Celý život žijem, prežívam s hrdosťou na svoje slovenské korene. S rovnakou úctou sa správam aj k iným národom a národnostiam. V poslednom čase ma občas v médiách znepokojuje poznámka, či skôr prívlastok, reagujúca na istú skupinu ľudí, nasledovne: "...veď, hej, to sú len takí "hej Slováci". Čo ja na to? V každej krajine sa nájdu takí i onakí ľudia, zmýšľajúci rôznorodo, jemne povedané, svojrázne ... Ale práve takýchto neslobodno spájať s našou hymnickou piesňou: Hej Slováci! Áno, bola to oficiálna hymna Slovenského vojnového štátu. To však neznamená, že mala niečo spoločné s jeho politickou orientáciou; lebo vraj podľa niektorých "tiež historikov" bola šovinistickou, či protičeskou, Lenže, opak je pravdou. Ani jedna pieseň, a to nikdy, ani v minulosti, ani v súčasnosti nespájala Čechov a Slovákov tak, ako táto. A nielen ich! Všetkých Slovanov sveta, a to už viac než stovku rokov, lebo aj dodnes je hymnou celoslovanskou.
Pre osvieženie histórie: v pamäti nášho národa sú zapísané tri hymnické piesne. Prvá má názov "Hej rodáci", ktorú jej autor neskôr poslovenčil a my ju už poznáme ako "Hej, Slováci". Česi ju prebrali ako pieseň "Hej, Slované". A viete kto napísal jej slová? Bol to 21-ročný študent evanjelickej teológie Samo Tomášik. Bolo to v r. 1834, kedy tento mladík prvýkrát prišiel do Prahy v nádeji, že tu žije bratský český národ. Ale zostal smutný: z toho, že Praha, bašta Slovanov, bola ponemčená. V ten večer sadol za stôl a zapísal prekrásne slová, že ale "... duch slovanský (slovenský) bude žiť naveky!"
Druhá hymnická "Ponad Tatrou blýska sa" je z r. 1844 a jej autorom je Janko Matuška. Je našou terajšou hymnou.
Tretia vzišla z pera Karola Kuzmányho, a to v r. 1848. Je nádherná a nesie názov "Kto za pravdu horí". V nej sú aj pre dnešok poučné slová, ktoré by si mali dobre zapamätať všetci tí, čo vedú našu krajinu: "... koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!"
Uznáte, všetky sú krásne, mali by sme ich poznať a vážiť si ich autorov a aspoň čosi vedieť o ich živote a diele. Aj v tom spočíva výraz národnej hrdosti.
Len tak pre zaujímavosť: starší si zaiste pamätajú na futbalový zápas ČSSR - Juhoslávia v Bratislave. Tam sa pieseň Hej Slováci hrala ako oficiálna hymna Juhoslovanov s pretlmočenými slovami Sama Tomášika. Tento bard slovenského národa bol evanjelickým farárom v Chyžnom pri Revúcej. Spolu zakladal Prvé slovenské evanjelické gymnázium, ktoré vzniklo o rok skôr ako Matica Slovenská. V tejto malej dedinke schádzal sa slovanský svet, spisovatelia, básnici, historici z Ruska, Poľska, často sem chodila Božena Němcová a ďalší významní českí vlastenci. Písal básne, piesne, historické novely, romány. Jeho hviezda jasne žiarila na literárnom nebi. Pre národ bol taký významný, ako Ľudovít Štúr. Aj keď nebol členom jeho družiny, konal pre záchranu národa a jazyka to isté.
Vráťme sa však k zrodu piesne. Do Prahy prišiel Samo Tomášik na jeseň roku 1834, aby sa potešil, že tu žije bratský slovanský národ. Ako bolo spomenuté, zostal sklamaný. Praha bola ponemčená, o čom svedčili nápisy na obchodoch i reč na ulici. Keď sa raz večer vracal zo Stavovského divadla, premýšľal o trpkom osude českého národa, ktorý považoval za veľkú oporu pre Slovákov. Práve vtedy sa vnútorne vzoprel, uvedomujúc si, že iba ten národ zahynie, ktorý svoju hlavu dobrovoľne položí na klát. Povedal si: Česi a Slováci to nesmú byť. V ušiach mu zneli piesne, ktoré spieval s poľskými vlastencami, ktorí síce stratili majetok, vlasť, a predsa neklesali na duchu. Ako budúci kňaz si volá v tejto piesni na pomoc Boha a jeho trestajúce nástroje: kým naše verné srdce za náš národ bije, nech sa robí hocičo, jazyk nám nemôže nikto vyrvať. Nech nepriateľ robí čokoľvek, nech aj skala puká a dub sa láme, my musíme stáť pevne ako múry hradné. Tieto myšlienky vložil do verša.
Vajanský napísal, že Tomášikova pieseň Hej, Slované... zaznievala od mora k moru, a šírila hrdé sebavedomie slovanského a slovenského jazyka. Je preložená aj do angličtiny. Za svoju hymnu ju prijala väčšina slovanských národov.
22. novembra 1884 uplynulo 50 rokov od doby, čo Tomášik napísal všeslovanskú hymnu. Českí vlastenci ho prišli osobne pozvať do Prahy, aby na vlastné oči videl, že Praha je opäť česká. Pozvanie prijal a prežil niečo úžasné: keď na každej železničnej stanici, kde sa vlak zastavil, davy ľudí ho pozdravovali a za sprievodu dychových hudieb spievali jeho,a aj ich pieseň. Na jeho počesť Národné divadlo hralo Libušu. Vďačnosť nemala konca kraja. Veď táto pieseň sa stala Marseillesou pre všetky slovanské národy. Kruto sa trestalo za jej spievanie tam, kde Slovania žili v područí iných národov.
Po príchode domov Tomášika čakalo ťažké prenasledovanie. Bol čas krutej maďarizácie, kedy sa do praxe uvádzali Aponyiho zákony. Perzekúcia nielen jeho, ale aj jeho blízkych, ho doviedli až k smrti. Keď ho 13. septembra 1887 na chyžňanskom cintoríne pochovávali, lúčili sa s ním ako s bezvýznamným človekom. Nikto, ani pochovávajúci kňaz z obavy nespomenul, že zomrel bard národa, básnik, spisovateľ. Ani sa len nezmienil o skutočnosti, že zomrel autor všeslovanskej hymny. Bolo to prísne zakázané!
A v nedávnej minulosti? Nikto si na neho nespomenul; v socialistických časoch najmä preto, že bol kňazom.
Napravme zameškané. Píšme o Samovi Tomášikovi, evanjelickom farárovi z Gemera, o našej prvej jedinečnej hymnickej piesni a jej autorovi. Vážme si jeho i jeho dielo. Lebo aj vďaka takejto osobnosti sme ako národ ťažkú minulosť prežili a získali svojbytnosť.
13.4.2010
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.