Praxoval som ako učeň ručnej výroby zákazkovej obuvi v Koža-Guma-Textil, n. p. Hneď vedľa nás boli aj vojenské kasárne. Rozdeľoval nás iba menší potôčik, ktorý si pomaly pretekal a potom sa vlieval do Hrona, ale najprv sa podplazil pod hlavnú cestu, ktorá mierila na juh do Zvolena.
Ešte pred tromi dňami som bol na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska v atletike v Dubnici nad Váhom, ktoré sa uskutočnili 17. a 18. augusta, čo bolo v sobotu a v nedeľu. Bol som plný dojmov, hoci som nebol sám so sebou najspokojnejší, lebo som mal prešľap pri hode diskom, ale iba asi štvrtinu centimetra. Dotkol som sa veľmi ľahučko špičkou mojej obuvi obruče, ktorá ledva vyčnievala zo zeme do výšky dvoch centimetrov. Nakoniec som skončil na šiestom mieste a v guli na siedmom, ale s výkonom úplne pod moje možnosti.
Rozmýšľal som aj nad tým, že už aj tam som pociťoval akúsi ponurú atmosféru, ktorá predpovedala všeličo možné, ale som si to natoľko nechcel do mysle vtláčať, a tak som to nejako prechodil. Bolo to obdobie, ktoré sme prežívali v napätí, pretože u nás vtedy boli dosť veľké politické i spoločenské zmeny a ľudia začínali veriť v šťastnejší zajtrajšok bez vtedajšieho zachvatčika, Sovietskeho zväzu, ktorého sme ináč ani nevolali len „skurvení Rusi!“. Nenávideli sme ich zrakom, sluchom, ale najviac srdcom, pretože nás oberali denno-denne o slobodu! Pociťoval som to počas celého môjho krátkeho života, ale museli sme byť ticho a nič sme nesmeli vyrieknuť. Ortieľ nad nami by nebol najspravodlivejší; bol by tvrdý až krutý, potrestaním na celý život.
Rýchlo som si pustil tranzistor Zuzana, ktorý som si kúpil iba pred pár dňami a bol som s ním veľmi spokojný. Zapol som ho a z neho sa vyludzovala iba veľmi smutná, až pohrebná hudba, ktorá ma začala dosť rýchlo deptať. Nechcel som veriť, že toto sú moje posledné chvíle života, pretože som tušil, že všetci skončíme v poli porazených na večnosť. Necítil som ani pulz na ruke. Akosi mi na nejakú dobu zamrzol v polceste do zápästia, niekde v oblasti predlaktia. Ani ma nenapadlo dotknúť sa hrdla, kde by som ho možno ucítil, i keď trošku poslabší, ale aspoň by som sa bol rýchlejšie prebral zo šoku.
Starý pánko Púchy sa pobral na vrátnicu a vykrikoval po celom dvore ako zmyslov zbavený a dievčence len z okien hlavy vystrkovali, aby si vypočuli túto hroznú správu, ktorú im zvestoval.
Rýchlo som prebehol cez dvor, ani som takmer nič nevnímal, až som sa dostal za železnú bránu závodu. Zabuchli sa ťažké oceľové vráta a ja som ako vták vyletel do ulíc. Hneď predo mnou bola autobusová zastávka, ale ani živej duše nikde nebolo v tom okamihu vidno. Zostal som sám čakajúc, že možno príde autobus, ktorý ma potom odvezie na bystrické námestie, kde určite bude niekto, kto mi povie, čo sa deje. Čakal som tam asi pätnásť minút, keď som si to rozmyslel, že radšej predsa len pôjdem pešo, pretože dnes sa toho môjho autobusu asi nedočkám.
I v kasárňach bolo akosi ticho a moji známi sa neukazovali v oknách a nezdravili ma, ako vždy zvykli. Za kasárňami som pohľadom zamieril na ulicu Na Troskách, kde býval môj známy. Tiež bolo všade ticho a ja som bol sám na tom nekonečnom šírom mori bez pádla.
Konečne som dorazil k Huštáku. Odtiaľ to už bolo len kúsok smerom do mierneho kopčeka Dolnej ulice, kade som sa štveral svižným tempom, aby mi nič neuniklo.
