II. časť

Po chvíľke som si začal uvedomovať ten fakt, že som slobodný a môžem sa konečne rozhodnúť o sebe bez toho, aby mi niekto musel radiť a našepkávať, že takto to má vlastne byť a nie ináč. Autobus frčal rýchlosťou po kvalitných cestách, ktoré boli nezvyklé na to, na čo som bol zvyknutý. Dedinky boli ako z obrázkov vystrihnuté a čisté a hlavne vkusne upravené. Mimoriadny zážitok, ktorý mi doteraz v pamäti utkvel. Ani sme sa nikde nezastavili a ja som sa tešil viac a viac, aby sme čo najďalej boli od miesta, v ktorom som už pocit príjemný nemal posledné obdobie svojho života, ktorý sa mi akosi nepodarilo kontrolovať, lebo som bol bez síl, aby som to dokázal. Všetko sa mi rútilo do hlbokej priepasti...

Nálada sa mi postupne začínala lepšiť a aj som začal nejako lepšie dýchať v lepšom rytme. Už som sa nedusil a nezadŕhal. Ľudia v autobuse boli akísi veselší a určite ma aj tým tak trochu nakazili, pretože som ani netušil, ktorý z nich má tie isté úmysly ako ja. Ani som sa nikoho na to radšej nevypytoval, ale som si túto túžbu svoju hlboko v srdci držal v najväčšej tajnosti. Zrazu som si všimol vľavo letisko Schwechat, ktoré spomeniem znovu neskoršie, pretože malo obrovský vplyv na môj osud. Začali sa aj tiež objavovať kontúry mesta Straussovho, na modrom Dunaji - Viedeň, an der schönen blauen Donau - Wien, a v závere aj on the Blue Danube - Vienna. Bol to obrovsky zážitok vidieť toto nádherné mesto s fantastickou architektúrou a neobmedzenou históriou. Všetko ma očarilo a dlho som sa z toho nevedel spamätať. Nakoniec sme skončili na hlavnej a známej ulici, Maria Hilfe Strasse, kde asi tak po 3 kilometroch v menšej uličke bol zastrčený náš hotel, kde sme boli ubytovaní na nasledujúce tri dni, piatok, sobota a nedeľa a na pondelok bol naplánovaný návrat. Ledva sme sa zložili a ubytovali v izbe, kde sme boli po dvoch, už ma svrbelo celé telo a nemohol som sa dočkať toho, keď na večer vybehnem do ulíc a popozerám mesto a okolie. Samozrejme, že som sa trochu po meste poprechádzal, ale s hlavným cieľom, že nájdem, kde je utečenecký tábor, pretože tam som chcel v nedeľu tajne a nenápadne odísť a nevrátiť sa už späť k mojej turistickej skupine.

Mal som problémy sa mojou lámanou nemčinou dohovoriť, ale mal som šťastie a dobrí ľudia Viedenčania mi pomohli. Z Oper-Ringu, pravidelne asi každú polhodinu odchádzala akási diaľková električka do Badenu, kde mala aj konečnú. Mesto je to známe kúpeľné a najviac svojou tiež vzácnou kultúrou a históriou. Už si ani nepamätám presne, koľko ten lístok stál, pretože som mal naň, a tak som sa spokojne usadil. Mestečko, kde bol utečenecký tábor, sa volalo Traiskirchen (Trojkostolové). Električka takmer preletela cez všetky zastávky a bol tu Traiskirchen. Pri vystupovaní som sa pýtal ľudí, kde ten tábor je. Bolo to veľmi jednoduché a iba asi kilometer, alebo aj menej, od vlakovej zastávky vľavo. Konečne stojím pred Bránami tohto dočasného budúceho bydliska, kde sa bude rozhodovať a mojom budúcom osude, či si ma tam ponechajú, alebo odovzdajú našim pracovníkom tajnej služby. Bolo už trochu zotmené, lebo boli ešte zimné dni krátke a dlhé, predlhánske, noci, februárové.

Pri vchode som oslovil ľudí, čo vychádzali z tábora do ulíc. Každý sa musel identifikovať táborovou preukážkou. Tu som sa tiež dozvedel, že by ma neprijali a musel by som ísť najprv do Viedne, na Fremden Polizei, kde sa zaoberajú cudzincami a ich požiadavkami. Rakúsko bolo mimoriadne známe aj tým, že poskytovalo utečencom, emigrantom, politické azyly, o čom som sa už dozvedel od môjho priateľa, ktorý mi všetko vysvetlil, hoci o veci tiež veľa nevedel. Ináč, tento utečenecký tábor bol po druhej svetovej vojne sídlom vtedajšej ruskej zóny, kde práve vtedy v týchto kasárňach boli v pohotovosti umiestnení s bojovou technikou vtedajší sovietski vojaci o sile okolo 3000 vojakov. Lenže nakoľko sa niečo neočakávaného udialo v roku 1956, všetci boli presunutí do Maďarska, do Budapešti, kde sa zúčastnili pri potláčaní revolúcie, ktorá si vyžiadala veľa ľudských životov a jej potlačenie bol odsúdené celým svetom. Nakoniec sa už potom nemohli vrátiť naspäť a tak sa usadili v Maďarsku. "Dočasne", ako aj u nás, od roku Augustových udalostí, od 21. augusta 1968, na ktoré mám veľmi živé spomienky a vídavam ich často vo svojich snoch, ako keby len včera sa to všetko udialo, i keď pomaly 40 rokov odvtedy už ubehlo.

