VII. časť - Práca
Všimol som si každé ráno, že niektorí ľudia vstávali veľmi skoro, aj o štvrtej hodine a odchádzali do práce. Bol som ešte veľmi nový a naviac ešte nie v takej kondícii, aby som to mohol aj ja zvládnuť. Najskôr som nemal ani potuchy o aké práce sa jedná. Potom som zistil, že to boli práce od výmyslu sveta, kde Rakúšania potrebovali dobrú, ale popritom lacnú pracovnú silu. Boli to práce na poliach, v dieľňach, alebo aj pri opravách vozidiel, pretože ľudia v tábore mali rôzne vzdelanie a remeslá. Bol som prekvapený, aké rozmanité povolania sa tam objavili. Mali sme tam lekára, lekárku, právnika, zubára, dokonca aj architekta veľkého kalibru, ktorý sa rozhodol pre takýto únik z rodnej krajiny. Títo všetci patrili k československým emigrantom. Neskoršie som zistil, že aj medzi Poliakmi, Rusmi a Rumunmi boli rôznorodé vzdelania a remeslá. Poväčšine sa Slováci držali pokope a Česi taktiež, takže už tu bola akási menšia diskriminácia, čo mi však až tak nevadilo, pretože som nemal záujem vnucovať sa do určitých skupín. Môj najlepší priateľ bol zhodou okolností Čech, takže som nerozdeľoval ľudí podľa národností. Dokonca som mal aj dosť veľa osobných priateľov z radov Poliakov. Dlho nás držali spolu ešte spomienky na to, keď sme všetci začínali v karanténe. Bola to väzba až do smrti, pretože keby sme sa stretli hocikde, vždy by sme sa zvítali ako najlepší priatelia. V situáciách, aké boli tieto, sa náklonnosť a dôvera buduje najsilnejšie a tá človeka sprevádza po celý život.
Neskoršie, nakoľko som fotieval, pozvali si ma na svadbu ako fotografistu. Bola to nádherná svadba, plná nefalšovanej a úprimnej radosti. On bol zubný lekár a ona inžinierka. Spoznali sa ešte vo Varšave a spoločne unikli nespravodlivosti. Prišli na výlet, ako aj mnohí ďalší, ktorí mali ten istý úmysel zostať mimo domoviny a začať život niekde ďaleko a v neznámom prostredí. Tie negatívy mám doteraz odložené ako pamiatku. Rád by som ich teraz niekde stretol a pripomenul im tie časy neistoty, keď ešte žili v tábore. Určite by sa v tú istú sekundu ponorili do minulosti spred tridsiatich rokov. Každý človek má túto vlastnosť a dokáže sa ponoriť do časti svojho života, ktorú už prežil.
Postupne som sa začal lepšiť, nakoľko som s činkami trénoval každý deň a chodieval behávať na ihrisko, ktoré sme mali v priestoroch tábora. Bývali tam veľké duely medzi rôznymi národnosťami. Väčšinou sme hrávali futbal na menšie bránky, nebolo totiž vždy po ruke toľko ľudí, pretože mnohí z nich pracovali dlhé a nekonečné hodiny.
Prišiel čas vyraziť do práce. Skoro ráno o štvrtej som vyskočil z postele aj s ďalšími a okolo piatej sme už čakali pred bránami tábora, v stromovej aleji. Autá mohli pristaviť až ku krajnici, pretože tam bolo miesta dosť. Určite nás bolo okolo piatej aspoň 50 čakajúcich na prvé vozidlá, ktoré sa vždy pristavili a šofér, niekedy aj z okna, rukou ukazoval: "Ty, Ty, Ty, Ty nie, Ty, Ty" a vybral aj šesť ľudí, ktorí rýchlo naskočili do mikrobusu.
Mnohé autá tam chodili naisto, pretože mali svojich ľudí už dopredu zaistených, skrátka, už ich mali odskúšaných. Pomaly sa blížilo k šiestej hodine a nás sa tu zrazu hemžilo už okolo stovky. Boli sme vedľa seba natlačení a autá stále prichádzali. V priemere sa tam zoradilo vždy okolo 200 smädných ľudí po práci.Tešil som sa, že sa niekto zastaví aj pri mne a vyberie si ma. Doslovne som mal pocit, ako keby som postával na slávnom viedenskom Gurtli, kde jedine "Dámy Noci" postávali...
Vyčkávali sme tam až do deviatej hodiny, ale zostalo nás tam aj tak vyše dobrej stovky a všetci sme so sklonenými hlavami odchádzali na svoje izby. Bola možnost ísť sa ešte aj naraňajkovať, nakoľko vydávali raňajky až do desiatej. Človek, keď túži po práci, určite nemá čas myslieť na iné, len na to, aby ju dostal. Jedlo bolo to posledné, na čo sme všetci v tom čase mysleli. Prešlo veľa dní a práca nebola žiadna. Iba tých zopár šťastných ju malo každý deň.
