Nostalgickým Gemerským expresom cez Betliar, Gočovo a Vlachovo do Dobšinej po druhýkrát Doporučený
Napísal(a) Ing. Igor Molnár
Nie je nič neobvyklé, ak sa vraciame na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu. Už menej obvyklým je, ak sa mimoriadne jazdy nostalgickými vlakmi konajú na tej istej trati viackrát do roka. Jednou z výnimiek nie je ani trať z Rožňavy do Dobšinej, kde tohto roku zavítal nostalgický vláčik KHKV 10. júla 2010 už druhýkrát. MAGDE a jej osádke sa na Gemeri zapáčilo, a tak po jarnej jazde do Betliara sme sem opäť prišli prebrúsiť koľaje. Tentoraz až do koncovej stanice tejto 26 kilometrovej lokálky. Čo nás na trati do baníckeho mestečka čakalo, to sa dozviete v ďalších riadkoch tejto reportáže.
Po dvoch týždňoch od poslednej jazdy do Slavošoviec sa naši skalní cestujúci s ďalšími priateľmi gemerských lokálok stretávajú na košickej stanici. Ich pohľady sú upriamené smerom k depu, odkiaľ sa za chvíľu po trati z Hanisky pri Košiciach objaví M 131.1125 aj s prívesným vozňom. Po príchode na staničnú koľaj ju jedna časť personálu pripraví na odchod do Rožňavy, kým tá druhá skontroluje rezervácie cestujúcich. O pár minút sa už vezieme za krásneho letného počasia po trati č. 160. Zastavujeme v Moldave nad Bodvou, kde k nám pristupujú ďalší cestovatelia. Tiahlym stúpaním po úpätí príkrych svahov Slovenského krasu a Jablonovským tunelom sa prehupneme na druhú stranu a klesáme do Rožňavy. Tu nás čaká MAYO, ktorý sa k nám rozhodol tiež pridať. MAGDA poslušne obehne prívesný vozeň a čoskoro nás výpravca vypravuje na lokálku. Svižným tempom prefrčíme zastávkou Rožňava predmestie (kedysi pôvodnou železničnou stanicou v Rožňave), zastávkou Rožňava mesto, Nadabula a zastavujeme v staničke Betliar. Priberáme ďalších cestujúcich a ideme ďalej. Míňame Gemerskú Polomu, Henckovce, Nižnú Slanú – obec, takmer opustenú staničku Nižná Slaná a po prejdení prejazdu na začiatku obce Gočovo zastavujeme na zastávke. Tu nás víta zástupkyňa obce p. Sklenárová. Po pár základných informáciách sa peši po ceste presúvame do stredu obce, kde si prehliadneme evanjelický kostol a stálu expozíciu v rodnom dome Jura Hronca. Pre tých, ktorí toto meno počujú po prvýkrát v stručnosti spomeniem niekoľko základných faktov.
Narodil sa 17. mája 1881 v Gočove. Bol žiakom ľudovej školy v Gočove a študentom Evanjelického gymnázia v Rožňave. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na univerzite v Kluži, hlavnom meste Sedmohradska. Bol profesorom matematiky a fyziky, neskôr aj riaditeľ gymnázia v Kežmarku, profesorom Českej vysokej školy technickej v Brne. Bol zakladateľom a prvým rektorom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Taktiež predsedom Matice slovenskej. Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave, na vlastnú žiadosť je pochovaný v rodnom Gočove.
Po prehliadke sme sa vybrali naspäť k vláčiku. Slnko už naberalo na sile, a tak sa poniektorí zastavili na osvieženie v neďalekej Gôšovskej keršme (však Dědek? J). S miernym meškaním sme odchádzali a o niekoľko minút už brzdili na zastávke vo Vlachove. Tu nás za zvukov dychovky a za účasti ženičiek v ľudovom kroji, spevom, chlebom a soľou, koláčikmi a páleným vítali Vlachovčania. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Časť z nás išla k neďalekej Grófskej ľadovni vytesanej v skalnom masíve. Táto prírodná chladiareň slúžila k uskladneniu ulovenej zveriny a iných potravín uložených na ľade. Po prehliadke sme sa lesným chodníkom a potom pomedzi rybníky vrátili k vláčiku. Druhá skupinka za ten čas absolvovala prehliadku kaštieľa grófskej rodiny Andrássyovcov z 18. storočia. Dnes slúži ako dom kultúry a obecné múzeum s tromi expozíciami. Všetci sme sa opäť stretli na zastávke pri motoráčiku. Rozlúčili sme sa s miestnymi obyvateľmi a cez staničku Vlachovo na obed dorazili do Dobšinej. Tu už čakal autobus, aby nás odviezol do mesta - predsa len stanica je trošku od ruky. Pre záujemcov o prehliadku mesta bol pripravený program na radnici, v baníckom múzeu a kostoloch. Pre zvyšok osádky nenastal ešte čas oddychu. Čakala na nás kyvadlová jazda do Betliara a späť. Malý bonus pre obyvateľov doliny Slanej, aby si mohli zaspomínať, ako kedysi jazdievali za prácou (ktorej je tu dnes tak málo) a zábavou. Až po návrate do Dobšinej si osádka mohla dať na chvíľu pohov a zájsť na obed. Medzitým sa už naši výletníci pomaly schádzali na rozpálené námestie. Nasadli sme do autobusu a odviezli sa na stanicu. Po tradičnej spoločnej fotke sme nasadli do vláčiku a vybrali sa naspäť domov.
Tak ako predchádzajúce nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach i táto by sa nedala realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Veľká vďaka patrí podpore tamojších samospráv prezentujúcich obce Gočovo, Vlachovo a Dobšiná.
Text a fotografie: Ing. Igor Molnár
FOTOGALÉRIA DOBŠINSKÉHO EXPRESU III
{gallery}kultura/expres{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.



































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-