Ženevská konvencia ustanovila tieto bývalé kasárne ako utečenecký tábor, kde mohli byť všetci, ktorí chceli začať nový život niekde inde ako vo svojej domovine, kde ten pocit bezpečnosti a slobody stratili. Celý tento program bol dotovaný krajinami spojených národov, ale hlavným podielom, vyše milióna dolárov ročne, prispievali Spojené štáty americké. Nie že by som to tu chcel nejako príliš zdôrazňovať, ale bol to vtedy dosť veľký faktor, ktorý mal obrovský vplyv na to, aby boli všetci ľudia zabezpečení po každej stránke, ako finančnej, tak aj materiálnej. Ubytovanie bolo samozrejme vojenské a samozrejme aj vojenské poschodové postele boli súčasťou neodmysliteľnou. Jedálne, kde varili samotní emigranti a podľa riaditeľstva tábora. Všade boli ozbrojení rakúski policajti, nakoľko si to niekedy situácia aj vyžadovala.

Vchod do tábora bol veľmi prísne kontrolovaný, hoci neskoršie som zistil, že v parku za barakmi a vedľa futbalového ihriska, ktoré bolo súčasťou objektu, je veľmi veľa možností uniknúť alebo vniknúť do priestorov tábora. Každý večer bola ale aj kontrola všetkých izieb, aby mali pod kontrolou členov tábora. Všetci sa museli preukázať platným dokladom, vystaveným riaditeľstvom tábora. Nikto im neunikol a veľakrát museli zasahovať a nepozvaného hosťa vytiahnuť a dať do miestnej väznice.

Pred vchodom som postával a tma bola hustejšia viac a viac. Stále som sa prihováral ľuďom a skúšal som to rôznymi jazykmi. Tentokrát mi bola znalosť ruštiny veľmi užitočná, lebo som sa mohol celkom slušne porozprávať s ochotným občanom Bulharska, ktorý mi povedal, že ráno odlieta do USA. Všetko mi povedal, ČO zariadiť, a tak som mu bol veľmi povďačný za jeho informácie, ktoré som vo veľkej miere využil. Veľmi spokojný som sa pobral na stanicu, kde zanedlho odchádzal vlak späť do Viedne. Veľmi vzrušený zo všetkého som sa vrátil do hotelovej izby, kde ma už čakala teplá posteľ a môj známy, s ktorým sme zdieľali spoločnú izbu, sa ma vypytoval, aký bol môj deň a ČO si myslím o tejto krajine, ale hlavne o meste Viedni. Bol som opatrný, lebo som bol predsa len po prvýkrát v zahraničí a človek si nemôže nikdy byť istý, kto ho sleduje. Zistil som, že on to nebol, a tak som sa celý unavený dotackal do sprchy, kde som sa nejako prebral a nemohol som zaspať od toho všetkého vzrušenia, ktoré som zažil. Skrátka som nemohol, zaspal som určite až skoro nad ránom, celkom zničený, tento raz určite na doraz.

Prebudil som sa okolo 12. hodiny, keď som zistil, že mi deň akosi ubehol a ja sa vyvaľujem ešte stále v posteli. Raňajky, ktoré nám poskytovali grátis, som premeškal, ale aj tak, poriadne vyhladnutý, som vbehol do jedálne. Mal som šťastie, lebo ma neodbili, ale mi ponúkli bohaté a zdravé raňajky. Dal som si vajíčko so šunkou, čiže tak známy Ham and Eggs, u nás nazývaný hemendex, a k tomu čerstvé žemle a zapíjal som to dobrým šípkovým čajom, dobre ocukreným. Ten mám rád, keď v ňom cukru trochu najviac je, aby som mal zrána trošku viac energie a mohol lepšie odolávať denným náporom a stresom.

Bol som celkom plný energie a pripravený pokoriť celý svet. Samozrejme, že som sa snažil celý môj deň ČO najužitočnejšie, ale hlavne najpríjemnejšie, využiť. Celý svet mi ležal pred nohami a ja som sa ho mohol dotknúť a vychutnávať všetko, ČO ma v ňom čakalo...

