nepoznanie vylepšil. Konečne som bol schopný plávať v tej správnej teplote vody. Predtým sa mi zdala tá voda príliš teplá, a tak som sa veľmi rýchlo aj unavil. Pri tomto prirovnaní v tom okamihu som si spomenul na iba nedávne moje tréningy v plávaní, na ktoré som pravidelne chodil do YMCA v rokoch 1981 - 1985. Tento rok som ešte stále nebol v takej kondícii, aby som dokázal denne plávať vyše míle v krytom bazéne vo vode, ktorá bola pomerne teplá.
Na druhý deň sa mali začali preteky, a tak som ich oboch po zoznámení pozval na večeru. Išli sme si sadnúť do neďalekého Burger Kingu, pretože ten im dosť vyhovoval už z predošlých dní na cestách Amerikou. Veľmi pekne sme sa tam porozprávali a vyzeralo to ako keby sme sa už roky poznali. V práci som sa dopredu ospravedlnil ešte v stredu, lebo som vedel, že celý víkend strávim pri atletike. Venoval som sa mojim vzácnym hosťom všetky tri dni od rána do večera, pretože to bola pre mňa naozaj obrovská česť.
Jarmila Kratochvílová doteraz stále drží svetový rekord na 800 m s časom 1:53,28 minúty spred 31 rokov a to je naozaj obrovská rarita v akomkoľvek športe... Veľmi zaujímavé fakty dvoch svetových bežcov, ktorí sa narodili v presne ten istý deň, mesiac a rok... Jarmila Kratochvílová, narodená 25. januára 1951 - Golčův Jeníkov, Československo a Steve Prefontaine, narodený 25. januára 1951 - Coos Bay, Oregon, zomrel tragicky 30. mája 1975 v Eugene. Na jeho počesť je organizovaný medzinárodný míting Prefontaine Classic v Eugene od roku 1975 a hlavným riaditeľom pretekov je dobre známy Tom Jordan, ktorého som pravé v tento deň stretol.
Citujem článok z denníka The Oregonian z 24. januára 1986, ktorého autorom je Kerry Eggers: Jarmila Kratochvílová zanechala nezmazateľnú spomienku v mysliach miliónov, ktorí sledovali televíziu, ako zmietla svoje súperky pri výhrach na 400 m a 800 m počas Majstrovstiev sveta v atletike v roku 1983 v Helsinkách vo Fínsku. Nakrátko ostrihaná, československá svalnatá atlétka sa stala stredobodom pozornosti celého atletického sveta. Všetci pochybovali, že by ženská bežkyňa mohla nadobudnúť takéto svalstvo bez pomocných prostriedkov, akými sú steroidy alebo iné nedovolene prostriedky. Už dávno sa preniesla cez to, ale nikdy tie pochybnosti nepochopí. Kratochvílová, ktorá je hlavným ohnivkom Halových pretekov Bell, ktoré budú o 19:15 hodine v piatok v Memorial Coliseum nie je bez povšimnutia. Slová Jarmily Kratochvílovej vo štvrtok na tlačovej konferencii prekladal tlmočník John Slovinec: „Po Majstrovstvách sveta v Helsinkách v roku 1983 mi zrazu nikto neveril, že je to možné dosiahnuť také výkony legálne. Stretla som veľmi veľa ľudí, ktorí vôbec neverili tomu, že je niečo možné dosiahnuť iba tvrdou prácou. Zo začiatku sa ma ich názory veľmi dotkli a bolelo ma to. Potom som si uvedomila, že tí ľudia nemajú ani potuchy, čo všetko som si vytrpela, aby som to všetko dosiahla. Dnes si už takéto poznámky ani nevšímam.“ Kratochvílová, vysoká 173 cm a s hmotnosťou 68 kg poznamenala, že to zdedila v génoch a preto je svalnatá. „Zdedila som to po mojej matke, mala som to skratka dané do vienka,“ doložila. Tak nám to preložil jej tlmočník John Slovinec, Čechoslovák, žijúci teraz v Portlande.
