komunikovali. Boli tam ľudia z Topoľčian, ktorí prerábali priestory v strechách na útulné nové garsónky, takže som mal už vytypované miesto, kde by som potom aj býval. Taktiež približnú cenu za mesačný nájom v centre starej Viedne, kúsok od Opernringu. Poznal som to tam celkom dobre z mojej poslednej návštevy spred šiestich rokov v roku 1979. To bola jedna z možnosti, ktorú som chcel skúsiť.

Druhá možnosť bola pracovať v službách americkej armády niekde na základni v Európe, ktorých bolo neúrekom, hlavne v Nemecku, ako aj v Turecku, ale tam som sa veľmi nechcel usadiť, len aby som bol za každú cenu v Európe. Tiež tam bola možnosť pracovať ako športový referent v Saudskej Arábii, ale ani tam som nechcel veľmi ísť, pretože najviac ma to predsa len ťahalo do Nemecka, kde bolo tých možností neúrekom.

Objavil som veľký reklamný oznam v denníku USAToday, a tak som zaplatil 400 dolárov a začal moje veľké plány na možnosť novej práce v zahraničí. Každý deň som netrpezlivo čakal na tú príjemnú správu po zaplatení nie najnižšieho poplatku, ale dlho sa nikto neozýval. Nakoniec sa mi predsa len po mesiaci ozvali a informovali ma, že moja žiadosť o prácu je vo vybavovaní, aby som len ešte chvíľu vyčkal. Potom som čakal ďalšie tri mesiace, ale nikto sa už neozýval, ani na telefonáty, ktoré som skúšal. Ani jedno z čísel ma už nespojilo so šarmantnou telefonistkou, ktorú som dovtedy počul asi trikrat. Po vyše šesť mesačnom čakaní som sa nakoniec čisto náhodne v televízii na stanici CBS v relácii „60 minút“ dozvedel, že to bol podvod na mnohých Američanoch, ktorí podľahli vidine práce v zahraničí. Malo to mať obrovské výhody, ako dostávanie popri plnom plate aj poplatky za odlúčenie, neplatenie daní a možný niekoľkotisícový mesačný zárobok. Táto vidina ma ešte viac hnala k tomu, aby som nezaváhal a podujal sa na túto dobrodružnú cestu. Asi dvadsať minútová relácia však podvod potvrdila. Vyšetrujúci redaktor zistil, že firma už dávno neexistuje a všetko mali tak perfektne pripravené, aby prišli k bezpracným ziskom. Možnosti, ktoré ponúkali existovali aj na internete, ktoré sa dali stiahnuť a taktiež zažiadanie si o prácu cez oficiálnu stránku, kde boli ponuky na práce vo všetkých sférach. Zistil som veľmi prekvapený, že sa to doslovne podobalo takej štruktúre ako títo šikovní špekulanti ponúkali, pretože ponuky si stiahli z tejto stránky. Zhrabli tvrdé milióny, pretože sa im ozvalo niekoľko sto tisíciek záujemcov, ktorí zaplatili za túto službu. Redaktor nakoniec predsa len niekoho z tejto bývalej firmy našiel a ten sa obhájil, že keby si žiadatelia pozornejšie prečítali detailne celú ponuku, zistili by, že im vlastne prácu nezaručovali, takže ich ani súdy nemohli za to stíhať. Tiež som si to overil, že to bolo doslovne tak, a tak zákon v nijakom prípade neporušili a pekne sa na tom nabalili. Bola to naša naivita veriac v šťastný koniec...

