IV. časť - Odchod z domoviny
Konečne som bol vo Frei lágri a odišiel som v sprievode policajta na izbu, kde som prehodil zopár slov na uvítanie so svojimi krajanmi a rýchlo som si odložil svoje veci do mne určenej skrine a zamkol som ju.
Musel som sa poponáhľať, pretože policajt netrpezlivo prestupoval pri dverách a niečo si pohundrával. Už sa nemohol dočkať, aby ma mohol odviesť na ďalšie pokračovanie registrácie a formalít, ktorým sa v tábore nedá vyhnúť. Sú však potrebné aj pre samotného budúceho "člena" tábora, aby sa mohol legalizovať a bez problémov sa pohybovať po krajine, ktorá mu podaním pomocnej ruky a starostlivým dohľadom pomáhala na ceste k vytúženému cieľu.
Samozrejme som si nervozitu policajta všimol, tak som len v rýchlosti a „telegraficky“ všetkých pozdravil, a vzápätí ma už viedol dolu z druhého poschodia, kde sme boli ubytovaní. Nemohol som si nevšimnúť mramorové schody a dlažby na každom poschodí a vnímal som aj tú klasiku starej generácie architektov, ktorí túto stavbu s hrdosťou projektovali. Bola to nádherná budova, ktorá už aj niečo prežila. Bola majestátna a vzbudzovala rešpekt. I ďalšie okolité budovy mali v sebe kus histórie, či už dobrej alebo zlej. Vedeli veľmi zaujímavo rozprávať a ja som len načúval ich spomienkam, ktoré vo mne vzbudzovali príjemné pocity. Tiež som sa s nimi rozprával a oni ma viedli svojimi schodmi a chodbami k miestam, na ktoré boli veľmi hrdé.
Zaviedli ma aj do parčíku plného zelených stromov, k priľahlej lúčke so sviežou trávičkou a prvými kvietkami tlačiacimi sa na povrch. Už nemohli vydržať, jar bola tu a i vtáci si veselo začali pospevovať. Vítali ma náručím obrovským. A ja som akúsi energiu pocítil, už asi aj tým, že to bol prvý deň mojej skutočnej slobody. Nadýchol som sa zhlboka a nechcel som tomu všetkému ani uveriť, že sa to konečne stalo a život sa mi zmenil v tú samú sekundu na deň slnečný, hoci obloha ešte bola zatiahnutá a chmúrna. Nejako som to nevnímal a cítil som sa fantasticky, znovuzrodený...
Prišli sme do budovy, kde sa vybavovali všetky doklady a zároveň poskytovali informácie, ktoré som potreboval. Postavili ma k bielej plachte a fotografiou zvečnili tento okamih, mimoriadny deň. Vystavili mi oranžový doklad so všetkými potrebnými informáciami. Potom som dostal ešte aj darček akýsi od nich a to bola čierna plastická malá taštička, iba na taký jednoduchý zips. Vyfasoval som aj akúsi vojenskú deku a vankúš a posteľnú bielizeň a dva uteráky, jeden menší a druhý väčší. Potom som sa odobral na izbu, kde ma už čakali moji budúci spolubývajúci. Bolo ich asi 10. Porozprávali sme sa o všeličom, ale hlavne o tom, ako sa mi podarilo prejsť cez hranice. Stretol som tam ľudí, ktorých som nikdy nevidel. Krásne na tom bolo, keď sa spomenulo určité miesto, či dedinka alebo mestečko, vždy som sa snažil zaspomínať, či niekoho odtiaľ nepoznám. Viacej bolo takých, s ktorými som mal spoločných priateľov a tak sme si hneď boli bližší.
Nerád som na poschodovej posteli ležal hore, ostalo mi to ešte z čias vojenčiny, keď som mával tvrdé sny a tak som sa občas aj skotúľal... Bez nejakej zdravotnej ujmy to nikdy neskončilo. Nechcel som už toho času hore spávať a tak som robil všetko preto, aby som sa dostal dole. Boli tam aj asi 4 obyčajné postele, postavené medzi skriňami. Boli sme tam, naviac, aj chránení pred hlukom, ktorý tam občas jemne podgurážení kolegovia vytvárali.
