musieť podrobiť väčšej operácii, nakoľko sa rakovina začala veľmi rýchlo šíriť.

Mal som na to asi týždeň,

aby som sa rozhodol, či chcem aby ma operovali. Tu sú operácie dobrovoľné a nikto nikoho na nič netlačí. Ľudia sa slobodne rozhodujú o svojom osude. Vedel som, že mám rakovinu a že s ňou sa mi aj život skracuje. Bezsenné noci plné tragických výjavov umocnené studeným potom ma rýchlo ubíjali. Bol som ženatý ani nie mesiac a život sa mi pred očami uzatváral. Hneď sme sa s manželkou bez mihnutia oka rozhodli, že sa podrobím tejto náročnej operácii. Na ten deň nikdy nezabudnem, pretože to bolo presne 7. januára 1992, keď som zatvoril oči a prebral som sa v posteli s hadičkou napojenou na nádobku, ktorá sa spokojne hojdala, keď som sa stojanu náhodne trošku dotkol. Do nej pomaly kvapkali jasné červené kvapky mojej krvi. Prežíval som naďalej nepríjemné dni, ale hlavne noci, pretože nikto ešte presne nevedel, aké sú moje prognózy na celkové vyliečenie.

Mal som zhubný kožný nádor –

melanóm, ktorý je veľmi agresívny a údajne sa rýchlo rozširuje hlavne krvnými cestičkami. Melanóm sa údajne nedá veľmi liečiť chemoterapiou a ožarovaním, preto sa to musí rázne operačne odstrániť. Nebolo to už ani príliš ďaleko od mojich pľúc a to by bolo už asi dosť neskoro, ak by som vyčkával a odkladal operáciu na iný termín. Pán doktor si pozval aj špecialistu na rakovinu krku, ktorý prieletel priamo z druhej časti Ameriky z mesta Boston, Massachusetts. Počas päťhodinovej operácie mi museli vybrať aj lymfatické uzliny, pretože boli celé zasiahnuté a taktiež hlasivky boli v nebezpečí a hrozilo, že o ne prídem. Museli mi aj do nich skalpelom trochu zasiahnuť, aby odstránili menšie zárodky rakoviny, ktoré sa tam rozširovali.

Keď ma po operácii prišla pozrieť

moja manželka, tak som sa ledva postavil na nohy, ešte dosť oslabený po náročnom zákroku. Z krku mi ešte stále trčala hadička a pomalou chôdzou som rukou tlačil stojan, na ktorom bola nádobka zavesená a krv do nej naďalej pomaly odkvapkávala. Pri pohľade na mňa sa na druhej strane chodby manželka veľmi ľústostivo rozplakala a s natiahnutými rukami pomaly dosť neisto mi kráčala naproti, aby si ma objala. Slzy sa jej prudko valili po lícach a jej modré oči ako keby plávali v rozbúrenej rieke kričiac o pomoc. Veľmi ma ani objať nemohla, tak sa ma iba jemne dotkla okolo ramien. Potom mi neskoršie povedala, že som vyzeral ako Frankenstein, keď uvidela tú hadičku, ktorá mi z krku trčala...:) Jirko ma prišiel tiež navštíviť a prvé čo ho napadlo nebolo príliš lichotivé, keď vyriekol: „Vyzeráš, ako keby si práve hrobárovi z lopaty ušiel...“ :) Pomyslel som si, že ešte ani teraz neviem aký môj osud bude, pretože som mal pred sebou veľa dní, aby sa mi celý môj stav stabilizoval.

Po operácii som chodieval

na pravidelné kontroly a prvé tri mesiace som ledva prežil od bolestí krku. Riadne som ani nemohol spať, pretože takmer tridsať centimetrová jazva ma dosť kvárila a prvý mesiac som sa nemohol ani len otočiť a musel som ležať iba na chrbte. Intervaly môjho spánku boli veľmi krátke a povedal by som, že len asi hodinu som dokázal v kľude spať. Až som sa celkom fyzicky vyšťavil, až potom som dokázal spať aj dve hodinky v kuse. Boli to galeje, hlavne ten prvý pooperačný mesiac. Za prvý mesiac som aj dosť schudol, čo mi dosť oslabilo telo, takže som len s veľkou námahou prešiel zopár metrov. Postupne som sa snažil každý deň čo najviac prejsť, aby som si kondíciu aspoň trošku vylepšil. Darilo sa mi to veľmi pekne a za šesť mesiacov som sa z toho všetkého celkom dostal.
Začali sme s manželkou dosť cestovať, ako keby som chcel všetko stihnúť, pretože život bol pre mňa stále dosť krátky. V mysli som si stále vážil každú minútu, ktorou ma pán obdaril. Cestovali sme a len si užívali tieto prekrásne okamihy nášho života. Šoférovať som už mohol, i keď s veľkými bolesťami, a tak sme sa vybrali na Mt. Hood a okolie. Taktiež sme si šli pozrieť aj Multnomah vodopád, ktorý padá z výšky 180 metrov a hrmiací naráža na skalu, ktorá sa pred mnohými storočiami zrútila z výšky a pristála na plošinke pod samotným vodopádom. V roku 1981 som sa na nej vyfotil aj v spoločnosti môjho dobrého známeho, ktorého rodina mi pomáhala v začiatkoch po príchode do tohto nádherného kraja.

