V tejto oblasti, a vlastne aj v širšom okolí, som si obehol niekoľko desiatok lokálov a čo som si všimol, všetky do jednej venujú hlavnú pozornosť tradičnej bavorskej kuchyni. Samozrejme, človek tu nájde aj talianske alebo čínske, avšak veľa ich nie je a nájdete ich len vo väčších mestách, kde je obyvateľstvo viac "multikulti". Pri tomto som sa nemohol nezamyslieť nad reštauráciami. Kde na Slovensku nájdeme typickú Slovenskú reštauráciu, kde by ponúkali výhradne slovenskú kuchyňu? Možno dve-tri. Ako je to možné? Veru odpovedí sa dá nájsť veľa. Avšak nechcem tu opisovať kvalitu slovenských reštaurácií, pretože o tom som písať nechcel.
V auguste som zmenil prácu a od septembra som vo Východných Alpách, konkrétne v dedine Ramsau, ktorá sa nachádza pri mestečku Berchtesgaden. Je to v maličkom výbežku na juhovýchode krajiny pri rakúskom Salzburgu. Tu som sa už ale viac pozastavil a doteraz premýšľam, v čom je rozdiel v cestovnom ruchu na Slovensku a v Nemecku. Keď si porovnám napríklad okres tu, kde pracujem, teda Berchtesgadener Land, a dajme tomu náš Gemer, tak ostávam s tupým pohľadom sedieť pri okne pozerajúc sa na kopce okolo. Veď čo môžu ponúknuť tieto rozdielne kraje? V prvom rade sú tu veľké hory a druhý najväčší vrch Nemecka Watzmann, ktorý má niečo málo cez 2 700 metrov. Potom sú tu menšie kopce s výškou okolo 2 000 metrov. Ak čakáte, že začnem dlhým zoznamom menovať lyžiarske strediská, tak Vás sklamem. Nie je to žiadny Garmisch-Partenkirchen ani Kitzbühel. Vleky tu samozrejme sú, ale podobný nájdeme aj medzi Vyšnou Slanou a Rejdovou, alebo v Dobšinej.
Ako ďalšiu atrakciu nemôžem vynechať Orlie hniezdo, ktoré sa volá Kehlsteinhaus. Pekný pozostatok nacistického Nemecka, ktorý dostal Hitler k 50-tim narodeninám, a pritom sa ten človek bál výšok. Dnes je tam reštaurácia a keďže je tam vybudovaná cesta, miesto je hojne navštevované turistami z celého sveta. Hore je povolená jazda len špeciálnym autobusom, ktorá trvá necelú polhodinu, ale je to zážitok. Dvojsmerný lístok, teda tam aj späť, stojí 15,- €.
Ďalej je to hora Janner, kam vedie lanovka a na vrchu je tiež reštaurácia. Pekný výhľad na jazero Königsee. A potom samotné Königsee. Jazero, kde sa strmé hory vynárajú z vody. V lete premáva loďka, ktorá obíde celé jazero. Je ich viac, takže si môžete na jednom zo stanovíšť vystúpiť a chvíľku tam pobudnúť. Najčastejšou zastávkou je stanica Bartolomä. Kaplnka svätého Bartolomeja je obľúbené miesto turistov a aj tu je reštaurácia, samozrejme len s bavorskou kuchyňou.
Presuňme sa do Ramsau, kde pracujem. Medzi horou Watzmann a Hochkalter sa nachádza dolina Wimbachtal. Je taká akých máme v Tatrách mnoho, a poviem pravdu, aj taká Zádielská dolina je rovnako krásna. Za zmienku stojí Wimbachklamm, teda tiesňava, ktorá sa nachádza pri vstupe do doliny. Avšak aké tiesňavy a rokliny máme na Gemeri? Viac ako dosť.
Hintersee. Jazero nad dedinkou Ramsau. Vlastne je to obyčajné jazero, veľké možno ako Teplý vrch, ale pripomína skôr Dedinky. Áno, Dedinky sú na porovnanie lepšie. No teplota vody je tu asi ako u nás na Uhornej. Kúpanie len pre otužilých. Je tu v okolí pár domov a v každom z nich sa dá ubytovať. A samozrejme nechýbajú reštaurácie a prenájom člnov. V zime, keď zamrzne jazero, na povrchu sa dajú malé mantinely a hrá sa vo veľkom curling.
