Celý život žijem, prežívam s hrdosťou na svoje slovenské korene. S rovnakou úctou sa správam aj k iným národom a národnostiam. V poslednom čase ma občas v médiách znepokojuje poznámka, či skôr prívlastok, reagujúca na istú skupinu ľudí, nasledovne: "...veď, hej, to sú len takí "hej Slováci". Čo ja na to? V každej krajine sa nájdu takí i onakí ľudia, zmýšľajúci rôznorodo, jemne povedané, svojrázne ... Ale práve takýchto neslobodno spájať s našou hymnickou piesňou: Hej Slováci! Áno, bola to oficiálna hymna Slovenského vojnového štátu. To však neznamená, že mala niečo spoločné s jeho politickou orientáciou; lebo vraj podľa niektorých "tiež historikov" bola šovinistickou, či protičeskou, Lenže, opak je pravdou. Ani jedna pieseň, a to nikdy, ani v minulosti, ani v súčasnosti nespájala Čechov a Slovákov tak, ako táto. A nielen ich! Všetkých Slovanov sveta, a to už viac než stovku rokov, lebo aj dodnes je hymnou celoslovanskou.
Pre osvieženie histórie: v pamäti nášho národa sú zapísané tri hymnické piesne. Prvá má názov "Hej rodáci", ktorú jej autor neskôr poslovenčil a my ju už poznáme ako "Hej, Slováci". Česi ju prebrali ako pieseň "Hej, Slované". A viete kto napísal jej slová? Bol to 21-ročný študent evanjelickej teológie Samo Tomášik. Bolo to v r. 1834, kedy tento mladík prvýkrát prišiel do Prahy v nádeji, že tu žije bratský český národ. Ale zostal smutný: z toho, že Praha, bašta Slovanov, bola ponemčená. V ten večer sadol za stôl a zapísal prekrásne slová, že ale "... duch slovanský (slovenský) bude žiť naveky!"
Druhá hymnická "Ponad Tatrou blýska sa" je z r. 1844 a jej autorom je Janko Matuška. Je našou terajšou hymnou.
Tretia vzišla z pera Karola Kuzmányho, a to v r. 1848. Je nádherná a nesie názov "Kto za pravdu horí". V nej sú aj pre dnešok poučné slová, ktoré by si mali dobre zapamätať všetci tí, čo vedú našu krajinu: "... koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!"
Uznáte, všetky sú krásne, mali by sme ich poznať a vážiť si ich autorov a aspoň čosi vedieť o ich živote a diele. Aj v tom spočíva výraz národnej hrdosti.
Len tak pre zaujímavosť: starší si zaiste pamätajú na futbalový zápas ČSSR - Juhoslávia v Bratislave. Tam sa pieseň Hej Slováci hrala ako oficiálna hymna Juhoslovanov s pretlmočenými slovami Sama Tomášika. Tento bard slovenského národa bol evanjelickým farárom v Chyžnom pri Revúcej. Spolu zakladal Prvé slovenské evanjelické gymnázium, ktoré vzniklo o rok skôr ako Matica Slovenská. V tejto malej dedinke schádzal sa slovanský svet, spisovatelia, básnici, historici z Ruska, Poľska, často sem chodila Božena Němcová a ďalší významní českí vlastenci. Písal básne, piesne, historické novely, romány. Jeho hviezda jasne žiarila na literárnom nebi. Pre národ bol taký významný, ako Ľudovít Štúr. Aj keď nebol členom jeho družiny, konal pre záchranu národa a jazyka to isté.
Vráťme sa však k zrodu piesne. Do Prahy prišiel Samo Tomášik na jeseň roku 1834, aby sa potešil, že tu žije bratský slovanský národ. Ako bolo spomenuté, zostal sklamaný. Praha bola ponemčená, o čom svedčili nápisy na obchodoch i reč na ulici. Keď sa raz večer vracal zo Stavovského divadla, premýšľal o trpkom osude českého národa, ktorý považoval za veľkú oporu pre Slovákov. Práve vtedy sa vnútorne vzoprel, uvedomujúc si, že iba ten národ zahynie, ktorý svoju hlavu dobrovoľne položí na klát. Povedal si: Česi a Slováci to nesmú byť. V ušiach mu zneli piesne, ktoré spieval s poľskými vlastencami, ktorí síce stratili majetok, vlasť, a predsa neklesali na duchu. Ako budúci kňaz si volá v tejto piesni na pomoc Boha a jeho trestajúce nástroje: kým naše verné srdce za náš národ bije, nech sa robí hocičo, jazyk nám nemôže nikto vyrvať. Nech nepriateľ robí čokoľvek, nech aj skala puká a dub sa láme, my musíme stáť pevne ako múry hradné. Tieto myšlienky vložil do verša.
Vajanský napísal, že Tomášikova pieseň Hej, Slované... zaznievala od mora k moru, a šírila hrdé sebavedomie slovanského a slovenského jazyka. Je preložená aj do angličtiny. Za svoju hymnu ju prijala väčšina slovanských národov.
22. novembra 1884 uplynulo 50 rokov od doby, čo Tomášik napísal všeslovanskú hymnu. Českí vlastenci ho prišli osobne pozvať do Prahy, aby na vlastné oči videl, že Praha je opäť česká. Pozvanie prijal a prežil niečo úžasné: keď na každej železničnej stanici, kde sa vlak zastavil, davy ľudí ho pozdravovali a za sprievodu dychových hudieb spievali jeho,a aj ich pieseň. Na jeho počesť Národné divadlo hralo Libušu. Vďačnosť nemala konca kraja. Veď táto pieseň sa stala Marseillesou pre všetky slovanské národy. Kruto sa trestalo za jej spievanie tam, kde Slovania žili v područí iných národov.
Po príchode domov Tomášika čakalo ťažké prenasledovanie. Bol čas krutej maďarizácie, kedy sa do praxe uvádzali Aponyiho zákony. Perzekúcia nielen jeho, ale aj jeho blízkych, ho doviedli až k smrti. Keď ho 13. septembra 1887 na chyžňanskom cintoríne pochovávali, lúčili sa s ním ako s bezvýznamným človekom. Nikto, ani pochovávajúci kňaz z obavy nespomenul, že zomrel bard národa, básnik, spisovateľ. Ani sa len nezmienil o skutočnosti, že zomrel autor všeslovanskej hymny. Bolo to prísne zakázané!
A v nedávnej minulosti? Nikto si na neho nespomenul; v socialistických časoch najmä preto, že bol kňazom.
Napravme zameškané. Píšme o Samovi Tomášikovi, evanjelickom farárovi z Gemera, o našej prvej jedinečnej hymnickej piesni a jej autorovi. Vážme si jeho i jeho dielo. Lebo aj vďaka takejto osobnosti sme ako národ ťažkú minulosť prežili a získali svojbytnosť.
13.4.2010
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).