XXII. časť - Odchod z New Yorku
Ďalší nádherný večer sme mali za sebou. A pred sebou plány, ako strávime nový deň v meste New Jersey City, kde sme mali ísť na druhý deň za prácou.
Privstali sme si trošku a vláčikom sa dopravili do mesta. Pán z AFCR nás zaviedol tam, kde sa malo znovu prejednávať o ďalšej možnosti mať konečne prácu. Skončili sme u našich krajanov, ktorí vlastnili opravovňu automobilov. Bolo to pekné stretnutie a zaspomínanie si na miesta, z ktorých pochádzali. Domov sa nedostali už vyše 10 rokov, odvtedy čo odišli, niektorí nútene, ale niektorí aj z dobrodružných dôvodov, skúsiť život za oceánom a spoznať ako to tam je, v tej vysnívanej a ospevovanej Amerike. Vyzeralo to tak, že boli nadmieru spokojní a vôbec neľutovali ich vlastné rozhodnutie podujať sa na tento "výlet" do neznáma a začať od začiatku. Samozrejme, aj oni museli všeličo prežiť, tie chvíle napätia, neistoty, novej spoločnosti, ktorá je veľmi odlišná od tej našej slovanskej, kde sa ľudia k sebe lepšie správajú a viac si pomôžu. Tu, v Amerike, ste odkázaní len a len na seba a keď sa Vám niečo nevydarí, je to len vaše rozhodnutie, resp. vaše utrpenie, že ste nemali šťastie. Tu to nazývajú neúspech, nedostatočná chuť tvrdo pracovať na sebe a neschopnosť začleniť sa do kapitalistického procesu a konzumnej spoločnosti. Každý má svoje problémy, aby prežil a nepotrebuje, aby mu boli ďalšie starosti pridávané. Boli sme s Vilkom len akísi žobráci, ktorí prosili o prácu, aby každý mohol začať svoju púť v ďalekej Amerike, ktorú sme si obaja vysnívali tak, ako nám ju, ako "Krajinu snov", všetci dovtedy opisovali, kde peniaze ležia na zemi, len sa treba naučiť ako sa správne zohnúť a dokázať ich zodvihnúť. Nie je to ľahké, preto je aj tá obrovská rozdielnosť medzi ľuďmi. Chudáci a mimoriadne bohatí ľudia. Hovorí sa tu aj o strednej vrstve, lenže tá tu prakticky neexistuje, nakoľko tá priepasť medzi vrstvami je príliš hlboká.
Zobrali nás a na druhý deň sme mali prísť a začať novú prácu. Ja a ani Vilko sme takúto prácu dosiaľ nerobili, ale boli sme pripravení, ale hlavne odhodlaní sa podrobiť, aby sme aj my mohli priložiť ruku k dielu, ktoré nás potom štedro odmení.
Vyfasovali sme montérky a každý bol pridelený k jednému automechanikovi, ktorý nám potom hovoril čo potrebuje podať, prikrútiť, alebo urobiť menšie práce, ktoré sme boli schopní vykonať aj bez stáleho nahliadania spoza chrbta. Bolo to jednoduché vymeniť pneumatiku, vymeniť duše, poumývať celé vozidlo a povysávať, aby samozrejme bolo pripravené na záverečnú časť odovzdania. Zákazníci si vždy popozerali celý interiér, či je dostatočne čistý. Občas aj zafrfľali, ale povedal by som, že to bolo viac-menej z roztopašnosti a snobstva. Opravovali sa tam najmä drahšie autá, ako Mercedes, BMW, Cadillac a ďalšie vtedajšie výborné značky. Všetko autá, ktoré si vyžadovali dobrú starostlivosť, ale hlavne aj ich opravy stáli nemalé peniaze. Ale kto chce pánom byť, musí aj hlbšie do kešene siahnuť. Im to problém nerobilo, a tak s tým nemali starosti. Občas, keď boli nadmieru spokojní, sme dostali tringelt, a to nie hocijaký, ale i 20 dolárov, čo bol pre nás vtedy veľký peniaz, keďže sme toľko zarobili za celý deň. Hodinová mzda bola 1.65 a museli sme z toho nejako vyžiť. Človek sa naučil a nemal problémy, pretože si musel vyčleniť tie najdôležitejšie, ale hlavne základné potreby, aby mohol prežiť. Nedalo sa hýčkať a my sme vedeli, že na iné zatiaľ nemáme, nakoľko sme ani jazyk neovládali.
Pracovali sme tam s Vilkom určitú dobu, ale nie zas príliš takú dlhú, aby sme sa nemohli rozhodnúť aj ináč. Samozrejme, že sme tam neboli schopní postúpiť, tak sme ani veľmi neváhali, keď sa nám začala rysovať aj iná možnosť, kde by sme to predsa len mali ľahšie, ako tie dlhé 12 hodinové šichty od šiestej ráno, keď sme museli vstávať o štvrtej, obliecť sa, najesť a potom utekať na vlak, ktorý bol dobrých 400 metrov od nášho hotela v New Yorku, pod Madison Square Garden. Domov sme sa vracali neskoro a poriadne unavení. Bola to drina za pár drobných a potom neostal na nič čas, ani sa vzdelávať. Tešili sme sa ale vždy na víkend, keď sme mohli vidieť naše krásavice.
