Lepšieho ani nemohli mať, kto im ten súcit poskytne. Veľa z nich sa mi s ich pádmi zdôverilo, ale na druhej strane takých bolo ešte viac, ktorí sa o tom s nikým zhovárať nechceli.
Prvé kasíno bolo vždy Eldorado,
potom Flamingo-Hilton a posledné tretie Harrah's. Potom som ešte zachádzal do neďalekého mestečka Sparks, kde som vyzdvihol poslednú skupinu, aby som mohol pokračovať po diaľnici číslo 80 -Západ. Bol to expres, a tak tých zastávok veľmi veľa nebolo. Prvá bola v lyžiarskom centre Truckee, potom Colfax, Auburn, Roseville, Východné Sacramento a napokon centrum mesta Sacramento, kde ľudia mali vždy menšiu prestávku. Tam mohli prestupovať na linky po diaľnici číslo 5, buď na sever smerom do Portlandu, alebo na juh do Los Angeles. Ja som potom pokračoval do mesta Davis, Vaccaville, Fairfield, Vallejo, Berkeley, Oakland s konečnou zastávkou v San Franciscu. Bolo to vyše 380 kilometrov a sedem hodín jazdy, a tak sme tam vždy nocovali. Naša firma sa o nás starala znamenite, pretože v každom meste sme mali
vyhradené hotely a motely, v ktorých mali pre nás izby ďalej od zákazníkov, aby sme si mohli dobre odpočinúť. Nebolo to iné ani v tomto prípade. Na autobusové nádražie na Mission Street to bolo z motela ani nie desať minút. Z okna som mal pekný výhľad na moje autobusové nádražie, ktoré bolo učupené medzi budovami. Bolo staré, pôvodné a sídlilo v historickej budove. Netrvalo to ale ani tak dlho a v januári sme boli presunutí do hlavného centra hromadnej mestskej dopravy s vysoko modernými priestormi, kde prichádzali aj slávne električky a autobusy mesta San Francisco. Bolo to niečo prevratného oproti tomu starému chátrajúcemu nádražiu, kde sa aj dosť ťažko manévrovalo s väčšími modernejšími autobusmi. V rokoch tridsiatych boli autobusy predsa len omnoho menšie. Na druhej strane mi ho bolo ľúto, že ho zatvorili, lebo som si naň už aj tak trochu zvykol. Býval som v San Francsicu niekedy aj štyri razy za týždeň.
Čo sa týkalo stravovania,
tak tu bola taká nepísaná dohoda so všetkými stravovacími zariadeniami, ako boli reštaurácie McDonald, Burger King, hotely ale hlavne kasína, ktoré sa o nás vždy perfektne postarali, hlavne keď sme im priviezli nových zákazníkov. Tých sme im vozili denne, takže sme boli odmenení každý deň, a to naraz niekoľkokrát. Vo všetkých štyroch kasínach - Eldorado, Flamingo-Hilton, Harrah's a John Ascuaga's Nugget Casino, Sparks, z ktorých som dnes odviezol domov niekoľko hráčov. Teraz som priviezol do všetkých spomínaných kasín plný autobus nedočkavých hráčov a všade som dostal tri až päť dolárovu stravenku, ktorú som potom mohol využiť. Sparks bol dosť odruky, ale aj tam som si občas odbehol mestskou dopravou, ktorú som mal zdarma, nakoľko som mal mesačník, ktorý mi dávali z našej firmy.
Predsa som nebol trvalým občanom mesta Reno, ale len prechodne som tam prebýval. To bola jedna z tých mnohých odmien, ktoré mi boli poskytnuté, keď som tam prišiel z Portlandu. Ďalšou takou výhodou boli aj diéty, nakoľko som bol novým vodičom a nemal som ešte stabilné smeny a vždy som len vypomáhal, kde ma potrebovali. Za každú hodinu, ktorú som strávil mimo Rena som bol odmenený v priemere sedem dolárov. Pre moje potešenie som nikdy nemusel dlho tráviť svoj čas čakaním a vždy som mal druhú alebo tretiu sekciu, ktorú som urobil. Ako som už spomenul, medzištátna diaľnica číslo 80 - Východ bola hlavným ťahom do New York City, takže ľudia prežili v autobuse aj tri dni, kým sa konečne dostali do záverečnej stanice tejto svetovej metropoly. Cesta to bola pre nich veľmi namáhavá. Autobusy boli vždy plné, a tak sa našej firme aj veľmi dobre darilo.
Po ceste sme mali vytypované miesta
a reštaurácie, ale hlavne Mc Donaldy, kde sme zaparkovali s plným autobusom a priviezli minimálne tridsať hladných ľudí. Vedúci prevádzky nás vždy milo privítal a mne oznámil, že mám všetko zdarma. Každý z mojich cestujúcich minul minimálne päť dolárov, takže to bolo hneď vyše 150 dolárov. Ja som toho tiež viac ako za päť dolárov nikdy neskonzumoval, takže mali vždy zaistený pravidelný príjem. Všetky naše autobusy sa tam zastavili, za deň ich bolo minimálne desať až pätnásť, takže sa nemuseli obávať nedostatku zákazníkov. Moje najobľúbenejšie miesto predsa bolo len na zastávke Východné Sacramento, kde bola nemecká reštaurácia Hofbrau a tam mali výborný výber európskych jedál, kde som si tam vždy na nich pochutnal. Na trase Reno - San Francisco a späť som sa po tejto skúsenosti Mc Donaldom tak trošku aj vyhýbal, pretože toto bola skutočná paráda – práve sem sa prísť naobedovať alebo navečerať. I Američanom sa tam veľmi páčilo, a tak sme tam mali vždy vyše polhodinovú prestávku. Potom to už bola nekonečná 220 kilometrová cesta do kopcov Donner Pass - Donnerovho Priechodu, ktorá končila v Rene.
