"Vojak - zástavník Ladislav Škultéty - Gábriš svetlo svetla uzrel 27. júna 1738 v obci Mojtín, dnes okres Púchov. Otec Juraj Gábriš slúžil v husárskom pluku habsburskej armády. Keď mal Ladislav 12 rokov zomrela mu mamička. Na tú dobu nič nezvyčajné - nasledoval svojho otca a stal sa riadnym vojakom husárskeho pluku baróna Gilániho. Po smrti veliteľa Gilániho pluk prevzal v roku 1753 legendárny rodák zo Žitného ostrova maršál c. k. armády Andrej Hadik, ktorý sa preslávil aj dobytím Berlína 16. októbra 1757. Tejto bitky sa zúčastnil aj vtedy 19 ročný "dobre stavaný" husár Ladislav Gábriš. Počínal si statočne, pretože napriek zraneniu údajne ako jeden z prvých sa prebil cez hradby obrany Berlína.
Po dvojročnom vojenskom ťažení vo vojne proti Turkom (1787 – 1791) sa dočkal pocty aj mnohokrát ranený husár Ladislav Škultéty - Gábriš. Bol povýšený a zároveň vymenovaný za zástavníka pluku, čo bola významná a čestná pocta. Platila vtedy zásada, že každý vojak považoval za najväčšiu česť v prípade ohrozenia tohto zástavníka brániť.
Ako husár, neskôr zástavník, prešiel pešo, alebo na koni takmer celú Európu. Od atlantického pobrežia až po Čierne more. Počas vojenskej služby sa zúčastnil 22 vojenských ťažení, bol mnohokrát ranený, no vždy verne slúžiaci. Vo funkcii zástavníka odslúžil posledných 41 rokov vojenskej služby.
Je pochopiteľné, že "sudičky" mu dali do vienka ochranu na celý život. Vysloviť číslo 81 je samo o sebe pekné množstvo. No toľko rokov stráviť v uniforme a vo vojnách je ojedinelé v celom svete. Niet zatiaľ iného vojaka, ktorý by slúžil dlhšie. Že mal šťastný osud, svedčí jeden z údajov o bitke zo začiatku leta v roku 1792, kedy 54 ročný Ladislav vstupoval na bojové pole ako príslušník Wurmserovho husárskeho pluku, ktorý mal 2 324 vojakov a 2 268 koní. Pluk do konca roka bojoval v menších potýčkach s nepriateľom. Nezúčastnil sa významnejšej bitky. No koncoročný súpis v hlásení bol alarmujúci. Ostalo 1 298 mužov a 1 163 koní. Takmer polovičné straty. A to ešte po tomto roku čakali nášho zástavníka napoleonské vojny v priebehu nasledujúcich 23 rokov.
Za bojové zásluhy bol vyznamenaný najvyššími vyznamenaniami striebornou „Medailou za hrdinstvo" a "Armádnym krížom", ktorý medzi mužstvom volali "delový kríž", pretože ho vyrábali odlievaním z ukoristených nepriateľských diel.
No azda pre vojaka najvyššej pocty sa Ladislavovi dostalo 6 rokov pred smrťou. Stalo sa to počas jeho služby vo Viedni - Hofburgu, kde si ho pred nastúpenou čestnou strážou všimol sám cisár František, ktorého zaujal vtedy 87 ročný zástavník s pevným dôstojným držaním štandardy. Keď sa dozvedel, že tento zástavník slúži 75 rokov, nechal si ho predviesť k sebe a cisár ho oslovil: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok." Údajne starý Škultéty cisárovi odvetil: "Vaša Výsosť. Ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Odpoveď statočného vojaka dojala cisára a odpovedal mu: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš."
Cisár nariadil, aby statočný zástavník vykonával svoju funkciu do konca života a ostal v stave pluku, aby bol oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať všetky výhody dôstojníka a pridal mu k žoldu 100 zlatiek na rok. Keď sa to dozvedel jeho veliteľ pluku, nenechal sa zahanbiť cisárom a pridal mu aj on príplatok k ročnému žoldu tiež 100 zlatiek.
Uvedené výhody využíval Ladislav Škultéty - Gábriš až do 19. augusta 1831, kedy jeho srdiečko dotĺklo. Stalo sa tak v poľnom lazarete pri malej dedinke Sânnicolau Mic v Rumunsku (Svätý Mikuláš - dnes súčasť mesta Arad). Mal 93 rokov.
Čas dal vedieť, okrem vojenských historikov, aj širokej slovenskej verejnosti o tomto nevšednom vojakovi, kedy mestský magistrát v Arade vyrozumel naše kompetentné orgány, že pripravujú likvidáciu starého cintorína, kde bol pochovaný aj náš vojak Ladislav Škultéty - Gábriš. Vďaka operatívnemu rozhodnutiu našich inštitúcií boli pozostatky statočného zástavníka vojenským špeciálom prevezené na Slovensko a dôstojne s vojenskými poctami prijaté v jeho rodnej krajine. Pre priaznivcov histórie a každého, koho príbeh "nášho zástavníka" zaujal, ešte pripomínam, že v deň 275. výročia jeho narodenia uskutočnilo MO SR v spolupráci so starostom obce pietny akt uloženia jeho kostrových pozostatkov v obci Mojtín v okrese Púchov. Stalo sa tak vo štvrtok 27. júna 2013.
Nuž, nech Ti je rodná zem ľahká, milý Gábriš, odpočívaj tentoraz vo večnom pokoji doma!
V závere chcem čitateľov upovedomiť o pozoruhodnej knihe, ktorú som dostal k mojim narodeninám od môjho milého synovca. Autori knihy "Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska" sú renomovaní historici Vojtech Dangl a Vladimír Segeš. Bola vydaná v spolupráci s Vojenským historickým ústavom v Bratislave v roku 2012 a vydalo ju Ottovo nakladatelství, s. r. o Praha. Pri čítaní tejto knihy som použil údaje a citácie vrátane fotografie "zástavníka", ktorá bola oficiálne zverejnená v monografii o dejinách 8. husárskeho pluku.
Knihu odporúčam každému, koho zaujímajú naši predkovia, ktorí šírili dobré meno našej otčiny aj ďaleko za hranicami. Veď kto z nás pozná osud kuruckého kapitána a neskôr maršála francúzskej armády rodáka z Prešova Ladislava Berčéniho, jeho rovnako slávneho otca, či dynastiu rodu Polereckých z Turca, z ktorých sa šiesti preslávili na vojnových poliach dokonca aj v „Novom svete“ v Amerike. Aj túto príležitosť využívam na poďakovanie autorom tohto nevšedného diela.
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.