Prišiel som na víkend do môjho skladu a pri prvej obchôdzke som moju sovičku nevidel, pretože ma na starom mieste ani nečakala. Trošku som zosmutnel a dlho som to nemohol stráviť, že ju už asi nikdy neuvidím. Bola to moja najdlhšia smena a celú noc som sa ani do kníh nepozrel, pretože som len na ňu myslel a už sa začal s ňou aj lúčiť. Na druhy deň sa to znovu opakovalo a ona tam zase neprišla. Mal som celý víkend pokazený, ale som nemal inú možnosť, len s tým všetkým zmieriť, že ju už nikdy neuvidím. Celý týždeň som sa z toho dostával a myšlienky som musel sústrediť na moje štúdiá a taktiež na prácu na univerzite vo výdajni. Znovu tu bol víkend a ja tešiaci sa, že ju zase uvidím. Ale výsledok bol ten istý a ona neprišla. Nakoniec to trvalo asi mesiac, až som sa s tým celkom vyrovnal a nečakal som ju už na plošine pri pristavených vagónoch. V sklade som si už zase vykonával svoju prácu a nezamestnával som sa myšlienkou, že mám akúkoľvek nádej. Tiež sme už mali atletickú sezónu v plnom prúde, a tak som trénoval s mužstvom atletickej skupiny nielen ako tréner, ale aj ako atlét. Cez víkendy som sa zúčastňoval pretekov a potom po obede som si vždy dobre zdriemol, aby som to zvládol aj v mojej nočnej práci cez víkendy. Ubehli minimálne dva mesiace a nič netušiac som sa prechádzal po mojom sklade. Nakoniec som otvoril a vykukol von a zavrel dvere za sebou. Tu zrazu niečo zapišťalo a celkom oslepený svetlom na rampe som si ani neuvedomil, čo sa vlastne udialo. Srdce sa mi prudko rozbúšilo a skoro som infarkt od radosti dostal, keď som zazrel moju sovičku po dlhom odlúčení nič neočakávajúc a zmierený s tým faktom, že ju už nikdy neuvidím. Vyletela do výšky nad dvor a zakrúžila škriekajúca do tmy. Strávil som tam dlhšiu chvíľu a aj zabudol, že musím ešte pokračovať v mojej dlhšej obchôdzke. Urobila ďalší nálet tesne nad mojou hlavou a znovu sa vrátila na svoje bidlo, ktoré mala zo železnej tyče, trčiacej spod strechy rampy. Znovu som sa tešil na každú hodinu, keď ju zase uvidím. Bolo už nádherné letné počasie a obloha bola posiata tisíckami hviezd. Pomedzi ne som už potom sledoval aj pohybujúce sa hviezdy, čo boli vlastne lietadlá, ktoré každé tri minúty prilietavali z východnej strany od Mt. Hoodu a pristávali na neďalekom medzinárodnom letisku.

Leto ubehlo a bola tu už jeseň. Zoznámil som sa náhodne s jedným trénerom strednej školy a ten mi oznámil, že v januári roku 1986 bude v Portlande veľký atleticky míting. Začal som s ním spolupracovať v reklamnej kampani. Tiež ma zoznámil s riaditeľom týchto prestížnych svetových halových pretekov Tomom Jordanom. Bol to veľmi príjemný pán, a tak sme sa všetci traja rozhovorili o atletike na obede, na ktorý nás pozval. Pripravoval prekvapenie, ktoré bolo neuveriteľné, ale mi ho nevyjavil, takže som čakal dosť netrpezlivo ďalší mesiac. Vianoce som strávil teraz zase u Mika, môjho dobrého priateľa a u rodiny jeho priateľky Pamely. Bol som tam už ako doma, lebo som tam chodieval dosť často i keď nie až tak často ako predtým. Pracoval som veľmi tvrdo, aby sa mi môj sen vyplnil a mohol som odcestovať do Európy. Peniažky mi pekne pribúdali, takže som bol pripravený na prvé začiatky aj bez práce.

Na univerzite som mal posledné predmety, aby som to dotiahol do konca a konečne urobil štátnice. V poslednej chvíli som ale zmenil moju aprobáciu a zameral som na iné spektrum mojich záujmov, nakoľko s pôvodným smerom mojho štúdia by som prácu ťažšie zháňal. Bol to dosť rozšírený záujem vzdelania profesorov stredných škôl, a tak aj horšie uplatnenie sa. Väčšinou hľadali profesorov matematiky, chémie a fyziky, ktorú by som nezvládol a ani som nemal žiadne základy. Musel by som celkom od začiatku začínať, na čo som nemal vôbec chuť a ani energiu. Matematiku, ktorú som miloval, by som musel tiež začínať od úplných začiatkov, pretože by som musel mať požadovaný počet kreditov, aby som naplnil predpísané kvóty novej aprobácie. Chcel som čo najskôr ukončiť moje štúdiá a dosiahnuť životný cieľ, ale nemal som veľký záujem začínať od začiatku. Vyžadovalo by si to veľmi veľa nových predmetov, ktoré som už nechcel robiť. Tak som sa začal zaoberať možnosťou profesionálne vyučovať anglický jazyk ako budúci lektor pre cudzincov, pretože som mohol moje zameranie využiť priamo v Portlande. Bolo tu nekonečné množstvo emigrantov z celého sveta, takže stále potrebovali na vysokých školách nových lektorov. Táto vidina mi trošku zaslepila zrak, a tak som sa celkom preorientoval a zanevrel na aprobáciu výučby spoločenských vied (dejepis, zemepis a politické vedy). Týmto som si pribral mnohé nové predmety, ktorým som sa naplno venoval, aby som to všetko stihol načas a bol pripravený na novú pozíciu budúceho pedagóga. Veľmi ma to bavilo a mal som úplné uspokojenie z tohto smeru moje budúcej aprobácie...
(Štvrtok, 19. júna 2014)

Ján Slovinec