vážnejšími úmyslami, aby som trošku zaryžoval. Po ceste bol kostol, a tak som sa tam šiel vždy pomodliť a dal do zvončeka sto schillingov. Bola to akási moja tradícia a vždy sa mi potom aj darilo a nikdy som neodchádzal naprázdno... Ibaže dnes nastala kríza a bola už obrovská, zrazu som začal všetko prehrávať, až som sa ocitol na dne. Predal som aj svoj fotoaparát za pár schillingov a šiel si to ešte raz vyskúšať. Ono to už ale nešlo a prehral som všetko. Naviac po ceste domov, ešte v Badene, mi auto celkom vypovedalo, a tak som ho musel dať odtiahnuť až do Neuhausu. Nakoľko som nemal už ani na taxík, odviezli nás do Neuhausu odťahovačkou. Už predtým mi niečo v snoch našepkávalo, aby som niečo začal so sebou robiť, lenže ja som to akosi prehliadol a ignoroval.
Na druhý deň
mi kamoš auto začal opravovať a zistil, že má prasknutú prevodovku, takže všetka kvapalina vytiekla. Bol automechanikom a
pracoval v neďalekom Weissenbachu, ktorý bol iba niečo vyše kilometra. Po práci sa do toho pustil, ale potom ma veľmi nepotešil, keď mi oznámil, že keby mal pokračovať v oprave a výmene celej prevodovky, vyšlo by ma to príliš veľa. Nakoniec som sa opravy zriekol a auto som mu nechal za pár schillingov, ktoré som využil na posledné výdavky. Už som nemal peniaze ani na zaplatenie ubytovania, a tak sme s manažérom spísali zmluvu, že mu to všetko splatím, keď sa vrátim do USA. Bolo to vyše tisícky dolárov. Ani na spiatočnú cestu som nemal, a tak som musel zalarmovať priateľa v USA, aby mi rýchlo poslal nejaké peniaze na letenku, aby som sa mohol vrátiť domov do USA.
Na tretí deň som mal peniaze na pošte, tak som rýchlo odcestoval do Schwechatu a kúpil si letenku. Mal som ešte dva dni na to, aby som sa rýchlo pobalil a rozlúčil sa so všetkými a porúčal sa. Bol by som aj zostal naďalej v Rakúsku, lenže v zime tu nebola žiadna práca. V lete som mohol chodiť na stavby a privyrobiť si nejaké peniažky. Teraz sa to vôbec nedalo, takže som sa musel rýchlo porúčať. Je pravda, že Budapešť by ma možno aj späť zobrala, možno, ale už som bol akýsi bez energie, keď mi to na všetkých frontoch celkom skrachovalo, takže byť zase doma v Portlande bolo akýmsi vykúpením a zároveň aj balzamom na ubolenú dušu. Priateľ mi oznámil, že mi dá prácu u neho v čistiarni, keď sa vrátim. Teraz mi už nič nebránilo v tom, aby som nakoniec zamával Schwechatu a ocitol sa vo vzduchu na ceste do Seattlu.
Letel som zase tou istou
leteckou spoločnosťou SAS, ktorá má pravidelné spojenie so Seattlom a odtiaľ to je už len kúsok do Portlandu. Iba niečo vyše polhodinky. Aj som sa tešil, že prídem ešte načas a stihnem aj atletickú sezónu môjho Lincolnovho Gymnázia. Sezóna sa začínala koncom februára a teraz bolo niečo okolo svätého Valentína, keď som sa vracal ako zranený vojak z boja. Medzitým sme sa zastavili na skok aj v Amsterdame a rozlúčil som sa s ním na neurčito. Nakoniec aj v Kodani, odkiaľ ma teraz už SAS spoločnosť previezla ponad Atlantik do Seattlu, Washington State, USA...
Roland ma už čakal so svojím Cadillacom na letisku a bol veľmi rád, keď ma zazrel v dave. Dokonca mi zobral aj batožinu ako môj osobný strážca. Bývali kúsok odo mňa, lenže ja som ten byt už dávno nemal, a tak som prenocoval u nich prvé dni, pokým som si nevybavil nové bývanie. Rýchlo som sa zregeneroval a zabudol na bolesť, ktorá ma ešte nejakú dobu kvárila. Akonáhle som uvidel mojich atlétov, zrazu som akosi ožil a vrátil sa späť do starého kolotoča. Každý deň som pracoval v čistiarni a po obede o pätnástej hodine už aj zarezával ďalšie dve hodiny na tréningu s mojimi zverencami na škole. Ešte dosť pršiavalo, tak sme vonku veľa času netrávili, pretože sme pracovali prevažne na kondícii a v činkárni sme sa vždy dobre zapotili. Postaral som sa o nich, aby boli dobre fyzicky pripravení a schopní vydržať počas celej sezóny podávať čo najlepšie výkony. Ani som sa nenazdal a ušiel mi mesiac. Šetril som peniažky, aby som mohol Rolandovi vrátiť, ale aj manažérovi do Neuhausu za môj pobyt v jeho hoteli. Neskoršie som sa dozvedel, že on bol vlastne aj majiteľom a nielen manažérom...
Mal som toho veľmi veľa, a tak som sa ani nesnažil, aby som sa vrátil a pokračoval v ukončení štúdia na univerzite. Nebol som v najlepšej psychickej pohode, aby som sa mohol po atletickej sezóne vrhnúť znovu na štúdiá. Musel som vrátiť všetky peniaze a naviac nejaké aj chalanom, ktorí mi požičali, keď som už nemal v kasíne a stále som to skúšal...
