IV. časť - Odchod z domoviny
Konečne som bol vo Frei lágri a odišiel som v sprievode policajta na izbu, kde som prehodil zopár slov na uvítanie so svojimi krajanmi a rýchlo som si odložil svoje veci do mne určenej skrine a zamkol som ju.
Musel som sa poponáhľať, pretože policajt netrpezlivo prestupoval pri dverách a niečo si pohundrával. Už sa nemohol dočkať, aby ma mohol odviesť na ďalšie pokračovanie registrácie a formalít, ktorým sa v tábore nedá vyhnúť. Sú však potrebné aj pre samotného budúceho "člena" tábora, aby sa mohol legalizovať a bez problémov sa pohybovať po krajine, ktorá mu podaním pomocnej ruky a starostlivým dohľadom pomáhala na ceste k vytúženému cieľu.
Samozrejme som si nervozitu policajta všimol, tak som len v rýchlosti a „telegraficky“ všetkých pozdravil, a vzápätí ma už viedol dolu z druhého poschodia, kde sme boli ubytovaní. Nemohol som si nevšimnúť mramorové schody a dlažby na každom poschodí a vnímal som aj tú klasiku starej generácie architektov, ktorí túto stavbu s hrdosťou projektovali. Bola to nádherná budova, ktorá už aj niečo prežila. Bola majestátna a vzbudzovala rešpekt. I ďalšie okolité budovy mali v sebe kus histórie, či už dobrej alebo zlej. Vedeli veľmi zaujímavo rozprávať a ja som len načúval ich spomienkam, ktoré vo mne vzbudzovali príjemné pocity. Tiež som sa s nimi rozprával a oni ma viedli svojimi schodmi a chodbami k miestam, na ktoré boli veľmi hrdé.
Zaviedli ma aj do parčíku plného zelených stromov, k priľahlej lúčke so sviežou trávičkou a prvými kvietkami tlačiacimi sa na povrch. Už nemohli vydržať, jar bola tu a i vtáci si veselo začali pospevovať. Vítali ma náručím obrovským. A ja som akúsi energiu pocítil, už asi aj tým, že to bol prvý deň mojej skutočnej slobody. Nadýchol som sa zhlboka a nechcel som tomu všetkému ani uveriť, že sa to konečne stalo a život sa mi zmenil v tú samú sekundu na deň slnečný, hoci obloha ešte bola zatiahnutá a chmúrna. Nejako som to nevnímal a cítil som sa fantasticky, znovuzrodený...
Prišli sme do budovy, kde sa vybavovali všetky doklady a zároveň poskytovali informácie, ktoré som potreboval. Postavili ma k bielej plachte a fotografiou zvečnili tento okamih, mimoriadny deň. Vystavili mi oranžový doklad so všetkými potrebnými informáciami. Potom som dostal ešte aj darček akýsi od nich a to bola čierna plastická malá taštička, iba na taký jednoduchý zips. Vyfasoval som aj akúsi vojenskú deku a vankúš a posteľnú bielizeň a dva uteráky, jeden menší a druhý väčší. Potom som sa odobral na izbu, kde ma už čakali moji budúci spolubývajúci. Bolo ich asi 10. Porozprávali sme sa o všeličom, ale hlavne o tom, ako sa mi podarilo prejsť cez hranice. Stretol som tam ľudí, ktorých som nikdy nevidel. Krásne na tom bolo, keď sa spomenulo určité miesto, či dedinka alebo mestečko, vždy som sa snažil zaspomínať, či niekoho odtiaľ nepoznám. Viacej bolo takých, s ktorými som mal spoločných priateľov a tak sme si hneď boli bližší.
Nerád som na poschodovej posteli ležal hore, ostalo mi to ešte z čias vojenčiny, keď som mával tvrdé sny a tak som sa občas aj skotúľal... Bez nejakej zdravotnej ujmy to nikdy neskončilo. Nechcel som už toho času hore spávať a tak som robil všetko preto, aby som sa dostal dole. Boli tam aj asi 4 obyčajné postele, postavené medzi skriňami. Boli sme tam, naviac, aj chránení pred hlukom, ktorý tam občas jemne podgurážení kolegovia vytvárali.
