uplatniť, ale hlavne ako si v živote finančne prilepšiť. Šoférovanie ma veľmi bavilo, pretože už predošlé skúsenosti s jazdením na tirákoch naprieč Amerikou mi dávali novú možnosť oprášiť staré dobré miesta, ktoré som navštevoval. Vždy sa rád vraciam na miesta, na ktorých som už raz bol.
Je to akási ľudská vášeň možno každého človeka. Možnože občas sa to ale nedá, lebo máme na tie miesta zlé spomienky, takže radšej sa vyhýbame akýmkoľvek príležitostiam sa tam znovu "ukázať". Poväčšine je to ale vždy milá a ďalšia skúsenosť.
Na spomínanom školení nových vodičov autobusov som v hoteli býval s kolegom, ktorý pochádzal z neďalekeho Newbergu a bol o nejaký ten rôčik starší ako ja. Asi tak o tri roky, ale rozumeli sme si veľmi dobre. Bol dosť silným fajčiarom, ale na izbe nefajčil, lebo vedel, že mi to vadí. Chodieval na neďalekú terasu a vždy sa chúlil do zimného kabátu. Vonku bola poriadna zima a často snežievalo, čo bolo v tejto oblasti veľmi nezvyklé. Bol to jeden z tých rokov na severo-západnom pobreží, keď napadol sneh a ešte k tomu aj pekne primŕzalo. Cesty boli všade ošatené belobou. Akurát posyp ich trošku olinajkoval čiernymi nepravidelnými pruhmi. Takmer akoby zebry boli ležali na cestách. Väčšinou ich posypávali jemným štrkom, takže na jar museli poriadne poupratovať veľa drobných kamienkov, ktoré cez zimu cesty takmer pokryli.
Jazdievali sme s Dougom spolu. To meno som mu akurát vymyslel, lebo iné ma nenapadlo. Zaujímavé na ňom bolo aj to, že to bol poriadny kus chlapa. Taký drobček - 6 feet a 8 inches – 203,2 centimetrov... Bola to zároveň aj veľká výhoda, že nás všetkých takto rozdelili do trvalých dvojíc, pretože sme na jazdy chodievali v rôznych časových variantách, a tým sme nemali narušený plynulý odpočinok.
Mali sme veľkú poradu a tam nám vysvetlili celý harmonogram školenia. Každý týždeň bol rozdelený na jazdy, alebo hodiny v triede. My sme mali pondelok, streda a piatok vyučovanie a v utorok, štvrtok a v sobotu jazdy autobusom. Nedele boli voľné, a tak som si mohol odskočiť do neďalekého katolíckeho kostola.
Prvé, čo sme pri jazdách robili, bola škôlka, čiže jazda medzi prekážkami - kolíkmi, cúvanie a parkovanie. V začiatkoch som sa v tom autobuse cítil dosť stratený, pretože všetko na ňom bolo akési veľké, a tak som sa dosť bál, aby som do niečoho nenarazil. Trvalo mi to iba prvý týždeň, ale potom som sa cítil zase ako v osobnom automobile. V pohode a bez nervozity. Samozrejme, že som aj musel, lebo sme chodievali medzi ľudí na cesty a potom aj na diaľnice, kde bola premávka neuveriteľne hustá. Jazdievali sme smerom na Seattle, čo bolo iba kúsok odtiaľto na sever. Chodievali sme aj smerom ku kanadským hraniciam, čo bolo dobrých 230 kilometrov. V autobuse nás vždy bývavalo po päť, v dosť pravidelných intervaloch sme sa striedali v šoférovaní, aby si každý denne zajazdil za volantom minimálne hodinu a pol. Medzitým boli aj prestávky, tak polhodinka na obed a občerstvenie, menšie zastavenia - päťminútovky pre fajčiarov, pretože tí boli najväčší chudáci. Ono ani neskoršie sa tomu neubránili, nakoľko v autobusoch nebolo povolené si zapáliť, a tak sa museli zaťať.
Všetci budúci vodiči sme pozorne sledovali, čo každý za volantom robí, aj ako pred jazdou vykonáva inšpekciu, pretože na tom si náš inštruktor Robert Smith veľmi zakladal. Bol už takmer na dôchodku, takže všetko videl, všade bol a naviac aj všetko vedel, takže nič mu neuniklo. Bolo to aj pre nás dobré, pretože keď sa človek niečo učí, mal by sa to naučiť čo najlepšie, aby sa vyhýbal zbytočným dodatočným stresom a konfliktom.
Nikto sa z nás sa netešil, keď išiel šoférovať ako prvý, pretože porota piatich ľudí bola veľmi inkvizitívna a všetko chcela vidieť. Samozrejme, že sme sa rozhodli poradie si vylosovať, dali sme naše mená na lístkoch do čiapky a Bob si pomaly lístky vyberal a nahlas oznamoval poradie jednotlivých jazdcov. Jazdila s nami aj jedna žena.
Náš inštruktor skoro nikdy počas jazdy nezasahoval, pretože nám dôveroval. Občas sa ale niečo neočakávané udialo, tak nemal inú možnosť, aby sme zbytočne nehavarovali. Naberali sme skúsnosti a po dvoch týždňoch mesačného vodičského školenia sme už boli takmer svojimi pánmi.
Pretože sa blížili Vianoce, myslel som aj na brata a jeho rodinu doma, hlavne jeho dve dcéry, ktorým som chcel niečo kúpiť pod stromček. Problémy neboli veľké, akurát som to všetko musel zladiť, aby obe prepeličky mali všetko rovnaké, aby si nezávideli, hoci bol medzi nimi štvorročný vekový rozdiel.
