"Vojak - zástavník Ladislav Škultéty - Gábriš svetlo svetla uzrel 27. júna 1738 v obci Mojtín, dnes okres Púchov. Otec Juraj Gábriš slúžil v husárskom pluku habsburskej armády. Keď mal Ladislav 12 rokov zomrela mu mamička. Na tú dobu nič nezvyčajné - nasledoval svojho otca a stal sa riadnym vojakom husárskeho pluku baróna Gilániho. Po smrti veliteľa Gilániho pluk prevzal v roku 1753 legendárny rodák zo Žitného ostrova maršál c. k. armády Andrej Hadik, ktorý sa preslávil aj dobytím Berlína 16. októbra 1757. Tejto bitky sa zúčastnil aj vtedy 19 ročný "dobre stavaný" husár Ladislav Gábriš. Počínal si statočne, pretože napriek zraneniu údajne ako jeden z prvých sa prebil cez hradby obrany Berlína.
Po dvojročnom vojenskom ťažení vo vojne proti Turkom (1787 – 1791) sa dočkal pocty aj mnohokrát ranený husár Ladislav Škultéty - Gábriš. Bol povýšený a zároveň vymenovaný za zástavníka pluku, čo bola významná a čestná pocta. Platila vtedy zásada, že každý vojak považoval za najväčšiu česť v prípade ohrozenia tohto zástavníka brániť.
Ako husár, neskôr zástavník, prešiel pešo, alebo na koni takmer celú Európu. Od atlantického pobrežia až po Čierne more. Počas vojenskej služby sa zúčastnil 22 vojenských ťažení, bol mnohokrát ranený, no vždy verne slúžiaci. Vo funkcii zástavníka odslúžil posledných 41 rokov vojenskej služby.
Je pochopiteľné, že "sudičky" mu dali do vienka ochranu na celý život. Vysloviť číslo 81 je samo o sebe pekné množstvo. No toľko rokov stráviť v uniforme a vo vojnách je ojedinelé v celom svete. Niet zatiaľ iného vojaka, ktorý by slúžil dlhšie. Že mal šťastný osud, svedčí jeden z údajov o bitke zo začiatku leta v roku 1792, kedy 54 ročný Ladislav vstupoval na bojové pole ako príslušník Wurmserovho husárskeho pluku, ktorý mal 2 324 vojakov a 2 268 koní. Pluk do konca roka bojoval v menších potýčkach s nepriateľom. Nezúčastnil sa významnejšej bitky. No koncoročný súpis v hlásení bol alarmujúci. Ostalo 1 298 mužov a 1 163 koní. Takmer polovičné straty. A to ešte po tomto roku čakali nášho zástavníka napoleonské vojny v priebehu nasledujúcich 23 rokov.
Za bojové zásluhy bol vyznamenaný najvyššími vyznamenaniami striebornou „Medailou za hrdinstvo" a "Armádnym krížom", ktorý medzi mužstvom volali "delový kríž", pretože ho vyrábali odlievaním z ukoristených nepriateľských diel.
No azda pre vojaka najvyššej pocty sa Ladislavovi dostalo 6 rokov pred smrťou. Stalo sa to počas jeho služby vo Viedni - Hofburgu, kde si ho pred nastúpenou čestnou strážou všimol sám cisár František, ktorého zaujal vtedy 87 ročný zástavník s pevným dôstojným držaním štandardy. Keď sa dozvedel, že tento zástavník slúži 75 rokov, nechal si ho predviesť k sebe a cisár ho oslovil: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok." Údajne starý Škultéty cisárovi odvetil: "Vaša Výsosť. Ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Odpoveď statočného vojaka dojala cisára a odpovedal mu: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš."
Cisár nariadil, aby statočný zástavník vykonával svoju funkciu do konca života a ostal v stave pluku, aby bol oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať všetky výhody dôstojníka a pridal mu k žoldu 100 zlatiek na rok. Keď sa to dozvedel jeho veliteľ pluku, nenechal sa zahanbiť cisárom a pridal mu aj on príplatok k ročnému žoldu tiež 100 zlatiek.
Uvedené výhody využíval Ladislav Škultéty - Gábriš až do 19. augusta 1831, kedy jeho srdiečko dotĺklo. Stalo sa tak v poľnom lazarete pri malej dedinke Sânnicolau Mic v Rumunsku (Svätý Mikuláš - dnes súčasť mesta Arad). Mal 93 rokov.
Čas dal vedieť, okrem vojenských historikov, aj širokej slovenskej verejnosti o tomto nevšednom vojakovi, kedy mestský magistrát v Arade vyrozumel naše kompetentné orgány, že pripravujú likvidáciu starého cintorína, kde bol pochovaný aj náš vojak Ladislav Škultéty - Gábriš. Vďaka operatívnemu rozhodnutiu našich inštitúcií boli pozostatky statočného zástavníka vojenským špeciálom prevezené na Slovensko a dôstojne s vojenskými poctami prijaté v jeho rodnej krajine. Pre priaznivcov histórie a každého, koho príbeh "nášho zástavníka" zaujal, ešte pripomínam, že v deň 275. výročia jeho narodenia uskutočnilo MO SR v spolupráci so starostom obce pietny akt uloženia jeho kostrových pozostatkov v obci Mojtín v okrese Púchov. Stalo sa tak vo štvrtok 27. júna 2013.
Nuž, nech Ti je rodná zem ľahká, milý Gábriš, odpočívaj tentoraz vo večnom pokoji doma!
V závere chcem čitateľov upovedomiť o pozoruhodnej knihe, ktorú som dostal k mojim narodeninám od môjho milého synovca. Autori knihy "Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska" sú renomovaní historici Vojtech Dangl a Vladimír Segeš. Bola vydaná v spolupráci s Vojenským historickým ústavom v Bratislave v roku 2012 a vydalo ju Ottovo nakladatelství, s. r. o Praha. Pri čítaní tejto knihy som použil údaje a citácie vrátane fotografie "zástavníka", ktorá bola oficiálne zverejnená v monografii o dejinách 8. husárskeho pluku.
Knihu odporúčam každému, koho zaujímajú naši predkovia, ktorí šírili dobré meno našej otčiny aj ďaleko za hranicami. Veď kto z nás pozná osud kuruckého kapitána a neskôr maršála francúzskej armády rodáka z Prešova Ladislava Berčéniho, jeho rovnako slávneho otca, či dynastiu rodu Polereckých z Turca, z ktorých sa šiesti preslávili na vojnových poliach dokonca aj v „Novom svete“ v Amerike. Aj túto príležitosť využívam na poďakovanie autorom tohto nevšedného diela.
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.