rozhodla pomocou menovej reformy vysporiadať sa s alokačným systémom, zamedziť čiernemu trhu a najmä znížiť pomer kúpyschopného dopytu voči nízkej povojnovej ponuke spotrebných tovarov. Reformou vláda odstránila nadmerné množstvo obeživa (inflačný vývoj) v štáte, povojnový prídelový systém a čierny trh, zároveň však poškodila veľa drobných aj veľkých sporiteľov.

Veľa priamych pamätníkov tejto menovej reformy stále spomína, ako vtedajší prezident republiky Antonín Zápotocký ešte 36 hodín pre vykonaním menovej reformy oznámil v svojom príhovore k občanom Československa, že československá koruna je pevná a takýto krok neprichádza absolútne do úvahy.

Úlohe prezidenta Antonína Zápotockého v problematike menovej reformy z 30. mája 1953 sa podrobnejšie venoval autor knihy Podivné konce našich prezidentů Prof. Dr. Vladimír Kadlec, DrSc., ktorý bol v roku 1966 zvolený za rektora Vysokej školy ekonomickej a v roku 1968 pôsobil aj ako minister školstva. V roku 1969 rezignoval. 1970 bol vylúčený z Komunistickej strany Československa. V roku 1977 sa stal jedným z prvých signatárov Charty 77 a členom Obrody.

V rámci objektivity je však treba konštatovať, že práve Antonín Zápotocký, ktorého vystúpenie 36 hodín pred vyhlásením menovej reformy sa stalo také legendárne, pred inflačným vývojom mnohokrát, no žiaľ márne, varoval. Mzdová inflácia, sa objavila v Československu už skoro po druhej svetovej vojne – v roku 1946 – kedy Československo postihla neúroda. Jej dôsledky sa prejavili na spotrebnom trhu o rok neskôr. Napriek tomu mzdy každý mesiac rástli. Zápotocký sa už v decembri roku 1947 vyjadril: „Říkám docela otevřeně: Dostáváme se do těžké situace, protože začíná být u nás nadbytek peněz. Lidé mají peníze a nemohou za ně koupit ... Nejlépe se nám to objeví na Vánoce. Na vánoční přídavky uvolňujeme 6 až 7 miliard korun a přitom nemůžeme dát na vánoční trh o nic více potravin než v normální době. Stejně tak je to s textiliemi a jinými věcmi. Lidé budou mít v rukou peníze a nebudou za ně moci nic podstatného koupit ... Vzroste tlak na ceny a ještě více zboží než dosud nám bude mizet pod pultem, rozroste se černý obchod ... Bylo by to směšné, kdybychom neviděli příčiny tohoto (inflačního) tlaku a chtěli dokazovat, že dostatek kupní síly značí už blahobyt ... Životní úroveň by se zvýšila, teprve když by se rovnoměrně se stoupající mzdovou hladinou ... dostávalo na náš trh více textilií, obuvi a životních potřeb, které by si lidé mohli nakoupit za normální ceny.“

Zo začiatku sa darilo (rovnako ako Nemcom v prvých rokoch druhej svetovej vojny) infláciu skrývať a vyvolávať pocit pevnej a stabilnej meny, lebo bol umelo stanovený cenový strop na spotrebnom trhu. V skutočnosti však Československo začínalo žiť z podstaty, na dlh, na úkor budúcnosti, na účet budúcich generácií.

Azda nikto z vtedajších komunistických politikov nevaroval pred nezdravým vývojom tak často a tak otvorene ako Antonín Zápotocký. Na zjazde závodných rád v roku 1948 pri rokovaniach o raste platov štátnych a verejných zamestnancov Zápotocký opäť upozorňoval, že úprava nesmie ohroziť menu: „... musíme najít úhradu. Není možno říkat, že nás nějaká půlmiliarda nebo miliarda nezabije. Kdo tvrdí něco podobného, dělá bankrotářskou politiku. Staré přísloví praví, že stokrát nic umořilo osla. Půlmiliarda k půlmiliardě je s to umořit také naše hospodářství, rozvrátit měnu a vehnat věci do bankrotu.“

V podobnom duchu upozorňoval A. Zápotocký na postupujúci problém aj v nasledujúcich rokoch. V svojom príhovore na aktíve vo Vítkovických železiarňach opäť varoval: „Úkolová mzda se stanoví až po skončení práce, a to tím způsobem, aby si dělníci vydělali (požadovanou částku) na hodinu ... To klameme sami sebe ... Chraňme se takových funkcionářů! Lidé, kteří si chtějí zařídit pohodlný život, by nás vedli od deseti k pěti!“