Prišiel čas na odchody tých šťastlivcov, ktorí sa konečne mohli dostať do svojho vytúženého cieľa. Bolo ich zopár aj z Československa. Odlety bývali iba raz za mesiac a títo páni mali zelenú. Môj priateľ, bol Moravák a horník, ako sa sám vždy nazýval: "Já jsem horník, kdo je víc, pětset korun na měsíc!!!" trošku vulgárnym podtónom to oznamoval. Aj sme sa všetci pritom zasmiali a on s nami. Mal taký hurónsky smiech, ktorý by aj toho najväčšieho spáča zobudil. Vždy mal nejaké to pivo v ruke a bol vždy veľmi šťastný. Už sme sa všetci lúčili a fotili. Mám aj jeho fotografiu, urobenú tesne pred odchodom na letisko do Schwechatu, o ktorom som sa hneď v prvej časti zmienil, že ho ešte spomeniem neskoršie. Takže tu je znovu ten Schwechat. Hovorí mi: "Janku, můžeš mít mou práci na stavbě u jednoho Rakušáka a tak se dej dokupy s Mirkem a budeš si moci něco taky vydělat. Práce je dost náročná, ale Ty to všechno zvládneš, ne? Však je Tě dost pořadneho chlopaka!" To už tam trošku z tej sliezštiny prihodil. Môj brat tam žije už 50 rokov a tiež je poznačený týmto dialektom, naviac jeho manželka je Slezanka.
Ešte sme sa naposledy všetci vyfotili, samozrejme, že on s fľaškou piva v ruke a už sa bral do autobusu, ktorý zanedlho odchádzal. Potom ho už čakala len cesta priamo do USA, do Pennsylvánie, kde som ho... už nezastihol živého. Jedného dňa, celý zúfalý, údajne mal manželku z Juhoslávie a hrozilo mu nejaké ublíženie na zdraví, sa vybral na neďalekú strelnicu a bol tam sám. Majiteľ už počul len obrovské výstrely, ktoré si vpálil do srdca...
Bolo mi z toho nanič, pretože keby som bol prišiel o nejaký týždeň skôr, určite by sa mi zdôveril a možno by som ho bol od toho odhovoril, možno. Teraz sa to už nikdy nedozviem. Bolo s ním vždy veľa žartovania, pretože bol tým obdarený, človek ho iného ani nepoznal. Kdekoľvek bol, vždy sa iba kopa smiechu na Vás nahrnula a nedalo sa tomu nijako odolať, museli ste sa touto lavínou smiechu nechať zmiesť...
Na druhý deň po jeho odchode som už tak skoro ráno nemusel vstávať a dokonca sme mali možnosť aj najesť sa v jedálni, ktorá bola už v prevádzke kvôli tým, čo chodievali do práce. V kľude sme sa postavili v tej spúste okolo 150 ľudí. Všetci čakali na svoju šancu, na možnosť trochu si prilepšiť a našetriť nejaké peniažky pre tvrdé začiatky v novom domove. Či už v Amerike, Austrálii, Kanade, ale aj v iných krajinách, do ktorých sa odtiaľto poberali za lepším, vysnívaným zajtrajškom.
Prišiel pekný žltý mikrobus a pristavil sa pri mojom parťákovi, ktorý vedel veľmi dobre nemecky, povedal by som, že perfektne a ja som sa ani veľmi nesnažil upozorniť na to, že aj mne to ako-tak ide. Nebolo času vystatovať sa a tak som to radšej takticky zamlčal. Neskoršie som zistil, že to bolo len v môj prospech, lebo som mohol odpočúvať konverzácie medzi jednotlivými Rakúšanmi, ktorí nemali ani šajnu o tom, že ich rozumiem. Boli to väčšinou urážlivé rozhovory o nás, utečencoch. Stavbári sú jednoduchí ľudia, ktorí postrádajú základnú slušnosť, hlavne keď sú alkoholici. Takých tam bolo dosť a tak si svoju zlobu vždy na nás cudzincoch vybili. Občas to prehnali, tak som to povedal nášmu parťákovi, ináč môjmu dobrému priateľovi, s ktorým sme sa spoznali už v tábore. Keď sa to odo mňa dozvedel, išiel rovno za majiteľom, ktorý bol veľmi spokojný s našou prácou a tak samozrejme zatočil s tými dvomi nespratníkmi, ktorí mali v sebe viac, ako by mali mať. A nádherný pokoj nastal...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-