malom pľaci pri kotloch, kde ženy prali a vyvárali plátno, bol drevený stĺp a naň ktosi zavesil pondusové hodiny. To bola časomiera. Hrali sme: nižný koniec proti vyšnému koncu. Našu dedinu pretína štátna hradská a to bola deliaca čiara. Mali sme však nedoriešenú dilemu. Čo patrí, alebo kto patrí, do vyšného a kto do mužstva dolného konca. Išlo totiž o to, že tesne nad hradskou bývali dvaja dobrí futbalisti – Ondrej Hronec Galík a Ondrej Mihálik. Chceli sme, aby hrali za nižnokončanov, tak sme tvrdili, že stred obce je pri hasičskej strážnici. Vyšný koniec s tým nesúhlasil, a tak ani dodnes, po viac ako šesťdesiatich rokoch nie je táto vec uzavretá, no radi na ňu spomíname.
V zime sme sa vrhli na hokej. Všetci. Za naším humnom bol neveľký močiar, z ktorého odtekala voda popod malý mostík. Stačilo odtokovú rúru zapchať fúrou hnoja, voda sa zadržala a klzisko bolo hotové. Bránky boli iba také, vyznačené kameňmi. Niektorí hráči mali korčule, samozrejme, na kľúčik, iní hrali len tak v topánkach. Iba ja som mal korčule s topánkami. Nevadí, že boli ženské.
V tomto športe sme mali prevahu a stačilo mužstvo zložené z chlapcov z nižného konca. Vždy sme vyhrali. Prečo? Nuž z toho dôvodu, že naším hokejovým branká-rom bol Jano Gecelovský u Krajca a ten mal obuté ťažké otcove kapce a prešívané nohavice a veru dať mu gól bolo nemožné, lebo kapce boli veľmi široké.
Treba pripomenúť, že Ondrej Černaj založil aj hokejový oddiel. Urobil z papiera legitimácie, kde bolo meno, bydlisko s číslom domu a dvanásť okienok. Mesačný poplatok bol dve koruny a do preukazu otlačil razítko s písmenami SH, čo znamenalo Slovenský hokejista. Kto si včas známku nezaplatil, vylúčil ho zo zväzu. Páčilo sa nám to a známky sme si kupovali aj dopredu. Boli aj dvaja neplatiči – Ondrej Šramko a Jožo Gecelovský. Celý mesiac sa nesmeli korčuľovať na našom štadióne. Aj tak s nami vybabrali, chodili sa korčuľovať na Batarovú. Peniaze, ktoré Černaj vybral za hokej, čestne odovzdal a kúpili sme si za ne volejbalovú loptu a sieť.
Keď sme podrástli, chceli sme si zmerať sily vo futbale aj s okolitými obcami, čas-tokrát s rovesníkmi z Vlachova, ale najradšej s Kobeliarovcami. Raz sa nám však zápas nevydaril. Jano Vansa mal dojednať zápas v Kobeliarove, čo aj potvrdil. V nedeľu sme krížom cez les prešli do tejto horskej dediny. Ihrisko prázdne, nikto nás nečakal. Všetci sme sa vyrútili na Jana s otázkou, po kom odkázal, že nastúpime na zápas, lebo bolo podozrenie, že na to zabudol. Nakoniec z neho vyšlo, že odkaz poslal po jednej tetke z Kobeliarova, ktorá bola v Dobšinej predávať čerešne. Ibaže ona dočista zabudla odkaz futbalistom odovzdať, čo aj sama potvrdila. Zápas sa neuskutočnil a my sme sa pešo vrátili domov. Smutní, lebo do tejto dediny sme si chodili dvíhať sebavedomie, keďže oni s futbalom iba začínali. Neskôr, keď sme už dorástli a boli sme dospelí, takmer vždy sme s Kobeliarovcami na domácom ihrisku prehrali. Niekedy za zvláštnych okolností. V našich radoch boli aj takí, čo si pred futbalovým zápasom vypili dva-tri poldeci. Aj vtedy sa tak stalo. Ibaže jeden z našich obrancov vypil toho viac, bol dezorientovaný, a tak útočil na našu bránu. Darmo sme ho vyháňali z ihriska, neposlúchol. Tak sme ho dvaja museli obsadzovať, aby nám, vlastným, nedal gól. Chvalabohu sme ho udržali, cez polčas vytriezvel a dal sa vystriedať. Aj také veci sa stali. Ale inak to bol náš najlepší obranca.
Až potom prišla slávna éra gočovského futbalu. To už bolo nové ihrisko a týmto športom žila celá dedina. Jednako najväčšími rivalmi boli naši susedia Vlachovčania. Keď sme išli s nimi hrať, ešte aj moja stará mať ma povzbudzovali:
„Synu môj, keď všetky zápasy prehráte, len s Vlachovom vyhrajte!“
„Akože to rozprávate, stará mama?“ zahriakol som ju, „veď vy ste predsa z Vlachova.“
„Veď hej, ale už päťdesiat rokov žijem v Gočove a vieš, že chodím robiť do poľa na družstvo. Keď hrabeme seno v chotári, vykrikujeme na Vlachovanky, že akých to majú slabých futbalistov...“ s úsmevom doložila.
Výhry sme oslavovali jedinečne. Kde inde – v krčme. Miestny obchodník a podpredseda oddielu Ondrej Ďuraj po vyhratom zápase doniesol na stôl jednu geletku bryndze o váhe 3-4 kilogramov, dva chleby, k tomu cibuľku z miestnej záhrady a ešte pivo a poldeci. Trom futbalistom, vtedy vysokoškolákom, sme zaplatili cestu do Košíc a späť. Pamätám sa, že to bolo desať korún a osemdesiat halierov. Lístok na futbal bol za tri koruny. Ešte tu bol dobrý človek Štefan Rybár, môj sused, ktorý vlastnoručne, zadarmo pral dresy, aj ich sušil na šnúre na dvore. Nad tým všetkým panoval, riadil a gočovský futbal dirigoval Ondrej Hlaváč. Keď bolo treba, aj doplatil zo svojho.
Na našom ihrisku za dedinou sme sa každú druhú nedeľu stretli všetci, okrem tých, čo boli pripútaní na lôžko. „Gočovo do toho!“ Aj sa to rýmuje. Jednoducho povedané: dedina – jedna rodina. To nebola fráza, to bola skutočnosť, ktorá zostala v našich spomienkach a na tomto papieri.
Ondrej Hronec
{jcomments on}

































Za našou dedinou tečie rieka Slaná. Pramení v neďalekej Rejdovej, pod najvyšším vrchom Gemera, nazvanom Stolica. Pri vlachovskej píle sa do nej vlieva Dobšinský potok. Kedysi bola v nej krištáľovo čistá voda. Radi sme sa v nej kúpavali. Niekedy v lete už od skorého rána. Aj kúpanie malo svoje regule. Teplomer v klasickej podobe sme nemali, ale bol medzi nami „znalec“ na teplotu vody. Menoval sa Ondrej Šramko. Na meranie mu stačila jeho pravá ruka. Ani nie celá, iba prst. Ráno, niekedy už o deviatej hodine pristúpil k rieke, my okolo neho. Vyhrnul si rukáv do výšky lakťa a prsty vopchal do vody. Ruku hneď z vody vytiahol, akoby ho od horúčavy pálila a mocne zvolal:
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-