Srdce mi bilo ako kostolný zvon a ja som doslova letel, až som bol už za rohom, odkiaľ bolo vidno na celé námestie. Všade bolo ticho. Pomaly som prešiel popri pomníku padlým sovietskym vojakom v druhej svetovej vojne. Výšil sa do nebies vytesaný z čierneho mramoru a zlatými písmenami, popísaný do nekonečna... Za ním fontána vtedy vôbec ani možno nechrlila vodu z útrobia kamenného obloženia, ktoré mi pripomínalo lávovy kráter. V noci bývala fontána pekne vysvietená rôznymi farebnými svetlami, takže to bol nádherný pohľad. V lete ju zase obkolesovali rôzne kvety všetkých farieb, tak potom celá voňala ako tá najväčšia kytica. Ďalej potom bola šikmá bystrická veža a vpravo kostol a Kapitulská ulica, ktorá končila na hlavnej ulici, Zvolenskej ceste. Tesne pred ňou bola vľavo Vojenská správa a hneď pred ňou aj môj podnik Koža-Guma-Textil, kde som sa po prvýkrát zastavil v roku 1966 a potom už ako učeň v roku 1967...
Keď som sa poobzeral, všimol som si hlúčik ľudí, ktorí postávali pred obchodom elektrospotrebičov. Predral som sa dopredu a všimol som si, že všetci boli akoby prilepení k výkladu, za ktorým bola obrazovka televízora s niekoľkými striedajúcimi sa hlásateľmi. Najviac si ale pamätám na Richarda Honzoviča, ktorý, akoby na neho v tej chvíli niekto mieril zbraňou, so slzami v kútikoch očí oznamoval: „Zachovajte kľud a rozvahu, aby ste predišli zbytočnému krviprelievaniu!!!“ Ešte aj teraz sa mi jeho hlas ozýva, keď si na to po toľkých rokoch spomeniem. Nemuselo sa to vôbec udiať a národ by nepoznal, čo je to strach a hrôza. Ľudia sa v tom okamihu akoby jeden k druhému pritlačili a zrazu sme boli všetci ako jedno telo. Dýchali sme jednými pľúcami a žili jedným srdcom, ktoré bubnovalo tú najsmutnejšiu melódiu, ktorá nami otriasala od základov. Od končekov prstov na nohách, až po vlasy na hlave, ktoré sa nám stavali dupkom.
Zima zrazu otriasla celým naším telom a vzlykot sa ozýval niekde z hĺbky našej duše. Stáli sme sa tam nekonečne dlho a nechceli sme sa odlúčiť jeden od druhého. Držali sme sa za ruky. Ja som tuším tej panej vedľa mňa skoro ruku rozmliaždil, čo som ju tak silno stisol, aby nás nič nerozdeľovalo. Aby sme spoločne navždy boli ako jeden národ!!!
Už si ani nepamätám ako dlho som tam pred tým výkladom postával, keď sa tu začali hlúčky ľudí objavovať z každej strany námestia. Potom už len obrovské davy ľudí kráčali akosi neisto a pomaly zapĺňali celé námestie. Všetci mierili k stánku, kde niekto hlásal zvesti a dušoval sa, že to takto nemôže skončiť, aby nás Rusi porobili a ešte väčších otrokov z nás urobili. Ďalší postupne si otvorili srdcia a vyliali zlobu, ktorá ich kvárila v tento deň, možno i Deň Osudný, pretože neistota z nich sálala a cítiť ju bolo všade, kde sa človek pohol čo iba len na krok.
Postretol som mnohých mojich známych, či už z Fortničky, Fončordy alebo Žltého Piesku, ako i z Prednádražia. Všetci boli veľmi súcitní a smutní. Nikomu nebolo veľmi do reči a všetci sme iba pokývnutím hlavy zdravili jeden druhého. Bolo to ako pri poslednom pokyne kata, ktorý spustil závoru a všetci sme potom odvisli a boli už niekde na nebesiach pri samotnom Pánu Bohu. V tom momente ma znovu zatriaslo, lebo v myšlienkach som bol niekde ďaleko a ani nie v realite. Panika vo mne sa akosi zväčšovala, pretože táto neistota ma veľmi ničila. Ani na jedlo som nepomyslel a len som celý deň prečkal, čakajúc, čo ešte sa udeje v „Onen Deň“.
Pomaly sa už začalo zvečerievať, keď niekto doniesol iba akési kúsky papiera, na ktorých boli vytlačené správy a informácie, ako sa celá situácia vyvíja. Neďaleko bola pošta, ktorá už ani nebola v prevádzke, ale bola zatiaľ pod kontrolou našich ľudí. Blízko bola aj budova, v ktorej bolo počas Slovenského národného povstania zriadené rozhlasové štúdio, ohlasujúce práve z tohto mesta prichádzajúcu slobodu, ktorá iba za rohom na celý národ čakala. Rádio toto teraz zmĺklo a ani hlásku nevydalo, ale Rozhlasové štúdio, ktoré bolo na okraji mesta sa v „Onen Deň“, v stredu 21. augusta v roku Pána 1968 stalo jediným vysielajúcim štúdiom na Slovensku po tom, ako okolo deviatej hodiny ráno po obsadení okupačnými vojskami prestalo vysielať bratislavské aj košické štúdio. Redaktori do vysielania vstupovali slovami: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica,“ čím pripomínali odkaz svojich predchodcov z čias Slovenského národného povstania.
