obmedzený finančný rozpočet. Ja som si to doteraz musel všetko platiť sám a vyšlo ma to na tristo dolárov mesačne a pracoval som iba 24 hodín týždenne za päť dolárov na hodinu, a tak som si musel veľmi opasok uťahovať, aby som to zvládal. Ešte šťastie, že štúdium som mal zdarma, pretože môj príjem bol veľmi nízky.
Nakoľko sme sa poznali iba z konca septembra, kedy začal jesenný štvrťrok, neosmelila sa mi ešte ponúknuť spolubývanie v dome. Postupne sme si našli k sebe prístup a spoznali sa trošku lepšie. Nedokázal som jej odolať, a tak som tú ponuku prijal. Mala tam aj svojho priateľa, ale to mi nijako neprekážalo, aby som s ním dobre vychádzal. Nakoniec sa z nás stali celkom dobrí priatelia.
Všetky spálne boli na poschodí. Moja, i keď trochu menšia, i tak mi stačila na prebývanie. Ja som aj tak študoval hlavne v univerzitnej knižnici, kde som mal ten najväčší kľud a žiadne rozptyľovanie. Naviac som tam mal prístup ku všetkým knihám a materiálom. Doma by som už toho kľudu toľko nemal, lebo som sa vždy rozptyľoval našou kráskou, ktorá sa u mňa v izbe občas zastavila. Jej priateľ Paul často cvičil na gitare a piane, aby na víkendy mohol potom vyraziť a hrať v kluboch alebo baroch. To bola jeho jediná práca a tu takýchto ľudí volali aj Starving Musicians - hladujúci hudobníci...:) Zarobil akurát len toľko, aby zaplatil nájomné a aby od hladu nezomrel.
Konečne som sa vysťahoval z môjho bytu, keď mi aj Paul s mojím kolegom zo školy pomohol. I Heidi sa veľmi činila, a tak sme to všetko s celým ziariadením bytu presunuli do nového domu, v ktorom veľa nábytku nebolo. Paul mal veľkú dodávku, v ktorej si vždy prevážal svoju hudobnú aparatúru a aj hudobné nástroje. Bolo tam toľko miesta, že sme všetko mohli bez problémov poprevážať. Zariadili sme si mojím nábytkom kompletne celú obývačku. Mal som ešte niekoľko skriniek, ktoré nám potom tiež slúžili. Aj do kuchyne veľa riadu a hrncov pribudlo, podobne i televízor a aj nahrávače. Oni veľmi televíziu nesledovali, ale potom sme spoločne pozerávali hlavne filmy, ktoré sme si objednávali z neďalekej požičovne.
Heidi bola veľmi opatrná a nikdy neprejavila náklonnosť ku mne, takže som sa ani ja potom nesnažil. Bolo to vždy oficiálne stretnutie, lebo sme preberali materiály zo školy. Veľmi mi to vyhovovalo, lebo sme sa takto vždy uistili, že sme správne pochopili profesorove zadanie. Niekedy dlho do noci sme polemizovali a Paulovi to nevadilo. Aspoň sa tak vždy tváril, hoci na ňu veľmi žiarlil. Veril mi a ja som ho ani nikdy nesklamal...
Myslím si, že sme sa stretli na prednáške Zemepisu - Urbanizácia a výstavba miest. To bol iba jediný seminár, ktorý sme spolu navštevovali. Ona bola iba prváčkou na univerzite, takže sa len rozhliadala. Ja už som pomaly končil aprobáciu Social Studies - Spoločenské vedy (Zemepis - Dejepis - Politické vedy - obdoba našej Občianskej výchovy a k tomu som mal aj americkú ústavu).
Počas víkendov, v dňoch keď som pracoval, som po obede aj viac odpočíval, aby som zvládal nočné smeny v mojom sklade. Pracoval som iba tri dni v týždni, a to v piatok, v sobotu a v nedeľu, pretože do pondelka bola prevádzka zavretá. Štyri dni som mal potom pokoj a mohol som si aj trošku odpočinúť.
