im nahral na pásky veľa slovíčiek, číslovky, dni v týždni, mesiace a zopár základných viet. K tomu som im potom nahral aj nejaké krátke príbehy, aby to mohli dookola počúvať. V tých rokoch toho ešte veľa na trhu tu nebolo, takže o to to bolo výhodnejšie. Cudzí jazyk veľmi unavuje, čo si dobre pamätám, keď som sa snažil naučiť angličtinu. Často ma bolievala z toho všetkého hlava, a tak som to párkrát aj zanechal. Potom ale po čase ma nemohúcnosť dohnala k tomu, že som sa predsa len začal znovu vzdelávať v jazyku, ktorý je tak prepotrebný na existenciu v anglicky hovoriacej spoločnosti.
Blížili sa Vianoce a s nimi aj najkrajšie dni sviatočné. Plán bol na svete. Ideme stráviť sviatky v Montane, kde bývala Heidina rodina. Mala tam ujkov a tetky v dedinke, kde bolo iba okolo päťsto obyvateľov. Jeden z ujov bol richtárom, ďalší vlastnil obchod s potravinami a krčmu. Potom jeden z nich pracoval ako vedúci pošty. Nepamätám sa už či tam mali aj políciu, a ak mali, určite tam niekto z rodiny tiež pracoval. Tiež vlastnili nekonečné lány polí, kde pestovali hospodárske plodiny. Mali aj obrovské farmy s dobytkom, ako aj s koňmi. Boli do určitej miery aj milionármi. Ich pôvod siahal do Holandska po otcovej strane a po matkinej do Nemecka, takže Heidi bola oboje, čo sa aj odzrkadľovalo na jej výzore modrookej blondínky a plnej života.
Vyrážali sme skoro, niečo okolo tretej ráno na sever do mesta Spokane, v štáte Washington po diaľnici číslo 90, ktorá ide cez celú severnú časť Ameriky a končí až na východnom pobreží v meste Boston v state Massachusetts. Na okraji štátu Idaho v oblasti Kootenai sme sa ocitli na Priechode štvrtého júla - Fourth of July Pass. Príroda tam je skutočné okúzľujúca, a tak som sa nadchýnal zasneženou scenériou. Bol som rád, že nemusím jazdiť, pretože by som musel sledovať iba cestu a dávať pozor, aby sme z nej nezbehli. Nakoniec sme sa tomu ani nevyhli, keď sme neskoršie odbočili, aby sme si mohli niečo zajesť v blízkej reštaurácii. Pekná rovná cesta a zrazu pravotočivá devaťdesiatstupňová zatáčka. Ani sme rýchlo nešli, ale človek dobre nevidí, čo sneh zakrýva. Bol to ľad, ktorý nad nami nemal zľutovania a už sme sa aj šmýkali. Namiesto na ceste skončili sme v jarku, ktorý bol na šťastie iba niečo vyše pol metra hlboký. Premávka tam veľká nebola, tak iba raz za desať minúť sa tam v tento deň objavilo nejaké auto. Nezostávalo nám iné ako tlačiť celú dodávku aj s Heidi, ktorá bola tento raz za volantom. Trvalo nám to dobrú polhodinku, kým sa nám podarilo naše vozidlo znovu dostať z jarku na cestu. Myslím si, že sme ho tlačili dobrých sto metrov, keď sa cesta zase zatočila, teraz ale vľavo a pretože sme boli tak dobre rozbehnutí, podarilo sa nám ho v tej zatáčke dostať konečne na cestu. Tam bol ten jarok už aj plytší a tak sme boli úspešnejší. Paul bol z toho celý nanič, ale potom to dobre dopadlo a mohli sme sa osviežiť a zahnať hlad. My sme sa potom s Heidi aj pekne od srdca nad tým nahlas smiali, ako sme sa šmýkali a skončili v tom jarku, pretože to bolo všetko veľmi spomalené. Heidi sa slzy od smiechu kotúľali po premrznutých červených líčkach. Našej dodávke sa nakoniec nič nestalo, čo bolo veľmi dobre, pretože opravy aj niečo stoja. Hlavne keď sa musia vyrovnávať plechy, vtedy si opravári aj riadne zaúčtujú.
