"Vojak - zástavník Ladislav Škultéty - Gábriš svetlo svetla uzrel 27. júna 1738 v obci Mojtín, dnes okres Púchov. Otec Juraj Gábriš slúžil v husárskom pluku habsburskej armády. Keď mal Ladislav 12 rokov zomrela mu mamička. Na tú dobu nič nezvyčajné - nasledoval svojho otca a stal sa riadnym vojakom husárskeho pluku baróna Gilániho. Po smrti veliteľa Gilániho pluk prevzal v roku 1753 legendárny rodák zo Žitného ostrova maršál c. k. armády Andrej Hadik, ktorý sa preslávil aj dobytím Berlína 16. októbra 1757. Tejto bitky sa zúčastnil aj vtedy 19 ročný "dobre stavaný" husár Ladislav Gábriš. Počínal si statočne, pretože napriek zraneniu údajne ako jeden z prvých sa prebil cez hradby obrany Berlína.
Po dvojročnom vojenskom ťažení vo vojne proti Turkom (1787 – 1791) sa dočkal pocty aj mnohokrát ranený husár Ladislav Škultéty - Gábriš. Bol povýšený a zároveň vymenovaný za zástavníka pluku, čo bola významná a čestná pocta. Platila vtedy zásada, že každý vojak považoval za najväčšiu česť v prípade ohrozenia tohto zástavníka brániť.
Ako husár, neskôr zástavník, prešiel pešo, alebo na koni takmer celú Európu. Od atlantického pobrežia až po Čierne more. Počas vojenskej služby sa zúčastnil 22 vojenských ťažení, bol mnohokrát ranený, no vždy verne slúžiaci. Vo funkcii zástavníka odslúžil posledných 41 rokov vojenskej služby.
Je pochopiteľné, že "sudičky" mu dali do vienka ochranu na celý život. Vysloviť číslo 81 je samo o sebe pekné množstvo. No toľko rokov stráviť v uniforme a vo vojnách je ojedinelé v celom svete. Niet zatiaľ iného vojaka, ktorý by slúžil dlhšie. Že mal šťastný osud, svedčí jeden z údajov o bitke zo začiatku leta v roku 1792, kedy 54 ročný Ladislav vstupoval na bojové pole ako príslušník Wurmserovho husárskeho pluku, ktorý mal 2 324 vojakov a 2 268 koní. Pluk do konca roka bojoval v menších potýčkach s nepriateľom. Nezúčastnil sa významnejšej bitky. No koncoročný súpis v hlásení bol alarmujúci. Ostalo 1 298 mužov a 1 163 koní. Takmer polovičné straty. A to ešte po tomto roku čakali nášho zástavníka napoleonské vojny v priebehu nasledujúcich 23 rokov.
Za bojové zásluhy bol vyznamenaný najvyššími vyznamenaniami striebornou „Medailou za hrdinstvo" a "Armádnym krížom", ktorý medzi mužstvom volali "delový kríž", pretože ho vyrábali odlievaním z ukoristených nepriateľských diel.
No azda pre vojaka najvyššej pocty sa Ladislavovi dostalo 6 rokov pred smrťou. Stalo sa to počas jeho služby vo Viedni - Hofburgu, kde si ho pred nastúpenou čestnou strážou všimol sám cisár František, ktorého zaujal vtedy 87 ročný zástavník s pevným dôstojným držaním štandardy. Keď sa dozvedel, že tento zástavník slúži 75 rokov, nechal si ho predviesť k sebe a cisár ho oslovil: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok." Údajne starý Škultéty cisárovi odvetil: "Vaša Výsosť. Ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Odpoveď statočného vojaka dojala cisára a odpovedal mu: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš."
Cisár nariadil, aby statočný zástavník vykonával svoju funkciu do konca života a ostal v stave pluku, aby bol oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať všetky výhody dôstojníka a pridal mu k žoldu 100 zlatiek na rok. Keď sa to dozvedel jeho veliteľ pluku, nenechal sa zahanbiť cisárom a pridal mu aj on príplatok k ročnému žoldu tiež 100 zlatiek.
Uvedené výhody využíval Ladislav Škultéty - Gábriš až do 19. augusta 1831, kedy jeho srdiečko dotĺklo. Stalo sa tak v poľnom lazarete pri malej dedinke Sânnicolau Mic v Rumunsku (Svätý Mikuláš - dnes súčasť mesta Arad). Mal 93 rokov.Čas dal vedieť, okrem vojenských historikov, aj širokej slovenskej verejnosti o tomto nevšednom vojakovi, kedy mestský magistrát v Arade vyrozumel naše kompetentné orgány, že pripravujú likvidáciu starého cintorína, kde bol pochovaný aj náš vojak Ladislav Škultéty - Gábriš. Vďaka operatívnemu rozhodnutiu našich inštitúcií boli pozostatky statočného zástavníka vojenským špeciálom prevezené na Slovensko a dôstojne s vojenskými poctami prijaté v jeho rodnej krajine. Pre priaznivcov histórie a každého, koho príbeh "nášho zástavníka" zaujal, ešte pripomínam, že v deň 275. výročia jeho narodenia uskutočnilo MO SR v spolupráci so starostom obce pietny akt uloženia jeho kostrových pozostatkov v obci Mojtín v okrese Púchov. Stalo sa tak vo štvrtok 27. júna 2013.
Nuž, nech Ti je rodná zem ľahká, milý Gábriš, odpočívaj tentoraz vo večnom pokoji doma!
V závere chcem čitateľov upovedomiť o pozoruhodnej knihe, ktorú som dostal k mojim narodeninám od môjho milého synovca. Autori knihy "Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska" sú renomovaní historici Vojtech Dangl a Vladimír Segeš. Bola vydaná v spolupráci s Vojenským historickým ústavom v Bratislave v roku 2012 a vydalo ju Ottovo nakladatelství, s. r. o Praha. Pri čítaní tejto knihy som použil údaje a citácie vrátane fotografie "zástavníka", ktorá bola oficiálne zverejnená v monografii o dejinách 8. husárskeho pluku.
Knihu odporúčam každému, koho zaujímajú naši predkovia, ktorí šírili dobré meno našej otčiny aj ďaleko za hranicami. Veď kto z nás pozná osud kuruckého kapitána a neskôr maršála francúzskej armády rodáka z Prešova Ladislava Berčéniho, jeho rovnako slávneho otca, či dynastiu rodu Polereckých z Turca, z ktorých sa šiesti preslávili na vojnových poliach dokonca aj v „Novom svete“ v Amerike. Aj túto príležitosť využívam na poďakovanie autorom tohto nevšedného diela.
JUDr. Jozef Pupala


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-