Autorka literárne tvorí a publikuje od roku 1989, orientuje sa predovšetkým na detského čitateľa a poslucháča (Včielka, Zornička, Mamatatajojo, Slniečko, Slnečnica, Adamko, Maxík, Zvonček, Slovenský rozhlas). Je laureátkou a ocenenou víťazkou viacerých literárnych súťaží (Slovenská literárna prehliadka, 70. výročie SRo, Chalupkovo Brezno, Braneckého literárny Trenčín atď.).
Predstavme si ju úryvkom Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina, ktorý je z knihy pre deti Kde pavúky tkajú cukrovú vatu.
Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina
Dnes sú polročné prázdniny. Trvajú jeden deň. Podľa mňa by mali trvať aspoň mesiac, ale ja o tom nerozhodujem. Možno sa riaditeľ školy na žiakov nahneval, lebo sa neučia. Niečo také v tom asi bude, lebo ocko s mamou sa tvárili prekvapene, keď sa pozerali do Miškovho vysvedčenia.
– Ja som nikdy na vysvedčení trojku nemal! – zvýšil hlas ocko, aby ho všetci dobre počuli.
– A z angličtiny! – zalomila mama rukami. – Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!
– Pomýlil som si sugar a salt, čo znamená soľ a cukor.
– Ako si to povedal? – poškriabal sa po hlave ocko. – Sugar je soľ a salt je cukor? A nie náhodou naopak?
– Nie, – povedal Miško a odišiel sa hrať, lebo prázdniny treba využiť na oddych. Tak im povedali v škole.
– No toto! Dám mu stokrát napísať, že sugar je cukor a salt je soľ! – zlostil sa ocko a vyťahoval pero a papier. Ale mama sa zrazu rozosmiala, schovala papier a pero a povedala: – Idem pripraviť raňajky.
Metle som pošepla, aby ma zaniesla do kuchyne. Trochu som sa aj bála, ale ocko bol taký nahnevaný, že sa prechádzal dookola po obývačke a nevšimol si, že už nevisím hore pod plafónom, ale že sa nenápadne vznášam v kuchyni. Viem, že mama urobí niečo nezvyčajné. Svrbí ma malíček, a to je spoľahlivý signál. Ale mama nerobí nič zvláštne, len pripravuje všetkým čaj a chlebík so syrom a paprikou. Pritom si spieva, akoby vyhrala milión. Potom poukladá taniere na podnos a všetko to nesie do obývačky. Kladie taniere na jedálenský stôl a stále si spieva. Tu niečo nesedí! Opatrne odlietam do obývačky, zavesím sa na nitku a čakám. Prichádza Miško, potom Lucka, všetci si sadajú za stôl a začínajú raňajkovať. Zrazu Miško vyskočí a skríkne: – Fúúúúj!
– Miško? Čo to má znamenať? – hovorí ocko.
– Fúúúúúj! Ten čaj je slaný!
– Akože slaný? Dala som doň predsa salt. Ty si povedal, že salt je cukor, či nie?
– A na chlebe mám cukor!
– To je čudné. Veď som ho solila. Sugar je soľ, sám si vravel. Vieš, že mám koreničky s anglickými nápismi...
V obývačke zavládlo ticho, bála som sa, čo bude ďalej, ale našťastie to dobre dopadlo: Miško najprv odišiel nahnevaný do detskej izby. Potom prišiel k stolu a povedal:
– Pozrel som sa do slovníka. Cukor je sugar a soľ je salt.
– Naozaj?
– Naozaj.
Mama vstala, doniesla pre Miška ešte jedny raňajky a už sa o tom viac nehovorilo.
Som rada, že som sa naučila dve anglické slová. Keď si budem chcieť zamaškrtiť, viem, že mám nazrieť do cukorničky a nie do soľničky.
































Medzi úspešných autorov pre mládež sa už niekoľko rokov radí aj pani Marta Hlušíková, spisovateľka žijúca v našom Gemeri. V krátkosti sa o nej dá povedať, že sa narodila v Leopoldove, detstvo a mladosť prežila v Trenčíne. Po maturite na gymnáziu študovala v rokoch 1971-1976 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (slovenský jazyk – latinčina). Po štúdiách pôsobila v Archeologickom ústave SAV v Nitre ako redaktorka a od roku 1977 pracuje v školských službách (Banská Štiavnica, Rimavská Sobota). Momentálne pôsobí v Gymnáziu Ivana Kraska v Rimavskej Sobote. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov. V literárnej tvorbe – pre deti a mládež sa prejavila
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-