Čas letel a ja som sa celkom znormalizoval a vyplatil všetky svoje dlhy. Ono boli už Vianoce, keď som si uvedomil aký je život slastný, keď si to človek dobre zariadi. Žil som znovu naplno a užíval si slobody, ktorú som takmer rok postrádal. Bol už rok 1988, pretože ten rok 1987 akosi bez nejakých príjemných prekvapení preletel ďaleko okolo mňa, niekde po mliečnej dráhe.
Ja som ani nežil.
Išiel som si skúsiť znovu zajazdiť si na mini autobuse pre šestnásť cestujúcich na letisku, kde som jazdieval s autobusom z požičovne áut Alamo. Mal som zase príjemný pocit, že zase cestujem a lietam ako ešte iba prednedávnom. Veru dobre som sa cítil, keď som každú hodinku prichádzal na letisko s novými zákazníkmi, ktorí vracali svoje požičané autá a potom leteli spokojne domov. Cestou na letisko som im občas aj zaspieval starú dobrú známu pieseň "Vrátim sa do San Francisca", kde Portland mal byť tým San Franciscom, pretože žiadna pieseň o Portlande neexistuje, takže som to vtipne zamenil. Potlesku som sa vždy dočkal ako na koncerte. Po príchode som všetkým kufre povynášal, ktoré si potom dali na káričky a stratili sa v dave medzi ponáhľajúcimi sa ďalšími cestujúcimi. Niektorí sa aj otočili a zamávali mi, ako keby sme sa už len naposledy videli. Niekedy to bolo aj trošku smutné, ale na moje prekvapenie niektorí pravidelne chodievali do nášho mesta, takže som ich znovu videl a častejšie. Nikto z nich na mňa nikdy nezabudol a vždy mi ponúkol sprepitné za to, že som im pomohol s batožinami a pár milých slov vždy prehodil. Za zaspievanie piesne mi vždy pridali...:)). Na konci dňa som mal celkom peknú výslužku, čo ma držalo pri práci v lepšej nálade každý deň. Ono sme všetci vodiči autobusov pre tieto diškrécie tvrdšie pracovali a obslúžili svojich zákazníkov, aby boli spokojní so stráveným časom v meste. A pri ceste na letisko, aby zase mali aj dobrú náladu pre odletom...
Bolo už horúce leto
a
ja som si ho pekne užíval. Zákazníkov pribúdalo viac a viac, a tak som aj nadčasy dosť často mával, čo mi vôbec nevadilo. Peniažky pekne pribúdali a ja som sa cítil akosi bezpečnejšie. Ani som si neuvedomil, ale keď som mal dobrú náladu, tak som sa s ňou každý deň podelil aj s mojimi zákazníkmi. Spieval som, informoval o historických pamiatkach Portlandu a ďalších miestach, ktoré by si mali v štáte Oregon pozrieť, aby z neho čo najviac spoznali. Je tu naozaj veľa možnosti, pretože tu máme krásne nekonečné pláže pozdĺž pobrežia Tichého oceánu, Crater Lake, vodopády, nekonečný Gorge, savany, rieky, ktoré sú obkolesené nádhernou prírodnou scenériou. Je tu naozaj toho veľa, čo by si mohol návštevník pozrieť a k tomu nesmiem nespomenúť aj končiare pohoria Cascades - Kaskády ako Mt. Hood, Mt. Bachelor, Mt. Shasta, Sisters, ako aj cez rieku Columbia hory štátu Washington, kde je Mt. Saint Helens, Mt. Adams a taktiež aj štyritisícovka Mt. Rainier. Naozaj, čo sa len srdcu ráči a môže sa unášať krásami týchto nekonečných končiarov severozápadu Ameriky.
Ako každý deň i toto bol celkom normálny deň pre mňa, keď som tvrdo pracoval, aby som si nejaké peniažky zaslúžil a pridal si na moje už nové konto, ktoré mi pomaly a isto rástlo. Mal som zase dobrý pocit, hoci to nebol už ten pocit z kasína, pretože tento bol umocnený zaslúženou prácou, ktorú som sa snažil každý deň odvádzať. Pomáhal som ľuďom s batožinami bez rozdielu, zabával ich a informoval.
Po príchode na parkovisko
sa pri mne zastavili dve šarmantné dámy a začali so mnou rozhovor, ktorý mi pripomínal niečo, čo sa len vo filmoch udeje. Boli veľmi príjemne prekvapené a navrhli mi, či by som nechcel pracovať ako vodič mini autobusu a rozvážať hercov z Hollywoodu i keď ešte nie až tak známych, ale niektorí sa už aj trošku dostali do povedomia. Filmovanie sa má začať každú chvíľu, a tak mi dali svoje vizitky, ktoré som si odložil. Dostal som aj pekné sprepitné, ktoré som každý deň nedostával. Bolo to dvadsať dolárov a nie tradičná jednodolárova bankovka. Občas aj päťdolárovka, ale to už bol vrchol. Teraz ale dvadsaťdolárovka ma akosi utvrdila v tom, že to nebol zlý sen a nemusel som sa ani na líca uštipnúť, aby som tomu vôbec uveril. Bola to skutočnosť a fakt!!!
(Utorok, 19. augusta 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec




























Návrat do Ameriky
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.