som aj odpadkový kôš do blízkej veľkej skládky, ku ktorej sa schádzalo po schodíkoch zo zadného vchodu kuchyne. Bola vybetónovaná, aby neprepúšťala rôzne neduhy do zeme. Potom to všetko vždy vyčistili a vydezinfikovali a niekedy aj vybielili, aby sa skládka blýskala nielen od čistoty, ale aj lesku...
(Pokračovanie)
Ján SLOVINEC, USA
FOTOGRAFIE
{gallery}kultura/emig/57{/gallery}
{jcomments on}


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a