Napriek tomu sa však do menovej reformy v máji 1953 disproporcia medzi dopytom a jeho hmotným krytím prehlbovala a rozširovala. Bolo treba viac zháňať, viac času stráviť v dlhých radoch pred obchodmi, viac podplácať a preplácať, viac sa ponižovať pred šmelinármi a špekulantmi. Nadmerná tlač inflačného obeživa, obrovské nerealizované (a po praktickej stránke nerealizovateľné)  vklady na vkladných knižkách rozvracali celé národné hospodárstvo. Menová reforma bola naozaj nutná (nehovorím teraz o jej morálnom aspekte, ale o čisto ekonomickej logike). V tých rokoch vo všetkých vtedajších socialistických štátoch rástli mzdy rýchlejšie ako produktivita práce.

Historickým paradoxom zostáva, že práve Antonín Zápotocký – dva mesiace potom, čo sa stal prezidentom Československej republiky – musel (?) ako disciplinovaný člen svojej strany verejne tvrdiť, že (vtedy už kompletne pripravená) menová reforma nebude. A že potom na druhý deň musel obhajovať jej nevyhnutnosť a ospravedlňovať jej katastrofálne sociálne dôsledky pre obyvateľstvo.

Menová reforma prakticky anulovala všetky úspory na vkladných knižkách prepočítaním v pomere 5 starých korún na 1 novú korunu. Vklady v peňažných ústavoch do 5000 Kčs vrátane boli prepočítavané v pomere 5 starých korún na 1 novú korunu. Vyššie vklady do 10000 Kčs už v pomere 6,25:1, vklady do 20000 v pomere 10:1, tie do 50000 Kčs 25:1 a vyššie v pomere 30:1. Iba vreckové do maximálnej výšky 300 korún bolo vymenené v pomere 5 starých korún za 1 novú korunu; všetko ostatné v pomere 50 starých korún za 1 novú korunu.

Vyhlásenie menovej reformy vyvolalo búrlivé protesty. Podľa odhadov približne v 130 závodoch robotníci štrajkovali najmenej pol dňa. Zatknutých alebo zadržaných bolo podľa dostupných údajov takmer 500 štrajkujúcich a demonštrujúcich. Napr. v ČKD Praha sa demonštranti pokúsili o pochod do stredu Prahy. Veľa ich pritom zobrali do väzby.

Najväčší ohlas mali protesty v Plzni. V Plzni revoltovalo asi tritisíc robotníkov, predovšetkým zo Škodovky. Pochodovali smerom k radnici, odtiaľ k súdu. V uliciach robotníci zo Škodovky prevolávali slávu Masarykovi, Benešovi a demokracii. Do Plzne boli povolané Ľudové milície z Prahy. Okolo dvetisíc demonštrantov bolo zadržaných a vyšetrovaných.

Zo spomienok svedkov možno citovať: „Pořád se o tom strašně málo mluví – Plzeň, to byla rozbuška pro hlasité protesty v lidově demokratických zemích. Pak by Berlín, Poznań a nakonec i Maďarsko v roce 1956,“ tvrdí jeden z účastníkov demonštrácií z júna 1953 Pavel Kattera. Na námestie najprv neprišiel demonštrovať, iba sa pozrieť. „Když ale přišel rozkaz, aby auta najížděla do lidí, přiskočil jsem, jednomu jsem vytáhl klíček ze zapalování a druhému vytrhnul kabely ze svíček,“ opísal svoje previnenie. Potom sa ešte neudržal a keď videl, že milicionár udrel pažbou pušky tehotnú ženu do brucha, udrel milicionára do hlavy. V rýchlom procese bol odsúdený na 14 rokov väzenia. V uránových baniach v Jáchymove z toho odrobil šesť rokov a štyri mesiace. Pol roka bola vo väzení aj vtedy dvadsaťdvaročná zdravotná sestra Vlasta Pytlíková. Stačila iba jedna veta, ktorú povedala vojakovi, ktorý na ňu namieril pušku s bodákom: „Nejdřív jste přísahali, že budete pomáhat pracujícímu lidu a dneska jdete proti němu.“ Okamžite prišla o občiansky preukaz a keď si po preukaz išla na druhý deň na Verejnú bezpečnosť, už sa domov nevrátila.

Zápotocký patril ešte k tým politikom, ktorí mali priamy styk s ľuďmi, styk bezprostredný, a nie iba sprostredkovaný byrokratickým aparátom počas oficiálnych osláv a pri oficiálnych návštevách v podnikoch. No v posledných rokoch tento priamy kontakt a s ním spojené nezmanipulované, otvorené informácie strácal. Ak to ale bolo v dôsledku menovej reformy, bolo to konkrétne voči nemu osobne nespravodlivé.

