III. časť - Rozhodovanie o mojom ďaľšom osude
Čas pomaly ubiehal a ja som si ani neuvedomil, že to bol skoro mesiac, čo som strávil v nemocnici. Bol som veľmi rád, že som spoznal Alicu, ktorá bola mojou priateľkou i milou, pretože sme sa naozaj veľmi zblížili, i keď mala o pár rôčkov viac ako ja. Aj ona sa vždy tešila do práce. Naviac, bolo to dobré i pre ňu, pretože som jej pripomenul kúsok domoviny. Rozprávali sme sa výlučne po poľsky a to bol ten hlavný dôvod. Človek, keď je dlhšiu dobu v zahraničí, padne mu to dobre a zistí, že tá materinská reč mu je predsa len najbližšia a najpríjemnejšia. Ten istý pocit som mal aj ja. Navyše som nebol taký zbehlý v nemčine a to človeka dosť ničí, lebo sa musí veľmi namáhať. Bol to vždy slnečný deň, keď prišla, hlavne v tých februárových krátkych šedých dňoch, keď už o 17. hodine bola tma. Cítil som sa výborne.
Nastala doba lúčenia sa s nemocnicou, ktorá mi dala druhú nádej v živote, ktorý som mal dosť narušený a komplikovaný. Alica mi všetko povedala, ako sa mi podarí sa znovu začleniť do normálneho života. Povedala mi všetko do písmena.
Išiel som rovno na cudzineckú políciu vo Viedni a tam som sa prihlásil. Bolo to neuveriteľné, ako rýchlo sa dokázali o mňa postarať. Prišiel tlmočník, starší pán, ktorý bol mojím pomocníkom a radcom. Bol šéfom organizácie AFCR (American Fund for Czechoslovak Refugees, Americký fond pre československých utečencov). Bol veľmi dôstojný, povedal by som až príliš diplomaticky vyzerajúci človek, asi šesťdesiatnik. Pripomínal mi človeka zo starších amerických filmov, bol "naškrobený" v perfektnom obleku s kravatou, mal vyleštené topánky, až som sa skoro v nich mohol vidieť. Nohy si preložil jednu cez druhú a zapálil si fajku, ktorá bola súčasťou jeho osobnosti. Veľmi rozvážne prehovoril a tak sme začali dlhý a zaujímavý rozhovor. Ani som si vôbec neuvedomil, že som sa zároveň upísal odchodu do USA. Veľmi som chcel zostať vo Viedni, v Rakúsku, aby som to nemal ďaleko domov, lenže neskoršie, keď som sa nad tým zamyslel, prišiel som na to, že to má v sebe háčik a že je to niečo podobné ako byť na vojenčine vo svojom meste. Človek si veľmi ľahko vykoleduje problém a zároveň s tým idú aj následky. Prakticky je to veľmi zlé. Darmo som si denne čítal naše noviny, ktoré som si mohol kúpiť v novinovom stánku, ale poriadne predražené, asi za desaťkrát vyššiu cenu. Počúvať náš rozhlas a programy, pozrieť si televíziu - toto všetko len ešte viac vo mne budilo tú neodbytnú myšlienku: byť zase doma. Bojoval som s tým veľmi dlho a bolo to naozaj bolestivé.
Naša debata s pánom sa pomaly končila, dal mi nejaké vreckové, po tom, čo som sa mu upísal. Viem, že to znie hrozne to slovíčko "upísal", ako v Mŕtvych dušiach Gogoľových, lenže to nebolo celkom až také zlé, akurát nezvyklé, navyše to malo svoje obrovské výhody. Od toho dňa som dostával vreckové, a to pravidelne, mesačne asi 500 schillingov. Samozrejme, že o iné som sa už nemusel vôbec starať. Išli sme ešte spolu na obed, resp. na oneskorený obed. Potom sme sa vrátili na políciu a tam sme sa rozlúčili.
Bol čas ísť do tábora, ktorý som si už predtým prehliadol. Naložili ma do Antona, policajného skriňového vozidla a pred nami bola 35 km jazda, čiže skoro hodinová. Von som takmer nevidel. Jediné, čo som videl, tak to boli krvavé škvrny po všetkých stranách vo vnútri vozidla. Bolo mi jasné, že tu vozia ľudí, ktorí sú trošku viac spoločensky unavení a tak sa potom nevedia vpratať do svojej kože. Bol som rád, že to nebol môj prípad, ale i tak to bolo dosť nepríjemné celú tu dobu tam sedieť a nič nevidieť. Bolo tam také maličké okienko, o niečo väčšie ako kľúčová dierka, a cez tú som mal aký-taký výhľad, lenže ma to príliš dlho nebavilo, tak som radšej zostal sedieť.
