Lenže, opak je pravdou. Ani jedna pieseň, a to nikdy, ani v minulosti, ani v súčasnosti nespájala Čechov a Slovákov tak, ako táto. A nielen ich! Všetkých Slovanov sveta, a to už viac než stovku rokov, lebo aj dodnes je hymnou celoslovanskou.
Pre osvieženie histórie: v pamäti nášho národa sú zapísané tri hymnické piesne. Prvá má názov "Hej rodáci", ktorú jej autor neskôr poslovenčil a my ju už poznáme ako "Hej, Slováci". Česi ju prebrali ako pieseň "Hej, Slované". A viete kto napísal jej slová? Bol to 21-ročný študent evanjelickej teológie Samo Tomášik. Bolo to v r. 1834, kedy tento mladík prvýkrát prišiel do Prahy v nádeji, že tu žije bratský český národ. Ale zostal smutný: z toho, že Praha, bašta Slovanov, bola ponemčená. V ten večer sadol za stôl a zapísal prekrásne slová, že ale "... duch slovanský (slovenský) bude žiť naveky!"
Druhá hymnická "Ponad Tatrou blýska sa" je z r. 1844 a jej autorom je Janko Matuška. Je našou terajšou hymnou.
Tretia vzišla z pera Karola Kuzmányho, a to v r. 1848. Je nádherná a nesie názov "Kto za pravdu horí". V nej sú aj pre dnešok poučné slová, ktoré by si mali dobre zapamätať všetci tí, čo vedú našu krajinu: "... koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!"
Uznáte, všetky sú krásne, mali by sme ich poznať a vážiť si ich autorov a aspoň čosi vedieť o ich živote a diele. Aj v tom spočíva výraz národnej hrdosti.
Len tak pre zaujímavosť: starší si zaiste pamätajú na futbalový zápas ČSSR - Juhoslávia v Bratislave. Tam sa pieseň Hej Slováci hrala ako oficiálna hymna Juhoslovanov s pretlmočenými slovami Sama Tomášika. Tento bard slovenského národa bol evanjelickým farárom v Chyžnom pri Revúcej. Spolu zakladal Prvé slovenské evanjelické gymnázium, ktoré vzniklo o rok skôr ako Matica Slovenská. V tejto malej dedinke schádzal sa slovanský svet, spisovatelia, básnici, historici z Ruska, Poľska, často sem chodila Božena Němcová a ďalší významní českí vlastenci. Písal básne, piesne, historické novely, romány. Jeho hviezda jasne žiarila na literárnom nebi. Pre národ bol taký významný, ako Ľudovít Štúr. Aj keď nebol členom jeho družiny, konal pre záchranu národa a jazyka to isté.
Vráťme sa však k zrodu piesne. Do Prahy prišiel Samo Tomášik na jeseň roku 1834, aby sa potešil, že tu žije bratský slovanský národ. Ako bolo spomenuté, zostal sklamaný. Praha bola ponemčená, o čom svedčili nápisy na obchodoch i reč na ulici. Keď sa raz večer vracal zo Stavovského divadla, premýšľal o trpkom osude českého národa, ktorý považoval za veľkú oporu pre Slovákov. Práve vtedy sa vnútorne vzoprel, uvedomujúc si, že iba ten národ zahynie, ktorý svoju hlavu dobrovoľne položí na klát. Povedal si: Česi a Slováci to nesmú byť. V ušiach mu zneli piesne, ktoré spieval s poľskými vlastencami, ktorí síce stratili majetok, vlasť, a predsa neklesali na duchu. Ako budúci kňaz si volá v tejto piesni na pomoc Boha a jeho trestajúce nástroje: kým naše verné srdce za náš národ bije, nech sa robí hocičo, jazyk nám nemôže nikto vyrvať. Nech nepriateľ robí čokoľvek, nech aj skala puká a dub sa láme, my musíme stáť pevne ako múry hradné. Tieto myšlienky vložil do verša.
Vajanský napísal, že Tomášikova pieseň Hej, Slované... zaznievala od mora k moru, a šírila hrdé sebavedomie slovanského a slovenského jazyka. Je preložená aj do angličtiny. Za svoju hymnu ju prijala väčšina slovanských národov.
22. novembra 1884 uplynulo 50 rokov od doby, čo Tomášik napísal všeslovanskú hymnu. Českí vlastenci ho prišli osobne pozvať do Prahy, aby na vlastné oči videl, že Praha je opäť česká. Pozvanie prijal a prežil niečo úžasné: keď na každej železničnej stanici, kde sa vlak zastavil, davy ľudí ho pozdravovali a za sprievodu dychových hudieb spievali jeho,a aj ich pieseň. Na jeho počesť Národné divadlo hralo Libušu. Vďačnosť nemala konca kraja. Veď táto pieseň sa stala Marseillesou pre všetky slovanské národy. Kruto sa trestalo za jej spievanie tam, kde Slovania žili v područí iných národov.
Po príchode domov Tomášika čakalo ťažké prenasledovanie. Bol čas krutej maďarizácie, kedy sa do praxe uvádzali Aponyiho zákony. Perzekúcia nielen jeho, ale aj jeho blízkych, ho doviedli až k smrti. Keď ho 13. septembra 1887 na chyžňanskom cintoríne pochovávali, lúčili sa s ním ako s bezvýznamným človekom. Nikto, ani pochovávajúci kňaz z obavy nespomenul, že zomrel bard národa, básnik, spisovateľ. Ani sa len nezmienil o skutočnosti, že zomrel autor všeslovanskej hymny. Bolo to prísne zakázané!
A v nedávnej minulosti? Nikto si na neho nespomenul; v socialistických časoch najmä preto, že bol kňazom.
Napravme zameškané. Píšme o Samovi Tomášikovi, evanjelickom farárovi z Gemera, o našej prvej jedinečnej hymnickej piesni a jej autorovi. Vážme si jeho i jeho dielo. Lebo aj vďaka takejto osobnosti sme ako národ ťažkú minulosť prežili a získali svojbytnosť.
13.4.2010
































Celý život žijem, prežívam s hrdosťou na svoje slovenské korene. S rovnakou úctou sa správam aj k iným národom a národnostiam. V poslednom čase ma občas v médiách znepokojuje poznámka, či skôr prívlastok, reagujúca na istú skupinu ľudí, nasledovne: "...veď, hej, to sú len takí "hej Slováci". Čo ja na to? V každej krajine sa nájdu takí i onakí ľudia, zmýšľajúci rôznorodo, jemne povedané, svojrázne ... Ale práve takýchto neslobodno spájať s našou hymnickou piesňou: Hej Slováci! Áno, bola to oficiálna hymna Slovenského vojnového štátu. To však neznamená, že mala niečo spoločné s jeho politickou orientáciou; lebo vraj podľa niektorých "tiež historikov" bola šovinistickou, či protičeskou,
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-