Konečne sme dorazili do zasneženej dedinky, ktorá bola iba kúsok od diaľnice. Zastavili sme sa pri mne dovtedy neznámom dome. Vstúpili sme po zaklopaní dovnútra. Prvá vkročila Heidi, ktorá sa hneď začala objímať so svojimi. Paul a ja sme len vo dverách postávali a vychutnávali toto celé divadlo. Heidi bola veľmi šťastná, pretože mi povedala, že tam už dlhšiu dobu nebola. Nakoniec z Portlandu je to aj pekný kúsok, lebo to bolo neďaleko hlavného mesta štátu Montana, mesto Helena. Bolo iba tesne po dvadsiatej prvej hodine a tma ako v rohu. Boli sme veľmi unavení po dlhej ceste, ktorá bola okolo tisícky kilometrov dlhá. Rýchlo sme sa uložili do postele, aby sme zahnali únavu z nekonečnej túry. Spal som ako zarezaný a ani som o ničom nevedel. V sne som stále cestoval a nadnášal sa. Dobre si pamätám na tie časy, keď som naprieč Amerikou tirákom jazdieval, že človek má potom aj divoké sny. Väčšinou to boli také, že som nemohol ubrzdiť valiaci sa nákladný kolos do priepasti. Každé ráno som sa potom na hromoch budil. Nebolo tomu ináč ani tu, keď som ešte unavený vstával. Určite ma to zobudili rozvoniavajúce raňajky, ktoré ma vtiahli až do kuchyne za stôl. Chytro som na seba nahádzal oblečenie, prebehol si tvár čerstvou vodou a očistil zuby, aby som nerozohnal zasadnutých pri obrovskom stole, kde už zrazu sedelo aspoň osem ľudí, ktorých som vôbec nepoznal. Nezabudnem na tú rozvoniavajúcu praženicu, ktorá mi mimoriadne chutila. Celý trik bol v tom, že pani domáca do vajíčok na jemno nastrúhala oranžový syr americká velveeta a ten dodal tejto jednoduchej dobrote zvláštnu chuť. K tomu nám pripravila bravčové talianske klobásky a ako prílohu na rezance nakrájané zemiaky, ktoré upiekla v trúbe. Ešte sme mali aj upečený anglický muffin, k tomu kávu a všetko to sme potom zapíjali pomarančovým džúsom, aby sme v sebe mali aj vitamín C na lepšie trávenie. Nakoniec som sa celkom prebral a bol plný energie. Pekne sme sa tam pobavili a Heidi veľa spomínala na časy, keď ešte ako malé dievčatko tam chodievala k starým rodičom. Teraz sme boli u sestry jej otca, ale dedko s babkou sa potom neskoršie na večeru zastavili, nakoľko obedy sú len sendviče a hlavné jedlo je večera, kde sa rodina vždy zíde dokopy.
Vybrali sme sa potom pešo na peknú prechádzku na ich farmu, kde mali nasadené vianočné stromčeky, ktoré pestovali na tento účel. Ľudia tam potom chodili a za istý poplatok si vyťali jedličku, ktorá sa im najviac páčila. Tú pre nás mali už vybranú a označenú, že je už odpredaná. Pílkou som ju pekne dole odpílil. Merala tak asi tri metre, potom sme ju s Paulom niesli v rukách celú tú dlhú cestu. Boli to dobré štyri kilometre tam a naspäť, takže sme hneď vytrávili naše raňajky. K tomu pekne primŕzalo, pretože bolo mínus pätnásť stupňov, hoci sa mi zdalo, že to bolo iba okolo päť. Tu v Montane je suchší vzduch ako v Oregone, takže to človek ľahšie znáša. Taktiež je to aj s horúčavami, ktoré som zažil v Phoenixe v Arizone. Tam je tiež vzduch suchší ako u nás, tak som to aj lepšie znášal, hoci teploty boli vyše štyridsaťstupňové.
Postavili sme stromček do obývačky, kúsok od televízora a začali ho ozdobovať. Heidi im to určite musela dopredu oznámiť, že prídeme, lebo mali pre nás pripravené vianočné gule aj s menami. Je to tu taká tradícia v niektorých rodinách, že každý ma guličku so svojím menom a potom si ju aj na stromček zavesí. Páry si ich vzájomne vymenia a každý potom zavesí na stromček guličku toho druhého. Ja som si zavesil svoju, ktorá bola nádherne ažúrová s bielymi vzorkami a v strede sa tam vynímalo moje meno. Bol som z toho všetkého veľmi dojatý. Dlho som si tu moju guličku ešte chránil a vešal na vianočný stromček.
Deň akosi preletel a bol zase čas na odpočinok. Predtým sme si ešte pri stromčeku posedeli a rozprávali sa dlho do neskorého večera. Tiež sa vyzvedali, ako sa mi tu v Amerike páči a potom mi zaželali všetko najlepšie k môjmu budúcemu občianstvu.
Veľmi sa tešili z prítomnosti Heidi, ako aj jeden z druhého, že sa takto stretli dokopy práve v tieto sviatočné dni. Ja som len tichučko sedel ako myška a vychutnával si úsmevné príbehy z Heidinho života. Dozvedel som sa veľa príhod, o ktorých som ani len netušil. Malá Heidi bolo veľmi živé dievčatko, ale pritom aj veľmi roztomilé. Otvorili sme spolu album s fotografiami a Heidi každú okomentovala. Občas k nej pridala aj nejakú peknú príhodu. Bola pri tom veľmi šťastná a celá sa červenala z vínka, ktorým sme sa všetci potužovali. Horúčava sa zrazu prehnala mojimi žilami a oči dokorán sa mi roztvorili. Cítil som sa v tento večer nádherne...
(Streda, 14. mája 2014 a štvrtok, 15. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)































Sťahovanie sa do nového príbytku II.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.