Konečne mi zavolala Karen, jedna z tých dám, čo mi navrhli prácu vodiča mini autobusu pre hercov z Hollywoodu, a pozvala si ma do ich strategického centra organizácie produkcie filmu Drugstore Cowboy. Príjemná a veľmi šarmantná modrooká blondínka s veľkým úsmevom na tvári mi ponúkla kreslo oproti a mohli sme sa po vyše mesiaci zvítať. Bola presne taká istá akú som si ju v pamäti uchoval. Prediskutovali sme si podmienky, ale hlavne náplň práce, ktorú budem nasledujúce dva mesiace vykonávať. Nakoniec sme si podali ruky. Za každý deň práce mi zaplatia sto dolárov. Pracovať sa bude šesť dní v týždni, a to od pondelka až do soboty. Nedele boli vždy voľné. a filmový štáb rozvážať po jednotlivých miestach, kde sa bude filmovať. Potom ma poslal k môjmu prvému nadriadenému, ktorému sa budem každý deň hlásiť. Bol to náš druhý šéf Bruce, ktorého tu nazývajú Kapitán. Hneď mi dal aj prácu, aby som mu mesto trošku poukazoval.
Na druhý deň sme si šli popozerať
všetky miesta, kde sa bude filmovať, aby mohli nákladné vozidlá, maringotky a naše vozidlá pohodlne zaparkovať a mohli operatívne vyrážať na akcie. Boli to prvé dva týždne, keď som Brucea takto rozvážal. Mal veľa adries, kde sme potom chodievali a všeličo vybavovali. Prvé čo bolo, sme boli nakupovať dva Cadillacy 1970, aby sa mohla v jednom strecha rozmontovať a nasadiť kamery zhora a potom kameraman mohol robiť zábery dovnútra.
Toľko vecí človek zažije, čo by ho ani vo sne nenapadlo aká je to invenčná práca plná kumštu. Všetko je prefektne vymyslené a zorganizované, aby to fungovalo a nikdy nezlyhalo. Všetci boli profesionáli, ktorí ma svojím umením denne šokovali. Takto som len vždy obďaleč postával s otvorenými ústami a nemohol som sa vynadívať, čo sa okolo mňa dialo. Každý mal presnú funkciu a vedel, kde má byť v ten správny čas. Pri filmovaní je organizácia veľmi dôležitá, ináč by sa toho veľmi veľa za deň nedalo urobiť. Dostal som sa takto až do hĺbky celého systému.
Za dva týždne ma Bruce zoznámil
s druhým vodičom, ktorý bude presne tú istú prácu robiť ako ja. S Larrym sme si hneď dobre sadli, a tak mi o sebe prezradil, že je rodákom z New York City. Jeho prízvuk som bol schopný veľmi rýchlo zaradiť, pretože som v tom meste nejaký čas žil a i niečo zažil. Prízvuk ľudí z New Yorku je príznačný a ľahko identifikovateľný. Larry bol pôvodne kriminálnym právnikom a pracoval ako verejný obhajca v meste Portland. Teraz si zobral voľno, a tak sa venoval trochu inému žánru aký vyštudoval. Asi iba mne to povedal, že vyštudoval práva, pretože sa stali z nás výborní priatelia. Obaja sme mali červené minibusy Ford pre 12 pasažierov.
Prvé naše výlety boli na letisko, odkiaľ sme privážali všetkých, čo sa filmovania zúčastnili, hlavne štáb a hercov. Mal som aj to šťastie, že som bol vyzdvihnúť hlavného hrdinu filmu - herca Matta Dillona. Urobil som si narýchlo ceduľku z kartónu a napísal na ňu názov filmu. Potom som to pripevnil na tyčku a zdvihol do výšky, aby ma už z diaľky mohli vidieť. Matta som už trošku poznal aj predtým, pretože zopár filmov už natočil, ktoré som si bol v kine pozrieť. Bol už veľmi populárny medzi mládežou. Narodil sa v štáte New York, v mestečku New Rochelle, 18. februára 1964. Bol naozajstným skvostom, pretože sa na nič nehral a hneď sme si dobre rozumeli. Odviezol som ho do hotela Red Lion, ktorý bol na Lincolnovej ulici a Juhozápadnej štvrtej Avenue.
Veľmi výhodne v budove oproti
bolo stredisko filmu, ktoré zabralo polovicu celého prízemia pekne veľkej budovy. Hneď vedľa bola aj menšia reštaurácia, kde sa chodievali všetci stravovať. Iné to bolo už, keď sme boli na jednotlivých miestach, kde sa filmovali časti filmu. Tam vždy dorazila súkromná firma, ktorá nám jedlo pripravovala na raňajky, obed a večeru, nakoľko hodiny bývavali dlhé. To bolo veľmi obľúbené miesto a keď ma hlad navštívil, tak som tam už hneď aj bol. Počas dvoch mesiacov sa na mňa nalepilo úctyhodných osem kilogramov. Od skorého rána až do neskorej noci sme pracovali, a tak som sa s Larrym striedal a nemali sme s tým problémy. Tá neskorá večerná smena mala aj svoje kúzla.