Otvoril som tú čiernu malú taštičku a objavil som v nej hygienické potreby. Zubnú kefku, zubnú pastu, mydlo, šampón na vlasy, nejaké žiletky a vodu po holení. Volala sa Aqua Blue. Neskoršie, keď som bol už v Amerike, mi tie časy vždy pripomenula. I teraz ešte, hoci som už vymenil značku, veľmi rád si k nej privoniam a prenesiem sa do rokov dozadu, do čias, ktoré som prežil na púti do Ameriky. Všetko sa mi znovu pred očami otvorilo a spomienky jedna za druhou sa len tak chrlili, ako neďaleká sopka Mt. Saint Helens, na ktorú mám výhľad každý deň. Nech robím čo robím, vždy ju mám pred sebou na obzore, väčšinou pekne zasneženú...
Pomaly som sa udomácňoval na izbe a zvykal si na mojich hlučných spoločníkov. Zoznámil som sa aj s jedným Čechom, ale bol dosť ostýchavý. S nikým sa nebavil. Dozvedel som sa aj prečo, hoci on to nechcel nikdy o sebe povedať. Bolo s ním dosť ťažké komunikovať, takže sme nejakú veľkú konverzáciu nikdy nenačali. Potom som sa ešte dozvedel, že už aj bol v Amerike a vrátili ho, ale doteraz som sa nedozvedel prečo. Všimol som si na ňom aj to, že keď si bol už istý, zrazu sa rozhovoril a bol veľmi šťastný. Dokonca v tej pominutosti svojej aj po anglicky prehovoril...
Mali sme tu možnosť učiť sa aj anglicky, ale mne sa akosi vôbec nechcelo, tak som nešiel na žiadny kurz. Neskoršie som sa osmelil, ale hneď som to nechal tak, že načo mi to vlastne bude, keď zostanem v Rakúsku. Veľmi som dúfal v politický azyl, aby som mohol naďalej zotrvať v tejto krajine, ktorá mi bola omnoho bližšia, ako tá vzdialená Amerika. Chodieval som každý deň na vrátnicu, kde každé ráno vyvesili zoznam tých, čo mali šťastie a Rakúsko si ich mienilo ponechať a pomôcť im. Malo aj tzv. percentuálnu povinnosť, že muselo z nás prijať určitý počet, pretože bolo dotované OSN a ďalšími organizáciami solidárnymi s utečencami. Bolo to veľmi dobré obdobie.
Angličtina mi predsa len trošku vŕtala v hlave a tak som sa konečne rozhodol absolvovať jeden kurz, ale som toho nechal. Bolo to pre mňa veľmi náročné a nejakú nechuť som prejavoval k tomuto jazyku. Zdal sa mi ťažký, hoci neskoršie som zistil, ale až v USA, že má výhodu oproti iným germánskym jazykom, že sa slovíčka neskloňujú, takže jeden tvar pretrváva počas celej konverzácie. Videl som tam rodiny aj s deťmi ako sa starostlivo pripravovali, aby mohli toho čo najviac do seba dostať.
Pozeral som z okna na trávnik, ktorý oddeľoval plot a budovu, v ktorej som býval. Autá tam občas prebehli, ale nie až tak často. Bola to akási vedľajšia cesta. V spomienkach som sa rýchlo premiestnil na nedávno strávený čas v nemocnici, kde už trochu zotavený som sa pozerával z okna. Bolo to ešte v studených a zasnežených februárových dňoch, keď všade bolo plno snehu a zima poriadna. I vietor si zafúkal a na oknách zanôtil nejednu pesničku. Sniežik jemne poletoval, svetlá už boli v plnom prúde a ulica akosi ožila z tej ponurej dennej atmosféry. Autá pomaly premávali a sneh si chrupkal pod ich pneumatikami s reťazami, ktoré si do rytmu veselo vyhrávali. Bol to nádherný zvuk i keď niekedy dosť smutný, lebo som bol zatvorený a nemohol som ešte ísť von. Musel som si ešte istý čas počkať.
Dedka som stratil a ja som potom ešte niečo vyše týždňa pobudol v nemocnici. Spomínal som na neho dosť, hoci som sa ho už nemohol viac dotknúť. Už bol naveky preč, niekde ďaleko, kde som sa ja ponáhľať nemienil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).