Počiatky aktivít na vrátenie huculských koní späť do našich lesov siahajú do roku 2009. Vďaka Slovenskému Hucul klubu, spoločnosti Zbojská a Správe NP Muránska planina sa postupnými krokmi vytvára jedinečný produkt, ktorý opäť pozdvihne cestovný ruch na vyššiu úroveň. Projekt spĺňa predpoklady trvalo udržateľného turizmu a peniaze získané prevádzkou podporujú miestnych chovateľov koní, dovoľujú vyvíjať aktivity vedúce k záchrane genofondu tohto unikátneho plemena na Muráni a svojou pastvou aj k ochrane jedinečných rastlinných spoločenstiev národného parku. Myšlienku dlhodobej práce a svojej vášne priblížil Ján Kováčik z občianskeho združenia Huculská magistrála: „Chceli by sme dosiahnuť, aby sa v našom regióne bolo možné uživiť agroturizmom tak, ako to funguje všade vo svete. Je to tvrdý boj na dlhé lakte, ale pomalinkými krokmi sa k tomu dopracujeme. Máme za sebou prvú desaťročnicu, stále je to pre nás výzva, akým spôsobom zladiť rodinný život a popritom ponúkať služby návštevníkom.“
OZ Hucul klub so svojimi členmi vytvorili víziu pre jedinečný produkt konského putovania, ktorého základom je však fungujúca infraštruktúra na trasách nielen pre jazdcov, ale najmä pre kone, ktorá doteraz chýbala. Prepriahacie stanice medzi jednotlivými chovmi umožnia turistom pohodlne cestovať, poskytnú ubytovanie a stravovanie a koňom bezpečné ustajnenie. Turista si môže koňa bezpečne prenocovať, vyspať sa, umyť, najesť a pokračovať v putovaní. Lokalita Šopisko je kľúčovým bodom pripravovaných prechodov cez Veporské vrchy, keďže leží na trasách medzi Lomom nad Rimavicou, Tisovcom a Pohronskou Polhorou. Turistom už na mieste slúžila chata a staršie stojisko, ktoré ale nespĺňalo kapacitné a technické požiadavky na ďalší rozvoj. Vďaka podpore rozvojového zámeru z členského príspevku Rozvojovej agentúry BBSK, n. o. v oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer bola vybudovaná prestupná stanica a vzniklo tak zastrešené miesto pre individuálne ustajnenie šiestich koní, čo vyplnilo medzeru na ustajnenie na spojnici Zbojská – Sihla. „Keďže sme sa dopracovali k boxom pre kone, pre nás bude teraz nevyhnutné vybudovať zázemie na prespatie pre šesťčlenné skupiny, ktoré budú putovať po našej Huculskej magistrále. V pláne máme zrekonštruovať starú chatu, ktorá by slúžila pre hostí. Z hľadiska udržateľnosti by taktiež bolo ideálne mať k dispozícii poľnohospodársku techniku, aby sme vedeli zabezpečiť krmivo pre zvieratá z vlastných lúk,“ komentoval budúce zámery s lokalitou Ján Kováčik.
Dlhšie putovanie, ktoré zahŕňa využitie staníc či prenocovanie na trase, je určené pre skúsenejších jazdcov, keďže sa jedná o jazdu v náročnom teréne. Okrem kratších okruhov pre začiatočníkov zo Sihly a Zbojskej sa preto v združení obzerajú aj po možnostiach jazdeckej školy či intenzívnych kurzov pre začiatočníkov, ktoré by zároveň oživili záujem o fenomén huculských koní, príznačný pre celú oblasť širokého slovensko-poľsko-ukrajinského pohraničia. Hucul znamená v doslovnom preklade z rumunského jazyka „zbojník“ a vystihuje kvality tohto plemena v rovnováhe s tvrdým prírodným prostredím.
Formu rozvoja agroturizmu s historickými súvislosťami a orientáciu na návštevníka, ktorý sa do regiónu bude pravidelne vracať, vníma pozitívne aj riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer, Jaroslav Hric: „Vytvorenie si väzby k unikátnej prírode a samotným koňom je šancou využiť jedinečnosť regiónu. Ponuku ucelenej služby spojenej so zážitkom a atmosférou zbojníckej histórie v našich horách berieme ako jeden z pilierov trvalo udržateľného turizmu na Gemeri.“
Rozvojový zámer “Šopisko – prestupná stanica Huculskej magistrály” bolo možné realizovať aj vďaka finančnej podpore vo výške 12 000 Eur Rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja, n. o. a OOCR Gemer.
Okrem budovania stojísk pre kone a ubytovania je pre bezpečné putovanie jazdcov nevyhnutné vybudovať aj samotnú konskú trasu, to znamená zabezpečiť rekognoskáciu, legalizáciu a vyznačenie trás v teréne. „Na tomto zámere spoločne pracujú oblastné organizácie cestovného ruchu Gemer a Horehronie s finančnou podporou Rozvojovej agentúry Banskobystrického kraja, n. o. a tešíme sa, kedy budeme môcť produkt konského putovania ponúknuť klientom krajskej organizácie cestovného ruchu Banskobystrický kraj Turizmus a jej cestovným kanceláriám,“ povedala Petra Šuhajdová, výkonná riaditeľka KOCR Banskobystrický kraj Turizmus.
Obhliadky novo vybudovaného stojiska pre konské putovanie naprieč Huculskou magistrálou sa zúčastnil aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter. Ako uviedol, „Ľudia, ktorých som dnes na tomto mieste stretol, sú takí, ktorí tvoria..., ktorí majú myšlienky a vízie ako ponúknuť iným to, čo nám príroda dala. Takéto aktivity dokážu turistov v regióne udržať dlhšie a podnecujú ich využiť aj ďalšie služby, čím pomáhajú miestnej ekonomike a vytvárajú pracovné príležitosti, ktoré sú v týchto regiónoch vzácnosťou.“
Mgr. Viktor Brádňanský
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.