Auto začalo pomaly meniť svoju polohu a ja som pocítil, ako keby sme prešli cez nejaký hrboľ a pomaly sme prechádzali cez veľké priestranstvá. Rýchlo som vyskočil a pozrel tou kľúčovou dierkou, boli sme v tábore. Baraky boli vľavo i vpravo. Nakoniec auto zastavilo v kúte, pri budove, kde bolo všetko zamrežované a boli tam po zuby ozbrojení policajti. Nemal som najpríjemnejšie pocity, pretože som vôbec nemal ani poňatia, čo ma vlastne čaká. Myslel som si, že ma dajú hneď na slobodu. Opak bol pravdou. Dvere sa otvorili a mal som pocit, ako keby som bo pozvaný na Gestapo, kde ma išli vypočúvať. Ono ani som sa vôbec nemýlil. Bolo to už moje tretie vypočúvanie. Zaviedli ma hore na tretie poschodie, kde som mal žiť určitú dobu. Volali to karanténa, kde si musel každý poctivo svoj čas odslúžiť, aby sa mohol potom dostať do Frei Lagru, Slobodného tábora, kde človek mal už aké-také práva a výhody. Zaviedli ma na izbu, kde asi 35 párov očí dosť začudovaných na mňa pozeralo. Boli všetci Poliaci a ja jediný som bol Slovák.
Potom si ma znovu policajti vyzdvihli na vypočúvanie. Sedel tam starší pán, lenže tento nebol ten americký diplomat a gentleman, ktorého som pred chvíľou spoznal, ale typický vyšetrovateľ, ktorý vyriekol ortieľ nad obžalovaným. Bol iba v košeli s vyhrnutými rukávmi a v bežných nohaviciach. Na nohách mal blýskajúce sa kanady, ako aj všetci policajti. Rozprával lámanou češtinou. Možno to bol bývalý český občan, ale podľa prízvuku to skôr vyzeralo, že to bol rodený Rakúšan. Zapálil si cigaretu a ja som hneď zakašľal. Moje pľúca boli ešte veľmi oslabené, tak som aj tak reagoval. Chvíľu to ešte skúšal, alebo sa skrátka nechcel rozlúčiť so svojou milou cigaretou, hoci musel vedieť zo spisov, že som v ten deň akurát prišiel z nemocnice, kde som sa liečil na zápal pľúc. Keď sa však moje kašľanie stupňovalo, tak povolil a cigaretu zhasol. Po chvíli som zistil, že majú o mne už všetky informácie z hlavnej cudzineckej polície a len si overovali fakty, či sa pridržiavam tých pôvodných, ktoré som už raz vyjadril. Trvalo to asi hodinu, keď ma krížovym výsluchom, "pod lampou" nakoniec preverili.
Konečne som bol už na izbe ako tridsiatyšiesty, medzi bratmi Poliakmi. Začali sme veľmi dobre, nakoľko som rozprával hneď po poľsky. Je pravdou, že rozumeli aj po slovensky, ale nie až tak dobre, ako keď je to v ich materčine. Ja som mal už aj akú-takú predprípravu s Alicou v nemocnici. Hneď som si našiel zopár priateľov, pretože byť sám utiahnutý, to nie je môj životný štýl a naviac som nemal čo tajiť. Nebol som kriminálnikom, takže som sa nemusel schovávať. Neskoršie som zistil, že tam bol aj jeden, čo zabil človeka. Bolo to nešťastou náhodou, ale samozrejme ho to poznačilo, bol dosť uzavretý, ale aj nevrlý a podráždený. Každý z nich mal iný životný príbeh. Ja som si ich veľmi rád všetky vypočul a zveril sa aj s mojím. Boli sme tam všetci na jednej lodi. Nikto nebol kapitánom. Všetci sme boli iba posádkou.
Dozvedel som sa, že si nových prvý týždeň predvolávajú každý deň na výsluchy a aj ja som to skúsil na vlastnej koži. Stále si overovali tie pôvodné fakty, ktoré som im dal a občas sa snažili získať odomňa aj niečo navyše. Nemal som čo tajiť. Naviac mám takú povahu, že poviem všetko na rovinu a neobaľujem to do pozlátka. Ono sa to ani neoplatí, pretože títo páni sú profesionáli a odhalia každého skôr, či neskôr.
Za dva týždne som absolvoval desať výsluchov. Čas pomaly utekal a pricházal deň, keď mi dali zelenú a mohol som konečne vyjsť von, medzi ľudí a znovu pocítiť zdravý vzduch, ten nefalšovaný, slobodný...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov






























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-