z diaľnice. Tu sme pravidelne vchádzali do mesta Oakland, smerom k autobusovému nádražiu. Tento viadukt - železobetónový kolos vážiaci tisícky ton sa celkom odtrhol a zavalil spodny výjazd. Pamätám si, že jeden z tých šťastlivcov, ktorí tam bojovali o život, to prežil, ale prestál trojdňové ťažké muky, že ho to tam celého rozdlávi, keď sa horná časť pomaly tlačila nad jeho hlavu a on bol v aute ako v truhle uväznený. V televízii potom ukazovali počas tých prvých dní zábery, ako sa k nemu nakoniec predsa len záchranári prevŕtali a poskytli mu prvý pohárik vody a jedla, pretože tam bol asi tri dni bez všetkého. Nakoniec ho aj úspešne vyslobodili. Všetci boli veľmi šťastní, hlavne jeho rodina sa z toho všetkého tešila najviac. Užívali si každý jeho deň života. Trvalo to dokopy asi niečo okolo dvoch alebo troch týždnov, keď sme sa potom všetci dozvedeli, že 63 ročný pán podľahol srdcovému infarktu po tom veľkom šoku, ktorý tam musel prežívať.
Mali sme všetky príjazdy zablokované, pretože sa museli vykonávať obrovské a nekonečné opravy vozoviek, mostov a ulíc, ktoré boli postihnuté zemetrasením. Nakoniec som sa tam aj ja dostal po dvoch týždňoch, ale obrovskou obkľukou. Keď som konečne prišiel do centra Santa Cruz, nepoznával som to moje nádražie. Bolo v troskách a nádherné historické budovy boli iba ruiny. Bolo mi z toho všetkého nanič.
Prenocoval som v našom moteli
a na druhý deň som sa vracal krajinkami, ktoré som dovtedy vôbec nepoznával. V tom období som si vôbec neuvedomoval a asi ani nikto netušil, čo nás čaká v túto nastávajúcu zimu, keď sneh začal posypávať vozovky po celej ceste smerom do Rena.
Cesta zo Sacramenta (467 tisíc obyvateľov) pekne stúpala, keď si človek predstaví, že samotné mesto je v nadmorskej výške iba 9 metrov. Ďalšie mesto a druhá zastávka Roseville má 128 tisíc obyvateľov a zanedbateľne je trochu vyššie, ale stále iba 50 metrov nad morom. Tretia zastávka bolo mestečko Auburn s niečo vyše 13 tisíckami obyvateľov a položené už trošku vyššie, a to 374 metrov nad morom. Tam sa už sneh ukazoval v plnšej sile, a tak sme si všetci museli dávať reťaze, pretože sme mali pred sebou veľmi dlhý úsek stúpajúcej diaľnice číslo 80 - Východ. Štvrtá veľká zastávka bola v mestečku Colfax s 1963 obyvateľmi, ale už v peknej nadmorskej výške 734 metrov a podstatne vyššie v porovnaní so začínajúcim mestom na tejto trase, mestom Sacramentom. Doprava sa začala dosť spomaľovať a ja som sa modlil, aby som sa niekde v strede vozovky nemusel zastaviť, pretože potom sa horšie v stúpaniach rozbieha z úplneho zastavenia a na zľadovatenej ceste. Autá končili v závejoch, narážajúc do bezpečnostných zvodidiel, a tak som mal pred sebou nekonečný cintorín áut. Ľudia dosť zanedbali chránenie svojich vozidiel reťazami alebo oceľovými káblami, ktoré by im zvyšovali nádej prejsť cez tento nekonečne stúpajúci zľadovatený priesmyk, ktorý sa ešte len vystupňoval od Donnerového jazera. Táto celá časť sa aj nazýva Donner Pass - (Donnerov priechod). Jeho najvyšším bodom je nadmorská výška 2151 m, takže naozaj neuveriteľne vysoko. Potom trochu nižšie je aj predposledná zastávka pred mestom Renom. Je to miesto lyžiarskych stredísk mesto Truckee s niečo vyše 16 tisíckami obyvateľov a stále je ešte pekne vysoko vo výške 1773 metrov nad morom. Zvládol som to a veľmi som si vydýchol. Bol som jeden z posledných spojov, ktoré to zvládli. Za nami stovky osobných vozidiel, autobusov, nákladných a ťažkých vozidiel zostalo visieť nasledujúce dni pozdĺž celej diaľnice. Dozvedel som sa, že naviac tam bol aj zosun pôdy a to ešte viac skomplikovalo situáciu pri poskytovaní pomoci a odťahovaní poškodených vozidiel. Ešte dlho som tam vídaval stovky áut narazených na ochranných zvodidlách, keď konečne bol diaľničný úsek otvorený pre verejnosť.
