komunikovali. Boli tam ľudia z Topoľčian, ktorí prerábali priestory v strechách na útulné nové garsónky, takže som mal už vytypované miesto, kde by som potom aj býval. Taktiež približnú cenu za mesačný nájom v centre starej Viedne, kúsok od Opernringu. Poznal som to tam celkom dobre z mojej poslednej návštevy spred šiestich rokov v roku 1979. To bola jedna z možnosti, ktorú som chcel skúsiť.
Druhá možnosť bola pracovať v službách americkej armády niekde na základni v Európe, ktorých bolo neúrekom, hlavne v Nemecku, ako aj v Turecku, ale tam som sa veľmi nechcel usadiť, len aby som bol za každú cenu v Európe. Tiež tam bola možnosť pracovať ako športový referent v Saudskej Arábii, ale ani tam som nechcel veľmi ísť, pretože najviac ma to predsa len ťahalo do Nemecka, kde bolo tých možností neúrekom.
Objavil som veľký reklamný oznam v denníku USAToday, a tak som zaplatil 400 dolárov a začal moje veľké plány na možnosť novej práce v zahraničí. Každý deň som netrpezlivo čakal na tú príjemnú správu po zaplatení nie najnižšieho poplatku, ale dlho sa nikto neozýval. Nakoniec sa mi predsa len po mesiaci ozvali a informovali ma, že moja žiadosť o prácu je vo vybavovaní, aby som len ešte chvíľu vyčkal. Potom som čakal ďalšie tri mesiace, ale nikto sa už neozýval, ani na telefonáty, ktoré som skúšal. Ani jedno z čísel ma už nespojilo so šarmantnou telefonistkou, ktorú som dovtedy počul asi trikrat. Po vyše šesť mesačnom čakaní som sa nakoniec čisto náhodne v televízii na stanici CBS v relácii „60 minút“ dozvedel, že to bol podvod na mnohých Američanoch, ktorí podľahli vidine práce v zahraničí. Malo to mať obrovské výhody, ako dostávanie popri plnom plate aj poplatky za odlúčenie, neplatenie daní a možný niekoľkotisícový mesačný zárobok. Táto vidina ma ešte viac hnala k tomu, aby som nezaváhal a podujal sa na túto dobrodružnú cestu. Asi dvadsať minútová relácia však podvod potvrdila. Vyšetrujúci redaktor zistil, že firma už dávno neexistuje a všetko mali tak perfektne pripravené, aby prišli k bezpracným ziskom. Možnosti, ktoré ponúkali existovali aj na internete, ktoré sa dali stiahnuť a taktiež zažiadanie si o prácu cez oficiálnu stránku, kde boli ponuky na práce vo všetkých sférach. Zistil som veľmi prekvapený, že sa to doslovne podobalo takej štruktúre ako títo šikovní špekulanti ponúkali, pretože ponuky si stiahli z tejto stránky. Zhrabli tvrdé milióny, pretože sa im ozvalo niekoľko sto tisíciek záujemcov, ktorí zaplatili za túto službu. Redaktor nakoniec predsa len niekoho z tejto bývalej firmy našiel a ten sa obhájil, že keby si žiadatelia pozornejšie prečítali detailne celú ponuku, zistili by, že im vlastne prácu nezaručovali, takže ich ani súdy nemohli za to stíhať. Tiež som si to overil, že to bolo doslovne tak, a tak zákon v nijakom prípade neporušili a pekne sa na tom nabalili. Bola to naša naivita veriac v šťastný koniec...