Bol čas rozhodnúť sa, pretože sme mali veľmi dobrú ponuku v štáte Pennsylvánia, kde bolo obrovské rekreačné zariadenie a náš pán z organizácie tam už aj nadviazal nejaké kontakty, aby sme sa tam mohli bez problémov presunúť a začať znovu. Bola tam aj možnosť učiť sa, ale hlavne naučiť sa jazyk. Tam sme potom mali svoju učiteľku, ktorá sa naozaj o nás starala, aby sme tú angličtinu zvládli.
Pobalili sme sa a pred nami bol niekoľkohodinový výlet autobusom spoločnosti Greyhound, ku ktorej sa neskoršie aj vrátim, pretože po čase som sa aj ja stal vodičom interštátnych diaľnic na západnom pobreží. Ale to je ešte ďaleko pred nami, i keď sa to uskutočnilo iba o štyri roky na to.
Autobusové nástupište bolo na Desiatej alebo Jedenástej avenue a Štyridsiatejprvej ulici, čiže veľmi blízko od našej starej dobrej známej Štyridsiatejdruhej ulice a slávnej Broadway, na ktorú si vždy spomíname, ale hlavne Vilko, kde si nakoledoval nádielku, ktorú musel aj bez servítky skonzumovať.
Autobus bol pripravený na odchod, a tak sa náš pán s nami rozlúčil. Bolo to už naposledy, čo sme ho videli, pretože sme už stáli na vlastných nohách. Otvoril klietku a vypustil nás ako holúbkov na slobodu.
Na to slovo holúbkovia nikdy nezabudnem, pretože ma čakala hneď prvá udalosť práve pri vyslovení tohto kúzelného slovíčka, ktoré malo aj veľmi tmavú stránku, ktorá mi až dych vyrazila, keď som sa dozvedel, čo som nikdy v živote nechcel počuť...
Cesta bola nádherná a za niekoľko hodín sme už stáli pred samotnými dverami kancelárie, kde na nás čakal poriadny kus chlapa. Vyobliekaný v peknom obleku, bežne v bielej kravate, ale myslím, že v ten deň mal takú konzervatívnu tmavú kravatu. Bol už trošku plešatý, a tak odraz lampy v kancelárii vytváral akési zrkadlenie a doslova by som aj povedal, že tam bolo v tom momente viacej svetla. Pán mohol mať dobrých päťdesiat rokov, ak nie skoro aj šesťdesiat, ale to som si netrúfol odhadnúť, pretože to nebolo jednoduché. Posadil si nás do kresiel, ako keby sme mali byť novými šéfmi tejto organizácie, v ktorej bola dobrá tisícka zamestnancov. Ponúkol nás kávou a ja som mal možnosť dať si čaj. Zavolal do interného mikrofónu a za chvíľočku tam bola fešná čašníčka a na tácke nám priniesla šálky s čajom a kávou a k tomu aj nejaké keksíky na občerstvenie. Ako sme sa tam pekne usadili, prišla pani, tiež asi už päťdesiatnička alebo aj viac, ale to som jej nikdy nepovedal, lebo si na to potrpela, aby vždy vyzerala atraktívne. Bola Češka a zároveň aj jedna z tých, ktorej sme veľmi dôverovali, a tak bola v tom momente jediná duša, ktorá nám pomáhala v tom počiatočnom zhone. Po kratšom rozhovore s ňou nás pán šéf odovzdal do jej ochrany. Meno som už zabudol, ale bola veľmi sympatická, modrooká blondína, hoci trošku odfarbená. Jej vlasy už neboli až také vitálne a strácali na farbe, tak si ich týmto spôsobom trošku zvýrazňovala. Vyzerala proste veľmi atraktívne a my sme si to aj hneď všimli. Vilko mi hneď nadhodil, že je to skrátka "kočka". Ja som len nemo hlavou pritakával. Zaviedla nás do našej izby, kde sme mali stráviť pobyt tak dlho, ako len dlho budeme schopní ho vydržať. Výmena pracovníkov bola na dennom poriadku, nakoľko platy neboli vysoké, iba 1.65 dolára na hodinu. Nebolo to viac ako v predchádzajúcom zamestnaní, ale hlavná výhoda bola v tom, že sme mali zabezpečenú strechu nad hlavou a jedla, koľko sme len zvládli, čiže aj päťkrát za deň. Od skorého rána, od piatej hodiny, až do neskorého večera, keď chodievala do práce nočná služba. Ale aj potom boli stále v chladničke nejaké jedlá pripravené, aby sa mohli najesť aj tí, čo v noci pracovali, kým iní už dávno spali...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}





























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a