Malá encyklopédia antickej kultúry nielen pre deti
Úryvky
ABAKUS
Abakus (latinsky abacus) je praprapradedko nášho počítadla. Gréci ho nazývali abax. Používali ho žiaci v školách, ale ani dospeláci, najmä úradníci, sa nehanbili na ňom počítať. Abakus mal tvar doštičky, v ktorej bolo vyrytých osem žliabkov. V nich sa dali posunovať doprava a doľava kamienky. Ak by si posunul kamienok úplne doprava, znamenal by číslo „jedna“. Posuň ho trošku vľavo, a dostaneš „desať“. Ešte kúsok, a máš „sto“. Dobrým žiakom nerobilo žiadny problém posunúť kamienky ešte viac doľava, ale zasa sa nemusí všetko preháňať, že? Prezradím ti, že kamienky v počítadle sa nazývali kalkuli (latinsky calculi). Určite ti napadlo, že práve podľa nich bola pomenovaná naša kalkulačka. Na počítacích doštičkách sa dalo aj odčítať, násobiť a deliť. Niekedy používali úradníci na počítanie aj guličky navlečené na tyčkách, - ale určite si spoznal, že ide vlastne o dnešné počítadlo, ktoré máš aj ty niekde odložené medzi hračkami. Ak dáš prečítať tieto riadky ockovi, ktorý je architektom, začne sa usmievať, lebo on pozná aj iný význam slova abakus. A bude mať pravdu, lebo všetci architekti vedia, že slovom abakus sa označuje tá úplne najvrchnejšia časť stĺpa. Je to vlastne akási jeho nadhlavnica. Sedí na nej zvyčajne celý chrám a je na to poriadne pyšná.
ABDÉRY
Sú také miesta na svete, kde výskyt hlupákov na štvorcový kilometer je vyšší ako inde. U nás je to vraj Kocúrkovo. Takýmto Kocúrkovom pre starých Grékov boli Abdéry. Mesto založené v 7. storočí pred n. l. na pobreží Tráckeho mora bolo rodiskom slávnych filozofov Demokrita a Protagora. Možno Abdéram ostatní závideli slávnych rodákov. A pretože závisť nemá ďaleko k pomste, neskôr sa začali Gréci z Abdérčanov vysmievať. Dúfajme, že nie za Protagorovo tvrdenie „Človek je mierou všetkých vecí“.
ABECEDA
Grécku abecedu nazývame alfabeta podľa znenia jej prvých dvoch hlások. Vznikla asi v l0. storočí pred n. l.
Najprv mala iba 21 znakov, neskôr 24. Gréci vlastne svoju abecedu nevymysleli, oni zdokonalili abecedu starých Feničanov. Hoci tí mali v abecede iba spoluhlásky, aj tak sa ich hláskové písmo pokladá za najveľkolepejší vynález staroveku.
Písmená gréckej abecedy dnes používaš v matematike napríklad na označovanie uhlov v geometrii. Aj známe Ludolfovo číslo sa volá pí, čo je názov písmena gréckej abecedy zodpovedajúceho nášmu p. Možno si už počul takúto vetu: „Toto je pre mňa alfou a omegou.“ Dotyčný ti chcel povedať, že niečo mu je všetkým. Pomohol si gréckou abecedou: alfa je prvým jej písmenom a omega posledným. Vyjadrujú začiatok aj koniec, slovom všetko. Malými písmenami gréckej abecedy sa dali inšpirovať aj Konštantín a Metod, keď zostavovali prvé písmo našich slovanských predkov, hlaholiku.
V 8.-7. storočí pred n. l. prevzali písmo od Grékov Etruskovia a od nich zas Rimania. Ich abeceda mala pôvodne 23 znakov. Niektoré z nich mali viacnásobné použitie: napríklad písmeno C sa používalo namiesto písmena G a niekedy aj namiesto písmena K. Písmo starých Rimanov voláme latinka a používaš ho dennodenne aj ty.
Zaujímavosť na záver: vieš, akým systémom spočiatku písali starí Gréci? Volá sa bustrofedon, čo v preklade znamená „ako oral vôl“. Niekedy sa nazýva aj brázdové písmo. Ide o systém, pri ktorom sa prvý riadok textu píše zľava doprava a v druhom riadku sa pokračuje neprerušene sprava doľava.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.