Medzitým mi prišla správa, že som skúšky na občianstvo z augusta zvládol a budem konečne právoplatným občanom tejto obrovskej krajiny, ktorá ma prijala za svojho syna. Celý ten proces trvá okolo šesť mesiacov. Mne to dali už po necelých štyroch mesiacoch, pretože FBI na mňa nič protikladného nenašla. Zisťovali si hlavne všetky moje pohyby a pozadie v Štátoch, ako aj kriminálny záznam. Našťastie som žiadny nemal. Už predtým si ho tiež zisťovala aj spoločnost Súkromnej bezpečnosti, predtým, než sa rozhodli ma prijať k nim do zamestania. Teraz ma už čakal len termín, kedy bude slávnostné, ale zároveň aj oficiálne rozhodnutie súdu. Tešil som sa na ten deň, pretože i keď som mal občianstvo sľúbené, musel som vyčkať až na tú veľkú udalosť, kedy to bude všetko spečatené. Na slávnostný sľub som mohol ísť už ďalší víkend, ale dozvedel som sa, že to tak nefunguje, pretože takáta akcia sa koná iba raz za mesiac. Potom som konečne dostal to oznámenie, že sa to všetko uskutoční 24. januára 1985. Heidi s Paulom mi tiež uz vopred zablahoželali so želaním všetkého najlepšieho v roli ich nového spoluobčana. Mohol som už potom aj voliť, ale hlavne vycestovať do zahraničia, na čo som sa mimoriadne tešil. Tešil som sa, že znovu uvidím moju Európu, ktorá mi tak chýbala. I domov som si chcel odskočiť, ale to by ma dali asi do väzenia a možno by ma len odmietli. Nikto kto to nezažil, si nevie predstaviť, koľko človek trpí, keď je odlúčený od svojej domoviny. Niektorí to nevydržia a vrátia sa domov bez dosiahnutia svojho cieľa...
Mali peknú a roztomilú siamskú mačičku, ktorá mala iba pár týždňov. Behala si bez obmedzenia po celom dome, ale najviac sa predsa len zdržiavala v obývačke, čo bolo hneď vedľa kuchyne a samozrejme blízko jedla a vody. Mala prekrásne modré oči ako Heidi, a tak ju Paul pomenoval Heidi. Venoval jej ju ešte k 20. narodeninám, ktoré oslavovala 25. januára. Občas som si zdriemol po nočnej smene na gauči, ktorý sme mali v obývačke a keď som sa zobudil niečo teplého a mäkkučkého bolo na mojom krku. Bol to akoby šál, ktorý ma aj pekne ohrieval. Heidi si spokojne ležala na mojom hrdle a odfukovala si. Vyčkával som dosť dlhú chvíľu, lenže slečne sa nechcelo ísť dole a naďalej si pochrapkávala. Trošku som jej dal najavo, že už chcem vstať, a tak som jemne zatočil hlavou do strán, ale to akosi na ňu nezaberalo, a tak som si musel trošku pomáhať. Začal som ju hladkať a ona sa ešte viac preťahovala na mojom krku, ale pomaly sa už začínala aj preberať. Asi konečne pochopila, čo som jej chcel mojimi činmi dať najavo. Otvorila ústočká dokorán a pekne si zazívala a podfarbila to aj menším zamrnčaním, ako to len mačičky dokážu. Pozrela mi rovno do mojich očí svojimi belasými a olízala mi nos. Potom už celkom vedela, že ma musí pustiť zo svojho zajatia. Vstal som a ona ma ako psík nasledovala do kuchyne, kde som ju odmenil dobrotami. Mali sme konzervy, ako aj suché keksíky, ktoré jej majiteľka Heidi nakúpila v neďalekom supermarkete - Safeway. Tam sme si vždy chodievali nakupovať potraviny, pretože to bolo asi len päť minút prechádzky. Naviac ceny boli veľmi prístupné a mali tam aj veľmi slušný sortiment potravín, mäsa, ovocia, zeleniny, ako aj čerstvého pečiva, ktoré si sami piekli v obchode. V zadnej časti mali pekáreň, tiež aj vychladenú miestnosť, kde krájali a sekali mäso, ktoré potom už pripravené zabalili do celofánu na polystyrénovej podložke a dávali potom do mraziacich regálov.
S Heidi, našou mačičkou, sme boli odvtedy nerozlučnou dvojicou. Paul mal dvojnohú Heidi a ja som mal tiež Heidi, ale tú štvornohú, pretože odvtedy ku mne vždy hore do izby v noci vybehla a skončila mi na krku, keď som to ani netušil. Každé ráno sme potom vstávali spolu. Keď som prišiel po nočnej domov, už na mňa čakala a vybehla ku mne do izby. Vždy si ľahla na posteľ k mojim nohám, nakoľko som mal veľkú dvojposteľovú manželskú. Keď som zaspal, tak iba potom sa mi k hlave pritúlila. Neskoršie mi už prestala chodiť na krk a iba občas to už potom urobila. Bolo to predsa len malé mačiatko, ktoré hľadalo ešte stále svoju maminu a vo mne si našla akú-takú náhradu...:)
(Piatok, 9. mája 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)
































Sťahovanie sa do nového príbytku I.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.