Pochodil som čo najviac miest, budov, obchodov, aspoň 15 kilometrov pešo, pretože električka stála už vtedy 10 schillingov a ja som za to radšej mohol ísť do kina a pozrieť si niečo, ČO som ešte nikdy nevidel. Naviac, na druhy deň som plánoval návštevu známeho Schönbrunnu, ktorý bol iba neďaleko a aj železničné múzeum, kde pred ním nádherný parný stroj - lokomotíva postávala a neďaleko kúsok v uličke aj Československá ambasáda umiestnená bola. Bola pre mňa najväčším strašidlom pri myšlienke na to, že sa budem chcieť na tretí deň rozhodnúť o odchode. Či náhodou nebudeme strážení tajnými zložkami a tak celý môj sen by sa zrútil ako domček z karát postavený. Každý deň som mal pocit, ako keby zo základov niekto karty poťahoval a narušoval ich statiku.

Bol som zrazu príliš unavený po sobotňajšej vychádzke po Viedni, neuvedomujúc si, že niečo sa na mňa chystá. Telo som mal akési oslabené a nevedel som si to príliš vysvetliť, žeby som bol priotrávený čajom, ktorý som si na noc na zahriate vypil i s dobrým citrónom a mojim obľúbeným extraktom, cukrom.

Bol som na diéte už dlhšiu dobu, keď som aj hladoval a telo začínalo pociťovať stále väčšiu únavu. Nevenoval som tomu väčšiu pozornosť, lebo som už podobné diéty udržiaval dobrých 10 rokov a vedel som, aké to má následky.

Vošiel som do sprchy dosť unavený a začal sa sprchovať...

Prebudím sa vyzlečený, v Adamovom rúchu, ležiac na rovine, predo mnou Ježiš Kristus na kríži ukrižovaný. Bolo tam veľmi ticho a slabé svetielko presvitalo okolo plachiet mojej kráľovskej postele, na ktorej som ležal. Po chvíľke začul som menší vzlykot a mladá žena postávala nado mnou a jemne sa mi prihovorila: "Som rada, že si konečne otvoril oči a prehovoril". Vtedy som si uvedomil, že ešte nie som hore, ale stále na zemi medzi hriešnikmi ľuďmi. Ona bola ako anjelik, krásna bledovláska a nádhernými modrými očami sa ku mne naklonila a jemne mi pohladila čelo. Veľmi tíško hovorila a ja som sa cítil nádherne. Bola to naša vedúca výletu, presne v mojom veku, čo som sa neskoršie od nej vyzvedel. Na druhý deň tu znovu predomnou stála akási ustarostená a povedala mi všetko, čo sa v noci udialo. Odpadol som v sprche a iba veľkým hrmotom som zobudil môjho kolegu na izbe, keď sa na mňa neúprosne valila voda. Zavolali pohotovosť a previezli ma do nemocnice, kde som sa až prebral. Budem ju volať Marienka a ona ma informovala, že zistili, že mám zápal pľúc a oslabený srdcový sval, takže niečo ako slabosť ma to zasiahlo, hoci som bol ešte veľmi mladý na to, aby som mal srdcový infarkt. Bola to slabosť, ale dosť vážneho druhu, takže, keď ma chceli previezť do Bratislavy, pani primárka oddelenia to nedovolila, hoci sa potom ďalšie tri dni o to veľmi snažili. Bol som odkázaný na cudzích ľudí, ktorí mi pomáhali ako najlepšie vedeli. Zotrval som nakoniec 3 týždne v nemocnici, keď ma mohli konečne prepustiť ako uzdraveného a schopného sa sám o seba postarať.

Bolo skoré ráno, ja som ešte driemal, keď sa zjavila Ona a ponúkla mi raňajky a nejaké tie tabletky. Začali sme sa rozprávať. Volala sa Alica a jej pôvod bol poľský, čiže Poľka. Žila vo Viedni už asi 10 rokov, takže vedela veľa vecí, ktoré mi aj postupne odtajňovala a samozrejme mi veľmi pomohla ako sa zariadiť po odchode z nemocnice. Prežili sme nádherné chvíle, hoci sa to dá ťažko takto pomenovať, keď má človek zápal pľúc a oslabené srdce. Ale boli to skutočne nádherné tri týždne...

Vedľa mňa ležal starý dedko, ktorý mal rakovinu pľúc. Ešte sme pár sloviek tou mojou akou takou nemčinou prehodili a susedili asi 10 dní, netušiac, že toto sú jeho posledné dni na tejto zemi. Asi o deviatej ráno som sa mu prihovoril, ale už na mňa pozeralo iba dvoje sklených očí a dokorán pootvorené ústa. Už na mňa nereagoval a ja som skľúčený vedel, že niečo nie je s mojím dedkom v poriadku. Ležal tam takto až do druhého dňa. Snažil som sa s ním ešte prehovoriť zopár slov, ale neúspešne.

Na druhý deň, keď som sa prebral, bola už veľká plachta zatiahnutá vedľa mojej postele a nič dobrého to nezvestovalo. Môj dedko bol už v nebíčku a mne bolo príliš smutno, že ho už viac neuvidím a ani som ho už viac neuvidel...

POKRAČOVANIE

Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov