malom pľaci pri kotloch, kde ženy prali a vyvárali plátno, bol drevený stĺp a naň ktosi zavesil pondusové hodiny. To bola časomiera. Hrali sme: nižný koniec proti vyšnému koncu. Našu dedinu pretína štátna hradská a to bola deliaca čiara. Mali sme však nedoriešenú dilemu. Čo patrí, alebo kto patrí, do vyšného a kto do mužstva dolného konca. Išlo totiž o to, že tesne nad hradskou bývali dvaja dobrí futbalisti – Ondrej Hronec Galík a Ondrej Mihálik. Chceli sme, aby hrali za nižnokončanov, tak sme tvrdili, že stred obce je pri hasičskej strážnici. Vyšný koniec s tým nesúhlasil, a tak ani dodnes, po viac ako šesťdesiatich rokoch nie je táto vec uzavretá, no radi na ňu spomíname. 

V zime sme sa vrhli na hokej. Všetci. Za naším humnom bol neveľký močiar, z ktorého odtekala voda popod malý mostík. Stačilo odtokovú rúru zapchať fúrou hnoja, voda sa zadržala a klzisko bolo hotové. Bránky boli iba také, vyznačené kameňmi. Niektorí hráči mali korčule, samozrejme, na kľúčik, iní hrali len tak v topánkach. Iba ja som mal korčule s topánkami. Nevadí, že boli ženské.
V tomto športe sme mali prevahu a stačilo mužstvo zložené z chlapcov z nižného konca. Vždy sme vyhrali. Prečo? Nuž z toho dôvodu, že naším hokejovým branká-rom bol Jano Gecelovský u Krajca a ten mal obuté ťažké otcove kapce a prešívané nohavice a veru dať mu gól bolo nemožné, lebo kapce boli veľmi široké.

Treba pripomenúť, že Ondrej Černaj založil aj hokejový oddiel. Urobil z papiera legitimácie, kde bolo meno, bydlisko s číslom domu a dvanásť okienok. Mesačný poplatok bol dve koruny a do preukazu otlačil razítko s písmenami SH, čo znamenalo Slovenský hokejista. Kto si včas známku nezaplatil, vylúčil ho zo zväzu. Páčilo sa nám to a známky sme si kupovali aj dopredu. Boli aj dvaja neplatiči – Ondrej Šramko a Jožo Gecelovský. Celý mesiac sa nesmeli korčuľovať na našom štadióne. Aj tak s nami vybabrali, chodili sa korčuľovať na Batarovú. Peniaze, ktoré Černaj vybral za hokej, čestne odovzdal a kúpili sme si za ne volejbalovú loptu a sieť.

Keď sme podrástli, chceli sme si zmerať sily vo futbale aj s okolitými obcami, čas-tokrát s rovesníkmi z Vlachova, ale najradšej s Kobeliarovcami. Raz sa nám však zápas nevydaril. Jano Vansa mal dojednať zápas v Kobeliarove, čo aj potvrdil. V nedeľu sme krížom cez les prešli do tejto horskej dediny. Ihrisko prázdne, nikto nás nečakal. Všetci sme sa vyrútili na Jana s otázkou, po kom odkázal, že nastúpime na zápas, lebo bolo podozrenie, že na to zabudol. Nakoniec z neho vyšlo, že odkaz poslal po jednej tetke z Kobeliarova, ktorá bola v Dobšinej predávať čerešne. Ibaže ona dočista zabudla odkaz futbalistom odovzdať, čo aj sama potvrdila. Zápas sa neuskutočnil a my sme sa pešo vrátili domov. Smutní, lebo do tejto dediny sme si chodili dvíhať sebavedomie, keďže oni s futbalom iba začínali. Neskôr, keď sme už dorástli a boli sme dospelí, takmer vždy sme s Kobeliarovcami na domácom ihrisku prehrali. Niekedy za zvláštnych okolností. V našich radoch boli aj takí, čo si pred futbalovým zápasom vypili dva-tri poldeci. Aj vtedy sa tak stalo. Ibaže jeden z našich obrancov vypil toho viac, bol dezorientovaný, a tak útočil na našu bránu. Darmo sme ho vyháňali z ihriska, neposlúchol. Tak sme ho dvaja museli obsadzovať, aby nám, vlastným, nedal gól. Chvalabohu sme ho udržali, cez polčas vytriezvel a dal sa vystriedať. Aj také veci sa stali. Ale inak to bol náš najlepší obranca.

Až potom prišla slávna éra gočovského futbalu. To už bolo nové ihrisko a týmto športom žila celá dedina. Jednako najväčšími rivalmi boli naši susedia Vlachovčania. Keď sme išli s nimi hrať, ešte aj moja stará mať ma povzbudzovali:
„Synu môj, keď všetky zápasy prehráte, len s Vlachovom vyhrajte!“
„Akože to rozprávate, stará mama?“ zahriakol som ju, „veď vy ste predsa z Vlachova.“
„Veď hej, ale už päťdesiat rokov žijem v Gočove a vieš, že chodím robiť do poľa na družstvo. Keď hrabeme seno v chotári, vykrikujeme na Vlachovanky, že akých to majú slabých futbalistov...“ s úsmevom doložila.
Výhry sme oslavovali jedinečne. Kde inde – v krčme. Miestny obchodník a podpredseda oddielu Ondrej Ďuraj po vyhratom zápase doniesol na stôl jednu geletku bryndze o váhe 3-4 kilogramov, dva chleby, k tomu cibuľku z miestnej záhrady a ešte pivo a poldeci. Trom futbalistom, vtedy vysokoškolákom, sme zaplatili cestu do Košíc a späť. Pamätám sa, že to bolo desať korún a osemdesiat halierov. Lístok na futbal bol za tri koruny. Ešte tu bol dobrý človek Štefan Rybár, môj sused, ktorý vlastnoručne, zadarmo pral dresy, aj ich sušil na šnúre na dvore. Nad tým všetkým panoval, riadil a gočovský futbal dirigoval Ondrej Hlaváč. Keď bolo treba, aj doplatil zo svojho.

Na našom ihrisku za dedinou sme sa každú druhú nedeľu stretli všetci, okrem tých, čo boli pripútaní na lôžko. „Gočovo do toho!“ Aj sa to rýmuje. Jednoducho povedané: dedina – jedna rodina. To nebola fráza, to bola skutočnosť, ktorá zostala v našich spomienkach a na tomto papieri.

Ondrej Hronec

 {jcomments on}