Otvoril som tú čiernu malú taštičku a objavil som v nej hygienické potreby. Zubnú kefku, zubnú pastu, mydlo, šampón na vlasy, nejaké žiletky a vodu po holení. Volala sa Aqua Blue. Neskoršie, keď som bol už v Amerike, mi tie časy vždy pripomenula. I teraz ešte, hoci som už vymenil značku, veľmi rád si k nej privoniam a prenesiem sa do rokov dozadu, do čias, ktoré som prežil na púti do Ameriky. Všetko sa mi znovu pred očami otvorilo a spomienky jedna za druhou sa len tak chrlili, ako neďaleká sopka Mt. Saint Helens, na ktorú mám výhľad každý deň. Nech robím čo robím, vždy ju mám pred sebou na obzore, väčšinou pekne zasneženú...
Pomaly som sa udomácňoval na izbe a zvykal si na mojich hlučných spoločníkov. Zoznámil som sa aj s jedným Čechom, ale bol dosť ostýchavý. S nikým sa nebavil. Dozvedel som sa aj prečo, hoci on to nechcel nikdy o sebe povedať. Bolo s ním dosť ťažké komunikovať, takže sme nejakú veľkú konverzáciu nikdy nenačali. Potom som sa ešte dozvedel, že už aj bol v Amerike a vrátili ho, ale doteraz som sa nedozvedel prečo. Všimol som si na ňom aj to, že keď si bol už istý, zrazu sa rozhovoril a bol veľmi šťastný. Dokonca v tej pominutosti svojej aj po anglicky prehovoril...
Mali sme tu možnosť učiť sa aj anglicky, ale mne sa akosi vôbec nechcelo, tak som nešiel na žiadny kurz. Neskoršie som sa osmelil, ale hneď som to nechal tak, že načo mi to vlastne bude, keď zostanem v Rakúsku. Veľmi som dúfal v politický azyl, aby som mohol naďalej zotrvať v tejto krajine, ktorá mi bola omnoho bližšia, ako tá vzdialená Amerika. Chodieval som každý deň na vrátnicu, kde každé ráno vyvesili zoznam tých, čo mali šťastie a Rakúsko si ich mienilo ponechať a pomôcť im. Malo aj tzv. percentuálnu povinnosť, že muselo z nás prijať určitý počet, pretože bolo dotované OSN a ďalšími organizáciami solidárnymi s utečencami. Bolo to veľmi dobré obdobie.
Angličtina mi predsa len trošku vŕtala v hlave a tak som sa konečne rozhodol absolvovať jeden kurz, ale som toho nechal. Bolo to pre mňa veľmi náročné a nejakú nechuť som prejavoval k tomuto jazyku. Zdal sa mi ťažký, hoci neskoršie som zistil, ale až v USA, že má výhodu oproti iným germánskym jazykom, že sa slovíčka neskloňujú, takže jeden tvar pretrváva počas celej konverzácie. Videl som tam rodiny aj s deťmi ako sa starostlivo pripravovali, aby mohli toho čo najviac do seba dostať.
Pozeral som z okna na trávnik, ktorý oddeľoval plot a budovu, v ktorej som býval. Autá tam občas prebehli, ale nie až tak často. Bola to akási vedľajšia cesta. V spomienkach som sa rýchlo premiestnil na nedávno strávený čas v nemocnici, kde už trochu zotavený som sa pozerával z okna. Bolo to ešte v studených a zasnežených februárových dňoch, keď všade bolo plno snehu a zima poriadna. I vietor si zafúkal a na oknách zanôtil nejednu pesničku. Sniežik jemne poletoval, svetlá už boli v plnom prúde a ulica akosi ožila z tej ponurej dennej atmosféry. Autá pomaly premávali a sneh si chrupkal pod ich pneumatikami s reťazami, ktoré si do rytmu veselo vyhrávali. Bol to nádherný zvuk i keď niekedy dosť smutný, lebo som bol zatvorený a nemohol som ešte ísť von. Musel som si ešte istý čas počkať.
Dedka som stratil a ja som potom ešte niečo vyše týždňa pobudol v nemocnici. Spomínal som na neho dosť, hoci som sa ho už nemohol viac dotknúť. Už bol naveky preč, niekde ďaleko, kde som sa ja ponáhľať nemienil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.