
Na prvý pohľad jeho podobizeň nič zvláštne neprezrádza. Keď sa však rozhovorí, zistíte, že jeho život nebol taký jednoduchý. Preto aspoň v krátkosti o tom, kto vlastne Ján Slovinec, st. je. Narodil sa v Bratislave, ale detstvo prežil v Oravskom Veselom. Vyučil sa za obuvníka zákazkovej výroby. Určité obdobie pracoval aj ako obuvník, ale potom v ZDA Partizánske pracoval na pásovej výrobe. Po základnej vojenskej službe zmenil svoje pôsobisko a presťahoval sa do Trnavy. Tu sa jeho život začal veľmi rýchlo meniť z dobrého na peklo. Príčinou boli aj nezhody so "súdruhmi" funkcionármi. Napriek tomu, že študoval na večernej strojníckej priemyslovke, zažil časté príkoria. Zo závozníka sa síce stal vedúcim aj šéfom skladu, ale všetko malo iba krátke trvanie. Nakoniec skončil ako pomocník v sklade a z platu 15 korún na hodinu zrazu začal zarábať iba 5.50 a celý svet sa začal pred ním rúcať a všetky plány žiť spokojne sa mu veľmi rýchlo začali vytrácať. Preto po dlhom premýšľaní sa rozhodol emigrovať do USA, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Asi po 3 rokoch bol schopný zvládnuť anglický jazyk na slušnej úrovni a nastala pre neho možnosť oprášiť svoj dávny sen - stať sa učiteľom. Robil všetko preto, aby sa mu to podarilo. Bolo však potrebné mnohé prekážky preklenúť, ale túžba ho hnala tvrdo a neľútostne za touto možnosťou - dokázať samému sebe, že môže svoj kurz zmeniť a navigovať loď života vlastnou vôľou. Všetko sa podarilo a tak sa zo šustra stal učiteľ. Dnes však k týmto svojim profesiám môžeme pripísať i to, že sa stal invalidným dôchodcom a život po zdravotnej stránke nemá ani teraz ľahký. Ako to v skutočnosti všetko bolo, sa dozviete z jeho spomínania, ktoré sa bude postupne v niekoľkých častiach odvíjať iba na tejto webovej stránke.
I. časť
Situácia bola už dosť vyhrotená a môj život sa neuberal práve tým najlepším smerom, i keď som sa veľmi snažil niečo urobiť, aby som zmenil kurz svojho života. Po ani nie dlhej konverzácii s mojím dobrým priateľom, ktorému som veľmi dôveroval a nikdy som sa predtým nesklamal (vždy bol chlapom na mieste), rozhodol som sa emigrovať. A tak som sa prihlásil na 3-dňový autobusový zájazd do Rakúska.
Prípravy boli v najväčšej tajnosti, pretože to buď vyjde, alebo skončím určitú dobu vo väzení, pre nevydarený pokus dostať sa tam, kde bola sloboda a lepší život, i keď za cenu toho, že stratím to najmilšie a srdcu najbližšie - domovinu moju, slovenskú hrudu...
Mal som toho veľa, čo som musel porobiť, aby som sa mohol v dennom hluku a čase nebadanom v najväčšej tichosti vytratiť. Musel som si dávať pozor na jazyk, aby som sa náhodou nepreriekol, pretože ak by som to bol urobil, prišiel by som o všetko a naviac neprajníci by si ruky mädlili celú dobu, čo by som odpočíval v Leopoldove. Však ďaleko som odtiaľ ani nebýval, iba toť, čo by som kameňom dohodil, v Trnave, v meste Bílých Andelú. Tie mi potom pekne posvietili na tmavú cestičku a všetko nakoniec dobre skončilo. O mojom rozhodnutí nemohli ani len tušiť všetci tí, čo mi podpisy na schválenie mojej cesty rozdávali, na závodnom výbore, strane, riaditeľstve, ba aj členov som našiel, čo mi lajster podpísali. Mal som to všetko v hrsti, a tak bol čas na výjazd určený. Musel som stále byť potichučky, pretože steny všade mali uši a nebolo by rozumné si to všetko takto pokaziť. Môj kolega v práci vždy sníval o Amerike a tak sme sa často a dlho rozprávali o tom, ako je tam nádherne, i keď on to hovoril iba z rozprávania ľudí, ktorí to zažili. Nebol to len jediný dôvod odísť do lepšieho miesta, ale vyhnúť sa aj ďalším nepríjemnostiam, ktoré som si privodil svojou príliš otvorenou povahou. Čo som mal na srdci, to jazyk mi nedovolil utajiť a vždy sa pekne rozštebotal ako ten vrabček na plote sediaci. Bojoval som s touto nemocou, ktorá ma kvárila dlhú dobu, predlhú, ale nakoniec som sa predsa zaťal, a neprezradil...
Bol deň odchodu a stretnutie bolo v Bratislave, v hoteli Bratislava. Neviem akú náhodu by si mohol človek vybrať. Pripomínalo mi to iný názov, New York, New York, pretože je to mesto, ale zároveň aj názov štátu, o čom som sa už potom mohol neskoršie aj osobne presvedčiť.
