z diaľnice. Tu sme pravidelne vchádzali do mesta Oakland, smerom k autobusovému nádražiu. Tento viadukt - železobetónový kolos vážiaci tisícky ton sa celkom odtrhol a zavalil spodny výjazd. Pamätám si, že jeden z tých šťastlivcov, ktorí tam bojovali o život, to prežil, ale prestál trojdňové ťažké muky, že ho to tam celého rozdlávi, keď sa horná časť pomaly tlačila nad jeho hlavu a on bol v aute ako v truhle uväznený. V televízii potom ukazovali počas tých prvých dní zábery, ako sa k nemu nakoniec predsa len záchranári prevŕtali a poskytli mu prvý pohárik vody a jedla, pretože tam bol asi tri dni bez všetkého. Nakoniec ho aj úspešne vyslobodili. Všetci boli veľmi šťastní, hlavne jeho rodina sa z toho všetkého tešila najviac. Užívali si každý jeho deň života. Trvalo to dokopy asi niečo okolo dvoch alebo troch týždnov, keď sme sa potom všetci dozvedeli, že 63 ročný pán podľahol srdcovému infarktu po tom veľkom šoku, ktorý tam musel prežívať.
Mali sme všetky príjazdy zablokované, pretože sa museli vykonávať obrovské a nekonečné opravy vozoviek, mostov a ulíc, ktoré boli postihnuté zemetrasením. Nakoniec som sa tam aj ja dostal po dvoch týždňoch, ale obrovskou obkľukou. Keď som konečne prišiel do centra Santa Cruz, nepoznával som to moje nádražie. Bolo v troskách a nádherné historické budovy boli iba ruiny. Bolo mi z toho všetkého nanič.
Prenocoval som v našom moteli
a na druhý deň som sa vracal krajinkami, ktoré som dovtedy vôbec nepoznával. V tom období som si vôbec neuvedomoval a asi ani nikto netušil, čo nás čaká v túto nastávajúcu zimu, keď sneh začal posypávať vozovky po celej ceste smerom do Rena.
Cesta zo Sacramenta (467 tisíc obyvateľov) pekne stúpala, keď si človek predstaví, že samotné mesto je v nadmorskej výške iba 9 metrov. Ďalšie mesto a druhá zastávka Roseville má 128 tisíc obyvateľov a zanedbateľne je trochu vyššie, ale stále iba 50 metrov nad morom. Tretia zastávka bolo mestečko Auburn s niečo vyše 13 tisíckami obyvateľov a položené už trošku vyššie, a to 374 metrov nad morom. Tam sa už sneh ukazoval v plnšej sile, a tak sme si všetci museli dávať reťaze, pretože sme mali pred sebou veľmi dlhý úsek stúpajúcej diaľnice číslo 80 - Východ. Štvrtá veľká zastávka bola v mestečku Colfax s 1963 obyvateľmi, ale už v peknej nadmorskej výške 734 metrov a podstatne vyššie v porovnaní so začínajúcim mestom na tejto trase, mestom Sacramentom. Doprava sa začala dosť spomaľovať a ja som sa modlil, aby som sa niekde v strede vozovky nemusel zastaviť, pretože potom sa horšie v stúpaniach rozbieha z úplneho zastavenia a na zľadovatenej ceste. Autá končili v závejoch, narážajúc do bezpečnostných zvodidiel, a tak som mal pred sebou nekonečný cintorín áut. Ľudia dosť zanedbali chránenie svojich vozidiel reťazami alebo oceľovými káblami, ktoré by im zvyšovali nádej prejsť cez tento nekonečne stúpajúci zľadovatený priesmyk, ktorý sa ešte len vystupňoval od Donnerového jazera. Táto celá časť sa aj nazýva Donner Pass - (Donnerov priechod). Jeho najvyšším bodom je nadmorská výška 2151 m, takže naozaj neuveriteľne vysoko. Potom trochu nižšie je aj predposledná zastávka pred mestom Renom. Je to miesto lyžiarskych stredísk mesto Truckee s niečo vyše 16 tisíckami obyvateľov a stále je ešte pekne vysoko vo výške 1773 metrov nad morom. Zvládol som to a veľmi som si vydýchol. Bol som jeden z posledných spojov, ktoré to zvládli. Za nami stovky osobných vozidiel, autobusov, nákladných a ťažkých vozidiel zostalo visieť nasledujúce dni pozdĺž celej diaľnice. Dozvedel som sa, že naviac tam bol aj zosun pôdy a to ešte viac skomplikovalo situáciu pri poskytovaní pomoci a odťahovaní poškodených vozidiel. Ešte dlho som tam vídaval stovky áut narazených na ochranných zvodidlách, keď konečne bol diaľničný úsek otvorený pre verejnosť.
