im nahral na pásky veľa slovíčiek, číslovky, dni v týždni, mesiace a zopár základných viet. K tomu som im potom nahral aj nejaké krátke príbehy, aby to mohli dookola počúvať. V tých rokoch toho ešte veľa na trhu tu nebolo, takže o to to bolo výhodnejšie. Cudzí jazyk veľmi unavuje, čo si dobre pamätám, keď som sa snažil naučiť angličtinu. Často ma bolievala z toho všetkého hlava, a tak som to párkrát aj zanechal. Potom ale po čase ma nemohúcnosť dohnala k tomu, že som sa predsa len začal znovu vzdelávať v jazyku, ktorý je tak prepotrebný na existenciu v anglicky hovoriacej spoločnosti.
Blížili sa Vianoce a s nimi aj najkrajšie dni sviatočné. Plán bol na svete. Ideme stráviť sviatky v Montane, kde bývala Heidina rodina. Mala tam ujkov a tetky v dedinke, kde bolo iba okolo päťsto obyvateľov. Jeden z ujov bol richtárom, ďalší vlastnil obchod s potravinami a krčmu. Potom jeden z nich pracoval ako vedúci pošty. Nepamätám sa už či tam mali aj políciu, a ak mali, určite tam niekto z rodiny tiež pracoval. Tiež vlastnili nekonečné lány polí, kde pestovali hospodárske plodiny. Mali aj obrovské farmy s dobytkom, ako aj s koňmi. Boli do určitej miery aj milionármi. Ich pôvod siahal do Holandska po otcovej strane a po matkinej do Nemecka, takže Heidi bola oboje, čo sa aj odzrkadľovalo na jej výzore modrookej blondínky a plnej života.
Vyrážali sme skoro, niečo okolo tretej ráno na sever do mesta Spokane, v štáte Washington po diaľnici číslo 90, ktorá ide cez celú severnú časť Ameriky a končí až na východnom pobreží v meste Boston v state Massachusetts. Na okraji štátu Idaho v oblasti Kootenai sme sa ocitli na Priechode štvrtého júla - Fourth of July Pass. Príroda tam je skutočné okúzľujúca, a tak som sa nadchýnal zasneženou scenériou. Bol som rád, že nemusím jazdiť, pretože by som musel sledovať iba cestu a dávať pozor, aby sme z nej nezbehli. Nakoniec sme sa tomu ani nevyhli, keď sme neskoršie odbočili, aby sme si mohli niečo zajesť v blízkej reštaurácii. Pekná rovná cesta a zrazu pravotočivá devaťdesiatstupňová zatáčka. Ani sme rýchlo nešli, ale človek dobre nevidí, čo sneh zakrýva. Bol to ľad, ktorý nad nami nemal zľutovania a už sme sa aj šmýkali. Namiesto na ceste skončili sme v jarku, ktorý bol na šťastie iba niečo vyše pol metra hlboký. Premávka tam veľká nebola, tak iba raz za desať minúť sa tam v tento deň objavilo nejaké auto. Nezostávalo nám iné ako tlačiť celú dodávku aj s Heidi, ktorá bola tento raz za volantom. Trvalo nám to dobrú polhodinku, kým sa nám podarilo naše vozidlo znovu dostať z jarku na cestu. Myslím si, že sme ho tlačili dobrých sto metrov, keď sa cesta zase zatočila, teraz ale vľavo a pretože sme boli tak dobre rozbehnutí, podarilo sa nám ho v tej zatáčke dostať konečne na cestu. Tam bol ten jarok už aj plytší a tak sme boli úspešnejší. Paul bol z toho celý nanič, ale potom to dobre dopadlo a mohli sme sa osviežiť a zahnať hlad. My sme sa potom s Heidi aj pekne od srdca nad tým nahlas smiali, ako sme sa šmýkali a skončili v tom jarku, pretože to bolo všetko veľmi spomalené. Heidi sa slzy od smiechu kotúľali po premrznutých červených líčkach. Našej dodávke sa nakoniec nič nestalo, čo bolo veľmi dobre, pretože opravy aj niečo stoja. Hlavne keď sa musia vyrovnávať plechy, vtedy si opravári aj riadne zaúčtujú.
