Počiatky aktivít na vrátenie huculských koní späť do našich lesov siahajú do roku 2009. Vďaka Slovenskému Hucul klubu, spoločnosti Zbojská a Správe NP Muránska planina sa postupnými krokmi vytvára jedinečný produkt, ktorý opäť pozdvihne cestovný ruch na vyššiu úroveň. Projekt spĺňa predpoklady trvalo udržateľného turizmu a peniaze získané prevádzkou podporujú miestnych chovateľov koní, dovoľujú vyvíjať aktivity vedúce k záchrane genofondu tohto unikátneho plemena na Muráni a svojou pastvou aj k ochrane jedinečných rastlinných spoločenstiev národného parku. Myšlienku dlhodobej práce a svojej vášne priblížil Ján Kováčik z občianskeho združenia Huculská magistrála: „Chceli by sme dosiahnuť, aby sa v našom regióne bolo možné uživiť agroturizmom tak, ako to funguje všade vo svete. Je to tvrdý boj na dlhé lakte, ale pomalinkými krokmi sa k tomu dopracujeme. Máme za sebou prvú desaťročnicu, stále je to pre nás výzva, akým spôsobom zladiť rodinný život a popritom ponúkať služby návštevníkom.“
OZ Hucul klub so svojimi členmi vytvorili víziu pre jedinečný produkt konského putovania, ktorého základom je však fungujúca infraštruktúra na trasách nielen pre jazdcov, ale najmä pre kone, ktorá doteraz chýbala. Prepriahacie stanice medzi jednotlivými chovmi umožnia turistom pohodlne cestovať, poskytnú ubytovanie a stravovanie a koňom bezpečné ustajnenie. Turista si môže koňa bezpečne prenocovať, vyspať sa, umyť, najesť a pokračovať v putovaní. Lokalita Šopisko je kľúčovým bodom pripravovaných prechodov cez Veporské vrchy, keďže leží na trasách medzi Lomom nad Rimavicou, Tisovcom a Pohronskou Polhorou. Turistom už na mieste slúžila chata a staršie stojisko, ktoré ale nespĺňalo kapacitné a technické požiadavky na ďalší rozvoj. Vďaka podpore rozvojového zámeru z členského príspevku Rozvojovej agentúry BBSK, n. o. v oblastnej organizácii cestovného ruchu Gemer bola vybudovaná prestupná stanica a vzniklo tak zastrešené miesto pre individuálne ustajnenie šiestich koní, čo vyplnilo medzeru na ustajnenie na spojnici Zbojská – Sihla. „Keďže sme sa dopracovali k boxom pre kone, pre nás bude teraz nevyhnutné vybudovať zázemie na prespatie pre šesťčlenné skupiny, ktoré budú putovať po našej Huculskej magistrále. V pláne máme zrekonštruovať starú chatu, ktorá by slúžila pre hostí. Z hľadiska udržateľnosti by taktiež bolo ideálne mať k dispozícii poľnohospodársku techniku, aby sme vedeli zabezpečiť krmivo pre zvieratá z vlastných lúk,“ komentoval budúce zámery s lokalitou Ján Kováčik.
Dlhšie putovanie, ktoré zahŕňa využitie staníc či prenocovanie na trase, je určené pre skúsenejších jazdcov, keďže sa jedná o jazdu v náročnom teréne. Okrem kratších okruhov pre začiatočníkov zo Sihly a Zbojskej sa preto v združení obzerajú aj po možnostiach jazdeckej školy či intenzívnych kurzov pre začiatočníkov, ktoré by zároveň oživili záujem o fenomén huculských koní, príznačný pre celú oblasť širokého slovensko-poľsko-ukrajinského pohraničia. Hucul znamená v doslovnom preklade z rumunského jazyka „zbojník“ a vystihuje kvality tohto plemena v rovnováhe s tvrdým prírodným prostredím.
Formu rozvoja agroturizmu s historickými súvislosťami a orientáciu na návštevníka, ktorý sa do regiónu bude pravidelne vracať, vníma pozitívne aj riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer, Jaroslav Hric: „Vytvorenie si väzby k unikátnej prírode a samotným koňom je šancou využiť jedinečnosť regiónu. Ponuku ucelenej služby spojenej so zážitkom a atmosférou zbojníckej histórie v našich horách berieme ako jeden z pilierov trvalo udržateľného turizmu na Gemeri.“
Rozvojový zámer “Šopisko – prestupná stanica Huculskej magistrály” bolo možné realizovať aj vďaka finančnej podpore vo výške 12 000 Eur Rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja, n. o. a OOCR Gemer.
Okrem budovania stojísk pre kone a ubytovania je pre bezpečné putovanie jazdcov nevyhnutné vybudovať aj samotnú konskú trasu, to znamená zabezpečiť rekognoskáciu, legalizáciu a vyznačenie trás v teréne. „Na tomto zámere spoločne pracujú oblastné organizácie cestovného ruchu Gemer a Horehronie s finančnou podporou Rozvojovej agentúry Banskobystrického kraja, n. o. a tešíme sa, kedy budeme môcť produkt konského putovania ponúknuť klientom krajskej organizácie cestovného ruchu Banskobystrický kraj Turizmus a jej cestovným kanceláriám,“ povedala Petra Šuhajdová, výkonná riaditeľka KOCR Banskobystrický kraj Turizmus.
Obhliadky novo vybudovaného stojiska pre konské putovanie naprieč Huculskou magistrálou sa zúčastnil aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter. Ako uviedol, „Ľudia, ktorých som dnes na tomto mieste stretol, sú takí, ktorí tvoria..., ktorí majú myšlienky a vízie ako ponúknuť iným to, čo nám príroda dala. Takéto aktivity dokážu turistov v regióne udržať dlhšie a podnecujú ich využiť aj ďalšie služby, čím pomáhajú miestnej ekonomike a vytvárajú pracovné príležitosti, ktoré sú v týchto regiónoch vzácnosťou.“
Mgr. Viktor Brádňanský
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).