Bol som veľmi rád, keď som napokon v zdraví
dorazil do môjho mesta Rena, ktoré má vyše 226 tisíc obyvateľov a je v nadmorskej výške 1373 metrov. Keď som konečne zastavil v hoteli Eldorado, mal som pocit, že som akurát odspieval áriu v La Scale po boku Lucianna Pavarottiho a on mi tiež gratuloval k môjmu výkonu. Ľudia boli veľmi šťastní, že sme tam nezostali bezradne visieť odkázaní napospas osudu. Po našom príchode asi tak za dve hodiny nám oznámili, že celý tento úsek bude až do mesta Roseville uzatvorený, a to až do odvolania, pretože musia uvoľniť všetku tú masu blata a zeminy, ktorá blokuje obrovský cestný úsek diaľnice číslo 80 - Východ. Jediný spôsob ako sa tam dostať, bola cesta na juh smerom do Carson City po diaľnici číslo 50 do Lake Tahoe. Tým sa nadchádzalo okolo 90 kilometrov a naviac s časovou stratou asi dvoch hodín. Boli tu nekonečné stúpania cez hory k Lake Tahoe. Tiež dosť vodičov sa nemohlo dostať domov a tak nič iné neostávalo, len aby sme my, ktorí sme mali to šťastie, že sme sa tam dostali, nakoniec zachraňovali celú situáciu. Mrzlo po celé dni a v noci to bolo ešte horšie. Teploty prekračovali mínusové hranice a i vyše -25 stupňov nebolo nezvyčajné. Autobusy sme mali naštartované, aby boli pre cestujúcich vyhriate. Navečer som sa presunul do Lake Tahoe. Toto vzácne jazero je položené v nadmorskej výške 1897 metrov s obvodom 114 kilometrov a rozlohou 490 kilometrov štvorcových. Jeho priemerná hĺbka je 300 metrov a maximálna hĺbka je 501 metrov. Bol som poriadne vyčerpaný, tak som si šiel hneď ľahnúť po príchode do motela, v ktorom sme potom nasledujúce dva týždne bývali a prevážali ľudí touto trasou. Platili mi diéty nepretržite a veľmi pekne, takže finančne som si vtedy veľmi pomohol. Tiež sa o nás mimoriadne dobre starali. Rozvážal som ľudí prevažne v noci z Lake Tahoe do Sacramenta a odtiaľ som sa potom zase vracal späť do centra Lake Tahoe.
Konečne sa to všetko skončilo a boli tu Vianoce. Mal som náhodou aj cestu do Salt Lake City, kde boli moji dobrí známi. Strávil som tam Vianoce, ale hneď v ten istý večer po 22. hodine som sa vracal späť do Rena s plným autobusom cestujúcich.
Blížilo sa obdobie, keď sa budem musieť vrátiť späť do Portlandu, pretože to bolo obdobie nových kontraktov a ja som tu bol predsa len ako hosť. Moja návšteva sa pomaly a isto krátila a to bol aj môj koniec v tomto pohostinnom meste. Musím povedať, že som tu zažil veľa nádherných chvíľ, na ktoré budem stále spomínať len v tom najlepšom.
Popri mnohých regulárnych spojoch
som si užíval aj na zájazdoch, ktorých som absolvoval peknú hŕstku. Tiež nezabúdam aj na niektoré príhody, ktoré ma počas tohto obdobia sprevádzali. Prvý zájazd som absolvoval do neďalekého historického mestečka, ktoré bolo iba 42 kilometrov od Rena. Išlo sa ale do pekných kopčekov s nekonečnými serpentínami a okolím, kde sme mohli uzrieť aj mustangy. Človek v tom okamihu akoby bol súčasťou čriedy a preháňal sa s ňou po pahorkoch posiatych nekonečnými zelenými lúkami. Aj som sa zasnil do tejto vidiny, ale v tom okamihu som zistil, že som skoro zišiel z cesty. Našťastie to bolo hore kopcom, takže som ostal len na krajnici.
Virginia City je v nadmorskej výške 1874 metrov a s 855 obyvateľmi. Kedysi to bolo veľké mesto a pred 150 rokmi mimoriadne prosperovalo vďaka ťažbe striebra a bolo považované za najbohatšie mesto v celých Spojených štátoch amerických. Vtedy tu žilo vyše 25 tisíc ľudí i s rodinami. V roku 1875 nastali veľké problémy, ktoré sa však promptne neriešili, ale až koncom roku 1879, čo už bolo veľmi neskoro. Práca v baniach bola veľmi náročná - baníci museli nekonečné hodiny veľmi tvrdo pracovať vo veľkých horúčavách, nakoľko sa tam objavili termálne horúce pramene a aj z týchto dôvodov sa nedožívali vysokého veku. Taktiež v období 1859 až 1879 bolo v baniach veľmi veľa požiarov, čo ovplyvnilo aj bezpečnosť práce, a tak baníci začali postupne odchádzať. Taktiež samotné mesto zažilo mnoho požiarov. Najväčší bol 26. októbra v roku 1975, keď 90 percent mesta vyhorelo a škody dosiahli vyše 12 miliónov dolárov, preto sa veľká časť mesta musela prebudovávať. Po tomto požiari sa ešte viac rodín odsťahovalo a počet obyvateľov sa znížil na menej ako polovicu. Postupom rokov sa obyvatelia začali celkom vytrácať z tohto v istom čase najprosperujúcejšieho mesta v celej zemi. V roku 1900 tu žilo už iba okolo 2700 obyvateľov. V roku 1930 dokonca iba 590 obyvateľov...
(Piatok, 7. novembra 2014 o 19:30 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Nová Kariéra III. 
Môj priateľ a kolega z Utahu
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-