V. časť - Odchod z domoviny
Život v lágri bol zaujímavý v každom smere, denno-denne sa na mňa niečo nalepilo a mal som zrazu viac skúseností. Spočiatku som však bol oslabnutý, bez nálady, stále veľmi bledý, ani pľúca som ešte nemal celkom v poriadku a navyše som počas môjho pobytu v nemocnici schudol 5 kíl. Bol som v akomsi útlme a tento stav ma držal príliš dlho. Každý, kto prežil nejaký ten čas v nemocnici, vie dobre o čom hovorím. Človek je taký nijaký zo všetkého, veľmi unavený a veľmi nesvoj. Počúval som rádio, pozeral televíziu a čítal denne noviny, ale nejako sa to vôbec nelepšilo. Stále som mal silné nutkanie vrátiť sa domov. Tieto pocity som nemal len ja, ale aj mnohí ďalší, ktorí tu boli so mnou. Oni naviac zanechali za sebou rodiny, ale ja takmer nikoho, iba dvoch bratov. Ale zato veľa priateľov, ktorí mi zrazu veľmi chýbali. Stalo sa tu aj to, že nejakí rodičia prišli prosiť syna, aby sa vrátil domov, ale sa im ho nepodarilo prehovoriť. Neviem ako dlho tam ešte zostal, pretože o osudoch niektorých som sa už nedozvedel, keďže som neskoršie odišiel do USA.
Chodením na vzduch a utužovaním sa cvičením som postupne zlepšoval svoju kondíciu a moja slabosť začala pomaly ustupovať, stále som bol na tom lepšie. Občas ma síce trápil ten pozápalový kašeľ a musel som si zvyknúť aj na čerstvý vzduch, ktorý mi akosi v začiatkoch viac škodil ako prospieval, nakoľko som prevažnú väčšinu času strávil vo vnútri a vzduch vonku bol ešte veľmi chladný. Ale môj zdravotný stav sa vylepšoval a nemal som už pocit, že som neschopný dlhšie vydržať. Znovu som bol samým sebou, čo mi veľmi pomohlo aj psychicky zvládnuť toto neočakávané odlúčenie od domoviny. Len by sa boli zišli aj nejaké peniaze navyše, aby si človek mohol trošku užiť tej novej slobody.
Začal som sa zase dobre stravovať a cvičiť s činkami môjho nového kamoša z Topoľčian, ktorého som tu spoznal a stali sa z nás dobrí priatelia. Topoľčany som dobre poznal, však som tam kedysi pravidelne chodieval ešte v rokoch 1967 - 1973 a aj potom ešte párkrát, až do môjho odchodu do zahraničia.
Začal som aj pripravovať plány ako sa znovu stretnem s mojou dobrou priateľkou a známou. Predsa bola mojím anjelom strážnym počas najťažších chvíľ v mojom živote. Konečne som jej mohol po prvýkrát po takmer troch týždňoch zavolať, našťastie som mal jej telefónne číslo. Bola veľmi rada a tak sme si naplánovali stretnutie podľa toho, kedy to bude najviac vyhovovať jej, nakoľko pracovala vo viedenskej nemocnici celé dni až do polnoci. Presne sme sa dohodli na dni a hodine. Bolo to v deň jej voľna, v sobotu, pretože v nedeľu pracovala.
Potom som sa ale rozhodol, že ju prekvapím a ešte predtým ju navštívim na oddelení, ktoré bolo prísne chránené a stále dobre zamknuté. Bodaj by aj nie, mali tam vážne stavy a nechceli, aby tam verejnosť príliš veľa nazerala.
