
Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne Ján Slovinec, st. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.
I. časť
Situácia bola už dosť vyhrotená a môj život sa neuberal práve tým najlepším smerom, i keď som sa veľmi snažil niečo urobiť, aby som zmenil kurz svojho života. Po ani nie dlhej konverzácii s mojím dobrým priateľom, ktorému som veľmi dôveroval a nikdy som sa predtým nesklamal (vždy bol chlapom na mieste), rozhodol som sa emigrovať. A tak som sa prihlásil na 3-dňový autobusový zájazd do Rakúska.
Prípravy boli v najväčšej tajnosti, pretože to buď vyjde, alebo skončím určitú dobu vo väzení, pre nevydarený pokus dostať sa tam, kde bola sloboda a lepší život, i keď za cenu toho, že stratím to najmilšie a srdcu najbližšie - domovinu moju, slovenskú hrudu...
Mal som toho veľa, čo som musel porobiť, aby som sa mohol v dennom hluku a čase nebadanom v najväčšej tichosti vytratiť. Musel som si dávať pozor na jazyk, aby som sa náhodou nepreriekol, pretože ak by som to bol urobil, prišiel by som o všetko a naviac neprajníci by si ruky mädlili celú dobu, čo by som odpočíval v Leopoldove. Však ďaleko som odtiaľ ani nebýval, iba toť, čo by som kameňom dohodil, v Trnave, v meste Bílých Andelú. Tie mi potom pekne posvietili na tmavú cestičku a všetko nakoniec dobre skončilo. O mojom rozhodnutí nemohli ani len tušiť všetci tí, čo mi podpisy na schválenie mojej cesty rozdávali, na závodnom výbore, strane, riaditeľstve, ba aj členov som našiel, čo mi lajster podpísali. Mal som to všetko v hrsti, a tak bol čas na výjazd určený. Musel som stále byť potichučky, pretože steny všade mali uši a nebolo by rozumné si to všetko takto pokaziť. Môj kolega v práci vždy sníval o Amerike a tak sme sa často a dlho rozprávali o tom, ako je tam nádherne, i keď on to hovoril iba z rozprávania ľudí, ktorí to zažili. Nebol to len jediný dôvod odísť do lepšieho miesta, ale vyhnúť sa aj ďalším nepríjemnostiam, ktoré som si privodil svojou príliš otvorenou povahou. Čo som mal na srdci, to jazyk mi nedovolil utajiť a vždy sa pekne rozštebotal ako ten vrabček na plote sediaci. Bojoval som s touto nemocou, ktorá ma kvárila dlhú dobu, predlhú, ale nakoniec som sa predsa zaťal, a neprezradil...
Bol deň odchodu a stretnutie bolo v Bratislave, v hoteli Bratislava. Neviem akú náhodu by si mohol človek vybrať. Pripomínalo mi to iný názov, New York, New York, pretože je to mesto, ale zároveň aj názov štátu, o čom som sa už potom mohol neskoršie aj osobne presvedčiť.
Naozaj som všetko nechal doma, do batožiny som si okrem fotoaparátu a trojdňovej bielizne pribalil iba pár vecí, aby som na seba neupútal zbytočnú a príliš veľkú pozornosť. Nebol dôvod prekaziť si životný cieľ.
V hale hotela sme sa všetci 60 stretli a rozdelili nás do dvoch autobusov. Samozrejme, že napätia som sa nijako nemohol zbaviť a to trvalo ešte aj potom, keď som už bol slobodný, Free !!!!! I keď som v skutočnosti aj slobodným bol, lebo som sa ešte nestihol oženiť. Určite, keby som bol ženatý, malo by to obrovský vplyv na moje rozhodnutie. Ono by ani žiadne nebolo existovalo. Človek, keď je bez záväzkov sa ľahšie rozhoduje o podobnom kroku, ktorý zmení život človeka a otočí ho o 180 stupňov.
Konečne sme boli všetci naložení a usadení v pohodlných sedadlách a vedúca výpravy dala pokyn na odjazd. Nemuseli sme cestovať veľmi ďaleko, pretože hraničný prechod nebol príliš vzdialený. Iba pár kilometrov, v Petržalke. Konečne sme dorazili do Petržalky, iba kúsok od Raja, ale nerváky, ktoré som tam zažil, sa mi hlboko vryli na celý život, pretože keby som túto prekážku nezdolal, nikde by som sa nedostal a zostal stáť na rázcestí...