Konečne sme dorazili do zasneženej dedinky, ktorá bola iba kúsok od diaľnice. Zastavili sme sa pri mne dovtedy neznámom dome. Vstúpili sme po zaklopaní dovnútra. Prvá vkročila Heidi, ktorá sa hneď začala objímať so svojimi. Paul a ja sme len vo dverách postávali a vychutnávali toto celé divadlo. Heidi bola veľmi šťastná, pretože mi povedala, že tam už dlhšiu dobu nebola. Nakoniec z Portlandu je to aj pekný kúsok, lebo to bolo neďaleko hlavného mesta štátu Montana, mesto Helena. Bolo iba tesne po dvadsiatej prvej hodine a tma ako v rohu. Boli sme veľmi unavení po dlhej ceste, ktorá bola okolo tisícky kilometrov dlhá. Rýchlo sme sa uložili do postele, aby sme zahnali únavu z nekonečnej túry. Spal som ako zarezaný a ani som o ničom nevedel. V sne som stále cestoval a nadnášal sa. Dobre si pamätám na tie časy, keď som naprieč Amerikou tirákom jazdieval, že človek má potom aj divoké sny. Väčšinou to boli také, že som nemohol ubrzdiť valiaci sa nákladný kolos do priepasti. Každé ráno som sa potom na hromoch budil. Nebolo tomu ináč ani tu, keď som ešte unavený vstával. Určite ma to zobudili rozvoniavajúce raňajky, ktoré ma vtiahli až do kuchyne za stôl. Chytro som na seba nahádzal oblečenie, prebehol si tvár čerstvou vodou a očistil zuby, aby som nerozohnal zasadnutých pri obrovskom stole, kde už zrazu sedelo aspoň osem ľudí, ktorých som vôbec nepoznal. Nezabudnem na tú rozvoniavajúcu praženicu, ktorá mi mimoriadne chutila. Celý trik bol v tom, že pani domáca do vajíčok na jemno nastrúhala oranžový syr americká velveeta a ten dodal tejto jednoduchej dobrote zvláštnu chuť. K tomu nám pripravila bravčové talianske klobásky a ako prílohu na rezance nakrájané zemiaky, ktoré upiekla v trúbe. Ešte sme mali aj upečený anglický muffin, k tomu kávu a všetko to sme potom zapíjali pomarančovým džúsom, aby sme v sebe mali aj vitamín C na lepšie trávenie. Nakoniec som sa celkom prebral a bol plný energie. Pekne sme sa tam pobavili a Heidi veľa spomínala na časy, keď ešte ako malé dievčatko tam chodievala k starým rodičom. Teraz sme boli u sestry jej otca, ale dedko s babkou sa potom neskoršie na večeru zastavili, nakoľko obedy sú len sendviče a hlavné jedlo je večera, kde sa rodina vždy zíde dokopy.
Vybrali sme sa potom pešo na peknú prechádzku na ich farmu, kde mali nasadené vianočné stromčeky, ktoré pestovali na tento účel. Ľudia tam potom chodili a za istý poplatok si vyťali jedličku, ktorá sa im najviac páčila. Tú pre nás mali už vybranú a označenú, že je už odpredaná. Pílkou som ju pekne dole odpílil. Merala tak asi tri metre, potom sme ju s Paulom niesli v rukách celú tú dlhú cestu. Boli to dobré štyri kilometre tam a naspäť, takže sme hneď vytrávili naše raňajky. K tomu pekne primŕzalo, pretože bolo mínus pätnásť stupňov, hoci sa mi zdalo, že to bolo iba okolo päť. Tu v Montane je suchší vzduch ako v Oregone, takže to človek ľahšie znáša. Taktiež je to aj s horúčavami, ktoré som zažil v Phoenixe v Arizone. Tam je tiež vzduch suchší ako u nás, tak som to aj lepšie znášal, hoci teploty boli vyše štyridsaťstupňové.
Postavili sme stromček do obývačky, kúsok od televízora a začali ho ozdobovať. Heidi im to určite musela dopredu oznámiť, že prídeme, lebo mali pre nás pripravené vianočné gule aj s menami. Je to tu taká tradícia v niektorých rodinách, že každý ma guličku so svojím menom a potom si ju aj na stromček zavesí. Páry si ich vzájomne vymenia a každý potom zavesí na stromček guličku toho druhého. Ja som si zavesil svoju, ktorá bola nádherne ažúrová s bielymi vzorkami a v strede sa tam vynímalo moje meno. Bol som z toho všetkého veľmi dojatý. Dlho som si tu moju guličku ešte chránil a vešal na vianočný stromček.
Deň akosi preletel a bol zase čas na odpočinok. Predtým sme si ešte pri stromčeku posedeli a rozprávali sa dlho do neskorého večera. Tiež sa vyzvedali, ako sa mi tu v Amerike páči a potom mi zaželali všetko najlepšie k môjmu budúcemu občianstvu.
Veľmi sa tešili z prítomnosti Heidi, ako aj jeden z druhého, že sa takto stretli dokopy práve v tieto sviatočné dni. Ja som len tichučko sedel ako myška a vychutnával si úsmevné príbehy z Heidinho života. Dozvedel som sa veľa príhod, o ktorých som ani len netušil. Malá Heidi bolo veľmi živé dievčatko, ale pritom aj veľmi roztomilé. Otvorili sme spolu album s fotografiami a Heidi každú okomentovala. Občas k nej pridala aj nejakú peknú príhodu. Bola pri tom veľmi šťastná a celá sa červenala z vínka, ktorým sme sa všetci potužovali. Horúčava sa zrazu prehnala mojimi žilami a oči dokorán sa mi roztvorili. Cítil som sa v tento večer nádherne...
(Streda, 14. mája 2014 a štvrtok, 15. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)
































Sťahovanie sa do nového príbytku II.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.