Václav Černý, ktorého rozhodne nemožno podozrievať z nekritických sympatií voči komunistom, napísal: „Zápotocký zamaskoval podstatu povstání: prý žádná „kontrarevoluce“, pouhé „plzeňské události“, prý žádná dělnická účast, pouze „zbytky buržoazie“, a tedy žádné obžaloby z velezrady, špionáže, sabotáže, nýbrž jen násilí na veřejném pořádku – a tedy leda do deseti let vězení, smrt žádná, pravá stalinská míra zněla na smrt a doživotí, jež po Stalinově smrti klesla na pětadvacet, pak na patnáct let.“

Zápotocký, ktorý si dobre uvedomoval, kto v skutočnosti zavinil toto okradnutie robotníkov a obyvateľstva, sa snažil riešiť situáciu po protestoch s dovtedy nezvyčajnou mierou tolerancie.

Zaujímavou kapitolou tejto menovej reformy boli aj nové bankovky. Československo malo od roku 1919, kedy vznikla československá koruna, tradíciu po výtvarnej stránke vynikajúcim spôsobom spracovaných štátoviek a bankoviek. A aj štátovky a bankovky, ktoré platili v rokoch 1945-1953, boli po výtvarnej a grafickej stránke na vysokej úrovni. Boli to diela takých výtvarníkov, akými boli Karel Svolinský, Bedřich Fojtášek, Štefan Bednár, Ľudovít Ilečko, Max Švabinský, Jindra Schmidt a Jan Mráček. Autormi štátoviek a bankoviek, ktoré boli pre Československo vytlačené v sovietskej tlačiarni GOZNAK, boli Sergej Akimovič Pomanskij, Jurij Ivanovič Sokolov a Ivan Ivanovič Dubasov. Česi a Slováci tieto nové štátovky a bankovky neprijali pozitívne nielen preto, že boli uvedené do obehu po menovej reforme, ktorá ich okradla o úspory, ale aj preto, že ich výtvarné spracovanie pripomínalo gýčovitý štýl sovietskych rubľov. Boli preto postupne nahradené bankovkami, ktorých autormi boli už opäť naši výtvarníci. Zaujímavá je i skutočnosť, že sa prvýkrát v dejinách Československa objavila bankovka v nominálnej hodnote 25 Kčs. V našom prostredí to bola netypická nominálna hodnota. Bankovky však vznikali v Sovietskom zväze, a ich tvorcovia kopírovali nominálne hodnoty rubľových bankoviek. 25-korunáčka z roku 1953 bola nahradená ako prvá. Už 1. decembra 1958 bola uvedená do obehu nová bankovka, ktorej autormi boli Karel Svolinský a Jindra Schmidt. Zaujímavé však je, že opäť v nominálnej hodnote 25 Kčs. Návrat ku 20-korunáčke, ktorá bola pre Československo z pohľadu numizmatiky prirodzenou nominálnou hodnotou, došlo až 1. apríla 1971, keby bola uvedená do obehu opäť bankovka v nominálnej hodnote 20 Kčs.

Na záver by som chcel iba spomenúť (pre predstavu dnešných generácií) niektoré dobové cenové relácie. V roku 1952, teda pred menovou reformou, stál chlieb (1 kg) na tzv. viazanom trhu (lístkový systém) 8 Kčs, na voľnom trhu 16 Kčs. Po menovej reforme to bolo 2,80 Kčs v novej mene. Hovädzie zadné (1 kg) stálo v roku 1952 na viazanom trhu 48 Kčs, na voľnom trhu 200 Kčs. Po menovej reforme to bolo 25 Kčs. Kockový cukor (1 kg) stál v roku 1952 v rámci viazaného trhu 15,70 Kčs, v rámci voľného trhu 140 Kčs. Po menovej reforme 14 Kčs. Maslo (1 kg) stálo v roku 1952 na viazanom trhu 80 Kčs, na voľnom trhu 450 Kčs. Po menovej reforme 44 Kčs.

Menová reforma v Československu bola realizovaná bez predchádzajúceho súhlasu Medzinárodného menového fondu. Československo tak porušilo základné záväzky voči tejto organizácii, a na základe nátlaku ostatných členských štátov bolo členstvo Československa v Medzinárodnom menovom fonde v roku 1954 ukončené.

Bc. Petr Mikulecký

{jcomments on}