III. časť - Rozhodovanie o mojom ďaľšom osude
Čas pomaly ubiehal a ja som si ani neuvedomil, že to bol skoro mesiac, čo som strávil v nemocnici. Bol som veľmi rád, že som spoznal Alicu, ktorá bola mojou priateľkou i milou, pretože sme sa naozaj veľmi zblížili, i keď mala o pár rôčkov viac ako ja. Aj ona sa vždy tešila do práce. Naviac, bolo to dobré i pre ňu, pretože som jej pripomenul kúsok domoviny. Rozprávali sme sa výlučne po poľsky a to bol ten hlavný dôvod. Človek, keď je dlhšiu dobu v zahraničí, padne mu to dobre a zistí, že tá materinská reč mu je predsa len najbližšia a najpríjemnejšia. Ten istý pocit som mal aj ja. Navyše som nebol taký zbehlý v nemčine a to človeka dosť ničí, lebo sa musí veľmi namáhať. Bol to vždy slnečný deň, keď prišla, hlavne v tých februárových krátkych šedých dňoch, keď už o 17. hodine bola tma. Cítil som sa výborne.
Nastala doba lúčenia sa s nemocnicou, ktorá mi dala druhú nádej v živote, ktorý som mal dosť narušený a komplikovaný. Alica mi všetko povedala, ako sa mi podarí sa znovu začleniť do normálneho života. Povedala mi všetko do písmena.
Išiel som rovno na cudzineckú políciu vo Viedni a tam som sa prihlásil. Bolo to neuveriteľné, ako rýchlo sa dokázali o mňa postarať. Prišiel tlmočník, starší pán, ktorý bol mojím pomocníkom a radcom. Bol šéfom organizácie AFCR (American Fund for Czechoslovak Refugees, Americký fond pre československých utečencov). Bol veľmi dôstojný, povedal by som až príliš diplomaticky vyzerajúci človek, asi šesťdesiatnik. Pripomínal mi človeka zo starších amerických filmov, bol "naškrobený" v perfektnom obleku s kravatou, mal vyleštené topánky, až som sa skoro v nich mohol vidieť. Nohy si preložil jednu cez druhú a zapálil si fajku, ktorá bola súčasťou jeho osobnosti. Veľmi rozvážne prehovoril a tak sme začali dlhý a zaujímavý rozhovor. Ani som si vôbec neuvedomil, že som sa zároveň upísal odchodu do USA. Veľmi som chcel zostať vo Viedni, v Rakúsku, aby som to nemal ďaleko domov, lenže neskoršie, keď som sa nad tým zamyslel, prišiel som na to, že to má v sebe háčik a že je to niečo podobné ako byť na vojenčine vo svojom meste. Človek si veľmi ľahko vykoleduje problém a zároveň s tým idú aj následky. Prakticky je to veľmi zlé. Darmo som si denne čítal naše noviny, ktoré som si mohol kúpiť v novinovom stánku, ale poriadne predražené, asi za desaťkrát vyššiu cenu. Počúvať náš rozhlas a programy, pozrieť si televíziu - toto všetko len ešte viac vo mne budilo tú neodbytnú myšlienku: byť zase doma. Bojoval som s tým veľmi dlho a bolo to naozaj bolestivé.
Naša debata s pánom sa pomaly končila, dal mi nejaké vreckové, po tom, čo som sa mu upísal. Viem, že to znie hrozne to slovíčko "upísal", ako v Mŕtvych dušiach Gogoľových, lenže to nebolo celkom až také zlé, akurát nezvyklé, navyše to malo svoje obrovské výhody. Od toho dňa som dostával vreckové, a to pravidelne, mesačne asi 500 schillingov. Samozrejme, že o iné som sa už nemusel vôbec starať. Išli sme ešte spolu na obed, resp. na oneskorený obed. Potom sme sa vrátili na políciu a tam sme sa rozlúčili.
Bol čas ísť do tábora, ktorý som si už predtým prehliadol. Naložili ma do Antona, policajného skriňového vozidla a pred nami bola 35 km jazda, čiže skoro hodinová. Von som takmer nevidel. Jediné, čo som videl, tak to boli krvavé škvrny po všetkých stranách vo vnútri vozidla. Bolo mi jasné, že tu vozia ľudí, ktorí sú trošku viac spoločensky unavení a tak sa potom nevedia vpratať do svojej kože. Bol som rád, že to nebol môj prípad, ale i tak to bolo dosť nepríjemné celú tu dobu tam sedieť a nič nevidieť. Bolo tam také maličké okienko, o niečo väčšie ako kľúčová dierka, a cez tú som mal aký-taký výhľad, lenže ma to príliš dlho nebavilo, tak som radšej zostal sedieť.