Uvažujem čo opísať ďalej, ale už mi došli patróny. Skúsim teda v skratke.
Ramsau, dedinka, ktorá je známa mnohými fotkami kostola s pohorím v pozadí. Miesto, z ktorého sú najlepšie zábery je famózne označené a vždy tam je niekto s fotoaparátom. Hintersee, Königsee, Janner s lanovkou, Orlie hniezdo, Wimbachtal, Wimbachklamm, Watzmann, Hochkalter a historický Berchtesgaden a Bad Reichenhall s historickými kúpeľmi. Nech rátam ako rátam, o čo viac atrakcií majú oni ako my?
Sami žijete na Gemeri a skúste si porátať pamiatky, historické miesta, prírodu a možnosti, ktoré Gemer ponúka. Všetky dedinky, ale aj Berchtesgaden a Bad Reichenhall sú zo 70 % hotely, penzióny, priváty a reštaurácie. Ako je možné, že to tu všetko funguje? Nuž, v prvom rade je to snaha kraja propagovať čo najviac z toho, čo sa v kraji nachádza. V druhom rade je to službami, a to nielen kvalitou, ale aj počtom a možnosťou výberu od 5 hviezdičkových hotelov po priváty, kde noc stojí 16,- €, áno, to hovorím o Nemecku a sám som si izbičku vyskúšal a nie je to žiadna stodola, ale slušná izba.
Tu som sa pozastavil nad propagáciou a službami na Gemeri. Áno, viem, že budú námietky typu, že v tej hladovej doline sa neoplatí nič robiť. Ak sa to oplatí Nemcom tu, kde ponúkajú dva kopce a dve mláky a pár atrakcií na aktívny oddych na dobrý týždeň, tak Gemer ponúka minimálne dvojnásobok. Skúste sa sami zamyslieť, čo všetko na Gemeri máme a ako to vieme propagovať. Hrady, kaštiele, jaskyne, historické mestá, a v neposlednom rade príroda. Máme nespočetné množstvo možností. Ale ako je to s propagáciu a službami vieme sami. To už nechám na každého jednotlivca, nech si porozmýšľa, či je nutná investícia v podobe nejakej fabriky od pochybných Kórejcov, ktorí šikanujú svojich zamestnancov za 300,- € mesačne. Gemer ako kraj by mohol veľmi veľa vyťažiť z cestovného ruchu. A ochranári? Berchtesgadener land je celý vyhlásený za národný park. A funguje tu aj poľnohospodárstvo úplne bez problémov.
Typicky bavorská krajina s množstvom voľne pasúcich sa kráv a oviec, s krásnou prírodou, ktorú turisti milujú. Viete mi dať dôvod, prečo by takto nemohol vyzerať aj Gemer?
Je to krásny kraj, sú tam dobrí ľudia, a pri troche snahy by to aj tam začali turisti milovať. Je to však beh na dlhú trať a chce to odvahu, avšak náš Gemer na to má a isto by si to zaslúžil.
Jaroslav Šimon
Fotografie autor
{jcomments on}
































Ahoj, volám sa Jaroslav a pochádzam z Gemera, a hoci žijem od štrnástich rokov v Martine, Gemer ostal navždy mojím domovom. Na výšku som sa nedostal, a tak som okúsil svet pracovného trhu, ale aj podnikania. Po neúspechu v podnikaní som bol nútený opustiť krajinu a ísť zaplátať dlhy do Nemecka. Už len výplaty v tejto krajine, ktorá je len pár hodín jazdy autom, sú s našou krajinou neporovnateľné. Vzdelanie mám v oblasti cestovného ruchu, a tak bolo jasné kam sa poobzerám v tejto krajine. Zakotvil som v reštaurácii ako čašník. Pri troche snahy sa tu človek naučí dorozumieť za pár mesiacov. Po príchode som našiel zamestnanie v biergartene, čiže pivnej záhrade neďaleko Mníchova.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.