Staršia mala štrnásť a tá mladšia iba desať. I napriek tomu som to musel presne rozdeliť tak, aby sa žiadna z nich necítila ukrátená. Ináč mi to poradil aj brat pri našom spoločnom telefonáte, lebo on ich predsa len najlepšie poznal. Takže som všetko po pároch vyberal. K tomu som prihodil ešte kozmetiku pre švagrinú a bratovi zase cigarety, ktoré doma vtedy ešte kúpiť nemohol. Boli to jeho obľúbené Marlbora, ktoré mu život spríjemňovali. Alkohol som tam pribaliť nemohol, ale ešte nejaká drobnosť sa tam zmestila a zabalil som to do veľkej krabice. Balík vážil so všetkými tými pozornosťami a dobrotami 20 kilogramov (!). Podal som ho na jednej z jázd v malinkej dedinke North Bend, Washington. Na toto miesto asi nikdy nezabudnem, pretože mi všetci fandili, aby mi to na pošte prešlo bez nejakých prieťahov, ale hlavne rýchlo. Oni si vtedy dali trošku dlhšiu fajčiarsku prestávku. Strávil som tam dobrých 20 minút, ak nie aj polhodinku s vypisovaním colných prehlásení a poistenia. Vyhol som sa tam aj colnici, pretože tu sa na colnicu nemusí chodiť a všetko si potom poštový úrad rieši sám. Určite ale na ceste z Ameriky si to pozrú aj na colnom úrade.
Vo väčších mestách je všade colnica, ako aj tu v Portlande a je hneď kúsok od hlavnej pošty. Tiež vedľa je aj Federálna budova s pasovým a vízovym oddelením, oddelením pre udelenie občianstva a pre pracovné povolenia. Vtedy tam ešte nebola stanica Greyhoundu, ale teraz je tam od roku 1986 a hneď vedľa je aj Union Station, veľká vlaková stanica, ktorá bola daná do užívania 14. februára 1896. História sa začala ešte v roku 1882, keď sa podujali urobiť plán budúcej vlakovej stanice. Schválili ho v roku 1885 a samotná výstavba sa začala v roku 1890. Dokončená bola, ako som už predtým spomenul na svätého Valentína 1896. Je to naozaj honosná stavba so všetkou tou architektonickou krásou, ktorá tak dobre lahodí očiam každého okoloidúceho alebo návštevníka.
Prestávka sa už skončila, a tak bol rad na mne urobiť si inšpekciu a sadnúť za volant. Počas celej tej procedúry inšpekcie vozidla sme všetci museli všetko komentovať, aby inštruktor, ako aj celá porota kolegov - budúcich vodičov vedela, že tomu rozumieme. Je to na druhej strane aj výborná vec, pretože si človek opakuje a zároveň upevňuje znalosti. Ak sme niečo prehliadli, tak nás na to náš inštruktor Bob aj hneď upozornil. Radili sme si aj navzájom všetci kolegovia, keď inštruktor bol náhodou mimo pozornosti. Po prvých jazdách sme to všetci robievali už „ľavou zadnou“. Bolo to skrátka už samozrejmé, až automatické. Taktiež pri jazde sme museli všetko opisovať, čo robíme alebo plánujeme robiť, aby sa náš inštruktor uistil, že je v bezpečí, ako aj celá posádka pod naším velením za volantom. Veruže som sa aj zapotil, pretože to bolo dosť stresujúce, keď nás niekto celú tú jazdu kontroloval. Niekedy si človek musel vypočuť aj kritiku od kolegov, ktorí nikomu nič neodpustili. Posledný to mal vždy najľahšie, pretože si všimol na čo si dal inštruktor najviac záležať a čo chcel, aby bolo vždy perfektné.
Konečne bol deň za nami a všetci sme sa veľmi tešili na ten okamih, keď sa konečne po deviatich hodinách budeme môcť vyvaliť na posteľ aspoň na chvíľu, osprchovať, navečerať a potom sa trošku zabaviť v bare. Samozrejme alkoholické nápoje sa konzumovať nesmeli počas celého výcviku, nakoľko sme boli budúci vodiči a nikto nikdy nevedel, kedy nás vyšlú na jazdu...
Na druhý deň bolo vyučovanie v triedach, kde sme zase do seba dávali teoretické informácie a robievali testy na konci samotného vyučovania. Testy boli zo všetkého. Ako z technických znalostí, tak aj z jazdných predpisov a popri tom aj zo samotnej prepravy cestujúcich, výdajov cestovných lístkov, preberania zásielok a samotnej nakládky a vykládky. Bolo toho veľa, čo všetko sme museli zvládnuť, aby z nás boli budúci schopní operátori prepravy...
(Pokračovanie)
































Pred štyrmi rokmi v decembri sa objavilo na stránke Maj Gemer 63. pokračovanie rozprávania stredoškolského učiteľa, teraz už na invalidnom dôchodku, Slováka Jána Slovinca, žijúceho v USA už 35 rokov. Uverejnené príbehy mali názov Ako sa zo šustra učiteľ stal. Autor v nich spomína na svoje životné osudy v roku 1978, keď sa rozhodol emigrovať zo Slovenska. Začínal v Rakúsku, neskoršie skončil v Spojených štátoch amerických, kde sa usadil natrvalo. V spomínaných častiach sme sledovali cesty a s tým spojené útrapy, dobrodružstvá, mladé lásky i prvé kontakty a zážitky na americkej pôde nášho mladého nadšenca, túžiaceho po lepšom živote. Po štyroch rokoch odmlčania, príčinou ktorého boli zdravotné problémy „hlavného hrdinu“ rozprávania, sa nám znovu ozval a dal nám tak možnosť dočítať si jeho spomienky až do konca. Dnes tento nevšedný príbeh začíname 64. časťou, ktorú autor nazval Greyhoundské dobrodružstvo. Želám Vám príjemné čítanie.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-