znamená, ale štvrtky boli najobľúbenejšie. Na hodine jazyka slovenského sme, okrem iného, precvičovali podstatné mená. Dodnes v duchu počujem známu poučku: podstatné mená sú mená osôb, zvierat a vecí. Lekcia končila otázkami: „ Ako sa volá váš pes?“ pýtal sa rad radom pán učiteľ, ktorý dobre vedel, že každý z nás doma drží psa alebo mačku. – „Bobi,“ odpovedal som mu, hoci popravde to bola sučka. Dodnes viem, že Kleinov pes sa volal Dongo. Ale čí bol Néguš, to si už nepamätám. Ktovie, prečo dali u Ďurajov psovi meno Hitler... ? Za vojny to bolo veru dosť nebezpečné.
Pán učiteľ bol asi zvedavý človek, lebo v rámci výučby vlastných podstatných mien sa pýtal aj na mená našich mačiek. A tie boli tiež veľmi pestré, hoci pre nás samozrejmé. Napr. Cilka, Mica, Milka a iné. Všetci odpovedali pravdivo a vecne. Aj vtedy, keď prišiel na rad Jožo Gecelovský. Ten sa postavil a so všetkou vážnosťou odpovedal – samozrejme v miestnom, gočovskom nárečí: "Našä maška sa volá kacúr!“ Týmto výrokom sa stal slávnym v celej dedine. Na celé desaťročia.
Kocúra sme mali i my. Volal sa Carevič. Raz som sa s ním v rámci roztopaše hral, naťahoval. Jemu sa zjavne nechcelo, lebo ma nakoniec poriadne doškriabal. Na tvári, na rukách, všade. To ma poriadne nahnevalo. Dlho som kul v duchu vendetu, ale keďže mi vždy ušiel, žiadne moje pomstychtivé nápady sa neuskutočnili. Tak sme sa na neho nachystali dvaja. Brat a ja.
V komore, na studenej kamennej dlážke, bol hlinený hrniec plný fajnej smotany. Tam ju po troške zbierala naša stará matka. Najskôr sme z nej spolu s bratom tajne odpili, hádam aj liter. V zápätí sme nádobu zvalili. Ešte predtým sme si však do nej namočili tri prsty, ktorými sme "opečiatkovali" dlážku. Vyzeralo to presne tak, ako keby tam pobiehali kocúrove labky. Bol to rukolapný a nevyvrátiteľný dôkaz toho, že do smotany sa nanosil náš kacúr. Potom sme už len čakali, kedy si to všimne stará matka. Všimla si to veľmi rýchlo. S radosťou sme začuli ako nahlas lamentuje: „nech sa mi len ukáže ten sviniar, hnáty mu dolámem!“ kričala na celý dom. – „Stará matka, kto je tým sviniarom..?“ opýtal som sa nevinne a naivne. – „Čo si slepý?! Nevidíš, že ten náš kocúrisko vyžral celú smotanu?! Hej," a bolo po vinníkovi, „to vy ste na vine, že nechávate komoru otvorenú!“ – „My...?“ na viac som sa nezmohol, ale v duchu som si mädlil ruky. Akt pomsty bol na našom Carevičovi vykonaný. Nasledovali buchnáty metlou po jeho chrbte a hádam až dvojtýždňový zákaz vstupu do domu.
Iného kocúra mal bratranec Ondrej. Ten jeho kocúrisko, ktorého meno teraz nie je podstatné, bol krásny, ale akýsi príliš sebavedomý. Raz sme tak sedeli v kuchyni, keď sa kocúr predvádzal, motal okolo našich nôh. I začali sme vedecky hodnotiť jeho orgány a špekulovať nad ich prednosťami a najmä nedostatkami. Dospeli sme až k poznaniu, že veľkou prekážkou mu v jeho mačacom živote musia byť jeho fúzy. „Isto mu zavadzajú! Pri preliezaní diery v plote, či pri chytaní myší...“ skonštatoval som. Janovi Mertušovi nebolo treba veľa hovoriť. Rozhodol, že my chúďaťu zvieraťu pomôžeme, život mu vylepšíme. Schytil nožnice a milé fúziská mu ostrihal. Kocúrovi nechal iba také malé – frajerské. Pomohli sme mu, iste, ale nie do života. Skôr – do hrobu. Nadobro sa stratil.
Začalo to podstatnými menami a skončilo kocúrmi. Ale čo na tom. Veď podstatné mená sú aj mená kocúrov a mačiek, teda zvierat. A zvieratá boli odjakživa súčasťou našich životov. Mali sme ich radi.

(Úrývok z knihy Ondrej Hronec: Rodáci a ja. Gočovo, apríl 2009)