Šli sme si pozrieť aj všetky veľké mestá,

do ktorých som kedysi jazdieval autobusom firmy Greyhound. Prvé sme si vybrali San Francisco, kde sme sa dopravili autobusom, ktorý som mal zdarma. Ja som predtým prespával iba kúsok od starého autobusového nádražia, odkiaľ som naň dobre videl, ale teraz sme sa ubytovali v moteli, kde tiež niektorí vodiči chodievali, ale bol to celkom slušný kúsok od centra mesta. Odtiaľ sme potom chodievali do okolia na prechádzky. Mali sme to iba kúsok na pekný kopček, z ktorého sme potom mali nádherný výhľad na mesto San Francisco. Popozerali sme si mnohé miesta, ktoré som už dobre poznal, tak pri ceste sme sa zviezli aj známou električkou po strmých kopcoch a zase vracajúc sa sme prežívali nekonečné schádzanie. Potom sme sa zase šli pozrieť k mostu – svetoznámemu Golden Gate Bridge. V ten deň bola dosť veľká hmla a aj dosť fučalo, čo je však normálne pre túto časť San Francisca, nakoľko je to akási obrovská brána z Tichého oceánu do samotného mesta.

Tesne pred odletom do Las Vegas

som si zobral z banky pôžičku rovných päť tisíciek, pretože sme šli osláviť život a ja som plánoval, že si aj zahrám v kasíne. Po príchode do hotela Mirage sme sa ubytovali na šestnástom podlaží a užívali sme si denné kúpanie. Bolo tam skutočne nádherne s nezabudnuteľnými spomienkami. Užívali sme si krásne dni pri vode a ja som si potom navečer odskočil zahrať do kasína, zatiaľ čo manželka pozerala bohatý televízný program. Snažil som tam nebyť príliš dlho, aby som jej nechýbal. Narodeniny sme spoločne oslávili 26. júna, keď nám priamo do izby čašník priniesol plno dobrôt na tácke. Boli tam rybie špeciality, ktorými bola moja manželka veľmi nadšená, taktiež čerstvé jahody so šľahačkou, ako aj správne vychladené šampanské. Manželka bola v siedmom nebi a ja som sa s ňou zviezol... Tento deň bol veľmi vydarený, navyše narodeniny som si na druhý deň ozdobil aj peknou odmenou v podobe výhry vyše dvadsaťpäť tisíc dolárov. Týmto to ale neskončilo a vzrušenie pokračovalo, keď manželka začala mať ranné nevoľnosti po úpale, ktorý si spôsobila príliš dlhým opaľovaním sa. Bola spálená na červeno ako ten krab, ktorého sme si iba pred dvomi dňami dávali pri oslave mojich narodenín. Stala sa rázom zo mňa zdravotná sestrička a o manželku som sa poctivo staral. Spálené telo som jej schladzoval ľadovými obkladmi a aspoň takto trošku som jej utlmoval bolesti. Naďalej mala nevoľnosti a pravidelne odbiehala na toaletu.

Prišiel 28. jún

a s ním aj veľké prekvapenie, keď sme sa skoro ráno zobudili na obrovské trasenie celého hotela a škrípanie dverových zárubní. Trvalo to iba niekoľko sekúnd, ale pre nás to bola večnosť. Bolo to zemetrasenie, ktoré sa udialo v mestečku Landers a bolo o sile 7.3 Richterovej stupnice. Bolo to najsilnejšie zemetrasenie za posledných 40 rokov v USA. Pocítili sme ho až tu v Las Vegas a dosť negatívne, pretože škody boli veľmi rozsiahle a niektoré kasína mali celkom poškodené všetky potrubia vodného zdroja. Práve tie kasína neskoršie aj zbúrali. Nevyspatý a rozrušený som nemohol už vôbec zaspať, a tak som si okolo siedmej odskočil dole do kasína, kde vysedávalo zopár unavených hráčov pri stole Baccarat. Darilo sa mi, a tak som odchádzal spokojný s niečo okolo päť tisíckami k dobru. Nestihol som sa ani riadne rozlúčiť so spoluhráčmi, ked tu zrazu sa celý hotel zatriasol. V tom okamihu som sa videl zaživa byť pochovaný, pretože to bolo dosť hrôzostrašné. Nakoniec všetko veľmi dobre dopadlo a my sme sa šťastlivo vrátili domov.
Po vyšetrení manželkiných pretrvávajúcich nevoľností nám pán doktor oznámil tú radostnú novinu, že manželka je v požehnanom stave a čaká dieťatko... :)

(DOKONČENIE NABUDÚCE)

Ján Slovinec