Prišiel som na víkend do môjho skladu a pri prvej obchôdzke som moju sovičku nevidel, pretože ma na starom mieste ani nečakala. Trošku som zosmutnel a dlho som to nemohol stráviť, že ju už asi nikdy neuvidím. Bola to moja najdlhšia smena a celú noc som sa ani do kníh nepozrel, pretože som len na ňu myslel a už sa začal s ňou aj lúčiť. Na druhy deň sa to znovu opakovalo a ona tam zase neprišla. Mal som celý víkend pokazený, ale som nemal inú možnosť, len s tým všetkým zmieriť, že ju už nikdy neuvidím. Celý týždeň som sa z toho dostával a myšlienky som musel sústrediť na moje štúdiá a taktiež na prácu na univerzite vo výdajni. Znovu tu bol víkend a ja tešiaci sa, že ju zase uvidím. Ale výsledok bol ten istý a ona neprišla. Nakoniec to trvalo asi mesiac, až som sa s tým celkom vyrovnal a nečakal som ju už na plošine pri pristavených vagónoch. V sklade som si už zase vykonával svoju prácu a nezamestnával som sa myšlienkou, že mám akúkoľvek nádej. Tiež sme už mali atletickú sezónu v plnom prúde, a tak som trénoval s mužstvom atletickej skupiny nielen ako tréner, ale aj ako atlét. Cez víkendy som sa zúčastňoval pretekov a potom po obede som si vždy dobre zdriemol, aby som to zvládol aj v mojej nočnej práci cez víkendy. Ubehli minimálne dva mesiace a nič netušiac som sa prechádzal po mojom sklade. Nakoniec som otvoril a vykukol von a zavrel dvere za sebou. Tu zrazu niečo zapišťalo a celkom oslepený svetlom na rampe som si ani neuvedomil, čo sa vlastne udialo. Srdce sa mi prudko rozbúšilo a skoro som infarkt od radosti dostal, keď som zazrel moju sovičku po dlhom odlúčení nič neočakávajúc a zmierený s tým faktom, že ju už nikdy neuvidím. Vyletela do výšky nad dvor a zakrúžila škriekajúca do tmy. Strávil som tam dlhšiu chvíľu a aj zabudol, že musím ešte pokračovať v mojej dlhšej obchôdzke. Urobila ďalší nálet tesne nad mojou hlavou a znovu sa vrátila na svoje bidlo, ktoré mala zo železnej tyče, trčiacej spod strechy rampy. Znovu som sa tešil na každú hodinu, keď ju zase uvidím. Bolo už nádherné letné počasie a obloha bola posiata tisíckami hviezd. Pomedzi ne som už potom sledoval aj pohybujúce sa hviezdy, čo boli vlastne lietadlá, ktoré každé tri minúty prilietavali z východnej strany od Mt. Hoodu a pristávali na neďalekom medzinárodnom letisku.
Leto ubehlo a bola tu už jeseň. Zoznámil som sa náhodne s jedným trénerom strednej školy a ten mi oznámil, že v januári roku 1986 bude v Portlande veľký atleticky míting. Začal som s ním spolupracovať v reklamnej kampani. Tiež ma zoznámil s riaditeľom týchto prestížnych svetových halových pretekov Tomom Jordanom. Bol to veľmi príjemný pán, a tak sme sa všetci traja rozhovorili o atletike na obede, na ktorý nás pozval. Pripravoval prekvapenie, ktoré bolo neuveriteľné, ale mi ho nevyjavil, takže som čakal dosť netrpezlivo ďalší mesiac. Vianoce som strávil teraz zase u Mika, môjho dobrého priateľa a u rodiny jeho priateľky Pamely. Bol som tam už ako doma, lebo som tam chodieval dosť často i keď nie až tak často ako predtým. Pracoval som veľmi tvrdo, aby sa mi môj sen vyplnil a mohol som odcestovať do Európy. Peniažky mi pekne pribúdali, takže som bol pripravený na prvé začiatky aj bez práce.
Na univerzite som mal posledné predmety, aby som to dotiahol do konca a konečne urobil štátnice. V poslednej chvíli som ale zmenil moju aprobáciu a zameral som na iné spektrum mojich záujmov, nakoľko s pôvodným smerom mojho štúdia by som prácu ťažšie zháňal. Bol to dosť rozšírený záujem vzdelania profesorov stredných škôl, a tak aj horšie uplatnenie sa. Väčšinou hľadali profesorov matematiky, chémie a fyziky, ktorú by som nezvládol a ani som nemal žiadne základy. Musel by som celkom od začiatku začínať, na čo som nemal vôbec chuť a ani energiu. Matematiku, ktorú som miloval, by som musel tiež začínať od úplných začiatkov, pretože by som musel mať požadovaný počet kreditov, aby som naplnil predpísané kvóty novej aprobácie. Chcel som čo najskôr ukončiť moje štúdiá a dosiahnuť životný cieľ, ale nemal som veľký záujem začínať od začiatku. Vyžadovalo by si to veľmi veľa nových predmetov, ktoré som už nechcel robiť. Tak som sa začal zaoberať možnosťou profesionálne vyučovať anglický jazyk ako budúci lektor pre cudzincov, pretože som mohol moje zameranie využiť priamo v Portlande. Bolo tu nekonečné množstvo emigrantov z celého sveta, takže stále potrebovali na vysokých školách nových lektorov. Táto vidina mi trošku zaslepila zrak, a tak som sa celkom preorientoval a zanevrel na aprobáciu výučby spoločenských vied (dejepis, zemepis a politické vedy). Týmto som si pribral mnohé nové predmety, ktorým som sa naplno venoval, aby som to všetko stihol načas a bol pripravený na novú pozíciu budúceho pedagóga. Veľmi ma to bavilo a mal som úplné uspokojenie z tohto smeru moje budúcej aprobácie...
(Štvrtok, 19. júna 2014)
Ján Slovinec




























Prípravy na návrat do Európy.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.