Naozaj som všetko nechal doma, do batožiny som si okrem fotoaparátu a trojdňovej bielizne pribalil iba pár vecí, aby som na seba neupútal zbytočnú a príliš veľkú pozornosť. Nebol dôvod prekaziť si životný cieľ.
V hale hotela sme sa všetci 60 stretli a rozdelili nás do dvoch autobusov. Samozrejme, že napätia som sa nijako nemohol zbaviť a to trvalo ešte aj potom, keď som už bol slobodný, Free !!!!! I keď som v skutočnosti aj slobodným bol, lebo som sa ešte nestihol oženiť. Určite, keby som bol ženatý, malo by to obrovský vplyv na moje rozhodnutie. Ono by ani žiadne nebolo existovalo. Človek, keď je bez záväzkov sa ľahšie rozhoduje o podobnom kroku, ktorý zmení život človeka a otočí ho o 180 stupňov.
Konečne sme boli všetci naložení a usadení v pohodlných sedadlách a vedúca výpravy dala pokyn na odjazd. Nemuseli sme cestovať veľmi ďaleko, pretože hraničný prechod nebol príliš vzdialený. Iba pár kilometrov, v Petržalke. Konečne sme dorazili do Petržalky, iba kúsok od Raja, ale nerváky, ktoré som tam zažil, sa mi hlboko vryli na celý život, pretože keby som túto prekážku nezdolal, nikde by som sa nedostal a zostal stáť na rázcestí...
Postupne sme boli vyvolávaní, ale nie všetci, všimol som si, že poniektorí si mohli v kľude pohovieť na mäkučkých sedadlách výletného luxusného autobusu. Jeden sa po určitej dobe vrátil, ale už len pre svoje osobné veci. Našli u neho nelegálne peniaze, pretože limit bol pre každého určený. Mal tých schillingov príliš veľa u seba, i keď ešte nejaké aj do sedadla "zašil". Začínalo to byť viac a viac napäté a ja som sa začal viac a viac potiť, či vôbec prejdem cez túto poslednú skúšku. Nemohol som tušiť, že táto pohraničná zastávka bude nekonečná.
Postupne už všetci prešli a asi ďalších troch si na hraniciach "ponechali". Ja som bol vyobliekaný ako na svadbu, v peknom a modernom obleku, ktorý som si prednedávnom kúpil v žilinskom obchodnom dome za 2 000 korún československých, hneď kúsok od železničnej stanice, na námestíčku pod týčiacim sa nádherným kostolom.
Nervózny som pregĺgal a ani som sa radšej s nikým nechcel zhovárať. Srdce mi búšilo ako pred vykonaním trestu smrti. Ruky sa mi mimoriadne potili pri pocite ako na tej kontrole vôbec dopadnem, pred tými darebákmi, ktorí sa tešili, keď mohli podpísať rozsudok a poslať hriešnika naspäť, čím by trpel do konca svojho života. I pomodlil som sa, modlil som sa po celú tú dobu tak tichučko, že ani mušky ma počuť nemohli. Mali sme spolu nejaký dohovor, že ma neprezradia, keď ich silou pritlačia. Boli hrdé akési. (Veď, kto nepočuje, ani neprezradí!)
Doviedli ma do menšej miestnosti a prikázali všetko z vrecák vyložiť na stôl. A potom začal ten esesácky spôsob vyšetrovania, keď som bol iba v trenírkach a nič iné som na sebe nemal. Pýtali sa ma na všeličo a ja som im len tou ich rétorikou politickou odpovedal a opíjal pomaly, ale isto tým rožkom v jede namočenom. Počúvali a počúvali, až mali toho dosť. Prešlo už 4 hodiny od nášho príchodu. Konečne mi povedali, že sa môžem znovu odieť a počkať na chodbe. Uši mi rástli a rástli až do takej miery, že som si vypočul ich rozhovor. "To nie je možné, nič sme na ňom nenašli, takže to udanie bolo neopodstatnené, nakoniec je to človek celkom inteligentný!!!" V duchu som sa veľmi hlasno rozosmial, ale i tak som si nebol istý, či to nie je len akési opitie, presne tým istým rožkom, ktorým som ich ja celú tú dobu, asi hodinu, opíjal. Nakoniec vyšli z miestnosti, odprevadili ma do autobusu a usadili na moje obľúbené miesto, vzadu na pravej strane. Tam sa cítim najlepšie a najpohodlnejšie, asi preto, že som pravák, alebo z nejakého iného dôvodu.
Stále som sa potil a neveril, že sa to podarilo. Vždy ale keď sa autobus trošku pozastavil, nervy vo mne hrali a ja som sa potil ešte viac. Však to nie je možné, že už som tak blízko Raja a oni ma tam nechali ísť a aj s požehnaním, veriac, že sa za tri dni vrátim, lebo na toľko som mal víza, ibaže...
Konečne sme prechádzali cez naše pohraničné územie a už to začínalo byť pekné, pretože sa to naozaj uskutočňovalo a ja som bol bližšie a bližšie tam, kde som chcel byť. Prešli sme konečne za Železnú oponu a rakúski pohraničiari nás vítali na ich území, tam, kde bola sloboda. Pritlačil som si hlavu k oknu, až zrazu som pocítil teplé slzy, ktoré sa mi kotúľali po tvári od radosti a šťastia z vykúpenia...
Ján Slovinec st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
POKRAČOVANIE
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).