"Vojak - zástavník Ladislav Škultéty - Gábriš svetlo svetla uzrel 27. júna 1738 v obci Mojtín, dnes okres Púchov. Otec Juraj Gábriš slúžil v husárskom pluku habsburskej armády. Keď mal Ladislav 12 rokov zomrela mu mamička. Na tú dobu nič nezvyčajné - nasledoval svojho otca a stal sa riadnym vojakom husárskeho pluku baróna Gilániho. Po smrti veliteľa Gilániho pluk prevzal v roku 1753 legendárny rodák zo Žitného ostrova maršál c. k. armády Andrej Hadik, ktorý sa preslávil aj dobytím Berlína 16. októbra 1757. Tejto bitky sa zúčastnil aj vtedy 19 ročný "dobre stavaný" husár Ladislav Gábriš. Počínal si statočne, pretože napriek zraneniu údajne ako jeden z prvých sa prebil cez hradby obrany Berlína.
Po dvojročnom vojenskom ťažení vo vojne proti Turkom (1787 – 1791) sa dočkal pocty aj mnohokrát ranený husár Ladislav Škultéty - Gábriš. Bol povýšený a zároveň vymenovaný za zástavníka pluku, čo bola významná a čestná pocta. Platila vtedy zásada, že každý vojak považoval za najväčšiu česť v prípade ohrozenia tohto zástavníka brániť.
Ako husár, neskôr zástavník, prešiel pešo, alebo na koni takmer celú Európu. Od atlantického pobrežia až po Čierne more. Počas vojenskej služby sa zúčastnil 22 vojenských ťažení, bol mnohokrát ranený, no vždy verne slúžiaci. Vo funkcii zástavníka odslúžil posledných 41 rokov vojenskej služby.
Je pochopiteľné, že "sudičky" mu dali do vienka ochranu na celý život. Vysloviť číslo 81 je samo o sebe pekné množstvo. No toľko rokov stráviť v uniforme a vo vojnách je ojedinelé v celom svete. Niet zatiaľ iného vojaka, ktorý by slúžil dlhšie. Že mal šťastný osud, svedčí jeden z údajov o bitke zo začiatku leta v roku 1792, kedy 54 ročný Ladislav vstupoval na bojové pole ako príslušník Wurmserovho husárskeho pluku, ktorý mal 2 324 vojakov a 2 268 koní. Pluk do konca roka bojoval v menších potýčkach s nepriateľom. Nezúčastnil sa významnejšej bitky. No koncoročný súpis v hlásení bol alarmujúci. Ostalo 1 298 mužov a 1 163 koní. Takmer polovičné straty. A to ešte po tomto roku čakali nášho zástavníka napoleonské vojny v priebehu nasledujúcich 23 rokov.
Za bojové zásluhy bol vyznamenaný najvyššími vyznamenaniami striebornou „Medailou za hrdinstvo" a "Armádnym krížom", ktorý medzi mužstvom volali "delový kríž", pretože ho vyrábali odlievaním z ukoristených nepriateľských diel.
No azda pre vojaka najvyššej pocty sa Ladislavovi dostalo 6 rokov pred smrťou. Stalo sa to počas jeho služby vo Viedni - Hofburgu, kde si ho pred nastúpenou čestnou strážou všimol sám cisár František, ktorého zaujal vtedy 87 ročný zástavník s pevným dôstojným držaním štandardy. Keď sa dozvedel, že tento zástavník slúži 75 rokov, nechal si ho predviesť k sebe a cisár ho oslovil: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok." Údajne starý Škultéty cisárovi odvetil: "Vaša Výsosť. Ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Odpoveď statočného vojaka dojala cisára a odpovedal mu: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš."
Cisár nariadil, aby statočný zástavník vykonával svoju funkciu do konca života a ostal v stave pluku, aby bol oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať všetky výhody dôstojníka a pridal mu k žoldu 100 zlatiek na rok. Keď sa to dozvedel jeho veliteľ pluku, nenechal sa zahanbiť cisárom a pridal mu aj on príplatok k ročnému žoldu tiež 100 zlatiek.
Uvedené výhody využíval Ladislav Škultéty - Gábriš až do 19. augusta 1831, kedy jeho srdiečko dotĺklo. Stalo sa tak v poľnom lazarete pri malej dedinke Sânnicolau Mic v Rumunsku (Svätý Mikuláš - dnes súčasť mesta Arad). Mal 93 rokov.
Čas dal vedieť, okrem vojenských historikov, aj širokej slovenskej verejnosti o tomto nevšednom vojakovi, kedy mestský magistrát v Arade vyrozumel naše kompetentné orgány, že pripravujú likvidáciu starého cintorína, kde bol pochovaný aj náš vojak Ladislav Škultéty - Gábriš. Vďaka operatívnemu rozhodnutiu našich inštitúcií boli pozostatky statočného zástavníka vojenským špeciálom prevezené na Slovensko a dôstojne s vojenskými poctami prijaté v jeho rodnej krajine. Pre priaznivcov histórie a každého, koho príbeh "nášho zástavníka" zaujal, ešte pripomínam, že v deň 275. výročia jeho narodenia uskutočnilo MO SR v spolupráci so starostom obce pietny akt uloženia jeho kostrových pozostatkov v obci Mojtín v okrese Púchov. Stalo sa tak vo štvrtok 27. júna 2013.
Nuž, nech Ti je rodná zem ľahká, milý Gábriš, odpočívaj tentoraz vo večnom pokoji doma!
V závere chcem čitateľov upovedomiť o pozoruhodnej knihe, ktorú som dostal k mojim narodeninám od môjho milého synovca. Autori knihy "Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska" sú renomovaní historici Vojtech Dangl a Vladimír Segeš. Bola vydaná v spolupráci s Vojenským historickým ústavom v Bratislave v roku 2012 a vydalo ju Ottovo nakladatelství, s. r. o Praha. Pri čítaní tejto knihy som použil údaje a citácie vrátane fotografie "zástavníka", ktorá bola oficiálne zverejnená v monografii o dejinách 8. husárskeho pluku.
Knihu odporúčam každému, koho zaujímajú naši predkovia, ktorí šírili dobré meno našej otčiny aj ďaleko za hranicami. Veď kto z nás pozná osud kuruckého kapitána a neskôr maršála francúzskej armády rodáka z Prešova Ladislava Berčéniho, jeho rovnako slávneho otca, či dynastiu rodu Polereckých z Turca, z ktorých sa šiesti preslávili na vojnových poliach dokonca aj v „Novom svete“ v Amerike. Aj túto príležitosť využívam na poďakovanie autorom tohto nevšedného diela.
JUDr. Jozef Pupala
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.