Auto začalo pomaly meniť svoju polohu a ja som pocítil, ako keby sme prešli cez nejaký hrboľ a pomaly sme prechádzali cez veľké priestranstvá. Rýchlo som vyskočil a pozrel tou kľúčovou dierkou, boli sme v tábore. Baraky boli vľavo i vpravo. Nakoniec auto zastavilo v kúte, pri budove, kde bolo všetko zamrežované a boli tam po zuby ozbrojení policajti. Nemal som najpríjemnejšie pocity, pretože som vôbec nemal ani poňatia, čo ma vlastne čaká. Myslel som si, že ma dajú hneď na slobodu. Opak bol pravdou. Dvere sa otvorili a mal som pocit, ako keby som bo pozvaný na Gestapo, kde ma išli vypočúvať. Ono ani som sa vôbec nemýlil. Bolo to už moje tretie vypočúvanie. Zaviedli ma hore na tretie poschodie, kde som mal žiť určitú dobu. Volali to karanténa, kde si musel každý poctivo svoj čas odslúžiť, aby sa mohol potom dostať do Frei Lagru, Slobodného tábora, kde človek mal už aké-také práva a výhody. Zaviedli ma na izbu, kde asi 35 párov očí dosť začudovaných na mňa pozeralo. Boli všetci Poliaci a ja jediný som bol Slovák.
Potom si ma znovu policajti vyzdvihli na vypočúvanie. Sedel tam starší pán, lenže tento nebol ten americký diplomat a gentleman, ktorého som pred chvíľou spoznal, ale typický vyšetrovateľ, ktorý vyriekol ortieľ nad obžalovaným. Bol iba v košeli s vyhrnutými rukávmi a v bežných nohaviciach. Na nohách mal blýskajúce sa kanady, ako aj všetci policajti. Rozprával lámanou češtinou. Možno to bol bývalý český občan, ale podľa prízvuku to skôr vyzeralo, že to bol rodený Rakúšan. Zapálil si cigaretu a ja som hneď zakašľal. Moje pľúca boli ešte veľmi oslabené, tak som aj tak reagoval. Chvíľu to ešte skúšal, alebo sa skrátka nechcel rozlúčiť so svojou milou cigaretou, hoci musel vedieť zo spisov, že som v ten deň akurát prišiel z nemocnice, kde som sa liečil na zápal pľúc. Keď sa však moje kašľanie stupňovalo, tak povolil a cigaretu zhasol. Po chvíli som zistil, že majú o mne už všetky informácie z hlavnej cudzineckej polície a len si overovali fakty, či sa pridržiavam tých pôvodných, ktoré som už raz vyjadril. Trvalo to asi hodinu, keď ma krížovym výsluchom, "pod lampou" nakoniec preverili.
Konečne som bol už na izbe ako tridsiatyšiesty, medzi bratmi Poliakmi. Začali sme veľmi dobre, nakoľko som rozprával hneď po poľsky. Je pravdou, že rozumeli aj po slovensky, ale nie až tak dobre, ako keď je to v ich materčine. Ja som mal už aj akú-takú predprípravu s Alicou v nemocnici. Hneď som si našiel zopár priateľov, pretože byť sám utiahnutý, to nie je môj životný štýl a naviac som nemal čo tajiť. Nebol som kriminálnikom, takže som sa nemusel schovávať. Neskoršie som zistil, že tam bol aj jeden, čo zabil človeka. Bolo to nešťastou náhodou, ale samozrejme ho to poznačilo, bol dosť uzavretý, ale aj nevrlý a podráždený. Každý z nich mal iný životný príbeh. Ja som si ich veľmi rád všetky vypočul a zveril sa aj s mojím. Boli sme tam všetci na jednej lodi. Nikto nebol kapitánom. Všetci sme boli iba posádkou.
Dozvedel som sa, že si nových prvý týždeň predvolávajú každý deň na výsluchy a aj ja som to skúsil na vlastnej koži. Stále si overovali tie pôvodné fakty, ktoré som im dal a občas sa snažili získať odomňa aj niečo navyše. Nemal som čo tajiť. Naviac mám takú povahu, že poviem všetko na rovinu a neobaľujem to do pozlátka. Ono sa to ani neoplatí, pretože títo páni sú profesionáli a odhalia každého skôr, či neskôr.
Za dva týždne som absolvoval desať výsluchov. Čas pomaly utekal a pricházal deň, keď mi dali zelenú a mohol som konečne vyjsť von, medzi ľudí a znovu pocítiť zdravý vzduch, ten nefalšovaný, slobodný...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-