nezastupiteľné miesto v rozvoji turizmu a agroturistiky. Ovečky sú výnimočné aj tým, že poskytujú až štvorakú úžitkovosť, a síce mlieko, mäso, vlnu a jahňatá. Na Slovensku sa chovatelia oviec zameriavajú hlavne na produkciu ľahkých, tzv. veľkonočných jahniat. Napriek stagnujúcim a relatívne nízkym cenám je domáci dopyt po ovčom mäse nízky. Podľa údajov ŠÚ SR sa spotreba ovčieho mäsa na jedného obyvateľa znížila z 0,16 kg v roku 2009, na 0,13 kg v roku 2013, pričom v roku 2011 dosahovala len 0,11 kg. Výsledkom nízkeho domáceho dopytu a takmer monopolného postavenia talianskych odberateľov je najnižšia cenová úroveň ľahkých jatočných jahniat v rámci celej Európskej únie. Úžitkovosť zo striže vlny sotva pokrýva náklady na samotné strihanie. Chovateľov oviec tak drží nad vodou najmä mliečna úžitkovosť, ktorá má vďaka populárnosti výrobkov z ovčieho mlieka rastúci trend.
Slovenský paradox
Hoci sú medzi talianskymi, rakúskymi, tureckými či maďarskými výkupcami mäsa považované slovenské veľkonočné jahňatá za top triedu, na pultoch slovenských supermarketov ich takmer nenájdete. Ročná produkcia slovenských veľkonočných jahniat je pritom takmer 120 000 kusov.
Paradoxom je, že niektoré supermarkety ponúkajú pod názvom veľkonočné jahňatá mladé výkrmové kusy, dovezené najčastejšie z Nového Zélandu alebo iných krajín južnej pologule. Už pri krátkom zamyslení sa si spotrebiteľ môže uvedomiť, že v čase našej Veľkej noci je v týchto krajinách práve hlboká jeseň, a teda čas, keď u oviec ako monoestrického zvieraťa (má obdobie párenia iba raz ročne) práve prebieha tzv. bahnenie alebo inak aj ruja. Gravidita oviec trvá 145 – 160 dní, a tak sa prvé naozaj „veľkonočné“ jahňatá môžu na Novom Zélande narodiť niekedy v septembri až v októbri. Toľko základná abeceda chovu oviec.
Unikátne mäso
Mäso veľkonočných jahniat je ozajstným výživovým unikátom a gastronomickým skvostom. Jeho výnimočnosť však nespočíva v názve, ale v zložení a obsahu, ktorý je daný tým, že tieto mladučké jahňatá sa ešte nepásli a konzumovali iba vysoko hodnotné materské mlieko.Ide o kvalitné biele mäso, veľmi jemné, dobre stráviteľné, čím spĺňa aj tie najprísnejšie požiadavky na zdravú, plnohodnotnú výživu. Vzhľadom na vysoké biologické, pritom dietetické hodnoty má jahňacie mäso miesto aj na stole ľudí s prísnou diétou. Okrem svojej typickej vône, chute a dobrej stráviteľnosti sa jahňacie mäso vyznačuje vysokým obsahom dôležitých aminokyselín, vitamínov, minerálnych látok.
Vďaka svojmu zloženiu priaznivo ovplyvňuje hladinu cholesterolu a je vhodné aj pre bezlepkovú diétu. Už iba nepatrných 100 g jahňacieho masa pokryje 30 – 40% odporučenej dennej potreby bielkovín, 23% odporúčanej dennej potreby zinku, 56% odporúčanejdennej potreby vitamínu B, 12,27% odporúčanej dennej potreby aminokyseliny niacinu (vitamín B3).
Ako rozoznať skutočné veľkonočné jahňa
Tu je niekoľko zásad, ako sa nenechať dobehnúť a nekúpiť namiesto mliečneho jahniatka iba predraženú starú baraninu.
- Pôvod mäsa – v každom prípade musí byť z našich zemepisných šírok. V podstate akýkoľvek iný ako slovenský pôvod je vysoko podozrivý, nakoľko takmer všetky okolité štáty nakupujú jahňacinu a Slovensko vďaka nízkemu dopytu a relatívne vysokej produkcii je takmer výhradným exportérom veľkonočných jahniat.
- Veľkosť a hmotnosť jahňaťa – tá závisí aj od plemena ovce, ale aj od času Veľkej noci, keďže ten je pohyblivý a riadi sa cirkevným kalendárom, na rozdiel od oviec, ktoré svoje bahnenie a graviditu neriadia podľa žiadneho kalendára, ale výlučne podľa klimatických podmienok. Celé veľkonočné jahňa má tak priemernú hmotnosť (v mäse) v rozmedzí 5 – 8 kg.
Farba mäsa – mladé, mliečne jahňa má na povrchu bledučkoružovú farbu. Tmavá, sýtočervená farba určite nepatrí jahňaťu, ktoré má vek 4 – 6 týždňov. Rovnako aj farba tuku je číra, biela, takmer priesvitná. Farba mäsa na reze je ružová, podobná bravčovine.- Tuk – vyskytuje sa iba v obmedzenej miere v oblasti stehna, chrbta a pliecka. Má jemnú konzistenciu. V žiadnom prípade sa u mladých jahniat nemôže vyskytovať vnútrosvalový tuk, teda tzv. prerastanie.
- Chuť a vôňa mäsa – chuť je jemná, nie príliš výrazná, bez pachutí, s nádychom mliečnej alebo smotanovej príchute. Vôňa jahňacieho mäsa je v pravom slova zmysle vôňou. Je to typická, ťažko opísateľná zmes vôní mlieka, čerstvého mäsa, lúčneho sena.
- Predajca – ak neviete s určitosťou zistiť pôvod mäsa a spoliehate sa iba na informáciu od predajcu, kupujte u osvedčeného mäsiara. Zaručene slovenskú jahňacinu nájdete napríklad na e-shope www.masodomov.sk
- Cena – za celé veľkonočné jahňa tento rok (2017) osciluje okolo 10,- €. Pre tých, ktorým by sa táto cena zdala privysoká, trochu faktov. Cena, ktorú utŕži farmár za jahniatko, je v skutočnosti pod 3,- € za kg živej váhy. Takmer 50% hmotnosti však tvoria nezúžitkovateľné časti (koža, hlava, vnútornosti, krv a iné), k tejto cene treba ešte prirátať cenu za porážku, spracovanie odpadu, dopravu, stratu vychladením, obchodnú maržu a DPH. Farmár z utŕženej ceny musí zaplatiť všetky náklady na chov ovečky počas celej zimy, keď sa nepásla a bola v maštali. Navyše jahňacina je čisté, vysokokvalitné mäso, takmer bez tuku, šliach, krvavých orezov – inak povedané, z 1kg kúpenej jahňaciny skončí na vašom tanieri 1kg mäsa, nič z nej neorežete, podobne ako napríklad z čistého hovädzieho stehna či sviečkovej.
Spracoval: Ing.Boris Halaj
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).