ktoré boli pri hlavnej ceste, hneď pri hoteli Magura. V tých časoch tam ešte bolo staré námestie s autobusovým nádražím. Teraz je to všetko zastavané na nepoznanie.
Mal som to iba kúsok na Petřín, kde som trávieval voľný čas. Odtiaľ to už bolo iba na skok na Hradčany a aj na Strahov, kde som pravidelne chodieval obdivovať atlétov. Vybral som si vrhačov, a tak som sa zoznámil aj s niektorými, ktorí boli na solídnej úrovni vtedajšej československej atletiky. Boli to hlavne dvaja diskári, ktorí boli schopní hodiť takmer 60 metrov, čo je ešte aj teraz výkon úctyhodný. Chodieval som potom s nimi aj na ich atletické súťaže. Raz som si dokonca zasúťažil aj s ich trénerom v hode diskom a dopadlo to celkom dobre v môj prospech...
Na prechádzkach
som sa zatúlal aj na atletický štadión na Juliske, kde trénovali atléti Dukly Praha. Mal som jediný cieľ - znovu sa po rokoch stretnúť s mojím známym Imrichom Bugárom. Mal som šťastie a zastihol som ho na štadióne, keď trénoval pod vedením trénera Vlčka. Keď mali menší oddychový čas, tak som sa k nim priblížil a opýtal sa, či sa môžem s nimi trošku pozhovárať. Nenamietali, a tak som sa predstavil, lebo som bol pre nich celkom cudzím človekom, hoci nie až tak celkom, pretože pred 17 rokmi som sa spoznal s Imrichom Bugárom na pretekoch II. SNAL, keď sa na jeseň 1973 konalo atletické kolo práve v Trnave. Imrich Bugár tam vtedy pretekal v hode diskom za Bratislavu a vyhral hodom 46,14 m. Mal iba osemnásť rokov, ale postavu ako Jánošík. Meral 195 centimetrov a sily mal k tomu ako medveď grizzly. Históriu už každý pozná, že vyhral veľa pretekov a je považovaný za jedného z najlepších diskárov v československej histórii. Prvý v poradí je Ludvík Daněk.
Po tréningu ma potom Imrich Bugár pozval aj do atletického strediska, ktoré bolo priamo na štadióne a zoznámil ma aj s ďalšími reprezentantami. Tak som spoznal aj Jardu Brabca, ktorý bol prvý, čo vrhol guľou za magickú 21 metrovú hranicu. Bola to aj obrovská náhoda, že som ho kedysi sledoval v Banskej Bystrici, keď súťažil proti maďarskému rytierovi Vilmosovi Varjú, ktorého napokon zdolal svojím novým československým rekordom 21,04 m. Vilmosovi to vtedy zaletelo niekde za 20,55 m. Keď som to pripomenul Jardovi Brabcovi bol veľmi potešený, že som tam vtedy tiež bol a pamätám si to, hoci sme sa vtedy osobne ešte nepoznali. Veľmi rád si na ten deň zaspomínal. Tiež som ho potom videl na halových majstrovstvách Európy, ktoré boli vo Viedni 23. - 24. februára v roku 1979. Bol to tiež môj zámer sledovať tieto preteky, keď som sa rozhodol emigrovať. Mám ešte aj negatívy, z ktorých fotografie som doteraz ešte nevidel, takže ich budem musieť v blízkej budúcnosti dať vyvolať.
Medzi atlétmi
som tiež objavil vrhača, ktorého som poznal keď mal iba pätnásť rokov a pretekal za Duslo Šaľa, kde som aj ja bol jeden rok členom. Volal sa Jozef Lacika a dokázal ako dospelý vrhnúť dokonca až za dvadsať metrov. Vtedy ho trénoval učiteľ a tréner Vadovič v jednej osobe a keď nebol prítomný, tak som sa mu aj ja občas venoval. Bol som prekvapený, že to neskoršie až tak ďaleko dotiahol a patril k vtedajším najlepším vrhačom bývalého
Československa.
Bolo to v januári alebo vo februári, keď som sa stretol v športovej hale na halových majstrovstvách Československa s mojou známou, super atlétkou Jarmilou Kratochvílovou, ktorá už bola na športovom dôchodku, ale z atletiky nikdy neodišla a naďalej odovzdávala svoje bohaté skúsenosti, teraz už ako trénerka. Bola milo prekvapená, že sa mi podarilo prísť a mohli sme sa stretnúť. Predtým som plánoval, že sa na ňu pôjdem pozrieť ešte v roku 1986 do Stuttgartu, ale napokon mi to nevyšlo z časových dôvodov, lebo som už vyučoval v Budapešti na jazykovej škole a naviac sa mi ani nepodarilo vybaviť si ubytovanie a vstupenky. Napokon sme sa aj spoločne vyfotili za pomoci jednej jej atlétky, ktorá celkom dobre a vydarene stlačila spúšť fotoaparátu.
V lete 1991
boli Majstrovstvá republiky na samotnom štadióne Strahov, kde som sa tiež stretol s vtedajšími legendami atletiky. Hlavne som sa zameral na vrhačov, čiže guliarov a diskárov. Zo všetkých hlavne na Ludvíka Daňka – na tú najznámejšiu hviezdu a bývalého trojnásobného svetového rekordéra z roku 1964, 1965 a 1966. Na Olympijských hrách dokázal získať všetky medaily – zlatú v roku 1972 v Mníchove, striebornú v Tokiu v roku 1964 a tiež aj bronzovú v Mexico City v roku 1968. Boli tam aj ďalší velikáni, teraz už moji dobrí známi, Imrich Bugár a Jaromír Brabec. Tiež tam bol aj napríklad Jaromír Vlk, ktorého som spoznal ešte keď som ako dorastenec pretekal za Duklu Banská Bystrica. Potom tu bol aj fenomén Miroslav Janoušek, ktorý ako prvý vo vrhu guľou prekonal hranicu 19 metrov a 20 metrov. Tento rok sa z neho stane už sedemdesiatnik.