Bol som napätý, pretože som nechcel, aby ma ona prvá objavila, opatrne som sa schovával za ľudí prechádzajúcich sa chodbou. Darilo sa mi to veľmi dobre. Zrazu ma však niekto jemne poťukal po pleci a keď som sa otočil, pozeral som do Aliciných očí. Po chvíľke sa trochu smutne zachvela, keď si uvedomila, že je v práci a nemá možnost byť so mnou hneď, ale až po polhodinke, a to jedine v jedálni, pretože vtedy mala menšiu obedňajšiu prestávku. Stále neveriaco krútila hlavou, že som ju takto prekvapil a pokračovala do izby, práve do tej, kde som aj ja nedávno prežil tie moje prvé začiatky v emigrácii. Pobehol som za ňou a znovu som ju vystrašil, keď som zadupotal v jej tesnej blízkosti. Otvorila mi dvere, ale dovnútra som radšej nešiel, len som tak letmo pohľadom preletel po celej izbe. Všetko tam bolo presne tak, ako som to tam zanechal. Posteľ bola stále na tom istom mieste, kúsok vedľa bolo umývadlo, kde som sa každé ráno umýval. Znovu som mal môjho dedka pred očami, ako sa mi ešte veselo prihovára, stále som videl jeho múdry pohľad a jemný úsmev, ktorý mu žiaril na tvári. Zrazu som sa zatriasol od smútku. Už to naozaj nebola pravda, boli to len nádherné spomienky s horkým blenom v ústach pri pomyslení...
Aj stôl bol na tom istom mieste, hneď vedľa okna, a na ňom stál krčah plný lipového čaju s citrónom, sladučkého ako med. Mal som to všetko pred sebou, od prvého večera, keď som sa prebral a začal môj pobyt v raji. Alica bola už takmer hotová s rozdávaním obedov pre pacientov. Bola akási čiperná a plná energie. S radosťou kládla každý tanierik, lyžičku a celý príbor každému na nočný stolík. Traja už netrpezliví a vyhladnutí vysedávali za stolom. Už sa dobre cítili a boli dostatočne zdraví na to, aby sa mohli aj prejsť a obslúžiť sa. Už nepotrebovali toľko cudzej pomoci, zvládali to sami.
Na chodbe ma stretla pani primárka a hneď sa mi aj prihovorila, aby som sa na budúci týždeň nezabudol prísť ukázať na kontrolu. Vôbec jej nevadilo, že som tam bol ilegálne a nepovolene. Neobávala sa a verila mi, že mám len dobré úmysly. Potom sme sa rozlúčili a ja som ešte chvíľočku čakal na Alicu. Prišla a celá bola z toho všetkého ešte dosť šokovaná. Nečakala to ani vo sne, že by som jej niečo také vykonal. Bol som kvôli nej šťastný, že sa radovala ako to malé dievčatko s dlhými vrkočami a veľkou červenou mašľou zavitou do jej zlatých vláskov.
Viedla si ma ako ženícha. Pritlačila ma k sebe, akoby ma nikdy nechcela stratiť. I mne bolo veľmi príjemné pocítiť jej telo, ktoré sa chvelo tak blízko pri mne. Bolo to nádherné.
Jedáleň už bola na obzore a hoci to bol iba kúsok, ten pochod bol nekonečný a nádherný. Posadili sme sa v rožku, aby sme mali kúsok svojho šťastia len pre seba, nechceli sme sa s nikým oň deliť. Možno sme boli vtedy akísi sebeckejší. Polievka bola slepačia, ale ja som akosi na jedlo nemyslel a nechal som ju takmer vychladnúť, kým som sa konečne k nej dostal. Jej chuť si už nepamätám, ale chuť jej nádherných šťavnatých perí som nikdy nezabudol. Boli ako jahody čerstvo zo záhrady odtrhnuté. Aj ona bola červená ako jahoda, ale ešte krajšia, ako tá nádherná červená šípová ruža. A vonku bolo sychravo a sýkorky pri okne ešte semienka hľadali na jeho okraji. Jedna zrazu odletela a za ňou zase druhá priletela, ale tiež hneď ufrnkla. Semienka tam už žiadne neboli...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.