VIII. časť - Práca 2
Pracovali sme dlhé hodiny až do tmy, ale nám to nevadilo, pretože sme to chceli čo najskôr dokončiť, aby sme mohli dostať ďalšiu prácu. Ináč, bola to súkromná stavebná firma, ktorá mala veľmi veľa zákaziek. Naša skupina sa veľmi dobre osvedčila a tak sme mali práce vyše hlavy. Ale stávali sa aj situácie, že niektorí museli opustiť našu družinu, najmä z dôvodu odchodu do cudziny natrvalo, čo každý z nás mal v úmysle. Majiteľ sa s nimi vždy pekne rozlúčil a dal im vždy peknú odmenu. Niekedy aj 10 tisíc schillingov, nakoľko pre neho to nebolo nič. Jeho mesačný príjem zo všetkých stavieb bol vyše milióna. Toto som sa dozvedel od nášho parťáka Bratislavčana, ktorý mi tiež prezradil, že on už má politický azyl a zostáva natrvalo v Rakúsku a stretáva sa so svojou rodinou dosť často v Maďarsku, alebo v Juhoslávii. V Rakúsku bol od roku 1968 a býval už vo svojom byte, ani nie tak ďaleko od tábora. Mal aj svoje auto, Opel, na ktorom nás občas zobral do Viedne na výlet alebo za nákupmi do Süd Shopping Center. Bolo to niečo nádherné vidieť po prvýkrát obrovské obchodné centrum s toľkými obchodíkmi, kde sa dalo veľmi lacno nakúpiť. Občas sme aj na Mexikoplatz chodievali, kde bolo nespočetné množstvo šiatrov a kde sme si kupovali hlavne elektroniku, hodinky a fotopotreby. Ja som si tam kúpil americké hodinky značky Timex, ktoré mám doteraz odložené, hoci ich už nenosím, ale je to akási nostalgická spomienka na tie časy a som vždy šťastný, keď si ich vyberiem a pozriem sa na ne.
Potraviny sme si chodievali nakupovať do blízkej Billy, ktorá bola pre nás takým prvým kultúrnym šokom, nakoľko to bola veľká hala oproti tým našim malým potravinám, ale hlavne v porovnaní s tým obrovským sortimentom. Teraz, keď som bol pred 7 rokmi v Bille v Banskej Bystrici, ktorá je oproti autobusovému nádražiu a kúsok od železničnej stanice, spomenul som si na tie časy z toho obdobia. Chodieval som tam veľmi často a zároveň som sa vždy ponoril do dávnych rokov, keď som bol po prvýkrát v takomto obchode, kúsok od tábora, v Traiskirchene v Rakúsku. Tešil som sa zakaždým, keď som do nej vstúpil a dotykom sa spájal s minulosťou. Tu som sa dotkol vozíka ako kedysi a pocítil som, ako sa čas vôbec nezastavil, ale len sa echovým šumením ozýval a ja som postál a spomínal. Občas som sa aj prichytil, ako keď som po prvýkrát prekročil hranice v Petržalke, že sa mi teplé slzy kotúľali po lícach od obrovského šťastia. Znovu som to všetko prežíval a človeka to akosi nikdy neopustí počas celého života. Je to súčasť niečoho veľkého a neočakávaného, pretože som nikdy neveril, že sa to práve mne môže podariť. Poštípal som sa a hneď som tomu uveril. Som slobodným človekom...
Regále boli krásne a plné rôzneho tovaru, nie ako kedysi. Bola už nová doba, nič nebolo nemožné, všetkého bolo dostatok a nikto nič neschovával pod pult. Všetko bolo na predaj, aby to ľuďom pomohlo a nie na to, aby sklady boli preplnené a ľudia museli hromžiť. Už bol čas iný, nie ten ešte nedávny, ktorý mal iné priority a očakávania.