Začiatkom roku 1969, keď začala trénovať pod dohľadom trénera Ing. Miroslava Kváča, ktorý bol československým štátnym trénerom žien v behu na stredné trate, jej naordinoval prísny tréning s činkami. „Trénujem veľmi tvrdo už 18 rokov. Musela som sa veľmi tvrdo zapierať, aby som to všetko zvládla. Ľudia si nedokážu uvedomiť, koľko som sa obetovala a ako tvrdo som pracovala, aby som sa dostala tam, kde som teraz.“ Tréner Kváč, ktorý je trénerom Kratochvílovej 16 rokov, vie najlepšie o tvrdom tréningu svojej zverenkyne, hoci svet nemá o tom ani potuchy. „Jarmila je veľmi jemná, nežná a uvedomelá osoba,“ povedal Kváč. „Je veľmi zdvorilá, a vôbec nie je namyslená. Je to stále ta istá Jarmila, akú som ju vždy poznal.“ Kratochvílová bola veľmi príjemná i šarmantná a jemným hlasom vo štvrtok odpovedala na všetky otázky. Mala na sebe oblečenú ružovú voľnú blúzku, nohavice a na ušiach sa jej hompáľali krásne visiace náušnice. Takmer hodinu sedela vedľa Johna Slovinca a trénera Kváča a odpovedala dvom reportérom. Bolo vidieť, že ju to veľmi baví odpovedať na všetky otázky tomuto páru reportérov pri pomyslení, že je už na sklonku svojej bežeckej kariéry. Čechoslovenka, ktorá bude mať v nedeľu 35 rokov, ukončí pravdepodobne tento rok svoju kariéru na atletických Majstrovstvách Európy v Stuttgarte v Západnom Nemecku. Portland je druhou zastávkou jej rozlúčkového turné, kde bude štartovať na 880 yardov proti bývalej top atlétke Oregonskej Univerzity Leann Warrenovej, Delise Waltonovej - Floydovej, Rose Mondayovej a Kanaďanke Brite McRobertsovej.
Kratochvílová, priamo odpovedala na to, že jej schopnosti sa pomaly vytrácajú, ale i napriek tomu bola stále jednotkou na svete v behu na 800 metrov v roku 1985, keď vyhrala finále Grand Prix a získala striebornú medailu na Svetovom pohári. Jej najlepší čas sezóny bol 1:55,91 minúty, viditeľne horšie za jej svetovým rekordom 1:53,28 minúty, ktorý dosiahla v roku 1983.
„Rok 1983 bol naozaj mojím vrcholným rokom,“ povedala Jarmila Kratochvílová. „Keby som súťažila na Olympijských hrách v roku 1984, určite by som už vtedy ukončila svoju bežeckú kariéru. Keď sme však zistili, že sa nebudeme môcť zúčastniť Olympiády v Los Angeles, pretože to bol bojkot Východného bloku, naši starší atléti boli z toho veľmi rozčarovaní, pretože to malo byť aj akési vyvrcholenie ich kariér. Ja som sa ale rozhodla, že budem ešte pokračovať. Je to omnoho ťažšie sa udržiavať v super forme. Mala som mnohé zranenia a už nemám ani toľko chuti sa trápiť s nimi a pretekať. Milujem atletiku a tak nechcem, aby sa to všetko už skončilo. Ale vo vnútri mojej duše cítim, že je to môj koniec a toto je už naozaj môj posledný rok. S trénerom budeme sledovať ako sa mi darí počas halovej sezóny a potom sa rozhodneme, či budem ešte pokračovať a zúčastním sa aj Majstrovstiev Európy v atletike, v Stuttgarte.“
Kratochvílová začala s atletikou dosť neskoro. „Nikdy som neverila, že budem raz slávnou bežkyňou, pretože v mojej rodine sa nikto atletike nevenoval. Ani som nevedela, čo sú to tretry.“ Pred dvomi rokmi vyhlásila, že keď ukončí svoju bežeckú kariéru, nebude sa už atletike nikdy venovať. „Akonáhle sa blížim viac a viac k svojmu koncu, uvedomila som si, že atletiku milujem príliš na to, aby som sa jej znovu nevenovala. Chcem pracovať s malými deťmi v malom mestečku v akom som vyrastala. Možno jedného dna nájdem druhú Jarmilu Kratochvílovú.“ „Určite nie,“ poznamenal tréner Kváč. „Je iba jedna Jarmila,“ pousmial sa krútiac hlavou...
(Sobota, 28. júna 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec




























Posledné preteky velikána atletiky.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.