Pokračoval som
v mojich tradičných prechádzkach, ktoré boli viac-menej povinné, keď som sa presúval z Kampy na „Československú správu letišť“. Tam som vyučoval v historickej budove, iba kúsok od Karlovho mostu. Učebňu sme mali na prízemí a moje vyučovanie bolo hneď po ranných lekciách u pána ministra. Strávil som tam zakaždým dve vyučovacie hodiny, ktoré boli pre mňa vždy niečím novým, pretože som sa tam spoznal s dvomi pánmi, ktorí mi obohatili rozhľad. Ten mladší pán bol inžinier a politický ašpirant, zároveň aj starosta okrsku Stodůlky. Tiež sa venoval hudbe a veľmi obdivoval americkú country music. V angličtine bol už zbehlejší a v triede sa dosť nudil, tak sme sa dohodli, že mu budem súkromne pomáhať, aby mohol rýchlejšie napredovať. Pravidelne som k nemu chodieval po odučení na základnej škole, na ktorej mi vybavil prácu externého lektora angličtiny. Mal som tam asi dvadsať žiakov. Chodieval som domov neskoro večer, ale metrom to bolo celkom rýchlo, takže som netrávil nekonečné hodiny cestovaním, hoci to bol pekný kúsok na Českomoravskú ulicu, kde som vtedy býval.
Ten druhý pán bol už trošku starší vo veku takmer dôchodkovom a volal sa Gottwald. Bol strojnícky inžinier. Veľmi zaujímavé priezvisko, ale nemal nič spoločného s bývalým prvým prezidentom po prevrate v roku 1948. Mal veľmi vzácne kontakty s velikánom českého umenia s majstrom Janom Werichom, ktorý mal svoj dom iba kúsok od budovy, kde som pána Gottwalda vyučoval. Spomínal na neho s veľkým rešpektom, hoci aj s trošku osobným nádychom, pretože mi hovorieval ako často ho Werich prehováral, aby si vzal jeho dcéru Janu (1935-1981). Nejako sa tomu ale vyhýbal a skončil potom v náručí inej mladej dámy. Napriek tomuto inému rozhodnutiu ostali stále v kontakte a boli dobrými priateľmi.
Po odučení som pokračoval cez park,
kde bola busta majstra Wericha a jeho nádherná vila, ktorá už aj trošku chátrala, nakoľko už boli obaja v nebíčku... Potom som pokračoval cez Most légií k Národnému divadlu a po nábreží na ďalšie dve hodiny na Správu letísk, kde som sa vždy naobedoval. Pán riaditeľ sa o mňa vždy dobre postaral. Tiež som sa tam tak trošku zahľadel do mojej jednej študentky, pracovníčky Správy, ale nakoniec som zistil, že už niekoho má a tak som sa nesnažil ju okúzliť, hoci ona ma vždy veľmi očarúvala svojou prítomnosťou. Neočakávala odo mňa žiadnu protekciu, pretože bola veľmi pracovitá a poctivá študentka. Všimol som si, že ma občas doslovne hltala, a tak som sa mylne domnieval, že mala aj iné úmysly. To sa ľuďom dosť často stáva, bez toho, aby si to vôbec uvedomovali...
Pribral som si ďalšiu menšiu prácu, keď som sa nechal zlanáriť aj na ďalšie večerné vyučovanie, a tak som dvakrát v týždni skončil aj pri Pražskom hrade v budove hlavného architekta Mesta Prahy, kde som vyučoval skupinku asi dvadsiatich študentov, ktorú mi dohodil jeden atlét z vysokých škôl. Vyučoval som tam v pondelky a v stredy.
Raz som zavolal do Portlandu
môjmu dobrému známemu, ktorý mal otca z Humenného a dozvedel som sa, že je veľkým šéfom v Greyhounde Portland. Pozýval ma, aby som sa vátil späť do USA a mohol si veľmi dobre zarobiť. Tu som vtedy zarábal niečo okolo päťsto dolárov, čo bolo mimoriadne dobré, ale on mi ponúkol vyše tri tisícky mesačne. Tak som jeho ponuke neodolal a začal som sa pripravovať na odchod. Keby som sa mal teraz znovu rozhodnúť, tak by som sa asi nevrátil a zostal by som v Prahe. Môj život by sa veľmi zmenil, ale na druhej strane som netušil, čo všetko ma čaká po príchode do Portlandu. Začal som pracovať na plný úväzok a bol som stále na cestách. Netrvalo to ani viac ako tri mesiace, keď som si zranil chrbát a rameno. Nakoniec mi objavili poškodený chrbticový stavec a poškodené ramenné púzdro, ktoré si vyžadovalo operáciu, ale ktorej som sa nakoniec nepodrobil. V decembri som sa oženil. Spoznal som sa v Prahe s jednou veľmi milou dámou, a tak sme sa 14. decembra zobrali.
Mysľou som bol často v Prahe a spomínal som na tie prekrásne chvíle, ktoré som tam strávil. Praha mi začala chýbať, stále som si ju v myšlienkach pripomínal. Najviac som si spomínal na prechádzky na Petřín, kde som sa vždy vyštveral kľukatým chodníčkom až na vrchol a odtiaľ som sa kochal krásami tohto očarujúceho mesta...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec




























*** Praha *** 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a