Už odbila na veži aj 22. hodina a ľudí bolo omnoho menej, ale ja som neodchádzal, chcel som vidieť koniec tohto hrôzostrašného filmu, ktorý sa mi pred očami vtedy odvíjal.
Dočkal som sa, keď zrazu niekto zakričal: „Už idú Rusi!!!“ Z Hornej ulice okolo pošty prefrčal džíp, ktorý sa zastavil na námestí s vlajúcou červenou vlajkou na ľavej strane, na ktorej sa zaiskrila zlatá hviezda a pod ňou kosák s kladivom. Boli tu znovu. Vždy, keď som predtým takýto džíp v ruských filmoch vídaval, oznamoval slobodu národu, ktorý na ňu tak nedočkavo čakal. Teraz tomu tak nebolo!
Znechutení sme sa všetci pobrali domov a ja celou tou cestou do môjho hniezda som smútil a nevedel, čo nás všetkých zajtra čaká. Trvalo mi to nekonečne dlho, až som konečne dorazil k železnej bráne môjho domova. Privítal ma starý pánko Púchy stále smutný a vystrašený z toho, čo nás čaká ďalší deň. Ja som mu podal ruku a on ma po prvýkrát objal ako vlastného syna, čo by predtým nikdy neurobil. V „Onen Deň“ sa to ale stalo a zrazu mi akosi bolo lepšie na srdci, že on takto zľudštel a prejavil sa ako človek veľmi citlivý, zvyčajne pod tým prísnym pohľadom, ktorým nás chlapcov vždy vítal. Akási nedôvera mu vždy z očí sršala. Teraz to bol človek celkom na nepoznanie zmenený, a v ten okamih sme sa veľmi zblížili. On naďalej chránil závod a pracoval dlho do noci. Potom ho ho vždy vystriedal nočný vrátnik.
Zaliezol som konečne do svojej bunky, ktorá bola prázdna, pretože na dvoch poschodových vojenských posteliach v túto noc moji priatelia neboli. Boli pri svojich rodinách v Heľpe a pri Tisovci, v Pohronskej Polhore. Ten tretí si odbehol do Kremnice k známym. Hoci ja som vždy spával na hornej posteli, ani si nepamätám, ako som teraz zaspal tvrdým spánkom na spodnej, ešte aj oblečený. Dokonca i topánky som mal na nohách.
Obrovské zemetrasenie zamávalo celou bunkou a ja som so studeným potom na čele na smrť vystrašený vyskočil tak, že som si hlavu tvrdo udrel do rámu postele. Takmer som sa sám sknokautoval. Zatriasol som hlavou a potácajúc sa som sa dostal až k železnej bráne. Pán Púchy teraz už len so slzami v očiach mi rukou k bráne ukazoval a smutne prehovoril: „Choď, Janko, a pozri sa čo nás čaká tam za touto železnou bránou!“ Pootvoril som ťažké vráta, ktoré teraz akosi zaškrípali a zočil som nekonečné voje tankov, ktoré sa valili na naše mesto z juhu, práve na tej ceste od Zvolena. I potôčik na chvíľu akoby zmrazený prestal pretekať a vyčkával, kým sa nekonečné rady zloby vytratia.
Pozrel som na koniec konvoja a tam som zočil ozrutného Červeného Draka, ktorý nahnevaný chrlil plameň zo svojej tlamy a mohutným chvostom rozmetával prach, ktorý sa začal víriť vysoko do nebies.
Oznamoval nám tú hroznú správu, že Sloboda práve zahynula...
11. august 2010
Ján SLOVINEC, USA
{gallery}kultura/emig/68{/gallery}
{jcomments on}

































Zrazu som sa zobudil na búchanie na moje dvere a na krik starého pána Púcheho, nášho vrátnika: „Bude vojna! Rusi nas obsadili!!!“ Bolo skoré ráno 21. augusta 1968. Celý vystrašený a iba v trenírkach som otvoril starému pánovi dvere, ktorý stál predo mnou na smrť vystrašený, celkom vyblednutý, až som sa zľakol, že sa mi tam vystrie v celej svojej dĺžke. Bol drobnejší, ale hlavu mal dosť veľkú a nesporne neprimeranú v porovnaní k telu. Vystrihaný bol veľmi nakrátko, takmer dohola. Vzhľadom mi pripomínal francúzskeho generála Charlesa De Gaulla, ale iba tvárou, pretože vo výške mu chýbalo ešte dobrých 40 centimetrov.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-