Bol som veľmi rád, keď som napokon v zdraví
dorazil do môjho mesta Rena, ktoré má vyše 226 tisíc obyvateľov a je v nadmorskej výške 1373 metrov. Keď som konečne zastavil v hoteli Eldorado, mal som pocit, že som akurát odspieval áriu v La Scale po boku Lucianna Pavarottiho a on mi tiež gratuloval k môjmu výkonu. Ľudia boli veľmi šťastní, že sme tam nezostali bezradne visieť odkázaní napospas osudu. Po našom príchode asi tak za dve hodiny nám oznámili, že celý tento úsek bude až do mesta Roseville uzatvorený, a to až do odvolania, pretože musia uvoľniť všetku tú masu blata a zeminy, ktorá blokuje obrovský cestný úsek diaľnice číslo 80 - Východ. Jediný spôsob ako sa tam dostať, bola cesta na juh smerom do Carson City po diaľnici číslo 50 do Lake Tahoe. Tým sa nadchádzalo okolo 90 kilometrov a naviac s časovou stratou asi dvoch hodín. Boli tu nekonečné stúpania cez hory k Lake Tahoe. Tiež dosť vodičov sa nemohlo dostať domov a tak nič iné neostávalo, len aby sme my, ktorí sme mali to šťastie, že sme sa tam dostali, nakoniec zachraňovali celú situáciu. Mrzlo po celé dni a v noci to bolo ešte horšie. Teploty prekračovali mínusové hranice a i vyše -25 stupňov nebolo nezvyčajné. Autobusy sme mali naštartované, aby boli pre cestujúcich vyhriate. Navečer som sa presunul do Lake Tahoe. Toto vzácne jazero je položené v nadmorskej výške 1897 metrov s obvodom 114 kilometrov a rozlohou 490 kilometrov štvorcových. Jeho priemerná hĺbka je 300 metrov a maximálna hĺbka je 501 metrov. Bol som poriadne vyčerpaný, tak som si šiel hneď ľahnúť po príchode do motela, v ktorom sme potom nasledujúce dva týždne bývali a prevážali ľudí touto trasou. Platili mi diéty nepretržite a veľmi pekne, takže finančne som si vtedy veľmi pomohol. Tiež sa o nás mimoriadne dobre starali. Rozvážal som ľudí prevažne v noci z Lake Tahoe do Sacramenta a odtiaľ som sa potom zase vracal späť do centra Lake Tahoe.
Konečne sa to všetko skončilo a boli tu Vianoce. Mal som náhodou aj cestu do Salt Lake City, kde boli moji dobrí známi. Strávil som tam Vianoce, ale hneď v ten istý večer po 22. hodine som sa vracal späť do Rena s plným autobusom cestujúcich.
Blížilo sa obdobie, keď sa budem musieť vrátiť späť do Portlandu, pretože to bolo obdobie nových kontraktov a ja som tu bol predsa len ako hosť. Moja návšteva sa pomaly a isto krátila a to bol aj môj koniec v tomto pohostinnom meste. Musím povedať, že som tu zažil veľa nádherných chvíľ, na ktoré budem stále spomínať len v tom najlepšom.
Popri mnohých regulárnych spojoch
som si užíval aj na zájazdoch, ktorých som absolvoval peknú hŕstku. Tiež nezabúdam aj na niektoré príhody, ktoré ma počas tohto obdobia sprevádzali. Prvý zájazd som absolvoval do neďalekého historického mestečka, ktoré bolo iba 42 kilometrov od Rena. Išlo sa ale do pekných kopčekov s nekonečnými serpentínami a okolím, kde sme mohli uzrieť aj mustangy. Človek v tom okamihu akoby bol súčasťou čriedy a preháňal sa s ňou po pahorkoch posiatych nekonečnými zelenými lúkami. Aj som sa zasnil do tejto vidiny, ale v tom okamihu som zistil, že som skoro zišiel z cesty. Našťastie to bolo hore kopcom, takže som ostal len na krajnici.
Virginia City je v nadmorskej výške 1874 metrov a s 855 obyvateľmi. Kedysi to bolo veľké mesto a pred 150 rokmi mimoriadne prosperovalo vďaka ťažbe striebra a bolo považované za najbohatšie mesto v celých Spojených štátoch amerických. Vtedy tu žilo vyše 25 tisíc ľudí i s rodinami. V roku 1875 nastali veľké problémy, ktoré sa však promptne neriešili, ale až koncom roku 1879, čo už bolo veľmi neskoro. Práca v baniach bola veľmi náročná - baníci museli nekonečné hodiny veľmi tvrdo pracovať vo veľkých horúčavách, nakoľko sa tam objavili termálne horúce pramene a aj z týchto dôvodov sa nedožívali vysokého veku. Taktiež v období 1859 až 1879 bolo v baniach veľmi veľa požiarov, čo ovplyvnilo aj bezpečnosť práce, a tak baníci začali postupne odchádzať. Taktiež samotné mesto zažilo mnoho požiarov. Najväčší bol 26. októbra v roku 1975, keď 90 percent mesta vyhorelo a škody dosiahli vyše 12 miliónov dolárov, preto sa veľká časť mesta musela prebudovávať. Po tomto požiari sa ešte viac rodín odsťahovalo a počet obyvateľov sa znížil na menej ako polovicu. Postupom rokov sa obyvatelia začali celkom vytrácať z tohto v istom čase najprosperujúcejšieho mesta v celej zemi. V roku 1900 tu žilo už iba okolo 2700 obyvateľov. V roku 1930 dokonca iba 590 obyvateľov...
(Piatok, 7. novembra 2014 o 19:30 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Nová Kariéra III. 
Môj priateľ a kolega z Utahu
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-