Tiež som bol vyzdvihnúť aj hlavnú hrdinku, ktorá bude vo filme milenkou Matta Dillona - Kelly Lynch, narodená v Golden Valley, Minnesota, 31. januára 1959. Bola to veľmi šarmatná a sexy žena, s ktorou som bol dosť často v kontakte, pretože občas ma nechala strážiť aj jej dcérku Shane, keď jej babička si musela ísť niečo vybavovať. Shane mala niečo vyše troch rôčkov a bola veľmi rozkošná. Vždy sa ma pýtala na rôzne veci zo života, a tak som mal deň vždy obohatený o detské sníčky, ktorými ma denne obdaruvávala. Aj som ju naučil zopár slovenských slovíčiek, ktoré chcela veľmi vedieť. Bolo to veľmi dojímavé ju počúvať ako sa ich snažila vysloviť, ako to len detičky vedia...
Ďalšia hviezdička filmu bola veľmi roztomilá
iba osemnásťročná Heather Graham, ktorá sa narodila 29. januára 1970 v meste Milwaukee, štát Wisconsin. Tesne predtým si už stihla zahrať vo filme, ktorý bol jej vstupom na hviezdnu oblohu. Bol to film License to Drive (1988). Jej milenca v tomto filme hral James LeGros, ktorý sa narodil 27. apríla 1962 v meste Minneapolis, štát Minnesota. Ďalším hercom, ktorý má významnú úlohu v tomto filme je James Remar. Narodil sa sa 31. decembra 1953 v Bostone, štát Massachusetts.
Potom som na letisku bol vyzdvihnúť aj ďalších hercov, ktorí hrali v tomto filme. Pána Williama S. Burroughs, narodeného 5. februára 1914 v St. Louis, štát Missouri. Vyštudoval na Harvardskej univerzite a stal sa z neho veľmi známy americký spisovateľ. Keď som ho vyzdvihol, bol s ním aj jeho osobný agent. Pan Burroughs bol dosť chorý a veľmi bledý. Ledva chodil, a tak ho jeho agent podopieral a on sa podopieral naviac aj o svoju paličku. Čo najrýchlejšie sme vyrazili, aby som ho mohol čo najskôr dopraviť do hotela, aby sa ešte mohol ako-tak doliečiť z doznievajúcej chrípky.
Beach Richards, narodená 12. júla 1920 v meste Vicksburg, štát Mississippi. Zahrala si aj vo filme „Guess Who's Coming to Dinner?“ (Hádaj, kto príde na večeru?), kde bola taktiež nominovaná na Oscara vo vedľajšej úlohe ako matka. V ďalšom filme si v ten istý rok ešte zahrala a dokonca ten film Oscara aj vyhral. Bol to slávny film „In The Heat Of The Night“ (V žiari noci). Tu hrala Mamu Caleba, ktorá prevádzala interupcie tým menej šťastlivým mladým ženám, ktoré si nemohli dovoliť zaplatiť odborného lekára, pretože zákrok bol pomerne drahý.
Posledným hercom,
ktorý hral vedľajšiu úlohu, ale bol dosť do deja zapojený, bol Max Perlich. Narodil sa 28. marca 1968 v meste Toledo, štát Ohio. Bol to taký drobnejší mládenec a keď dorazil ku mne, držal si pevne v náručí skateboard. Akonáhle sme vyšli z haly letiska a smerovali k môjmu vozidlu, nečakane skočil na dosku a presunul sa veľmi rýchlo. Zakončil to krásnym výskokom do výšky a dopadom presne na ňu, takže to vyzeralo veľmi efektne. Bol v tom skutočný majster.
Keď som si ich takto všetkých poprivážal do hotela, bol už len krátky okamih na to, aby sme začali vyrážať na jednotlivé časti filmovania...
Film Drugstore Cowboy (1989) bol natáčaný v septembri a októbri 1988. V záverečných titulkoch filmu okrem hercov a umeleckých tvorivých realizátorov filmu sú uvedení aj pracovníci dielčích výrobných štábov a aj mená členov nášho dopravného oddelenia. Uvádzam ich v skrátenej podobe: Transportation Department: William “Fleet“ Eakland -transportation coordinator; Bruce Simballa - transportation captain; drivers: Harry Alston, Pedro Amaya, Robert Eckholt, Larry Gersten, John Hannah, Scott Hubacek, Lawrence Odgen, John Jan Slovinec, Randall A. Small (camera car), Larry Smith, Pat Stubbs, Paul Thomas. Ešte aj dnes je možné informácie o filme a všetky mená zúčastnených na natáčaní nájsť na internete...
(Streda, 3. septembra 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.