Malá encyklopédia antickej kultúry nielen pre deti
Úryvky
ABAKUS
Abakus (latinsky abacus) je praprapradedko nášho počítadla. Gréci ho nazývali abax. Používali ho žiaci v školách, ale ani dospeláci, najmä úradníci, sa nehanbili na ňom počítať. Abakus mal tvar doštičky, v ktorej bolo vyrytých osem žliabkov. V nich sa dali posunovať doprava a doľava kamienky. Ak by si posunul kamienok úplne doprava, znamenal by číslo „jedna“. Posuň ho trošku vľavo, a dostaneš „desať“. Ešte kúsok, a máš „sto“. Dobrým žiakom nerobilo žiadny problém posunúť kamienky ešte viac doľava, ale zasa sa nemusí všetko preháňať, že? Prezradím ti, že kamienky v počítadle sa nazývali kalkuli (latinsky calculi). Určite ti napadlo, že práve podľa nich bola pomenovaná naša kalkulačka. Na počítacích doštičkách sa dalo aj odčítať, násobiť a deliť. Niekedy používali úradníci na počítanie aj guličky navlečené na tyčkách, - ale určite si spoznal, že ide vlastne o dnešné počítadlo, ktoré máš aj ty niekde odložené medzi hračkami. Ak dáš prečítať tieto riadky ockovi, ktorý je architektom, začne sa usmievať, lebo on pozná aj iný význam slova abakus. A bude mať pravdu, lebo všetci architekti vedia, že slovom abakus sa označuje tá úplne najvrchnejšia časť stĺpa. Je to vlastne akási jeho nadhlavnica. Sedí na nej zvyčajne celý chrám a je na to poriadne pyšná.
ABDÉRY
Sú také miesta na svete, kde výskyt hlupákov na štvorcový kilometer je vyšší ako inde. U nás je to vraj Kocúrkovo. Takýmto Kocúrkovom pre starých Grékov boli Abdéry. Mesto založené v 7. storočí pred n. l. na pobreží Tráckeho mora bolo rodiskom slávnych filozofov Demokrita a Protagora. Možno Abdéram ostatní závideli slávnych rodákov. A pretože závisť nemá ďaleko k pomste, neskôr sa začali Gréci z Abdérčanov vysmievať. Dúfajme, že nie za Protagorovo tvrdenie „Človek je mierou všetkých vecí“.
ABECEDA
Grécku abecedu nazývame alfabeta podľa znenia jej prvých dvoch hlások. Vznikla asi v l0. storočí pred n. l.
Najprv mala iba 21 znakov, neskôr 24. Gréci vlastne svoju abecedu nevymysleli, oni zdokonalili abecedu starých Feničanov. Hoci tí mali v abecede iba spoluhlásky, aj tak sa ich hláskové písmo pokladá za najveľkolepejší vynález staroveku.
Písmená gréckej abecedy dnes používaš v matematike napríklad na označovanie uhlov v geometrii. Aj známe Ludolfovo číslo sa volá pí, čo je názov písmena gréckej abecedy zodpovedajúceho nášmu p. Možno si už počul takúto vetu: „Toto je pre mňa alfou a omegou.“ Dotyčný ti chcel povedať, že niečo mu je všetkým. Pomohol si gréckou abecedou: alfa je prvým jej písmenom a omega posledným. Vyjadrujú začiatok aj koniec, slovom všetko. Malými písmenami gréckej abecedy sa dali inšpirovať aj Konštantín a Metod, keď zostavovali prvé písmo našich slovanských predkov, hlaholiku.
V 8.-7. storočí pred n. l. prevzali písmo od Grékov Etruskovia a od nich zas Rimania. Ich abeceda mala pôvodne 23 znakov. Niektoré z nich mali viacnásobné použitie: napríklad písmeno C sa používalo namiesto písmena G a niekedy aj namiesto písmena K. Písmo starých Rimanov voláme latinka a používaš ho dennodenne aj ty.
Zaujímavosť na záver: vieš, akým systémom spočiatku písali starí Gréci? Volá sa bustrofedon, čo v preklade znamená „ako oral vôl“. Niekedy sa nazýva aj brázdové písmo. Ide o systém, pri ktorom sa prvý riadok textu píše zľava doprava a v druhom riadku sa pokračuje neprerušene sprava doľava.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.