V San Franciscu som nemával nikdy
až toľko veľa cestujúcich-hráčov, ale zato v Oaklande ma ich čakalo takmer na plný autobus. Bola to skupinka černochov so všetkými generáciami, takže dedkovia, otcovia a ich deti, ktoré museli mať minimálne 21 rokov, pretože to bol minimálný legálny vek pre ľudí, aby mohli ísť do barov a miest, kde sa podávali alkoholické nápoje. Nebolo to osemnásť rokov ako všade inde na svete. Amerika má v tomto primát, že do vojny zahynúť môže ísť mladý človek už ako osemnásťročný, ale vypiť si môže až po dovŕšení veku dvadsaťjeden rokov. Samozrejme, že kasína tento predpis veľmi prísne dodržiavajú, pretože prísť o licenciu a mať k tomu súdne pojednávania sa nikomu nechce riskovať. Zamestanci kasín boli perfektne vytrénovaní na tieto požiadavky, tak boli bdelí a poctivo kontrolovali doklady. Ani som to nikdy nezažil, že by sa niekto mladší dostal do areálu hier bez toho, aby si ho nikto nevšimol. Neskoršie som to pocítil aj ja sám, keď sme boli ubytovaní v hoteli kasíno Mirage Las Vegas s manželkou a s naším malým Johnnym, ktorý bol ešte iba bábätko. Hnali ju odtiaľ aj s kočíkom doslovne ako kriminálnika, až som do toho musel aj zasiahnuť. Vysvetlil som im, že je tu iba krátko a nepozná ešte zákony tejto krajiny, takže aby ju ospravedlnili. Bola na mňa za to veľmi nahnevaná a viac so mnou už do kasína nešla...
Začali sa mi aj nočné výjazdy
do Salt Lake City, ktoré som absolvoval každý deň, nakoľko bolo vždy veľa práce. Moja nočná smena začínala pravidelne o 22:00 hodine a končil som na druhý deň o 8:00 hodine v Salt Lake City. Mal som tieto nočné výjazdy veľmi rád. Raz som urobil aj dennú jazdu na tejto trase a bolo to skutočné utrpenie. Je to obrovská nuda jazdiť naprieč púštnou krajinou s nekonečnými rovinami a so skoro žiadnymi stromami vyše 830 kilometrov. Určite keby som najprv jazdil iba cez deň, určite by som si na to zvykol, nakoľko som to predtým robieval južnou trasou z Los Angeles do New Yorku, Bostonu a iných miest východného pobrežia. Nočné jazdy boli ako balzam na oči, pretože cez deň odrazy svetla z nekonečných pieskových plôch, ktorých tam bolo neúrekom pozdĺž celej diaľnice, boli dosť veľkou záťažou.
Na trase do Salt Lake City
s
om sa pravidelne zastavil v mestečkách Fernley a Lovelock. Potom vo Winnemucca, kde som mal vždy prestávku po vyše 270 kilometrovej jazde. Malú zastávku som mal potom vo vlakovej stanici mestečka Carlin. Potom už nasledovala veľká zastávka v meste Elko, ktoré bolo od Rena vzdialené takmer 470 kilometrov. Po ceste pred veľkou a poslednou prestávkou v meste Wendover bolo nenápadné mestečko Wells, ktoré malo iba niečo okolo 1300 obyvateľov a bolo v nadmorskej výške 1716 metrov. Tam som len zbehol k benzínovej pumpe, ktorá bola nádherne vysvietená, aby si ju každý z diaľnice všimol. Bola tam drevená truhlica, v ktorej bývali vždy nejaké zásielky, ktoré som potom zakaždým vzal so sebou do Salt Lake City. Za tú vyše polročnú službu som tam nikdy nikoho nevyzdvihol, ale i tak som sa vždy tešil na túto oázu nekonečnej púšte štátu Nevada. Ďalšie mestečko malo práve tento názov a volalo sa skutočne Oasis-Oáza. Oasis je položené v nadmorskej výške 1786 metrov a obyvateľov ma akurát toľko, koľko sa ich tam zmestí. Je ich iba okolo tridsať.
Konečne som dorazil
do predposledného mesta, ktoré bolo známe kasínami s populáciou iba niečo nad 4400. Bolo to po vyše 640 kilometroch a tu som vždy mával vyše polhodinovú prestávku a o šiestej ráno som vyrážal. Teraz ma už čakal len posledný úsek do Salt Lake City, ktorý meral okolo 195 kilometrov. Bol to celkovo najťažší úsek nielen preto, že som mal už za sebou osem hodinovú jazdu, ale hlavne kvôli tomu, že celou cestou do Salt Lake City ma oslepovalo ostré vychádzajúce slnce. To ma kvárilo nekonečné dve hodiny!!!
( Štvrtok, 30. októbra, 2014 od 19:30 hod. - 24:00 hod. )
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec




























Nová Kariéra II.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.