V tejto oblasti, a vlastne aj v širšom okolí, som si obehol niekoľko desiatok lokálov a čo som si všimol, všetky do jednej venujú hlavnú pozornosť tradičnej bavorskej kuchyni. Samozrejme, človek tu nájde aj talianske alebo čínske, avšak veľa ich nie je a nájdete ich len vo väčších mestách, kde je obyvateľstvo viac "multikulti". Pri tomto som sa nemohol nezamyslieť nad reštauráciami. Kde na Slovensku nájdeme typickú Slovenskú reštauráciu, kde by ponúkali výhradne slovenskú kuchyňu? Možno dve-tri. Ako je to možné? Veru odpovedí sa dá nájsť veľa. Avšak nechcem tu opisovať kvalitu slovenských reštaurácií, pretože o tom som písať nechcel.
V auguste som zmenil prácu a od septembra som vo Východných Alpách, konkrétne v dedine Ramsau, ktorá sa nachádza pri mestečku Berchtesgaden. Je to v maličkom výbežku na juhovýchode krajiny pri rakúskom Salzburgu. Tu som sa už ale viac pozastavil a doteraz premýšľam, v čom je rozdiel v cestovnom ruchu na Slovensku a v Nemecku. Keď si porovnám napríklad okres tu, kde pracujem, teda Berchtesgadener Land, a dajme tomu náš Gemer, tak ostávam s tupým pohľadom sedieť pri okne pozerajúc sa na kopce okolo. Veď čo môžu ponúknuť tieto rozdielne kraje? V prvom rade sú tu veľké hory a druhý najväčší vrch Nemecka Watzmann, ktorý má niečo málo cez 2 700 metrov. Potom sú tu menšie kopce s výškou okolo 2 000 metrov. Ak čakáte, že začnem dlhým zoznamom menovať lyžiarske strediská, tak Vás sklamem. Nie je to žiadny Garmisch-Partenkirchen ani Kitzbühel. Vleky tu samozrejme sú, ale podobný nájdeme aj medzi Vyšnou Slanou a Rejdovou, alebo v Dobšinej.
Ako ďalšiu atrakciu nemôžem vynechať Orlie hniezdo, ktoré sa volá Kehlsteinhaus. Pekný pozostatok nacistického Nemecka, ktorý dostal Hitler k 50-tim narodeninám, a pritom sa ten človek bál výšok. Dnes je tam reštaurácia a keďže je tam vybudovaná cesta, miesto je hojne navštevované turistami z celého sveta. Hore je povolená jazda len špeciálnym autobusom, ktorá trvá necelú polhodinu, ale je to zážitok. Dvojsmerný lístok, teda tam aj späť, stojí 15,- €.
Ďalej je to hora Janner, kam vedie lanovka a na vrchu je tiež reštaurácia. Pekný výhľad na jazero Königsee. A potom samotné Königsee. Jazero, kde sa strmé hory vynárajú z vody. V lete premáva loďka, ktorá obíde celé jazero. Je ich viac, takže si môžete na jednom zo stanovíšť vystúpiť a chvíľku tam pobudnúť. Najčastejšou zastávkou je stanica Bartolomä. Kaplnka svätého Bartolomeja je obľúbené miesto turistov a aj tu je reštaurácia, samozrejme len s bavorskou kuchyňou.
Presuňme sa do Ramsau, kde pracujem. Medzi horou Watzmann a Hochkalter sa nachádza dolina Wimbachtal. Je taká akých máme v Tatrách mnoho, a poviem pravdu, aj taká Zádielská dolina je rovnako krásna. Za zmienku stojí Wimbachklamm, teda tiesňava, ktorá sa nachádza pri vstupe do doliny. Avšak aké tiesňavy a rokliny máme na Gemeri? Viac ako dosť.
Hintersee. Jazero nad dedinkou Ramsau. Vlastne je to obyčajné jazero, veľké možno ako Teplý vrch, ale pripomína skôr Dedinky. Áno, Dedinky sú na porovnanie lepšie. No teplota vody je tu asi ako u nás na Uhornej. Kúpanie len pre otužilých. Je tu v okolí pár domov a v každom z nich sa dá ubytovať. A samozrejme nechýbajú reštaurácie a prenájom člnov. V zime, keď zamrzne jazero, na povrchu sa dajú malé mantinely a hrá sa vo veľkom curling.