Všimol som si, že táto Billa bola oproti tomu v Traiskirchene omnoho väčšia, modernejšia a s väčším sortimentom výrobkov i so zeleninou a ovocím, nádherne zabaleným v malých plastikových obaloch. Je pravda, že si radšej ovocie a zeleninu vyberám sám, mám ju radšej ako tú, čo mi je naservírovaná. I môj syn Johnny, už prvý z rodu, ktorý sa narodil v Amerike, sa tiež potešil z tohto obchodu a veľmi rád ma tam často vodieval. Vždy si vedel niečo vybrať, čo nemali nikde inde, len práve tam...
Prišiel znovu čas na Baden a novú prácu pri renovovaní badenského divadla, ktoré bolo hneď oproti kasínu so záhradou, kde sa hrávali klasické koncerty, kde boli lavičky medzi stromami a kde po celom parku boli bielym vápencovym štrkom vysypané všetky cestičky a chodníčky. Vpredu, celkom pred samotným kasínom, bolo postavené pódium a tam sa navečer počas horúcich letných večerov ozývali velikáni - Beethoven, Strauss, Mozart, Chopin a aj Janáčka, Smetanu a Dvořáka som si tam mohol vypočuť. Bolo tam nádherne. Každý deň bol ten najkrajší...
Divadlo sa celé renovovalo a tak sa všetky sedačky vytrhali a namiesto nich sa dali nové. Nikdy som však nevidel toto divadlo dokončené. Odišiel som preč ešte predtým, než sme ho dokončili. Práce bolo plno, museli sme robiť celé dni, aby sa čo najskôr mohlo ukončiť a dať konečne do prevádzky. Už sa opravovalo dlhšie, ale naša firma, resp. firma, pre ktorú som robil, vyhrala dodatočný konkurz a my sme dostali túto zákazku neskoršie. Mali sme 35 schillingov na hodinu a tak som si každý deň odnášal nezdanených 350, ktoré som potom každý piatok ukladal na svoje konto, aby som mal niečo pre začiatky. Však sa mi to aj hodilo, neskoršie spomeniem jednu príhodu z New Yorku, ktorá sa mi stala hneď prvý deň príchodu do Big Apple - Veľkého Jablka, ako Newyorčania svoje mesto nazývajú. Prakticky ho tak volá celá Amerika, keď sa povie Big Apple, hneď každý vie, o čom je reč.
Múry boli veľmi hrubé, v pivničných priestoroch okolo troch metrov a ja som musel so zbíjačkou krížom prevŕtavať diery. Cítil som sa každý deň veľmi unavený, ale zároveň som aj trošku a postupne mohutnel. Bol to môj najlepší tréning a ani činky som už nepotreboval. Mal som "cvičenia" so zbíjačkou plné zuby a tak som činky nechcel ani vidieť. Postupne sme prešli aj na iné práce. Nakoľko nie som murárom, robil som, ako hovorili v Trnave, šichníka. Neviem, čo to bolo za slovíčko, možno nemeckého pôvodu, ale to som si nikdy nezistil, načo aj, vedel som, že som bol dobrý na všetko. Na vozenie piesku, cementu, tehál, dosiek a všetkého materiálu, ktorý stavbári - murári potrebovali. Vždy som reagoval na povely: "Jano, toto prines a toto a toto pridrž a choď do kelu, lebo mi tu už zavadziaš!!!" Tak toto boli moji najlepší priatelia, ktorí ma mali radi a občas si aj takto zašpásovali a ja nič netušiac som ako psík pobehoval a každého rozkazy vyplnil presne do posledného písmenka. Prišiel však deň, keď som pochopil ako to myslia a tak som im to vrátil. Naschvál som im vždy niečo iné priniesol, i keď nevtipkovali, tak sa už potom radšej o čosi podobné ani viac nepokúšali. Dal som im všetkým príučku. A potom sme si to ešte rozdali v tábore na izbe v ringu s rukavicami, ale nikdy som nikomu neublížil, len som ich tak trochu postrašil a bola zase zábava. Mali sme sa všetci veľmi radi, lebo sme zistili, že v tejto džungli je dobre, keď si jeden druhému aj chrbát ochraňuje a nie podráža. Prežili sme spolu dva mesiace a potom nastal čas rozlúčenia...
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-