Postupne sme boli vyvolávaní, ale nie všetci, všimol som si, že poniektorí si mohli v kľude pohovieť na mäkučkých sedadlách výletného luxusného autobusu. Jeden sa po určitej dobe vrátil, ale už len pre svoje osobné veci. Našli u neho nelegálne peniaze, pretože limit bol pre každého určený. Mal tých schillingov príliš veľa u seba, i keď ešte nejaké aj do sedadla "zašil". Začínalo to byť viac a viac napäté a ja som sa začal viac a viac potiť, či vôbec prejdem cez túto poslednú skúšku. Nemohol som tušiť, že táto pohraničná zastávka bude nekonečná.
Postupne už všetci prešli a asi ďalších troch si na hraniciach "ponechali". Ja som bol vyobliekaný ako na svadbu, v peknom a modernom obleku, ktorý som si prednedávnom kúpil v žilinskom obchodnom dome za 2 000 korún československých, hneď kúsok od železničnej stanice, na námestíčku pod týčiacim sa nádherným kostolom.
Nervózny som pregĺgal a ani som sa radšej s nikým nechcel zhovárať. Srdce mi búšilo ako pred vykonaním trestu smrti. Ruky sa mi mimoriadne potili pri pocite ako na tej kontrole vôbec dopadnem, pred tými darebákmi, ktorí sa tešili, keď mohli podpísať rozsudok a poslať hriešnika naspäť, čím by trpel do konca svojho života. I pomodlil som sa, modlil som sa po celú tú dobu tak tichučko, že ani mušky ma počuť nemohli. Mali sme spolu nejaký dohovor, že ma neprezradia, keď ich silou pritlačia. Boli hrdé akési. (Veď, kto nepočuje, ani neprezradí!)
Doviedli ma do menšej miestnosti a prikázali všetko z vrecák vyložiť na stôl. A potom začal ten esesácky spôsob vyšetrovania, keď som bol iba v trenírkach a nič iné som na sebe nemal. Pýtali sa ma na všeličo a ja som im len tou ich rétorikou politickou odpovedal a opíjal pomaly, ale isto tým rožkom v jede namočenom. Počúvali a počúvali, až mali toho dosť. Prešlo už 4 hodiny od nášho príchodu. Konečne mi povedali, že sa môžem znovu odieť a počkať na chodbe. Uši mi rástli a rástli až do takej miery, že som si vypočul ich rozhovor. "To nie je možné, nič sme na ňom nenašli, takže to udanie bolo neopodstatnené, nakoniec je to človek celkom inteligentný!!!" V duchu som sa veľmi hlasno rozosmial, ale i tak som si nebol istý, či to nie je len akési opitie, presne tým istým rožkom, ktorým som ich ja celú tú dobu, asi hodinu, opíjal. Nakoniec vyšli z miestnosti, odprevadili ma do autobusu a usadili na moje obľúbené miesto, vzadu na pravej strane. Tam sa cítim najlepšie a najpohodlnejšie, asi preto, že som pravák, alebo z nejakého iného dôvodu.
Stále som sa potil a neveril, že sa to podarilo. Vždy ale keď sa autobus trošku pozastavil, nervy vo mne hrali a ja som sa potil ešte viac. Však to nie je možné, že už som tak blízko Raja a oni ma tam nechali ísť a aj s požehnaním, veriac, že sa za tri dni vrátim, lebo na toľko som mal víza, ibaže...
Konečne sme prechádzali cez naše pohraničné územie a už to začínalo byť pekné, pretože sa to naozaj uskutočňovalo a ja som bol bližšie a bližšie tam, kde som chcel byť. Prešli sme konečne za Železnú oponu a rakúski pohraničiari nás vítali na ich území, tam, kde bola sloboda. Pritlačil som si hlavu k oknu, až zrazu som pocítil teplé slzy, ktoré sa mi kotúľali po tvári od radosti a šťastia z vykúpenia...
Ján Slovinec st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
POKRAČOVANIE

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-