Uvažujem čo opísať ďalej, ale už mi došli patróny. Skúsim teda v skratke.
Ramsau, dedinka, ktorá je známa mnohými fotkami kostola s pohorím v pozadí. Miesto, z ktorého sú najlepšie zábery je famózne označené a vždy tam je niekto s fotoaparátom. Hintersee, Königsee, Janner s lanovkou, Orlie hniezdo, Wimbachtal, Wimbachklamm, Watzmann, Hochkalter a historický Berchtesgaden a Bad Reichenhall s historickými kúpeľmi. Nech rátam ako rátam, o čo viac atrakcií majú oni ako my?
Sami žijete na Gemeri a skúste si porátať pamiatky, historické miesta, prírodu a možnosti, ktoré Gemer ponúka. Všetky dedinky, ale aj Berchtesgaden a Bad Reichenhall sú zo 70 % hotely, penzióny, priváty a reštaurácie. Ako je možné, že to tu všetko funguje? Nuž, v prvom rade je to snaha kraja propagovať čo najviac z toho, čo sa v kraji nachádza. V druhom rade je to službami, a to nielen kvalitou, ale aj počtom a možnosťou výberu od 5 hviezdičkových hotelov po priváty, kde noc stojí 16,- €, áno, to hovorím o Nemecku a sám som si izbičku vyskúšal a nie je to žiadna stodola, ale slušná izba.
Tu som sa pozastavil nad propagáciou a službami na Gemeri. Áno, viem, že budú námietky typu, že v tej hladovej doline sa neoplatí nič robiť. Ak sa to oplatí Nemcom tu, kde ponúkajú dva kopce a dve mláky a pár atrakcií na aktívny oddych na dobrý týždeň, tak Gemer ponúka minimálne dvojnásobok. Skúste sa sami zamyslieť, čo všetko na Gemeri máme a ako to vieme propagovať. Hrady, kaštiele, jaskyne, historické mestá, a v neposlednom rade príroda. Máme nespočetné množstvo možností. Ale ako je to s propagáciu a službami vieme sami. To už nechám na každého jednotlivca, nech si porozmýšľa, či je nutná investícia v podobe nejakej fabriky od pochybných Kórejcov, ktorí šikanujú svojich zamestnancov za 300,- € mesačne. Gemer ako kraj by mohol veľmi veľa vyťažiť z cestovného ruchu. A ochranári? Berchtesgadener land je celý vyhlásený za národný park. A funguje tu aj poľnohospodárstvo úplne bez problémov.
Typicky bavorská krajina s množstvom voľne pasúcich sa kráv a oviec, s krásnou prírodou, ktorú turisti milujú. Viete mi dať dôvod, prečo by takto nemohol vyzerať aj Gemer?
Je to krásny kraj, sú tam dobrí ľudia, a pri troche snahy by to aj tam začali turisti milovať. Je to však beh na dlhú trať a chce to odvahu, avšak náš Gemer na to má a isto by si to zaslúžil.
Jaroslav Šimon
Fotografie autor
{jcomments on}

































Ahoj, volám sa Jaroslav a pochádzam z Gemera, a hoci žijem od štrnástich rokov v Martine, Gemer ostal navždy mojím domovom. Na výšku som sa nedostal, a tak som okúsil svet pracovného trhu, ale aj podnikania. Po neúspechu v podnikaní som bol nútený opustiť krajinu a ísť zaplátať dlhy do Nemecka. Už len výplaty v tejto krajine, ktorá je len pár hodín jazdy autom, sú s našou krajinou neporovnateľné. Vzdelanie mám v oblasti cestovného ruchu, a tak bolo jasné kam sa poobzerám v tejto krajine. Zakotvil som v reštaurácii ako čašník. Pri troche snahy sa tu človek naučí dorozumieť za pár mesiacov. Po príchode som našiel zamestnanie v biergartene, čiže pivnej záhrade neďaleko Mníchova.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-